znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 440/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť R. H., vo veci namietaného porušenia základných práv   podľa   čl.   17   ods. 1   a   2   a   čl.   50   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 56/2013 z 29. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2014 doručená   sťažnosť   R. H.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“) uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 To 56/2013 z 29. apríla 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   (ďalej   aj „okresný súd“) Bratislava II sp. zn. 1 T 113/2009 z 19. februára 2013 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 56/2013 z 29. apríla 2014 zamietol.

Sťažovateľ   predložil   ústavnému   súdu   aj   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Ntc 6/2013 z 22.   augusta   2013,   ktorým   krajský   súd rozhodol,   že uznáva a   vykonáva rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň sp. zn. 31 Hv 38/10y z 30. apríla 2010 v spojení   s   rozsudkom   Vrchného   krajinského   súdu   Viedeň   (ďalej   aj   „krajinský   súd“) sp. zn. 17 Bs 255/10i z 20. októbra 2010, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Urto 5/2013 z 22. augusta 2013, ktorým zmenil rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 Ntc 6/2013 z 22. augusta 2013 tak, že sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Výrok v časti o vine a dĺžke trestu ponechal nezmenený.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   56/2013 z 29. apríla 2014 došlo k porušeniu jeho práva nebyť trestaný za to isté dvakrát, pretože napriek   tomu,   že   už   bol   rozsudkom   Vrchného   krajinského   súdu   Viedeň   sp.   zn. 17 Bs 255/10i z 20. októbra 2010 za drogovú trestnú činnosť raz odsúdený, krajský súd napadnutým   uznesením   zamietol   jeho   odvolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava II sp. zn. 1 T 113/2009 z 19. februára 2013, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, hoci na rozhodnutie krajinského súdu poukázal.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 56/2013 z 29. apríla 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   v súvislosti   s   preskúmavaním   sťažnosťami   napádaných   rozhodnutí všeobecných súdov v súlade so svojou konštantnou judikatúrou opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný súd preto v zásade nie   je   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   závery   ani   právne   názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vychádzajúc z uvedených východísk, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, v ktorého odôvodnení sa predovšetkým uvádza:

„...   rozsudkom   okresný   súd   obžalovaného   R. H.   uznal   za   vinného   z obzvlášť závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov... podľa § 172 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 29. 02. 2008 v čase o 17.00 hod. v Bratislave... mal bez oprávnenia v osobnom vozidle... pod krytkou v strede volantu 1 ks alobalovej skladačky s obsahom hnedého prášku a v ponožke mal 2 ks plastovej zatavenej striekačky s obsahom látky, pričom expertíznym skúmaním   Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu   PZ   v   Bratislave   bolo   zistené,   že alobalová skladačka obsahovala heroín s prímesou kofeínu a paracetamolu s hmotnosťou 4201mg o koncentrácii účinnej látky... a uvedeného skutku sa dopustil napriek tomu, že bol rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   12.   05.   2005,   sp.   zn.   4   T/144/2004, právoplatným   dňa   04.   10.   2005,   odsúdený   pre   trestný   čin   nedovolenej   výroby   a držby omamnej látky, psychotropnej látky a jedu a prekurzora a obchodovanie s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. c/, d/ Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005...

Za tento čin okresný súd obžalovanému uložil podľa § 172 ods. 2, § 38 ods. 2, § 37 písm. m/ a § 36 písm. 1/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov....

Proti   tomuto   rozsudku   podal...   odvolanie   obžalovaný.   V   písomných   dôvodoch odvolania uviedol, že okresný súd pri rozhodovaní o treste, nevzal do úvahy skutočnosť, že toho   času   vykonáva   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   12   rokov,   ktorý   mu   bol   uložený rozsudkom rakúskeho súdu za trestnú činnosť, ktorá súvisí s trestnou činnosťou, za ktorú je stíhaný v danej veci. Podľa jeho názoru, právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu   Európskej   únie   je   možné   zohľadniť,   lebo   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť pred 01. 01. 2013 a vedie sa konanie o jeho uznanie súdom Slovenskej republiky. Považoval za nespravodlivé, aby za súbežné trestné činy, ktoré časovo úzko spolu súvisia, mu boli uložené dva veľmi vysoké tresty. Žiadal, aby odvolací súd znovu vyhodnotil tieto skutočnosti a vzhľadom na rozsudok rakúskeho súdu, upustil od uloženia ďalšieho trestu. Alternatívne navrhol, aby mu bol uložený súhrnný trest...

Krajský   súd   podľa   §   317   ods.   1   Tr.   por.   preskúmal   zákonnosť   a   odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por...

V   danom   prípade   odvolací   súd   nezistil   v   postupe   konania,   ktoré   rozsudku predchádzalo chyby, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť. Súdom prvého stupňa boli na hlavnom pojednávaní vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy, v záujme zistenia skutkového stavu veci, v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto okresný súd správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený   skutkový   stav   veci,   o   ktorom   nie   sú   dôvodné   pochybnosti,   a   to   v   rozsahu nevyhnutnom   na   ich   rozhodnutie.   Dôkazy   obstarávajú   z   úradnej   povinnosti.   Právo obstarávať   dôkazy   majú   aj   strany.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   s   rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti   svedčiace   proti obvinenému,   ako   aj   okolnosti,   ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané   zákonným   spôsobom   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného na starostlivom   uvážení   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo   i   v   ich   súhrne   nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Krajský súd si osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na vecne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku v intenciách § 168 ods. 1 Tr. por.

Skutkovým   zisteniam   zodpovedá   aj   právna   kvalifikácia   skutku   ako   obzvlášť závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

Skutkové závery prvostupňového súdu a právna kvalifikácia skutku, neboli odvolaním obžalovaného napadnuté. Obžalovaný sa odvolaním domáhal, aby skutkové okolnosti boli zohľadnené v treste, pretože úzko súvisia s trestnou činnosťou, za ktorú mu bol uložený súdom Rakúskej republiky trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov.

Ako   z   obsahu   spisu   vyplýva,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 2 Ntc/6/2013   zo   dňa   22.   08.   2013   v   spojení   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 2 Urto/5/2013 zo dňa 04. 02. 2014 bol podľa § 17 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone   rozhodnutí,   ktorými   sa   ukladá   trestná   sankcia   spojená   s   odňatím   slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov uznaný rozsudok Krajinského sudu pre trestné veci Viedeň sp. zn. 31 Hv 38/10y zo dňa 30. 04. 2010 v spojení s rozsudkom Vrchného krajinského súdu Viedeň sp. zn. 17 Bs 255/10i zo dňa 20. 10. 2010, ktorým bol občan Slovenskej republiky R. H. uznaný za vinného

v bode A. /I./ z prečinu pozbavenia osobnej slobody podľa § 99 ods. 1 Trestného zákonníka Rakúskej republiky,

v bode A. /II./ z prečinu nátlaku podľa § 105 ods. 1 Trestného zákonníka Rakúskej republiky,

v bode B. /I./ zo zločinu obchodovania s omamnými látkami, z časti ako nahovárač podľa § 28a ods. 1, 2 a 3. prípad, ods. 4, číslo 3 Zákona o omamných látkach Rakúskej republiky, § 12 2. prípad Trestného zákonníka Rakúskej republiky,

v bode B. /II./ zo zločinu obchodovania s omamnými latkami podľa § 28a, ods. 1, 5. prípad, odsek 4, číslo 3 Zákona o omamných látkach Rakúskej republiky,

v bode C z prečinu krivej dôkaznej výpovede podľa § 288 ods. 1 Trestného zákonníka Rakúskej republiky...

Ak na základe návrhu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky bol podľa § 384a Tr. por. súdom Slovenskej republiky uznaný odsudzujúci rozsudok cudzozemského súdu, nemá taký rozsudok na území Slovenskej republiky účinky vyhláseného odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zák. a preto nie je možné vo vzťahu k nemu   ukladať   súhrnný   trest   resp.   upustiť   od   uloženia   súhrnného   trestu   (judikát č. 43/2000).

Pokiaľ sa obžalovaný odvolaním domáhal uloženia súhrnného trestu, je potrebné uviesť,   že   v   prípade   rozsudku   Krajinského   súdu   pre   trestné   veci   Viedeň   v   spojení s rozsudkom   Vrchného   krajinského   súdu   Viedeň,   ide   o   odsudzujúce   rozsudky cudzozemského   súdu   a   rozsudkom   Slovenskej   republiky   by   uložením   súhrnného   trestu, prípadne upustením od súhrnného trestu došlo k zasahovaniu do súdnej jurisdikcie cudzieho štátu, lebo by musel byť zrušený rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň sp. zn. 31 Hv 38/104 zo dňa 30. 04. 2010 vo výroku o treste. Nejde teda o súbeh trestných činov a pre uloženie súhrnného trestu, prípadne upustenia od uloženia súhrnného trestu, neboli splnené podmienky.

Správne a v súlade so zákonom postupoval okresný súd, keď obžalovanému uložil samostatný trest odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho   následok,   zavinenie,   pohnútku,   priťažujúce   okolnosti,   poľahčujúce   okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Okresný   súd   pri   ukladaní   trestu   vychádzal   zo   všeobecných   zásad   uvedených v ustanovení § 34 ods. 1, § 34 ods. 4 Tr. zák. a zohľadnil predovšetkým závažnosť činu pre spoločnosť,   spôsob   spáchania   činu,   jeho   následky,   zavinenie,   pohnútky,   priťažujúce i poľahčujúce okolnosti a s prihliadnutím na osobu obžalovaného jeho pomery a možnosti nápravy v súlade so zákonom obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov na dolnej hranici trestnej sadzby.

Aj podľa názoru krajského súdu takto uložený trest zodpovedá jeho účelu z hľadiska individuálnej i generálnej prevencie...“

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu je ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnené, keďže zrozumiteľne reaguje na kľúčovú odvolaciu námietku sťažovateľa založenú na tvrdení, že mu mal byť okresným súdom uložený súhrnný trest odňatia slobody, pričom ide zároveň o námietku, ktorú uplatnil aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, namietajúc, že bol „odsúdený 2 x za ten istý skutok“.

Právna argumentácia, na základe ktorej krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľa, podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyvoláva   ústavné   pochybnosti,   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   nie   je   arbitrárne   a   ani   zjavne   neodôvodnené.   Za   týchto   okolností   niet dôvodov na to, aby ústavný súd do záverov krajského súdu zasiahol. Skutočnosť, že právne závery   krajského   súdu   nekorešpondujú   s   právnym   názorom   sťažovateľa,   sama   osebe nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených základných práv.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a obsahom   základných   práv,   ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014