SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 440/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Oroszaa Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid lifeživotná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriouJUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľaa advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, vedené pod sp. zn. Rvp 13344/2014a sp. zn. Rvp 13351/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 1 ECdo 119/2013 a jeho uznesením z 25. júla 2014 a v konanívedenom pod sp. zn. 6 ECdo 126/2013 a jeho uznesením z 11. júna 2014, postupomKrajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 121/2012 a jehouznesením z 29. októbra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 295/2012 a jehouznesením z 30. januára 2013, ako aj postupmi Okresného súdu Košice-okolie v konanívedenom pod sp. zn. 17 Er 1384/2011 a jeho uznesením z 20. apríla 2012 a Okresného súduRožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 804/2012 a jeho uznesením zo 17. augusta2012, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod sp.zn. Rvp 13344/2014 a sp. zn. Rvp 13351/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13344/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t aako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. októbra 2013a 10. októbra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 13344/2014a sp. zn. Rvp 13351/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ECdo 119/2013 a jeho uznesením z 25. júla 2014a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 ECdo 126/2013 a jeho uznesením z 11. júna 2014 (spoluďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“), postupom Krajského súdu v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 121/2012 a jeho uznesenímz 29. októbra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 295/2012 a jeho uznesenímz 30. januára 2013 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupomOkresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1384/2011 a jehouznesením z 20. apríla 2012 a Okresného súdu Rožňava (spolu ďalej len „okresné súdy“)v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 804/2012 a jeho uznesením zo 17. augusta 2012 (ďalejlen „napadnuté uznesenia okresných súdov“).
Z obsahu sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľka ako subjektpodnikajúci v oblasti poisťovníctva uzavrela s povinnými poistné zmluvy, v ktorých bolidojednané tzv. rozhodcovské doložky, podľa ktorých všetky spory súvisiace s týmitopoistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následnepred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinným a tieto jej boli priznanérozhodcovskými rozsudkami (rozsudky Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 1579/2009z 8. marca 2010 a sp. zn. 3 C 415/2010 z 21. septembra 2010 o uložení povinnostipovinným zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné s úrokom z omeškania a trovyrozhodcovského konania), na základe ktorých ako exekučných titulov podala návrhyna vykonanie exekúcií voči povinným.
Okresné súdy v exekučných veciach sťažovateľky o vymoženie dlžnej sumys príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na ich výzvu predložila poistnú zmluvu a poistnépodmienky tvoriace súčasť poistnej zmluvy, napadnutými uzneseniami zamietli žiadostisúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľka ďalej uvádza,že o jej žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté beznariadenia pojednávania, hoci okresné súdy vykonali samostatné nové dokazovanieskutkového stavu (okresné súdy nevychádzali podľa sťažovateľky z obsahu rozhodcovskéhospisu, ale nanovo konštruovali skutkový stav prostredníctvom listinných dôkazov, ktoré siod nej vyžiadali, na základe ktorých dospeli k opačným právnym záverom ako arbitrážnesúdy v označených konaniach, čo viedlo k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovskýchrozsudkov ako exekučného titulu sťažovateľky).
Sťažovateľka podala proti uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých krajskýsúd, stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi okresných súdov, rozhodol tak,že uznesenia okresných súdov svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil.
Sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam krajského súdu dovolania.Prípustnosť dovolaní vyvodzovala okrem iného z § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“), pričom namietala, že súdy jej odňali možnosť konať pred súdom.Odňatie možnosti konať pred súdom spočíva podľa nej v tom, že okresné súdy vo veciachvykonali dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), napriektomu vo veci nenariadili pojednávanie, a tak neoboznámili sťažovateľku ako účastníčkukonaní s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd takýtopostup okresných súdov potvrdzujúcimi uzneseniami odobril a s dôkazmi navrhnutýmisťažovateľkou sa nijako nevyrovnal.
Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislostipoukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavnéhosúdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým Plz. ÚS 1/2014 a II. ÚS 499/2012).
Podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací „Napriek uvedeným ústavnoprocesným pochybeniam okresného a krajského súdu, napriek arbitrárnym svojvoľným záverom okresného súdu vo veci určenia neprijateľnosti podmienky, napriek nepreskúmateľným záverom krajského súdu, Najvyšší súd SR nezistil prípustnosť dovolania, i keď mu je dozaista známe, že porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu zakladá prípustnosť dovolania vždy.“. Sťažovateľka považuje za nesprávny závernajvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení, podľa ktorého nedostatočnéodôvodnenie rozhodnutia súdu zakladá vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP,a nie vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súduvo veciach exekučných konaní začatých z jej strany „nález ústavného súdu č. II. ÚS 499/2012“.
Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záveromkrajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijaljej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmia rozhodnutiami okresných súdov, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jejzákladné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listinya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, aby označenérozhodnutia okresných súdov, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami okresných súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastaveníexekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmtouzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka ajvyužila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, teda bol predmetom súdneho prieskumu krajskýmsúdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť prenedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý prechádzal ich vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záveromkrajského súdu vyjadreným v napadnutých uzneseniach, ktorými potvrdil uzneseniaokresných súdov o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia navykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiežnamieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení, ako aj skutočnosť, že krajský súdsa v nich nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej s odvolacími dôvodmi.
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutým uzneseniam najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názoromdovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnostidovolania podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresné súdy v predmetných veciach podľa jejtvrdenia vykonali dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), alenapriek tomu v predmetných veciach nenariadili pojednávania, a tak ju ako účastníčkukonaní neoboznámili s vykonanými dôkazmi a neumožnili jej vyjadriť sa k nim, pričomkrajský súd takýto postup okresných súdov potvrdzujúcimi uzneseniami odobril.Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú nedostatočneodôvodnené.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje nasvoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejneprerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnuochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovorumožno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, žeokresné súdy pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanieexekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonali dokazovanie bez toho, aby nariadilipojednávanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadnenavrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok pritomnenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania odovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka,že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadeniapojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názorupostačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky súnapadnuté uznesenia najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postupnajvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,listiny a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach sťažovateľky z vlastnejrozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásadeidentických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny závervyslovený v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnostikonania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom náleze«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.».Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušilzákladné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právneprostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúcea rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).
Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senátústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnostisťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniachsp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriťk vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovanímo vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podanýchopravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípumateriálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdyv rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkouv sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresnýmsúdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38,I. ÚS 41/2014).
V konkrétnych okolnostiach vecí sťažovateľky je podľa názoru II. senátu ústavnéhosúdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa čl.46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňaspočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniama z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod nazamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdnehoexekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovaťv odvolacom (príp. dovolacom) konaní.
Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavnéhosúdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákonao ústavnom súde, v rámci ktorého IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právnenázory I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiacho v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky na posúdenie plénu ústavného súduna účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní o dosiaľ nerozhodnutýchsťažnostiach sťažovateľky.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorovprerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť saku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosťreálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko plénaústavného súdu“).
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazanýuznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senátústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku plénaústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutianajvyššieho súdu vydané v rámci konaní o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svojujudikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočneniedovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutých uzneseniach, ktorými odmietol dovolania podanésťažovateľkou proti napadnutým uzneseniam krajského súdu ako neprípustné podľa § 243bods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenémusťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaniami sú napádané rozhodnutiavydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomtoštádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozporeso zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávnenéhov návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sadokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnostidostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založenýchlistín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré jezamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadostisúdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdunemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto právanie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takýchveciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sak vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom jenezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadovvýslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovikontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ vočipovinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojeniepriznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolotreba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúciidozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vecprerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojemv „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsoba postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa tohonáležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veciv „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovimožnosť vyjadriť sa, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať zaprípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlades poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že nenariadenímpojednávania na prerokovanie žiadostí súdneho exekútora o vydanie poverení na vykonanieexekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavynedošlo.
Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnilivyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnilijej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení jejoznačených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonaťvšetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavnýsúd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudokSúdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus proti a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice 93/13/EHSz 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len„smernica“ alebo „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú vykladať v tom zmysle,že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusína to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovanýo svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnostivšak vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offokonštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v sporea vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účelstanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadukontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatnenéhobez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únieuž rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konaniaoboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnýmiprávnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebodokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohlivyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanoviskopléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislostiso sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľkymožno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala zpohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdova z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvodna zamietnutie žiadostí o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čo aj využila v rámciňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s toutojej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacích konaní (m. m. I. ÚS 675/2013,I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení najvyššieho súdupostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreopakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musíbyť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemusúdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnostikonvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanýchveciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadostísúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií už z uznesení okresnýchsúdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto ajkeď okresné súdy ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybili, keď nedali sťažovateľkemožnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenémuprávnemu posúdeniu, ich pochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, keďžetieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedenéhodôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenia najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorýpredchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú sťažovateľkino základnéprávo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú prevec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia najvyššieho súduuvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú.
Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovorudošlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovaných veciach nedostatočne zaoberaldôvodnosťou jej dovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, ženapadnuté uznesenia krajského súdu sú nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže súnedostatočne odôvodnené. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovaneuvádza, že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktoréhoprípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočnezistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa§ 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavnýsúd nezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojejdoterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavneneopodstatnená.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospelk záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listinya dohovoru a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorýpredchádzal ich vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej bypo prípadnom prijatí týchto častí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveruo ich porušení. Ústavný preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
II.2.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 a nasl. ústavy, už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, žev prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) jelehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiežrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), a preto v rámcipredbežného prerokovania sťažností sťažovateľky posudzoval aj opodstatnenosť ich častí,ktoré smerujú proti napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupom, ktoré predchádzaliich vydaniu.
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch, na ktorých súzaložené napadnuté uznesenia krajského súdu, ako aj jej námietka o ich nedostatočnomodôvodnení.
Krajský súd v uznesení sp. zn. 12 CoE 121/2012 z 29. októbra 2012 v rámciodvolacieho prieskumu dospel k záveru, že uznesenie Okresného súdu Košice-okolieč. k. 17 Er 1384/2011-16 z 20. apríla 2012 je potrebné ako vecne správne potvrdiť v zmysle§ 219 ods. 2 OSP, pričom uviedol:
«Pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa vychádza predovšetkým z tvrdení oprávneného a povinného, z predložených listín a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012)...
Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného...
Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), Čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom – podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konania bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. “
V uznesení sp. zn. 16 Co 295/2012 z 30. januára 2013, ktorým krajský súd potvrdiluznesenie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 10 Er 804/2012 zo 17. augusta 2012, krajský súdokrem iného uviedol: „Odvolací súd má ďalej za to, že súd prvého stupňa v napadnutom uznesení dostatočne odôvodnil záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka je uvedená vo Všeobecných poistných podmienkach, ktoré boli prehlásené za súčasť poistnej zmluvy a ich súčasťou je aj časť označená ako „Osobitné zmluvné dojednania č. 02/2008“, ktoré sú taktiež vypracované na predtlačenom formulári a sú podpísané oprávneným aj povinným...
Odvolací súd poznamenáva, že rozhodcovská doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy a neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide o zjavne sofistikované docielenie stavu, ktorá má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly. Takéto správanie sa dodávateľa odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 o nekalých obchodných praktikách, čl. 5 a nasl. Je len sotva pravdepodobné, že dodávateľ poistnej služby už vopred predvídal, že spotrebiteľ si bude vyžadovať rozhodcovské konanie, a preto rozhodcovskú doložku už predformuloval do všeobecných obchodných podmienok...
Odvolací súd má za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky spôsobom, že táto nie je individuálne vyjednaná, ale je uvedená iba vo Všeobecných poistných podmienkach a povinný mal možnosť zmluvu s týmito podmienkami iba prijať alebo ju odmietnuť, že o tom, že spor bude riešený výlučne v rozhodcovskom konaní pred súdom, ktorý bude určený výlučne oprávneným za povinnosti povinného platiť poplatky, ktoré by pri konaní pred všeobecným súdom nemal povinnosť platiť a za situácie, keď mu neboli známe ani vnútorné predpisy tohto súdu, je potrebné považovať za konanie, v ktorom poskytovateľ poistenia, ktorý má k dispozícii odborný aparát, zneužil svoje „silnejšie“ postavenie a spotrebiteľovi ako „slabšej“ strane vnútil pre neho nevýhodné podmienky, a teda za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, dôsledkom čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútna neplatnosť znenia rozhodcovskej doložky uvedeného vo Všeobecných poistných podmienkach. »
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenia krajskéhosúdu za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, keďže obsahujú dostatok právnerelevantných argumentov, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodňujúrozhodnutia prijaté v posudzovaných veciach. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovanío sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnostinamietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviekvyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchtoaspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnostia udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov napadnutých uznesení krajského súdudospel k záveru, že v posudzovaných veciach sa odvolací súd nedopustil takýchvýkladových omylov či iných pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutých uzneseníkrajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivésúdne konanie.
Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorýmipoukazuje aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovanío vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojoudoterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúchazjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov vznení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň poznamenáva,že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožnoautomaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ jeprípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii.Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadaťsa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Keďže napadnuté rozhodnutia krajského súdu nevykazujú znaky svojvôle a súdostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľnýchsťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, IV. ÚS 366/2014,II. ÚS 389/2014 a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzinapadnutými rozhodnutiami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej bypo prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto aj tieto časti sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnené.
Pretože sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalšíchnávrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2015