znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 440/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Oroszaa Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Rapid   lifeživotná   poisťovňa,   a.   s.,   Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriouJUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľaa   advokáta   JUDr.   Daniela   Blyšťana,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 13344/2014a sp. zn. Rvp 13351/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konanívedenom pod   sp.   zn. 1   ECdo 119/2013 a jeho   uznesením z 25.   júla 2014   a v   konanívedenom   pod   sp. zn.   6   ECdo   126/2013   a   jeho   uznesením   z 11.   júna   2014,   postupomKrajského   súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 12   CoE   121/2012   a   jehouznesením z 29. októbra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 295/2012 a jehouznesením z 30. januára 2013, ako aj postupmi Okresného súdu Košice-okolie v konanívedenom pod sp. zn. 17 Er 1384/2011 a jeho uznesením z 20. apríla 2012 a Okresného súduRožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 804/2012 a jeho uznesením zo 17. augusta2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod sp.zn. Rvp 13344/2014 a sp. zn. Rvp 13351/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13344/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t aako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. októbra 2013a 10. októbra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 13344/2014a sp. zn. Rvp 13351/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ECdo 119/2013 a jeho uznesením z 25. júla 2014a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 ECdo 126/2013 a jeho uznesením z 11. júna 2014 (spoluďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“), postupom Krajského súdu v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 121/2012 a jeho uznesenímz 29. októbra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 295/2012 a jeho uznesenímz 30. januára 2013 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupomOkresného   súdu   Košice-okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Er   1384/2011   a jehouznesením z 20. apríla 2012 a Okresného súdu Rožňava (spolu ďalej len „okresné súdy“)v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 804/2012 a jeho uznesením zo 17. augusta 2012 (ďalejlen „napadnuté uznesenia okresných súdov“).

Z obsahu sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľka ako subjektpodnikajúci v oblasti poisťovníctva uzavrela s povinnými poistné zmluvy, v ktorých bolidojednané   tzv.   rozhodcovské   doložky,   podľa   ktorých   všetky   spory   súvisiace   s   týmitopoistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následnepred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinným a tieto jej boli priznanérozhodcovskými rozsudkami (rozsudky Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 1579/2009z 8. marca   2010   a   sp.   zn.   3   C   415/2010   z   21.   septembra   2010   o   uložení   povinnostipovinným   zaplatiť   sťažovateľke   dlžné   poistné   s   úrokom   z   omeškania   a   trovyrozhodcovského   konania),   na   základe   ktorých   ako   exekučných   titulov   podala   návrhyna vykonanie exekúcií voči povinným.

Okresné   súdy   v exekučných   veciach   sťažovateľky   o   vymoženie   dlžnej   sumys príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na ich výzvu predložila poistnú zmluvu a poistnépodmienky tvoriace súčasť poistnej zmluvy, napadnutými uzneseniami zamietli   žiadostisúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľka ďalej uvádza,že   o   jej   žiadostiach   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bolo   rozhodnuté   beznariadenia   pojednávania,   hoci   okresné   súdy   vykonali   samostatné   nové   dokazovanieskutkového stavu (okresné súdy nevychádzali podľa sťažovateľky z obsahu rozhodcovskéhospisu, ale nanovo konštruovali skutkový stav prostredníctvom listinných dôkazov, ktoré siod nej vyžiadali, na základe ktorých dospeli k opačným právnym záverom ako arbitrážnesúdy v označených konaniach, čo viedlo k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovskýchrozsudkov ako exekučného titulu sťažovateľky).

Sťažovateľka podala proti uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých krajskýsúd,   stotožniac   sa   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   okresných   súdov,   rozhodol   tak,že uznesenia okresných súdov svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil.

Sťažovateľka   podala   proti   napadnutým   uzneseniam   krajského   súdu   dovolania.Prípustnosť dovolaní vyvodzovala okrem iného z § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“), pričom namietala, že súdy jej odňali možnosť konať pred súdom.Odňatie možnosti konať pred súdom spočíva podľa nej v tom, že okresné súdy vo veciachvykonali   dokazovanie   listinami   (poistnou   zmluvou   a   poistnými   podmienkami),   napriektomu vo veci nenariadili pojednávanie, a tak neoboznámili sťažovateľku ako účastníčkukonaní s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd takýtopostup   okresných   súdov   potvrdzujúcimi   uzneseniami   odobril   a   s dôkazmi   navrhnutýmisťažovateľkou sa nijako nevyrovnal.

Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislostipoukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavnéhosúdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým Plz. ÚS 1/2014 a II. ÚS 499/2012).

Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací „Napriek   uvedeným ústavnoprocesným   pochybeniam   okresného   a krajského   súdu,   napriek   arbitrárnym svojvoľným záverom okresného súdu vo veci určenia neprijateľnosti podmienky, napriek nepreskúmateľným záverom krajského súdu, Najvyšší súd SR nezistil prípustnosť dovolania, i keď mu je dozaista známe, že porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu   zakladá   prípustnosť   dovolania   vždy.“. Sťažovateľka   považuje   za   nesprávny   závernajvyššieho   súdu   vyjadrený   v napadnutom   uznesení,   podľa   ktorého   nedostatočnéodôvodnenie rozhodnutia súdu zakladá vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP,a nie vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súduvo   veciach   exekučných   konaní   začatých   z jej   strany „nález   ústavného   súdu č. II. ÚS 499/2012“.

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záveromkrajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijaljej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   a nálezom   vyslovil,   že   označenými   postupmia rozhodnutiami okresných súdov, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jejzákladné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listinya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, aby označenérozhodnutia   okresných   súdov,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   zrušil   a   vec   vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   uzneseniami okresných súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastaveníexekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmtouzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka ajvyužila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, teda bol predmetom súdneho prieskumu krajskýmsúdom.   S   prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažností   odmietnuť   prenedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

III.3 K namietanému   porušeniu   označených práv napadnutými   uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý prechádzal ich vydaniu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záveromkrajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutých   uzneseniach,   ktorými   potvrdil   uzneseniaokresných   súdov   o   zamietnutí   žiadostí   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   navykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiežnamieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení, ako aj skutočnosť, že krajský súdsa v nich nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej s odvolacími dôvodmi.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutým uzneseniam najvyššiehosúdu   ako   dovolacieho   súdu,   sú   založené   predovšetkým   na   jej   nesúhlase   s   názoromdovolacieho   súdu,   podľa   ktorého   v   jej   veciach   neboli   naplnené   dôvody   prípustnostidovolania podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresné súdy v predmetných veciach podľa jejtvrdenia vykonali dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), alenapriek tomu v predmetných veciach nenariadili pojednávania, a tak ju ako účastníčkukonaní neoboznámili s vykonanými dôkazmi a neumožnili jej vyjadriť sa k nim, pričomkrajský   súd   takýto   postup   okresných   súdov   potvrdzujúcimi   uzneseniami   odobril.Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   sú   nedostatočneodôvodnené.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje nasvoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnuochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovorumožno   posudzovať   spoločne,   keďže   nie   sú   medzi   nimi   zásadnejšie   odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu   a   postupom,   ktorý predchádzal ich vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, žeokresné   súdy   pri   rozhodovaní   o   vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanieexekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonali dokazovanie bez toho, aby nariadilipojednávanie,   čím   jej   odňali   možnosť   vyjadriť   sa   k   vykonávaným   dôkazom,   prípadnenavrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok pritomnenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania odovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka,že   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimo   nariadeniapojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názorupostačuje   pre   záver   o   porušení   ňou   označených   práv.   Podľa   názoru   sťažovateľky   súnapadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   arbitrárne   a   zjavne   nepreskúmateľné   a   postupnajvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,listiny a dohovoru.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   sťažnostiach   sťažovateľky   z   vlastnejrozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásadeidentických   sťažností sťažovateľky, v   ktorých   táto s odkazom na   nález   ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny závervyslovený   v   označenom   rozhodnutí   týkajúci   sa   zabezpečenia   záruk   kontradiktórnostikonania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie.   Podľa   právneho   názoru   vysloveného   ústavným   súdom   v označenom   náleze«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky   a v dôsledku   toho   o   jej neplatnosti.   Týmto   postupom   v   podstate   znemožnili   sťažovateľke   uplatniť   svoje   právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú   s   účinkami   právoplatného   rozsudku,   teda   právoplatne   priznaného   nároku.   Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať   sťažovateľke   priestor,   aby   sa   zoznámila   s   dôkazmi,   ktoré   okresný   súd   vykonal,   a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje   konanie   pojednávania,   vyžaduje   však   písomné   alebo   ústne   vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2   ústavy.».Na tomto   základe   ústavný   súd   v   označenom   náleze   rozhodol,   že   najvyšší   súd   porušilzákladné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právneprostriedky   nápravy   pochybení,   ktorých   sa   dopustili   v   predmetnej   veci   konajúcea rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senátústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnostisťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   v   uzneseniachsp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého«Pokiaľ   sťažovateľka   „in   concreto“   namietala   skutočnosť,   že   sa   nemohla   vyjadriťk vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovanímo vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podanýchopravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a   najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípumateriálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdyv rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkouv sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresnýmsúdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38,I. ÚS 41/2014).

V konkrétnych okolnostiach vecí sťažovateľky je podľa názoru II. senátu ústavnéhosúdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa čl.46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   podstatná   odpoveď   na   otázku,   či   možno   pochybenie   súdu   prvého   stupňaspočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniama z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod nazamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdnehoexekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovaťv odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavnéhosúdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákonao ústavnom   súde,   v   rámci   ktorého   IV.   senát   ústavného   súdu   predložil   kľúčové   právnenázory   I.,   II.   a   III.   senátu   ústavného   súdu   vyslovené   v   ich   doterajších   rozhodnutiacho v zásade   identických   sťažnostiach   sťažovateľky   na   posúdenie   plénu   ústavného   súduna účel   zjednotenia   právnych   názorov   pri   rozhodovaní   o   dosiaľ   nerozhodnutýchsťažnostiach sťažovateľky.

Plénum   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchýlnych   právnych   názorovprerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade   posúdi   exekučný   titul   v   neprospech   oprávneného,   je   povinný   dať   mu   možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   saku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosťreálne   poskytnutá   v   odvolacom   konaní“   (ďalej   len   „zjednocujúce   stanovisko   plénaústavného súdu“).

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazanýuznesením   pléna   ústavného   súdu   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov,   II.   senátústavného   súdu   aplikoval   právne   závery   vyslovené   v   zjednocujúcom   stanovisku   plénaústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.

S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napáda   postup   a   rozhodnutianajvyššieho súdu vydané v rámci konaní o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svojujudikatúru,   podľa   ktorej   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočneniedovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).

Najvyšší   súd   v   napadnutých   uzneseniach,   ktorými   odmietol   dovolania   podanésťažovateľkou proti napadnutým uzneseniam krajského súdu ako neprípustné podľa § 243bods.   5   v   spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   OSP,   k   dovolaciemu   dôvodu   uplatnenémusťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaniami sú napádané rozhodnutiavydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomtoštádiu,   v   ktorom   exekučný   súd   skúma,   či   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanieexekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozporeso zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku),   sa   vychádza   z   tvrdení   oprávnenéhov návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a   z   exekučného   titulu,   pričom   v   tomto   štádiu   sadokazovanie   v   zásade   nevykonáva,   pretože   postačuje,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnostidostatočne   osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo   spisu   vrátane   do   neho   založenýchlistín.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sa   oboznamovanie   s   obsahom listín,   ktoré   jezamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadostisúdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdunemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto právanie   sú   navzájom   nevyhnutne   previazané   –   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takýchveciach,   kde   nedochádza   k   žiadnemu   dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť   sak vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom jenezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadovvýslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovikontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok[napríklad   v   podobe   návrhu   na   samostatné   (ne)uznanie   exekučného   titulu].   Navyše,vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ vočipovinnému,   aby   tento   nemohol   pred   doručením   upovedomenia   zmariť   uspokojeniepriznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolotreba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúciidozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie   pojednávania   si   nevyhnutne   nevyžaduje   ani   požiadavka,   aby   bola   vecprerokovaná   v   „prítomnosti   účastníka“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   pojemv „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsoba postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa tohonáležite   zamerať   svoju   procesnú   aktivitu.   Preto   je   možné   právo   na   prerokovanie   veciv „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovimožnosť vyjadriť sa, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať zaprípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlades poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nenariadenímpojednávania na prerokovanie žiadostí súdneho exekútora o vydanie poverení na vykonanieexekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavynedošlo.

Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnilivyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnilijej   tak   uniesť   dôkazné   bremeno,   čo   samo   osebe   postačuje   pre   záver   o   porušení   jejoznačených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonaťvšetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavnýsúd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudokSúdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus proti a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice 93/13/EHSz 5. apríla   1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len„smernica“ alebo „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú vykladať v tom zmysle,že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusína to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovanýo svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnostivšak   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   v   rámci   preskúmania ex   offokonštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v sporea vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účelstanovujú   vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Súd   musí   teda   dodržiavať   zásadukontradiktórnosti   najmä   vtedy,   ak   rozhoduje   v   spore   na   základe   dôvodu   uplatnenéhobez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únieuž rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konaniaoboznamovať   sa   s dôkazmi   a   vyjadreniami   predloženými   súdu   a   vyjadrovať   sa   k   nim(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnýmiprávnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebodokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohlivyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).

Vzhľadom   na   doteraz   uvedené,   rešpektujúc   už   citované   zjednocujúce   stanoviskopléna   ústavného   súdu   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/2014   zo   7.   mája   2014,   v   súvislostiso sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľkymožno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala zpohľadu   „materiálneho“   možnosť   vyjadriť   sa   k   skutkovým   zisteniam   okresných   súdova z nich   vyplývajúcemu   (novému)   právnemu   posúdeniu   veci,   ktoré   zakladali   dôvodna zamietnutie žiadostí o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čo aj využila v rámciňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s toutojej   obranou   zaoberal   krajský   súd   v   rámci   odvolacích   konaní   (m.   m.   I.   ÚS   675/2013,I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesení   najvyššieho   súdupostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreopakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musíbyť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemusúdu   v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu   bez   reálnej   možnostikonvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanýchveciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadostísúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií už z uznesení okresnýchsúdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto ajkeď okresné súdy ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybili, keď nedali sťažovateľkemožnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenémuprávnemu posúdeniu, ich pochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, keďžetieto   procesné   nedostatky   boli   odstránené   v   rámci   odvolacieho   konania.   Z   uvedenéhodôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenia najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorýpredchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú sťažovateľkino základnéprávo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vo   svojej   konštantnej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   súčasťou   obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú prevec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,III. ÚS 209/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súduuvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovorudošlo   aj   tým,   že   najvyšší   súd   sa   v   posudzovaných   veciach   nedostatočne   zaoberaldôvodnosťou jej dovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, ženapadnuté   uznesenia   krajského   súdu   sú   nepreskúmateľné   (arbitrárne),   keďže   súnedostatočne odôvodnené. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   481/2011,   IV.   ÚS   161/2012,   IV.   ÚS   196/2014)   opakovaneuvádza, že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktoréhoprípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočnezistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa§ 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavnýsúd   nezistil   v   posudzovaných   veciach   relevantné   dôvody   na   odchýlenie   sa   od   svojejdoterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavneneopodstatnená.

Vychádzajúc   zo   všetkých   doteraz   uvádzaných   skutočností,   ústavný   súd   dospelk záveru,   že   medzi   obsahom   sťažovateľkou   označených   práv   podľa   ústavy,   listinya dohovoru   a   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu,   ako   aj   postupom,   ktorýpredchádzal   ich   vydaniu,   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   bypo prípadnom prijatí týchto častí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveruo ich porušení. Ústavný preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

II.2.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a listiny   a   práva   podľa   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl.   46   a   nasl.   ústavy,   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   žev prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) jelehota   sťažovateľa   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiežrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus   Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54),   a   preto   v   rámcipredbežného prerokovania sťažností sťažovateľky posudzoval aj opodstatnenosť ich častí,ktoré smerujú proti napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupom, ktoré predchádzaliich vydaniu.

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka   sťažovateľky   o   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch,   na ktorých   súzaložené napadnuté uznesenia krajského súdu, ako aj jej námietka o ich nedostatočnomodôvodnení.

Krajský   súd   v   uznesení   sp.   zn.   12   CoE   121/2012   z   29.   októbra   2012   v   rámciodvolacieho   prieskumu   dospel   k   záveru,   že   uznesenie   Okresného   súdu   Košice-okolieč. k. 17 Er 1384/2011-16 z 20. apríla 2012 je potrebné ako vecne správne potvrdiť v zmysle§ 219 ods. 2 OSP, pričom uviedol:

«Pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej   bol vydaný exekučný   titul,   sa   vychádza   predovšetkým   z tvrdení   oprávneného   a povinného, z predložených listín a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce   je   totiž,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti   dostatočne   osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   do   neho   založených   listín. Vzhľadom   na   to   sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného (porovnaj   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012)...

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   posúdením   uvedenej   doložky   ako   neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva   pred   všeobecným   súdom.   Pre   povinného   to   znamená   povinnosť   podrobiť   sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu,   aby   sa   nekomplikoval   proces   založenia   sporového   procesu   podľa   predstáv oprávneného...

Napriek   formálnemu   zneniu   rozhodcovskej   doložky   teda   reálne   dochádza   k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), Čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom – podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konania bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. “

V uznesení sp. zn. 16 Co 295/2012 z 30. januára 2013, ktorým krajský súd potvrdiluznesenie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 10 Er 804/2012 zo 17. augusta 2012, krajský súdokrem iného uviedol: „Odvolací súd má ďalej za to, že súd prvého stupňa v napadnutom uznesení dostatočne odôvodnil záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka je uvedená vo Všeobecných poistných podmienkach, ktoré boli prehlásené za súčasť poistnej zmluvy a ich súčasťou je aj časť označená ako „Osobitné zmluvné dojednania č. 02/2008“,   ktoré   sú   taktiež   vypracované   na   predtlačenom   formulári   a   sú   podpísané oprávneným aj povinným...

Odvolací   súd   poznamenáva,   že   rozhodcovská   doložka   je   formulovaná   v   rámci štandardnej formulárovej zmluvy a neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie.   Naopak,   ide   o   zjavne   sofistikované   docielenie   stavu,   ktorá   má   formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly. Takéto správanie sa dodávateľa odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 o nekalých obchodných praktikách, čl. 5 a nasl. Je len sotva pravdepodobné, že dodávateľ   poistnej   služby   už   vopred   predvídal,   že   spotrebiteľ   si   bude   vyžadovať rozhodcovské konanie, a preto rozhodcovskú doložku už predformuloval do všeobecných obchodných podmienok...

Odvolací súd má za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky spôsobom, že táto nie je individuálne   vyjednaná,   ale   je   uvedená   iba   vo   Všeobecných   poistných   podmienkach a povinný   mal   možnosť   zmluvu   s   týmito   podmienkami   iba   prijať   alebo   ju   odmietnuť, že o tom, že spor bude riešený výlučne v rozhodcovskom konaní pred súdom, ktorý bude určený výlučne oprávneným za povinnosti povinného platiť poplatky, ktoré by pri konaní pred všeobecným súdom nemal povinnosť platiť a za situácie, keď mu neboli známe ani vnútorné predpisy tohto súdu, je potrebné považovať za konanie, v ktorom poskytovateľ poistenia,   ktorý   má   k   dispozícii   odborný   aparát,   zneužil   svoje   „silnejšie“   postavenie a spotrebiteľovi   ako   „slabšej“   strane   vnútil   pre   neho   nevýhodné   podmienky,   a   teda za konanie,   ktoré   je   v rozpore   s   dobrými   mravmi,   dôsledkom   čoho   je   podľa   §   39 Občianskeho   zákonníka   absolútna   neplatnosť   znenia   rozhodcovskej   doložky   uvedeného vo Všeobecných poistných podmienkach. »

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenia krajskéhosúdu za nedostatočne   odôvodnené   a nepreskúmateľné, keďže   obsahujú   dostatok právnerelevantných   argumentov,   ktoré   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodňujúrozhodnutia   prijaté   v   posudzovaných   veciach.   Úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovanío sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnostinamietaných   rozhodnutí   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviekvyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchtoaspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnostia udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov napadnutých uznesení krajského súdudospel   k   záveru,   že   v posudzovaných   veciach   sa   odvolací   súd   nedopustil   takýchvýkladových omylov či iných pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutých uzneseníkrajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivésúdne konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorýmipoukazuje   aj   na   nejednotnosť   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   pri   rozhodovanío vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojoudoterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúchazjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov vznení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň poznamenáva,že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožnoautomaticky   stotožňovať   s   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   pokiaľ   jeprípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii.Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadaťsa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Keďže   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   nevykazujú   znaky   svojvôle   a   súdostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľnýchsťažnostiach   (III.   ÚS   264/2012,   I.   ÚS   359/2012,   I.   ÚS   332/2012,   IV.   ÚS   366/2014,II. ÚS 389/2014 a iné).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzinapadnutými rozhodnutiami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   bypo prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto aj tieto časti sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnené.

Pretože sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok,   ústavný súd o   ďalšíchnávrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2015