znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 441/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. T., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 38/2012 a jeho uznesením z 20. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2012   doručená   sťažnosť   I.   T.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Pp 38/2012 a jeho uznesením z 20. augusta 2012.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   odsúdený   18.   apríla   2012   podal okresnému   súdu   návrh   na podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody, o ktorom okresný súd rozhodol tak, že ho uznesením sp. zn. 2 Pp 38/2012 z 20. augusta 2012 zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „svojím postupom porušil základného právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie a právo... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote!“. Poukázal na to, že okresný súd o jeho návrhu rozhodol až po štyroch mesiacoch, nerešpektujúc ustanovenie § 415 ods. 3 zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“), podľa ktorého tak mal urobiť do 60 dní od jeho doručenia. Tým malo dôjsť k zbytočným   a „neprimeraným“ prieťahom   v konaní,   čo   spôsobilo,   že „sťažovateľ   sa 4 mesiace nachádzal v stave právnej neistoty, pričom tento stav zásadne ovplyvnil jeho život“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že

„1.) Základné právo I. T... na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp/38/2002 bolo porušené.

2.) I. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- €, ktoré mu Okresný súd Piešťany je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (vrátane práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote), ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 38/2012 a jeho uznesením z 20. augusta 2012, ktorým okresný súdu zamietol návrh sťažovateľa na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z obsahu sťažnosti nevyplýva, v čom konkrétne malo spočívať porušenie označeného základného práva. Sťažovateľ nepredostrel ústavnému súdu žiaden argument, ktorým by akýmkoľvek   spôsobom   odôvodňoval   zásah   do   tohto   základného   práva   postupom   alebo rozhodnutím okresného súdu. Ústavný súd napriek tomu uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“),   môže   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu   právu   alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Okresný   súd   o návrhu   sťažovateľa   rozhodoval   podľa   §   415   a nasl.   Trestného poriadku.

Podľa § 417 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku proti ostatným rozhodnutiam podľa § 415 a § 416 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Podľa zistenia ústavného súdu proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Pp 38/2012 z 20. augusta 2012 sťažovateľ podal sťažnosť, ktorá je (v čase rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti podľa čl. 127 ústavy) predmetom posudzovania Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 150/2012.

Z uvedeného   vyplýva,   že   napádaný   postup   a rozhodnutie   okresného   súdu   je   na základe   využitia   riadneho   opravného   prostriedku   (sťažnosti)   preskúmavané   krajským súdom, ktorý v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako druhostupňového súdu je oprávnený   a v podstate   aj   povinný   v prípade   zistenia   zásahu   prvostupňového   súdu   do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podstatu   sťažnosti   sťažovateľa   tvorí   práve   námietka   o porušení   označeného základného   práva   a to   predovšetkým   tým,   že   okresný   súd   nedodržal   60-dňovú   lehotu stanovenú Trestným poriadkom na rozhodnutie o jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, čím došlo ku vzniku zbytočných prieťahov.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka smerovania   sťažnosti   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo,   aby   sa   v   porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo.

Nadväzne   na   to   ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Vo veci sťažovateľa okresný súd meritórne rozhodnutie prijal 20. augusta 2012, teda rozhodol ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu. Na tomto mieste je potrebné   zdôrazniť,   že   postup   krajského   súdu   sťažovateľ   sťažnosťou   pre   porušenie základných práv alebo slobôd nenamietal.

Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k rozhodovaciemu procesu okresného súdu bola pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci prvostupňové konanie.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   k   namietanému   porušeniu   základného   práva sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 38/2012 v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.

Vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní tiež z tohto dôvodu odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ   ide   o   námietku   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   postupom okresného súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na „konanie o udelenie podmienečného prepustenia“. Toto konanie sa totiž netýka   rozhodnutia   o   „trestnom   obvinení“   a   ani   o   „občianskych   právach   a   záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke c. Rakúsko zo 7. marca 1964, X. c. Rakúsko z 23. mája 1966, X. c. Rakúsko z 19. júla 1966, X. c. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko zo 7. mája 1990).

Kritériom   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   „občianskych   právach   alebo   záväzkoch“,   prípadne o „oprávnenosti   trestného   obvinenia“.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v   okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07, III. ÚS 156/2012).

Keďže v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento článok   dohovoru   nie   je   na   dané   konanie   aplikovateľný.   Sťažnosť   sťažovateľa   je   teda nezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o jeho ďalšej   požiadavke   (priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie)   bolo   podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho dôvodu sa touto zaoberať.

Z rovnakého   dôvodu   sa   ústavný   súd   nezaoberal   ani   žiadosťou   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012