znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 440/2012-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených   v čl.   47   ods.   2   a   čl.   48   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   P   257/2006   a jeho rozsudkom zo 14. marca 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 121/2007 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2012   doručená   sťažnosť   J.   F.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 P 257/2006 a jeho rozsudkom zo 14. marca 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 121/2007 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2007.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   v konaní   o úpravu rodičovských   práv   a povinností   napadnutým   rozsudkom   č. k.   27   P   257/2006-87 zo 14. marca   2007   zveril   maloletú   dcéru   sťažovateľa   do   osobnej   starostlivosti   matke a sťažovateľovi ako otcovi uložil povinnosť prispievať na jej výživu 1 800 Sk mesačne od právoplatnosti tohto rozsudku vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd rozsudkom č. k. 11 CoP 121/2007-103 zo 6. novembra 2007 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «bola moja dcéra... zverená do starostlivosti matky, a tým istým súdom som bol zaviazaný povinnosťou prispievať na výživu maloletej... napriek skutočnosti, že existovali dôvody na odňatie rodičovského práva matke maloletej.

Súdom nebola splnená zákonná povinnosť podľa § 5 O. s. p., poučenie o procesných právach   a povinnostiach   účastníka   súdneho   konania,   následne   §   30   ods.   1   O.   s.   p. o možnosti na právne zastúpenie za podmienok uvedených v zákone...

Nezákonným postupom súdu došlo k porušeniu ústavného práva, čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, ktorým je zaručené právo na právnu pomoc pred súdmi... a súčasne došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivú súdnu ochranu podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd.

Nezákonným postupom súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku čoho bolo konanie zaťažené takou procesnou vadou, ktorú bolo možné napraviť zrušením rozsudku za použitia § 221 ods. 1 písm. f O. s. p. a odvolací súd bol povinný vrátiť vec súdu prvého stupňa... Krajský súd tak nekonal, ale potvrdil rozsudok napriek jeho nezákonnosti. Súd   okrem   uvedených   postupov   maril   dokazovanie   a vyjadrovanie   sa   k dôkazom vyhotoveným písomne a ústne nepripustil, čím bolo porušené ústavné právo čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Vec prejednávala sudkyňa, ktorej nepatrila, čím porušila ústavné právo čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi...

V konaní   došlo   nepochybne   k nezákonnosti,   zneužitiu   právomoci   a k spáchaniu trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b, ods. 2 písm. b, c, d TZ úmyslom poškodiť účastníka, zmariť alebo sťažiť uplatnenie základných práv a slobôd. Nepochybne som konaním súdu bol poškodený a ukrátený na svojich právach a došlo k ohrozeniu života, zdravia a vývoja maloletej...

Podal   som   niekoľko   návrhov   na   zverenie,   naposledy   návrh   na   obnovu   konania z dôvodu   trestného   činu   sudcu,   čo   Krajský   súd   Bratislava   z dôvodu   „neprípustnosti“ zamietol rozsudkom zo dňa 21. 06. 2012 vedený pod č. k. 11 CoP 182/2012-37...

Prieťahy v súdnom konaní boli spôsobené nezákonnosťou, podvodnosťou na zjavne vymyslených základoch.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených   základných   práv   a zrušil „nezákonný   rozsudok“.   Zároveň   žiadal „zaviazať navrhovateľku k úhrade všetkých výdavkov, k úhrade príspevkov na výživu dieťaťa, ktoré je zákonnou povinnosťou rodiča, na ktoré viac ako 6 rokov neprispieva...“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a v čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   P   257/2006   a jeho   rozsudkom   zo 14. marca 2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 121/2007 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2007.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti   na ďalšie   konanie je jej   podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Ako   z obsahu sťažnosti   vyplýva, k zásahu do   označených   práv sťažovateľa malo dôjsť   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   P   257/2006   a jeho rozsudkom zo 14. marca 2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP   121/2007   a jeho   rozsudkom   zo   6.   novembra   2007.   Z obsahu   príloh   sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 4. decembra 2007, čím došlo k ich skončeniu. Tento dátum bol zároveň začiatkom plynutia lehoty na prípadné   podanie   sťažnosti   sťažovateľa   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   pre   porušenie základných práv a slobôd ústavnému súdu. K jej podaniu na poštovú prepravu však došlo až 4. septembra 2012, teda po štyroch rokoch a deviatich mesiacoch. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že zákonom určená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľovi uplynula dávno pred jej podaním.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pre   úplnosť   je   potrebné   dodať,   že   pokiaľ   sťažovateľ   lehotu   na   podanie sťažnosti ústavnému   súdu   odvíja   od   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu   č. k. 11 CoP 182/2012-37 z 21. júna 2012, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 49 P 80/2011-24 z 31. januára 2012 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 27 P 257/2006, toto ústavný súd neakceptoval, pretože vo vzťahu k postupom   a rozhodnutiam   vzťahujúcim   sa   na   toto   samostatné   konanie   sťažovateľ nenamietal porušenie žiadneho zo svojich základných práv alebo slobôd. Inými slovami, sťažovateľ konanie o povolenie obnovy konania z ústavnoprávneho hľadiska nenamietal, preto   toto   ani   nemohlo   byť predmetom   skúmania   ústavným   súdom   z hľadiska   ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa.

Napokon,   pokiaľ   ide   o podozrenie   sťažovateľa   zo   spáchania   trestného   činu, ku ktorému   malo   dôjsť   v rámci   napádaného   občianskoprávneho   konania,   ústavný   súd poukazuje na čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého v trestnoprávnych veciach rozhodujú všeobecné   súdy,   a nie   ústavný   súd,   ktorý   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti.   O tejto   námietke   sťažovateľa   teda   neprináleží   konať ústavnému súdu, ale orgánom činným v trestnom konaní a následne všeobecným súdom. Vzhľadom   na   tento   záver   ústavný   súd   konštatuje,   že   v tomto   zmysle   nie   je   daná   jeho právomoc, čo je taktiež dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok a rozhodnutie o zrušení   napadnutých rozhodnutí je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo, ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012