znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 441/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. P. J., B., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1 T 6/05 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 To 6/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2010 doručená sťažnosť E. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 T 6/05 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 To 6/09. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. septembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 6/05 z 27. februára 2009 uznaný za vinného z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a) a c), resp. podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, ako aj trestného   činu   nedovolenej   výroby   a držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. d) Trestného zákona.

Sťažovateľ   v podanom   odvolaní   namietal,   že   v jeho   trestnej   veci   rozhodovali sudcovia, ktorí sú z konania vylúčení, a to vzhľadom na prebiehajúci súdny spor o ochranu osobnosti   medzi   nimi   a sťažovateľom.   Táto   skutočnosť   bola   sťažovateľom   v priebehu konania opätovne namietaná a podľa jeho názoru odôvodňuje pochybnosť o nezaujatosti senátu krajského súdu. Okrem toho sťažovateľ namietal, že hoci bol rozsudkom krajského súdu uznaný za vinného aj zo spáchania dvoch vrážd, v skutočnosti za tieto činy nebol nikdy   obvinený,   pretože   v uznesení   vyšetrovateľa   zo   6.   decembra   2003   o vznesení obvinenia sa mu uvedené skutky za vinu nekládli. Účasť sťažovateľa na týchto vraždách uviedol prokurátor po prvýkrát až v obžalobe. Takýmto spôsobom bolo de facto vylúčené, aby   sa   sťažovateľ   mohol   do   podania   obžaloby   týkajúcej   sa   trestných   činov   vraždy obhajovať.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   To   6/2009   z 23. júna   2010   bol   rozsudok krajského   súdu   zrušený   a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Hoci   najvyšší   súd rozsudok krajského súdu zrušil, nepovažoval odvolanie sťažovateľa týkajúce sa uvedených námietok za dôvodné. Za podstatné považuje sťažovateľ aj ďalšie konštatovanie najvyššieho súdu,   podľa   ktorého   hoci   považoval   záznam   z použitia   agenta   za   neprípustný   dôkaz, i napriek tomu vyslovil, že ďalšie vykonané dôkazy veľmi výrazne preukazujú tvrdenia obžaloby.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 1   T   6/05   a najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   3   To   6/09   s tým,   aby   ústavný   súd   zakázal pokračovanie v porušovaní práva podľa označených ustanovení.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 6/09 z 23. júna 2010 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 6/05 z 27. februára 2009 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Ako to vyplýva z dátumovej pečiatky krajského súdu, uznesenie bolo spolu aj so spisom vrátené krajskému súdu 23. júla 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal najvyšší súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľ využil právo podať odvolanie.

Ako to vyplýva z nesporných skutočností uvádzaných aj sťažovateľom, najvyšší súd v odvolacom   konaní rozsudok   krajského súdu   zrušil   a vec mu vrátil   na ďalšie konanie. To znamená, že sťažovateľ má opätovne možnosť uplatňovať všetky v sťažnosti uvedené námietky pred všeobecným súdom, teda tak pred krajským súdom, ako aj v prípadnom ďalšom   odvolacom   konaní   pred   najvyšším   súdom.   I naďalej   teda   môže   trvať   tak   na námietke zaujatosti, ako aj na tom, že obžaloba bola podaná aj za také skutky, za ktoré nebolo   vznesené   obvinenie.   Okrem   toho   môže   i naďalej   argumentovať,   že   zákonným spôsobom získané a vykonané dôkazy jeho vinu nepreukazujú. Pokiaľ by uvedené námietky sťažovateľa   ani   v ďalšom   konaní   neboli   krajským   súdom,   resp.   najvyšším   súdom akceptované, bude môcť sťažovateľ podať prípadne ešte aj dovolanie. Námietka, že v jeho veci rozhodujú na krajskom súde zaujatí sudcovia, by mohla zakladať dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania). Námietka, podľa ktorej bola podaná obžaloba pre skutky, pre ktoré nebolo vznesené obvinenie, by mohla zakladať dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ má možnosť domáhať sa ochrany označených práv pred   všeobecným   súdom,   aj   pre   túto   časť   sťažnosti   to   znamená   vylúčenie   právomoci ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010