znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 440/2011-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 17/2009 zo 14. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti spoločnosti A., s. r. o., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2009 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Sžf 17/2009   zo   14.   mája   2009   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok“   alebo   „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu   vo   veci   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   sp.   zn.   I/223/12706-76265/2006/992517-r z 15. novembra 2006 najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S 8/2007-33 z 30. októbra 2008, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.

3. Podstatou nezákonnosti prvostupňového správneho rozhodnutia Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“), ako aj následného rozhodnutia daňového riaditeľstva je podľa názoru sťažovateľky nesprávny výklad § 43 v spojení s § 11 ods. 13 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon o DPH“), ktorý si postupne osvojil aj prvostupňový súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a následne aj najvyšší súd.

4.   Podľa   sťažovateľky   jej   totiž   bola   dodatočným   platobným   výmerom   daňového úradu   sp.   zn.   608/320/48379/06/SED   vyrubená   daň   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie obdobie december 2005 v sume 551 679 Sk podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   o správe   daní   a poplatkov v znení účinnom v čase vydania napadnutých rozhodnutí (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“;   tento   bol   s   účinnosťou   od   1.   januára   2012   nahradený   Daňovým   poriadkom č. 563/2009   Z.   z.).   Výsledku   v podobe   uvedeného   dodatočného   platobného   výmeru predchádzalo   nepriznanie   oslobodenia   dodania   tovaru   od   dane   z   dôvodu   tvrdeného nesplnenia podmienok na jeho priznanie.

5.   Sťažovateľka   tiež   uvádza,   že   podľa   §   43   zákona   o   DPH   sú   pre   oslobodenie dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu od DPH rozhodujúce tri skutočnosti (podmienky), a to, žea) tovar bol prepravený do iného členského štátu,b) išlo o predaj za protihodnotu,c) tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň.

Prvé   dve   skutočnosti   medzi   účastníkmi   sporné   neboli.   Spornou   sa   stala   tretia podmienka, a to, či tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň. Podľa § 11 ods. 13 zákona o DPH sa osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte rozumie osoba, ktorej je pridelené identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte.

6. Podľa argumentácie sťažovateľky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces, ako   aj   práva   na súdnu   ochranu   je   aj   právo   účastníkov   konania   na riadne   odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí vychádzať z takého výkladu a uplatňovania ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý je v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

7.   Pri   rozhodovaní   a   následnom   odôvodnení   rozhodnutia   musí   súd   postupovať v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, ktorého základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda   orgány   verejnej   moci   budú   vo   vzťahu   k   nim   postupovať   v   súlade   s   ústavou   a platnými   právnymi   predpismi,   t.   j.   že   ich   postup   bude   zo   strany   subjektov   práva predvídateľný.

8. Sťažovateľka ďalej uvádza, že za ďalší atribút princípu právneho štátu možno označiť nezávislosť súdu, ktorá predpokladá, že súd bude konať len tak, ako mu to ukladá zákon, a jeho rozhodnutie je založené na správnej aplikácii právnych noriem, čomu musí zodpovedať aj odôvodnenie takéhoto rozhodnutia.

9.   V   ďalšom   sťažovateľka   poukazuje na   to,   že   ústavný   súd   už v   náleze sp.   zn. I. ÚS 241/07   zdôraznil,   že   pri   súdnom   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutí   daňových orgánov musí všeobecný súd zohľadňovať, že týmito rozhodnutiami sa ukladá daňovému subjektu daňová povinnosť, ktorá priamo zasahuje do jeho majetkovej sféry a redukuje rozsah jeho majetku. Aj keď základným účelom daňového konania, v ktorom sa rozhoduje o právach   a   povinnostiach   daňových   subjektov,   je   vybratie   dane, zásada   zákonnosti zakotvená v § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ktorú možno považovať za „condicio sine qua   non“,   je   zároveň   konštruovaná   tak,   že   v daňovom   konaní   sa   zároveň   dbá   na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, pričom ústavný súd zvýraznil, že na základe toho priorizovanie záujmov oprávnených príjemcov dani nemôže ísť na úkor rešpektovania práv a právom chránených záujmov týchto osôb, ktoré tieto dane platia. V predmetnom náleze sa ďalej uvádza, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Pokračujúc ďalej, za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané), z čoho ďalej vyplýva, že   pri   ukladaní   a   vymáhaní   daní   podľa   zákona,   teda   pri de   facto odnímaní   časti nadobudnutého   vlastníctva   sú   orgány   verejnej   moci   povinné   šetriť   podstatu   a   zmysel základných práv a slobôd a pri pochybnostiach sú povinné postupovať miernejšie – „in dubio mitius“.

Sťažovateľka rozčlenila svoju argumentáciu do troch častí, a to a) výklad v rozpore so samotným legálnym výkladom zákona o DPH a ústavou,b) výklad v rozpore s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva a c) nepredloženie predbežnej otázky Európskemu súdnemu dvoru   podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva   [po účinnosti   Lisabonskej   zmluvy: Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, (ďalej   len   „ZFEÚ“);   v   ďalšom   texte   bude   ústavný   súd   vzhľadom   na   časové   zasadenie prerokúvanej   veci   pri   reprodukcii   obsahu   podaní   účastníkov   odkazovať   na   príslušné ustanovenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „ZES“)].

a) Výklad v rozpore so samotným legálnym výkladom zákona o DPH a ústavou

10.   Konštatovanie   krajského   súdu   v   závere   rozsudku,   že   pojem „osoba identifikovaná   pre   daň   v   inom   členskom   štáte“ treba   vykladať   tak,   že   je   to   osoba identifikovaná pre daň pre intrakomunitárne obchody, je tvrdením nesprávnym a nemajúcim oporu v zákone. Znenie zákona o DPH nehovorí nič o tom, že osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte je osoba, ktorej je pridelené identifikačné číslo pre daň v inom členskom   štáte „s oprávnením   používať   identifikačné   číslo   DPH   na   intrakomunitárne obchody“. Túto   podmienku   zákon   nepozná   a   daňový   úrad,   rovnako   ako   aj   daňové riaditeľstvo si ju medzi zákonom ustanovené podmienky „dokombinovali“, pričom krajský súd a zároveň aj najvyšší súd tento mylný názor prevzali a založili na ňom svoje skutkovo i právne nesprávne rozhodnutie.

11. Sťažovateľka, ako uvádza, sa naďalej pridržiava litery zákona a zastáva názor, že rozhodujúcou skutočnosťou je to, aby odberateľ (v danom prípade spoločnosť S.) v inom členskom   štáte   bol   v   skutočnosti   platiteľom   DPH   a   mal   ako   platiteľ   DPH   pridelené identifikačné číslo pre DPH v tomto členskom štáte. Nepridelenie ďalšieho evidenčného čísla   [v   tvare   predpokladanom   Šiestou   smernicou   Rady   77/388/EHS   zo   17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ,   09/zv.   01)   v   platnom   znení,   ďalej   len   „Šiesta   smernica“]   subjektu,   ktorý   reálne platiteľom DPH už je a má už raz pridelené a stále platné identifikačné číslo pre DPH v tomto členskom štáte, nemôže znamenať, že takýto subjekt by bol považovaný za platiteľa DPH   pre   všetky   vnútroštátne   i medzinárodné   obchody   okrem   obchodov intrakomunitárnych.   Obchodnej   spoločnosti   S.   nepochybne   bolo   pridelené   identifikačné číslo pre DPH v Maďarsku ešte pred sporným obchodom so sťažovateľkou. Táto skutočnosť pritom nebola ani sporná. Spoločnosť S. teda bola a je osobou identifikovanou pre daň, čím sa znenie zákona o DPH naplnilo bezo zbytku.

12. Výklad vykonaný krajským súdom, ako aj najvyšším súdom by viedol k záveru, že existujú akési dve skupiny platiteľov DPH, a to platitelia DPH akceptovaní ako platitelia za   každých   okolností   a   platitelia   DPH   akceptovaní   ako   platitelia   za   každých   okolností s výnimkou intrakomunitárnych obchodov. Do druhej skupiny by podľa   krajského súdu a najvyššieho súdu mala spadať i maďarská spoločnosť S., ktorá je najvyšším súdom síce akceptovaná ako platiteľ DPH, ale nie pre obchodovanie so sťažovateľkou, teda nie pre intrakomunitárne   obchody.   Pre   toto   „delenie“   platiteľov   DPH   niet   ani   právnych,   ani logických   dôvodov.   Ak   nejaký   subjekt   je   platiteľom   DPH,   je ním   pri   každom   svojom obchode. Identifikácia novým číslom DPH má len charakter evidenčnej zmeny označenia, nie zmeny obsahovej (čo sa týka toho, či je, alebo nie je platiteľom DPH).

13. Cieľom identifikačného čísla v tvare predpokladanom Šiestou smernicou nie je rozdelenie platiteľov DPH na dve už naznačené skupiny, táto smernica má za cieľ uľahčiť rozoznávanie platiteľov DPH od neplatiteľov DPH. Na túto skutočnosť následne nadväzuje možnosť získavať informácie o platnosti tohto čísla, na ktorú poukazuje aj najvyšší súd a ktorá má situáciu obchodným partnerom uľahčiť, a nie skomplikovať.

14. Rozhodujúcim podľa sťažovateľky predsa nie je to, akým spôsobom, resp. odkiaľ mal navrhovateľ informácie o svojom obchodnom partnerovi a o jeho „platcovstve DPH“, ale to, či tento obchodný partner v skutočnosti v štáte svojho sídla platiteľom DPH je, a teda či   má   pridelené   identifikačné   číslo pre   DPH   v   tomto   členskom   štáte.   Spoločnosť   S. nepochybne platiteľom DPH bola a identifikačné číslo pre DPH v Maďarsku pridelené mala.

b) Výklad v rozpore s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva

15. Rozhodujúcim dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky vyjadreným krajským súdom, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší súd, je ten, že ustanovenie § 43 zákona o DPH je potrebné vykladať eurokonformne, a to so zreteľom na čl. 28c časť A Šiestej smernice.

16. Keďže najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení s poukazom na § 219 ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   v plnom   rozsahu   pridržiava   dôvodov obsiahnutých   v   odôvodnení   rozsudku   krajského   súdu,   tieto   dôvody   tvoria   aj   obsah odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, a preto sťažovateľka v ďalšom poukazuje na ich nesprávnosť spočívajúcu v prevažnej miere v nesprávnej interpretácii, a to nielen samotného vnútroštátneho   práva,   ale   aj   účinkov   sekundárneho   komunitárneho   práva   (príslušné nariadenie a predovšetkým Šiesta smernica).

17. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že pri rozhodovaní vo veci vychádzal z nepriamej aplikácie smernice na účely interpretácie vnútroštátneho práva, ktorá umožňuje   účastníkovi   konania   žiadať,   aby   súdny   orgán   alebo   správny   organ   vykladal vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice. Výsledok takéhoto postupu označuje za eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Pri danom pravidle poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 13. novembra 1990 vo veci C-106/S9, Marleasing SA proti La Comercial Internacional de Alimentacion SA.

18. Z pohľadu sťažovateľky bola uvedená „právna veta“ (bod 17) použitá krajským súdom resp. najvyšším súdom vytrhnutá z kontextu uvedeného rozsudku a na daný prípad sťažovateľky   je   nepoužiteľná.   Predovšetkým   smernica   ako   akt   sekundárneho komunitárneho   práva   je záväzná   pre   členský   štát,   ktorý   má zvoliť formy   a   metódy   na dosiahnutie   cieľa   smernice.   Vo vzťahu   k   jednotlivým   individuálnym   fyzickým a právnickým   osobám   smernica   nemá   priamy   účinok.   Judikatúra   Súdneho   dvora   síce priznala   účinok   smernice   voči   fyzickým   a právnickým   osobám,   avšak   s   dôrazom,   že smernica nemôže priamo ukladať záväzky (napr. v tejto veci oslobodenia od dane ďalšie povinnosti   pre   priznanie   oslobodenia   od   dane)   individuálnym   osobám   (fyzickým a právnickým) voči štátu, ale je to možné len naopak, teda v prípade, že smernica priznáva fyzickým a právnickým osobám práva voči štátu (vec 41/74, van Duyn). Tzv. nepriamy účinok   smernice,   na   ktorý   poukazoval   krajský   súd   (a   teda   aj   najvyšší   súd),   má pôvod v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora aj v rozsudku vo veci C-106/89, Marleasing SA proti La Comercial Internacional de Alimentacion SA, prvotne však v rozsudku vo veci C-14/83, Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen.

19.   V   oboch   rozsudkoch Súdneho   dvora sa   pripúšťa   eurokonformný   výklad vnútroštátneho práva, avšak vždy za predpokladu a s dôrazom na to, že eurokonformný výklad smernice je v prospech fyzickej či právnickej osoby vo vzťahu medzi ňou a štátom (resp. štátnymi orgánmi reprezentujúcimi štát).

20.   Uvedený   nepriamy   účinok   smernice   tak   rešpektuje   už   uvedený   princíp,   že smernica nemôže priamo ukladať záväzky individuálnym osobám voči štátu a rovnako tak nemožno ani interpretáciu smernice použiť na úkor fyzickej či právnickej osoby v prospech štátu, teda ani interpretovať § 43 a § 13 ods. 13 zákona o DPH v prospech daňového orgánu reprezentujúceho štát na úkor právnickej osoby.

21.   Vo   veci   C-106/89,   Marleasing   SA   proti   La   Comercial   Internacional   de Alimentacion SA, Súdny dvor priznal účinok smernice a výklad v jej znení spoločnosti La Comercial, v ktorej vnútroštátne právo definovalo dôvod neplatnosti jej existencie (teda status),   avšak   smernica,   ktorá   nebola   prijatá   materským   štátom,   takýto   dôvod   de   facto vylučovala (čím jej priznávala viac práv než vnútroštátny právny poriadok), a tak jej Súdny dvor   priznal   viac   práv   a   eurokonformnú   interpretáciu   v   jej   prospech   vo   vzťahu k vnútroštátnemu súdu, ktorý o otázke platnosti jej zriadenia či existencie rozhodoval.

22. Vo veci C-14/83, Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen, v ktorej rozsudok možno označiť za precedens (na tento rozsudok sa odvoláva Súdny   dvor   aj   vo   veci   C-106/89,   Marleasing   SA   proti   La   Comercial   Internacional   de Alimentacion SA), Súdny dvor priznal žalobkyniam Sabine von Colson a Elisabeth Kamann zo smernice viac práv, resp. väčší rozsah, než priznávalo vnútroštátne právo, a to práve na základe eurokonformného výkladu smernice.

23.   Rozsudky   Súdneho   dvora   deklarujú   a   potvrdzujú,   že eurokonformný   výklad vnútroštátneho   práva   na   základe   smernice   vo   vertikálnom   smere (teda   štát   –   fyzická, právnická osoba) bol použitý len v prospech fyzickej či právnickej osoby.

24. Napriek odvolávke súdov na eurokonformný výklad smernice je sťažovateľka toho názoru, že v prípade ich záveru, že sťažovateľke nevzniklo právo na oslobodenie od dane, nejde ani tak o extenzívny eurokonformný výklad, ale o doplnenie ďalšej podmienky, resp.   povinnosti ukladanej   smernicou   sťažovateľke   ako   právnickej   osobe,   čo   evokuje priamy účinok   smernice   v   už spomínanom vertikálnom smere   (štát –   právnická   osoba) v neprospech sťažovateľky, ktorý je neprípustný.

25. K námietke uvedenej v odôvodnení rozsudku krajského súdu, že dodávateľ (t. j. sťažovateľka)   nevykonal   všetky   rozumné   opatrenia,   aby   sa   uistil,   že   dodávka   vnútri Spoločenstva   nebude   viesť   k   daňovému   úniku   (podvodu),   považuje   sťažovateľka   za potrebné uviesť niekoľko skutočností:

26. Predovšetkým, že vo veci sťažovateľky nedošlo k žiadnemu náznaku podvodného konania (žiadne nepravdivé, falošné doklady ani fiktívna dodávka), ako to bolo vo veci označenej súdmi (C-409/04, Teleos plc a i. proti Commissioners of Customs & Excise), ďalej že došlo ku skutočnej dodávke tovaru, a napokon rozhodné je to, že nadobúdateľ bol registrovaný pre DPH v členskom štáte.

27.   Sťažovateľka   uvádza,   že   rozhodným   je   to,   že   oproti   veci   C-409/04   naplnila zákonné predpoklady   na oslobodenie dane bezo zvyšku a primárny cieľ smernice, teda opatrenia na zabezpečenie fungovania vnútorného trhu (voľný pohyb tovaru s odstránením daňových prekážok), v tomto prípade dane z pridanej hodnoty princíp krajiny určenia, t. j. že DPH sa vyberá v krajine určenia, ktorá je určená ako krajina konečnej spotreby tovaru.

28. Na základe uvedeného nemožno neoslobodiť takúto dodávku od dane, pričom sťažovateľka akcentuje, že by na základe takéhoto výkladu mala znášať aj ďalší zásah do svojej majetkovej aféry v podobe pokuty vo výške 66 021 Sk (2 191,50 €) rozhodnutím daňového   úradu   sp.   zn.   698/320/443Q/07/GazSedm   zo   17.   januára   2007   uloženej   jej v súvislosti s nepriznaním oslobodenia od dane, ktoré je napadnuté žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na krajskom súde. Rozhodnutie vo veci zákonnosti uloženia pokuty závisí od rozhodnutia o zákonnosti neoslobodenia od dane v tejto veci.

c) Nepredloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru podľa čl. 234 ZES

29.   Sťažovateľka   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   v   jej   prípade   rozhodnutie všeobecných súdov vo veci samej záviselo od predbežného rozhodnutia o otázke výkladu aktov sekundárneho komunitárneho práva (dnes: aktov práva Únie, pozn.), pričom najvyšší súd rozhodoval vo veci ako súd, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať vnútroštátny opravný prostriedok, čo je v zmysle čl. 234 ZES obligatórnym dôvodom na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru. Povinnosť slovenského súdu predložiť otázku Súdnemu dvoru   je   pritom   v zmysle predmetného   čl.   234   ZES bezvýnimočná.   Keďže   predbežnú otázku môže (a v tomto prípade musí) predložiť len súd, poukazuje sťažovateľka aj týmto na porušenie svojho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

30. Pritom je zrejmé už len z argumentácie sťažovateľky voči dôvodom rozhodnutia všeobecných   súdov, že výklad práva   Únie   je   v   posudzovanej   veci   (objektívne)   značne sporný, čo v zmysle doktríny „acte claire“ dostatočným spôsobom odôvodňuje podanie predbežnej otázky Súdnemu dvoru.

31.   Z uvedených   dôvodov   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, a navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžf   17/2009   zo   dňa 14. 5. 2009 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1, 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžf 17/2009 zo dňa 14. 5. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

32. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu, zastúpeného predsedníčkou správneho kolégia, č. k. KP 4/2011-84 z 12. januára 2012 vyplýva, že k porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým rozhodnutím nedošlo.

33. Pokiaľ ide o nepredloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru podľa čl. 234 ZES, najvyšší súd považuje v tejto časti sťažnosť za zjavne nedôvodnú. Sťažovateľka v konaní pred krajským súdom, ale ani v odvolacom konaní pred najvyšším súdom vo veci sp. zn. 3 Sžf 17/2009 nedala žiadny podnet na položenie prejudiciálnej otázky, ani sa žiadnym spôsobom vykonania takéhoto procesného úkonu zo strany najvyššieho súdu nedovolávala. V   žalobe   rozpor   s   právom   Európskej   únie   (ďalej   len   „EÚ“)   netvrdila.   Naproti   tomu výslovne až laicky popierala možnosť aplikácie práva EÚ. V žalobe (č. l. 4 súdneho spisu) na strane 4 v druhom odseku uviedla: „... keďže v zákone dovetok o oprávnení používať identifikačné číslo DPH na intrakomunitárne obchody nie je, nemohol žalovaný oprieť svoj záver a svoje rozhodnutie o zákon, a preto sa ho snažil oprieť o akúsi Smernicu EHS (konkrétne Smernicu 77/388/EHS) a o akési Nariadenie Rady (konkrétne nariadenie Rady č. 1798/2003) pričom však opomenul skutočnosť, že tak zo Smerníc ako aj z Nariadení Rady nevyplývajú   a   ani   vyplývať   nemôžu   žiadne   priame   práva   ani   povinnosti   pre   daňové subjekty, a teda ani pre žalobcu ale iba pre členské štáty a pre daňové subjekty vyplývajú ich práva a povinnosti iba a jedine zo zákona. Preto poukazovanie a odvolávanie sa na Smernice a Nariadenia Rady je pri posudzovaní práv a povinností žalobcu nemiestne, a právo žalobcu priznané mu zákonom na oslobodenie dodania tovaru od dane, rozhodne nie je možné obmedziť a zdecimovať nejakou Smernicou či Nariadením Rady.“

Najvyšší   súd vo svojej replike poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu   sp.   zn. III. ÚS 389/09, v ktorom uviedol, že „...v tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa   o   návrhu   na   prerušenie   konania   z   dôvodu   predloženia/nepredloženia   prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 207/09)“.

Najvyšší   súd   ďalej uviedol,   že   konanie o   preskúmanie zákonnosti   právoplatného rozhodnutia riaditeľstva vo veci sp. zn. 3 Sžf 17/2009 bolo návrhovým konaním. Rovnako odvolacie konanie bolo návrhovým konaním. Najvyšší súd bol viazaný dôvodmi žaloby (§ 250j ods. 1 OSP) a súčasne ako odvolací súd bol viazaný dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP). Neuvedením dôvodov sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky, ktoré jej zákon (Občiansky súdny poriadok) na ochranu jej práv poskytoval.

Položenie   predbežnej   otázky   nebolo   odôvodnené   ani   skutkovými   okolnosťami prípadu. Dôvodom podania žaloby bolo prvotné opomenutie sťažovateľky ako daňového subjektu overiť si, či jej odberateľ – maďarská spoločnosť S. – bola osobou identifikovanou pre   daň   v   zmysle   §   43   zákona   o   DPH.   Vzhľadom   na   existenciu   tohto   opomenutia argumentácia   sťažovateľky   vykazuje   znaky   účelovej   interpretácie   ustanovenia   zákona o DPH.

Pokiaľ je spor o výklad daňových predpisov dôsledkom individuálneho zavineného opomenutia daňového subjektu, najvyšší súd zastáva názor, že nie je dôvod na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru. Rozhodnutia Súdneho dvora majú normatívne účinky. Výklad   sťažovateľky   je   spôsobilý   narušiť   jednotné   fungovanie   systému   DPH,   pretože smeruje k tomu, že ak daňové subjekty sú registrované ako platitelia dane, nie sú už povinné v intrakomunitárnych obchodoch používať pridelené daňové identifikačné čísla pre tento účel, čo môže viesť ku vzniku daňových únikov a podvodov najmä v krajinách, kde sa uplatňuje   dvojitá   registrácia,   kam   patrí   i   Maďarsko.   Identifikácia   daňového   subjektu predmetným   identifikačným   číslom   je   opatrením   na   harmonizáciu   dane   a   súčasťou spoločného systému na výmenu informácií. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003, ktoré patrí do oblasti primárneho práva EÚ.

34. K námietke sťažovateľky, že predmetný výklad je v rozpore s účinkami aktov sekundárneho   komunitárneho   práva,   najvyšší   súd   poukazuje   na   prílohou   č.   6   (Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) bod 1 zákona o DPH, kde sa uvádza Šiesta smernica.

V   danom   prípade   šiesta   smernica   okrem   toho,   že   bola   implementovaná   do jednotlivých ustanovení zákona o DPH, bola aj osobitným ustanovením – prílohou č. 6 bodom 1 zákona o DPH prevzatá ako celok. Príloha č. 6 je súčasťou zákona o DPH, a preto je   právne   záväzná.   V   dôsledku   tohto,   v   prípade   takto   prevzatej   smernice   nemôže   ísť o rozpor s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva. Argumentácia sťažovateľky je v tejto časti zavádzajúca a týka sa inej právnej situácie, keď smernica nebola vôbec alebo úplne implementovaná.

35. K námietke, že výklad je v rozpore so samotným legálnym výkladom zákona o DPH a ústavou, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka v žalobe na č. l. 3 (tretí odsek), č. l. 4 (druhý odsek) i v zápisnici o pojednávaní pred krajským súdom 2. októbra 2008 (č. l. 28) zavádzajúco poukazovala na ustanovenie § 11 ods. 13 zákona o DPH, týkajúce sa nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu. Na daný daňový prípad sa toto ustanovenie nevzťahovalo, pretože išlo o dodanie tovaru z tuzemska do zahraničia, ktoré podlieha právnemu režimu § 43 ods. 1 zákona o DPH.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH „oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný   alebo   prepravený   z   tuzemska   do   iného   členského   štátu   predávajúcim   alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte“.

Spornou skutočnosťou v daňovom konaní i v súdnom konaní bolo, či nadobúdateľ tovaru,   maďarská   spoločnosť   S.,   bola   osobou   identifikovanou   pre   daň   v Maďarskej republike v decembri 2005. Ustanovenie § 43 zákona o DPH má názov „Oslobodenie od dane   pri   dodaní   tovaru   z   tuzemska   do   iného   členského   štátu“. Pojem „osoba identifikovaná pre daň“ sa musí vykladať s ohľadom na predmet úpravy, ktorým je dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu (intrakomunitárny obchod). Spôsob zisťovania, či bol nadobúdateľ osobou identifikovanou pre daň v Maďarskej republike, sa spravuje nariadením Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 (nariadenie je podľa najvyššieho súdu primárnym právom EÚ). Tento spôsob však daňové orgány dodržali.

Z   odpovede   na   medzinárodné   dožiadanie   vyplynula   skutočnosť,   že „odberateľ žalobcu (t. j. sťažovateľky, pozn.) v rozhodujúcom daňovom období mal pridelené daňové identifikačné číslo len pre daň z pridanej hodnoty, ktoré bolo platné pre domáci maďarský trh“. Identifikačné číslo pre európsky trh mala spoločnosť S. pridelené v Maďarsku až od 22. februára 2006, t. j. až po zrealizovaní predmetnej dodávky tovaru.

Rozhodujúce však bolo zistenie správcu dane z odpovede Maďarskej daňovej správy z 13. septembra 2006 na formulári SCAC 2004 v časti E, že „sporné intrakomunitárne nadobudnutie tovaru maďarský odberateľ S. nezdanil“. Maďarská daňová správa nenašla žiadne priznanie akýchkoľvek daňových záväzkov týkajúcich sa nadobudnutia vo štvrtom štvrťroku 2005. Z uvedeného vyplýva, že samotný odberateľ sťažovateľky sa správal tak, že nebol osobou   identifikovanou   pre daň   pre intrakomunitárne obchody.   Keďže Maďarská daňová správa sa vyjadrila, že nadobudnutie tovaru nebolo v členskom štáte, v ktorom sa ukončila   preprava   tovaru,   t.   j.   v   Maďarskej   republike,   zdanené,   správca   dane   pristúpil k zdaneniu tovaru v tuzemsku.

Najvyšší   súd   súčasne   poukazuje   na   zistenie   daňového   riaditeľstva   vo   vyjadrení (č. l. 22 súdneho spisu), že iba pred 1. májom 2004 (vstup do EÚ) nemali maďarskí daňoví poplatníci identifikačné číslo pre DPH platné pre Európsku úniu. K dodaniu tovaru došlo v decembri   2005.   V   konaní   nebolo   sporné,   že   Maďarská   republika   uplatňuje   dvojitú registráciu,   čo   si   daňový   orgán   preveril,   a   bolo   zistené,   že   odberateľ   sťažovateľky   bol identifikovaný pre daň v zmysle zákona až od 22. februára 2006 a podľa tohto právneho stavu sa odberateľ v tejto daňovej transakcii i správal.

Výklad   ustanovenia   §   43   ods.   1   zákona   o   DPH   je   účelový,   motivovaný individuálnym   opomenutím   sťažovateľky.   Ustanovenie   §   43   ods.   1   od   nadobudnutia účinnosti zákona o DPH, t. j. od 1. mája 2004, nebolo novelizované (až do 30. septembra 2012, pozn.) a zjavne nespôsobuje v právnej praxi výkladové problémy iným daňovým subjektom.

S prihliadnutím na tieto závery za konajúci senát najvyššieho súdu bolo navrhnuté, aby ústavný súd predmetnej ústavnej sťažnosti „nevyhovel“.

36.   Sťažovateľka   vo   svojej   duplike   z 1.   februára   2012   uviedla,   že   najvyšší   súd neopodstatnene poukazuje na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 389/09, resp. na uznesenie   sp.   zn.   III.   ÚS   207/09,   konkrétne   na   citáciu,   podľa   ktorej „...   ústavný   súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku...“.

Sťažovateľka pripúšťa, že zo zákonnej úpravy z ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP nevyplýva priamy nárok účastníka na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky len na základe toho, že o to požiada.

Sťažovateľka však vo svojej sťažnosti poukazovala na to, že za splnenia podmienok predpokladaných čl. 234 ZES je povinnosťou súdu rozhodujúceho vo veci ako súd, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať vnútroštátny opravný prostriedok, predložiť predbežnú otázku   o   výklade   aktov   sekundárneho   práva   EÚ   (nariadení,   či   smerníc),   ak   od   otázky výkladu týchto aktov, ktorý je výrazne sporným, závisí rozhodnutie vo veci samej.

Pritom je zrejmé, už len z argumentácie sťažovateľky voči dôvodom rozhodnutia porušovateľa, že výklad práva Únie je v posudzovanej veci (objektívne) značne sporným, čo v zmysle doktríny „acte claire“ dostatočným spôsobom odôvodňuje podanie predbežnej otázky Súdnemu dvoru.

V zmysle čl. 234 ZES nie je na predloženie prejudiciálnej otázky kladená podmienka návrhu,   podnetov   či   nevyhnutnej   iniciatívy   účastníka   konania.   Povinnosť   predložiť prejudiciálnu otázku je v prípade objektívnej spornosti výkladu aktov sekundárneho práva EÚ povinnosťou na strane súdu. Súd rozhodujúci v poslednej inštancii (ktorým je i najvyšší súd)   aplikuje   smerom   k   účastníkovi   akty   sekundárneho   práva   EÚ   (v   tomto   prípade v neprospech sťažovateľky), a preto (ale i beztak) je povinný aplikovať právo EÚ (v tomto prípade primárne právo – ZES) i na svoju činnosť a povinnosti mu z neho vyplývajúce.

Najvyšším súdom poukazovaná „návrhovosť“ konania a neuvedenie dôvodov nemá podľa sťažovateľky so znením čl. 234 ZES žiadnu spätosť. Nepredloženie prejudiciálnej otázky je vytýkané najvyššiemu súdu ako súdu posledného stupňa, ktorý, ak rozhoduje ako súd   posledného   stupňa,   má   predložiť   túto   otázku   Súdnemu   dvoru.   Sťažovateľke   nie   je zrejmé, ako mohla nepredloženie prejudiciálnej otázky súdom posledného stupňa vytýkať v žalobe (dovtedy rozhodujúcim) daňovým orgánom, či v odvolaní prvostupňovému súdu. Podľa   sťažovateľky   nesplnenie   povinnosti   na   strane   súdu   posledného   stupňa   nemožno vytýkať účastníkovi tým, že mal navrhnúť predloženie tejto otázky.

Judikatúra Súdneho dvora je vo veciach dane z pridanej hodnoty početná a prispieva k správnej aplikácii noriem v tejto oblasti, čo by sa nestalo, ak by súdy poslednej inštancie (tak   ako   tomu   je   u   súdov   iných   členských   štátov)   nepredkladali   Súdnemu   dvoru prejudiciálne otázky, resp. sa predkladaniu týchto otázok vyhýbali. I početnosť rozhodnutí Súdneho   dvora   v   tejto   oblasti   a   napriek   tomu   neriešená   obdobná   situácia   svedčí   iba o opodstatnenosti predloženia predbežnej otázky.

Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že jej výklad je spôsobilý narušiť   jednotné   fungovanie   systému   DPH,   pretože   smeruje   k   tomu,   že   platitelia   dane nebudú povinne v intrakomunitárnych obchodoch používať pridelené daňové identifikačné číslo pre tento účel. Sťažnosť sťažovateľky smeruje iba k tomu, aby v prípade daňovej kontroly, ako to je v prípade sťažovateľky, ak došlo k dodaniu tovaru oslobodenému od DPH, nebolo oslobodenie nepriznané iba kvôli tomu, že odberateľ v danom čase nemal pridelené osobitné číslo, hoci je platiteľom DPH (a má povinnosť zdaňovať zdaniteľné plnenia).

K vyjadreniu najvyššieho súdu k námietke výkladu v rozpore so samotným legálnym výkladom   zákona o DPH a ústavou   sťažovateľka poukázala na to,   že rozhodujúcim   je zistenie správcu dane, že sporné intrakomunitárne nadobudnutie tovaru maďarský odberateľ nezdanil.   Táto   skutočnosť   nemôže   byť podľa   sťažovateľky   spravodlivo   pričítaná   na   jej ťarchu. Uvedené totiž nevylučuje, že došlo k ďalšej dodávke tovaru oslobodenej od dane, resp. že došlo k porušeniu daňovej povinnosti na strane nadobúdateľa tovaru.

III.

37. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

38. Z časti I. odôvodnenia tohto nálezu plynie, že sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, v podstate tromi spôsobmi:a) nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru,b) použitie nesprávne implementovanej smernice na ťarchu sťažovateľky formou výkladu zákona o DPH konformne s právom EÚ,

c) zjavne arbitrárny výklad § 11 ods. 13 v spojení s § 43 zákona o DPH.

Ústavný súd sa bude týmito námietkami sťažovateľky zaoberať osobitne.

a) K námietke nepredloženia prejudiciálnej otázky

39.   Podľa   čl.   267   ods.   1   a   3   ZFEÚ,   ktoré   sú   v   podstatných   rysoch   zhodné s ustanoveniami čl. 234 ods. 1 a 3 ZES, sú súdy členských štátov, proti rozhodnutiu ktorých už niet opravného prostriedku, povinné predložiť Súdnemu dvoru predbežnú (prejudiciálnu) otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv alebo platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Je nesporné, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ak koná o odvolaní vo veciach správneho súdnictva podľa § 250ja OSP, nie je prípustný žiadny ďalší   opravný   prostriedok   (ani   dovolanie   –   §   246c   OSP,   porov.   IV.   ÚS   208/08, I. ÚS 286/2010,   II.   ÚS   65/2010).   Najvyšší   súd   preto   v   tomto   postavení   nepochybne je súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ s povinnosťou položiť predbežnú (prejudiciálnu) otázku Súdnemu dvoru.

40.   Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   pripustil,   že   nepredloženie prejudiciálnej   otázky   všeobecným   súdom   poslednej   inštancie   môže   predstavovať ústavnoprávny   problém,   ktorý   možno   namietať   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ústavy (III. ÚS 151/07,   IV.   ÚS   206/08,   III.   ÚS   207/09,   III.   ÚS   388/2010,   č.   99/2010   Zbierky nálezov   a   uznesení   ústavného   súdu; porov.   tiež   sťažnosť   pred   ESĽP   č.   40265/07 Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., v. Slovakia; bod 25 návrhu generálneho advokáta Pedra Cruz Villalóna prednesené 10. júna 2010 vo veci C-173/09, Bobek, M., Kosař,   D.: The   Application   of   European   Union   Law   and   the   Law   of   the   European Convention of Human Rights in the Czech Republic and Slovakia - an Overview, Eric Stein Working Paper č. 2/2010 – dostupné na http://www.ericsteinpapers.eu/info/papers/2010-2, Jánošíková, M.: Komunitárne právo v judikatúre ústavných súdov SR a ČR, Iura Edition, Bratislava 2009, s. 65 a nasl.). Účastník konania má totiž za predpokladu, že sú splnené predpoklady uvedené v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ, právo na to, aby o otázkach výkladu alebo platnosti práva EÚ rozhodol práve Súdny dvor. Právo, aby o veci rozhodol súd, ktorý je na vydanie daného rozhodnutia aj príslušný, je predovšetkým obsahom práva na zákonného sudcu, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy a prípadne práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. podobne IV. ÚS 206/08; zhodne aj judikatúra iných ústavných súdov – rozhodnutie nemeckého Spolkového ústavného súdu BVerfG 82, 159, rozhodnutie rakúskeho Ústavného súdu VfSlg. 14390/1995, ale napríklad aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS   154/08). Ide   hlavne   o prípady,   ak   by   sa   súd   vyhol   položeniu   (účastníkom nenavrhovanej) prejudiciálnej otázky tak, že by sa vyhol výkladu práva EÚ svojvoľne a na prvý pohľad celkom nesprávne, hoci by sám mal o jeho výklade pochybnosti (pozri napr. IV. ÚS 108/2010, II. ÚS 129/2010)

41. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je okrem práva na prístup   k súdu   aj   právo   na   meritórne   rozhodnutie,   ak   sú   splnené   procesné   podmienky. Súčasťou práva na meritórne rozhodnutie je aj právo na riadnu (nearbitrárnu, teda svojvôľu nevykazujúcu) interpretáciu právnej normy a právo na riadne odôvodnenie, vyrovnávajúce sa so všetkými podstatnými argumentmi účastníka. Porušenie povinnosti súdu poslednej inštancie   predložiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   tak   môže   byť   posudzované z pohľadu čl. 46 ods. 1 ústavy aj v prípade, ak by súd nevyhovel návrhu účastníka na jej predloženie bez toho, aby toto nevyhovenie riadne odôvodnil,.

42. V prerokúvanej veci je nesporné, že sťažovateľka položenie prejudiciálnej otázky nenavrhla ani krajskému súdu, ani najvyššiemu súdu, preto neprichádza do úvahy skúmať, či súdy dali prijateľnú odpoveď na jej argumenty v tomto smere. Zostáva teda posúdiť, či sa najvyšší   súd   a   krajský   súd   nedopustili   zásadného   a   kvalifikovaného   pochybenia,   keď nepredložili prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.

43.   Ústavný   súd   nemôže   poprieť,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je v odpovediach   na   argumenty   sťažovateľky   stručný   a   sám   najvyšší   súd   ho   vo   svojom vyjadrení k sťažnosti na mnohých miestach doplnil. Tvrdenie, že uvedenie Šiestej smernice v prílohe zákona o DPH predstavuje jej prebratie do nášho právneho poriadku, je zjavne nepravdivé,   pretože   smernica   sa   implementuje   v   jednotlivých   ustanoveniach   (právnych normách) zákona a jej citácia v prílohe je len tzv. transpozičným odkazom, umožňujúcim ľahšiu orientáciu vo vzťahu práva EÚ a národného práva, avšak v žiadnom prípade nie zárukou, že implementácia bola aj skutočne úspešná. Podobne názor najvyššieho súdu na formálnu dôležitosť daňového identifikačného čísla (pozri bod 33 tohto nálezu) nie je úplne v súlade s materiálnejším vnímaním práva na odpočet v judikatúre Súdneho dvora (pozri ďalej, bod 52). Rovnako tak názor najvyššieho súdu, že medzi § 11 ods. 13 a § 43 zákona o DPH nie je súvislosť (pozri bod 35 tohto nálezu) podľa názoru ústavného súdu opomína význam legálnych definícií v právnych predpisoch, najmä použitie slov „na účely tohto zákona“ v § 11 ods. 13 zákona o DPH.

Predmetom   posudzovania   ústavného   súdu   je   však   odôvodnenie   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako celok, nie vyjadrenie najvyššieho súdu k sťažnosti. Ústavný súd uznáva, že stručnosť,   s akou sa najvyšší súd vyrovnal s argumentmi sťažovateľky, týkajúcimi sa výkladu práva EÚ, najmä Šiestej smernice, balansuje na hrane zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ako však bude odôvodnené   ďalej,   v   kontexte   prerokúvanej   veci   a   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu,   ale   aj   aktuálnej   judikatúry   Súdneho   dvora   (vydanej   po   vydaní napadnutého   rozsudku)   ústavný   súd   nepovažuje   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky Súdnemu dvoru za zásadné a kvalifikované pochybenie najvyššieho súdu, dostatočné na to, aby odôvodňovalo porušenie základného práva sťažovateľky.

b) K namietanému eurokonformnému výkladu na ťarchu sťažovateľky

44. Ustanovenie § 11 ods. 13 zákona o DPH znie: „Osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte na účely tohto zákona je osoba, ktorej je pridelené identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte.“

Podľa   čl.   28c   časti   A písm.   a)   Šiestej   smernice   bez   toho,   aby boli dotknuté   iné ustanovenia   spoločenstva   a za   podmienok,   ktoré   samy   stanovia   na   tento   účel   pre zabezpečenie správnej a jednoduchej aplikácie výnimiek, uvedených ďalej v texte ako aj na zabránenie   akémukoľvek   úniku,   vyhýbaniu   sa   či   zneužitiu,   členské   štáty   oslobodia:   a) dodávky   tovaru,   ako   je   definované   v   článku   5,   expedovaného   a   transportovaného prostredníctvom alebo v mene dodávateľa alebo osoby nadobúdajúcej tovar mimo územia, referovaného v článku 3, ale v rámci spoločenstva, ktorý je dodaný pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu, pôsobiacu ako osoba v členskom štáte inom ako je ten, ktorý je odchodovým štátom pre expedovanie alebo transport tovaru.

Len v záujme prehľadnosti treba doplniť, že s účinnosťou od 1. januára 2007 bola Šiesta   smernica   nahradená   smernicou   Rady   2006/112/ES   o   spoločnom   systéme   dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L347 z 11. 12. 2006, s. 1, ďalej len „smernica 2006/112/ES“) a citovaný článok 28c časť A písm. a) Šiestej smernice bol nahradený čl. 138 ods. 1, ktorý znie:„Členské štáty oslobodia od dane dodanie tovaru odoslaného alebo prepraveného do miesta určenia mimo ich územia, ale v rámci Spoločenstva predávajúcim, nadobúdateľom alebo na ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala.“

Podľa   čl.   22   šiestej   smernice   členské   štáty   musia   prijať   opatrenia   potrebné   na identifikovanie pomocou individuálneho čísla:

- každého daňovníka s výnimkou tých, ktorí sú uvedení v čl. 28a ods. 4, ktorý na území krajiny vykonáva iné dodávky tovarov alebo služieb, dávajúce mu právo na odpočet, než sú dodávky   tovarov   alebo   služieb,   za   ktoré   platí   daň   výhradne   spotrebiteľ   alebo   príjemca v súlade s článkom 21 os. 1 písm. a), b), c) alebo f). Avšak členské štáty nepotrebujú určiť určitých daňovníkov uvedených v čl. 4 ods. 3,

- každej zdaniteľnej osoby uvedenej v odseku 1 b) a každej zdaniteľnej osoby, ktorá využije možnosť poskytnutú v treťom pododseku čl. 28a (1) a).

Tento článok bol novou smernicou 2006/112/ES zrušený a nezodpovedá mu žiaden článok v novej smernici (porov. tabuľku zhody k smernici 2006/112/ES, s. 91).

45.   Povinnosť   vykladať   vnútroštátne   právo   v súlade   s právom   EÚ   sa   nazýva nepriamy účinok. Daňové úrady a najvyšší súd argumentovali výkladom v súlade s čl. 28c časťou A šiestej smernice. Teória rozlišuje nepriamy účinok nápravný, nepriamy účinok určujúci a potvrdzujúci nepriamy účinok (porov. Bříza, P., Bobek, M.: Vymáhání unijního práva   v České   republice.   In:   Bulletin   advokacie,   č.   12/2001,   s.   23   a nasl.   Dostupné   na internete:   <http://www.cak.cz/assets/ba_12_web.pdf>,   tiež   rozhodnutie   českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5 Afs 68/2009). V okolnostiach danej veci uvedené ústavný súd vníma ako potvrdzujúci nepriamy účinok, nanajvýš mierne vychýlený k účinku určujúcemu.   Z ústavnoprávneho   hľadiska   je   v prvom   rade   dôležité,   že   nejde   o výklad contra legem (pozri ďalej).

46.   Sťažovateľka   argumentuje   aj   rozhodnutiami   Súdneho   dvora   vo   veciach von Colson a Marleasing s tým   že   eurokonformný   výklad   vnútroštátneho   práva   na   základe smernice vo vertikálnom smere môže byť použitý len v prospech súkromnej osoby. Ústavný súd pripomína, že zákaz uloženia povinnosti jednotlivcom je vlastný v prvom rade účinku priamemu. Podľa teórie a judikatúry európskeho práva pri nepriamom účinku je situácia zložitejšia, ale zjednodušene povedané pri ňom platí, že ak národný predpis korektne unesie výklad ovplyvnený smernicou, môže ísť aj v neprospech jednotlivca. Ťažiskom zásahu do pozície jednotlivca je tak národný predpis.

V predmetnej   veci   nie   je   nutné   zaťažovať   sa   týmito   obavami,   pretože   výklad pomocou   smernice   má len marginálny význam, vrátane skutočnosti,   že   podľa   tabuľky zhody predloženej na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (vládny návrh zákona o dani z pridanej hodnoty, III. volebné obdobie, tlač 501 ustanovenie § 11 ods. 13 zákona o DPH nie je priamou implementáciou žiadneho ustanovenia smernice.

c) K námietke arbitrárneho výkladu § 11 ods. 13 (v nadväznosti na § 43 ods. 1) zákona o DPH

47.   Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   zásadne   nie   je oprávnený preskúmavať skutkové a právne závery všeobecného súdu, pokiaľ tieto nie sú svojvoľné   (arbitrárne)   alebo   pokiaľ   nie   sú   ústavne   neudržateľné   (teda   ústavne nekonformné). O arbitrárnosť právnych záverov pritom ide spravidla vtedy, keď súd vôbec nedal uspokojujúcu odpoveď na argumenty predložené účastníkom, alebo ak právne závery, ku ktorým súd dospel, nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych   predpisov   pomocou   prípustných   interpretačných   metód,   alebo   keď   k   súdom vyvodeným   právnym   záverom   v   konkrétnej   veci   už prima   facie nie   je   možné   dôjsť podradením zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu. Takéto nedostatky odôvodnenia totiž porušujú základného právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto preskúmal napadnutý rozsudok z tohto pohľadu.

48.   Ústavný   súd   tak   preskúma   vec   hlavne   z perspektívy   čl.   46   ústavy,   ale   aby nepoprel očakávania sťažovateľky vyplývajúce z nálezu sp. zn. I. ÚS 241/07, ktorý sama cituje,   bude   vnímať   aj   majetkový   komponent   veci.   Na   druhej   strane   ústavný   súd,   aby nezašiel do priam technických otázok daňového práva, venuje sa výkladu aplikovaných predpisov len v miere nevyhnutnej pre vlastné ústavnoprávne posúdenie.

49.   Zo skutkového   hľadiska   vec   nie   je   sporná.   Tovar   odberateľovi   dodaný   bol. Maďarská spoločnosť mala len vnútroštátne identifikačné číslo pre daň a DPH v Maďarsku neodviedla. Sťažovateľka teda nenamieta otázky skutkové, ale nesprávny výklad zákona o DPH daňovou správou a súdmi. Ide teda o otázku quid iuris. Sťažovateľka pritom tvrdí, že ustanovenie § 11 ods. 13 zákona o DPH vyžaduje len to, aby mala osoba identifikovaná pre daň   (akékoľvek)   identifikačné   číslo   pre   daň   z pridanej   hodnoty   v inom   členskom   štáte. Osoba, ktorej sťažovateľka dodala tovar, (nejaké) identifikačné číslo mala, a preto nebol dôvod sťažovateľke dorubiť daň.

50. Ako už ústavný súd uviedol, sťažovateľke možno dať za pravdu, že najvyšší súd (po rozsiahlej rekapitulácii skutkového stavu a priebehu konania) lakonicky uviedol, že sa stotožňuje   s názorom   krajského   súdu,   že   §   43   zákona   o DPH   (Oslobodené   od   dane   je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.), ktorý je priamo previazaný s už citovaným § 11 ods. 13 zákona o DPH, je potrebné vykladať eurokonformne, so zreteľom na čl. 28c časť A písm. a) šiestej smernice. Okrem toho ešte najvyšší súd zdôraznil fakt, že v čase dodávky a vystavenia dokladu nemal odberateľ identifikačné číslo pre daň.

51. Najvyšší súd však v napadnutom rozsudku (s. 8, prvý odsek) výslovne odkázal aj na §   219   ods.   2   OSP,   ktorý   umožňuje odvolaciemu   súdu   potvrdzujúcemu   rozhodnutie, s ktorým sa stotožňuje, uviesť ďalšie dôvody na doplnenie. Z toho je zrejmé, že ústavnú udržateľnosť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   treba   posúdiť   aj   v   súvislosti s odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   6   S   8/2007-33   z   30.   októbra   2008. V odôvodnení tohto rozsudku (s. 6 a 7) sa okrem iného uvádza:

«S poukazom na oprávnenie podľa článku 27 ods. 4 nariadenia rady (č. 1798/2003, pozn.) a   s   poukazom   na   povinnosť   preukázať   splnenie   podmienok   pre   uplatnenie oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH na strane daňového subjektu je potrebné vykladať pojem „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ tak ako to urobil žalovaný, t.j. osoba identifikovaná pre daň pre intrakomunitárne obchody. Keďže účelom európskej úpravy je prenos daňových príjmov do štátu spotreby, osobou povinnou odviesť daň   za   takú   dodávku   bude   len   tá   osoba,   ktorá   je   identifikovaná   pre   DPH   pre intrakomunitárne obchody.»

V   súvislosti   s   citovaným   odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu   možno   podľa názoru   ústavného   súdu   považovať inak   skutočne   stručné   –   odôvodnenie   rozsudku najvyššieho súdu za akceptovateľné nielen z hľadiska čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj z hľadiska súlade   s   judikatúrou   Súdneho   dvora.   Argumentácia   krajského   súdu   i   najvyššieho   súdu rešpektuje zmysel úpravy zdaňovania intrakomunitárnych obchodov, ktorý má zabezpečiť, aby dodávky tovaru v rámci územia EÚ podliehali dani z pridanej hodnoty len v štáte určenia   (spotreby).   Súdny   dvor   v   tejto   súvislosti   považuje princíp   neutrality   za   hlavný princíp spoločnému systému dane z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva i právo na odpočet daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (porov. rozsudok vo veci C-409/99, Metropol Treuhand proti Finanzlandesdirektion für Steiermark a Michael Stadler proti Finanzlandesdirektion für Vorarlberg, Zb. SD 2002, s. I-102, ods. 42, rozsudok vo veci C-465/03, Kretztechnik AG proti Finanzamt Linz, Zb. SD 2005, s. I-4373, ods. 33 a 34, rozsudok v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel proti Belgickému štátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL, Zb. SD 2006, s. I-6177, ods. 47 a 48, rozsudok v   spojených   veciach   C-80/11   a   C-142/11, Mahagében   Kft.   proti   Nemzeti   Adó-   és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága a Péter Dávid proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága, ods. 37 až 39). V tomto zmysle potom predstavuje úprava v § 11, podľa ktorej zdaniteľným obchodom je a dani z pridanej hodnoty podlieha nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu od osoby   identifikovanej   na daň,   a   úprava   v   §   43,   ktorá   naopak takéto   dodanie   do   iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň od dane oslobodzuje, vzájomne sa dopĺňajúce (komplementárne) právne úpravy, ktoré prakticky zabezpečujú realizáciu princípu neutrality v spojení s princípom zdanenia v štáte určenia. Z toho plynie, že predpokladom oslobodenia od dane upraveného v § 43 zákona o DPH je to, aby zdaniteľný obchod mal charakter „nadobudnutia tovaru z iného členského štátu“ v členskom štáte určenia. Potom ale je plne udržateľný výklad krajského súdu i najvyššieho súdu, že za osobu identifikovanú pre daň v zmysle § 11 ods. 13 zákona o DPH možno na účely § 43 zákona o DPH považovať jedine takú osobu, ktorej v danom členskom štáte určenia vznikne podľa národného právneho predpisu upravujúceho daň z pridanej hodnoty, ktorý je obdobný ustanoveniu § 11 zákona o DPH, zdaniteľný obchod podliehajúci dani z pridanej hodnoty v danom členskom štáte.

52.   Tento   výklad   vo   výsledku   zodpovedá   i   judikatúre   Súdneho   dvora.   Tento v rozsudku vo veci C-438/09, Bogusław Juliusz Dankowski proti Dyrektor Izby Skarbowej v Łodzi,   uviedol,   že   registrácia   dodávateľa   zdaniteľného   plnenia   v   registri   zdaniteľných osôb nie je nevyhnutným predpokladom pre uplatnenie práva na odpočet dane zaplatenej tomuto   dodávateľovi,   pokiaľ   vystavené   faktúry   obsahujú   všetky   údaje   ustanovené príslušnými právnymi predpismi v súlade so Šiestou smernice. Tým v podstate zdôraznil, že pri uplatňovaní práva na odpočet (a v tejto súvislosti i oslobodenia od dane, pokiaľ ide o dodanie medzi jednotlivými členskými štátmi) je potrebné prihliadať viac na materiálne splnenie   predpokladov   ustanovených   Šiestou   smernicou,   než   na   splnenie   formálnych podmienok registrácie. V nadväznosti na to však Súdny dvor v rozsudku vo veci C-587/10, Vogtländische   Straßen-,   Tief-   und   Rohrleitungsbau   GmbH   Rodewisch   (VSTR)   proti Finanzamt Plauen,   zdôraznil, že Šiesta smernica nebráni daňovým orgánom členského štátu považovať dodávku v rámci Spoločenstva za oslobodenú od dane z pridanej hodnoty len   vtedy,   keď   dodávateľ   predloží   identifikačné   číslo   pre   daň   z pridanej   hodnoty nadobúdateľa. Zároveň však Súdny dvor upozornil, že nepredloženie tohto identifikačného čísla nesmie byť jediným dôvodom nepriznania tohto oslobodenia v prípade, že dodávateľ v dobrej   viere   a po   tom,   čo   prijal   všetky   opatrenia,   ktoré   od   neho   môžu   byť   dôvodne požadované, nemôže predložiť toto identifikačné číslo, a okrem neho predloží iné údaje, ktoré môžu dostatočne preukázať, že nadobúdateľ je zdaniteľnou osobou, ktorá tak koná v rámci predmetného plnenia.

53. V prerokúvanej veci pritom správne orgány ani súdy pri nepriznaní oslobodenia o dane sťažovateľke pri dodaní jej tovaru spoločnosti S. neargumentovali výlučne tým, že by sa pojem „identifikovaná pre daň“ podľa § 11 ods. 13 zákona o DPH musel vykladať len ako majúca identifikačné číslo pridelené vo formáte predpokladanom Šiestou smernicou, resp.   že   by   nepredloženie   tohto   čísla   určitou   osobou   automaticky   vylučovalo   možnosť takejto osoby byť považovaná za „identifikovanú pre daň“, čo by mohlo byť v rozpore s citovaným rozsudkom Súdneho dvora   vo veci C-587/10. Z rozsudku krajského súdu   je naopak   zrejmé,   že   daňové   orgány   vykonali   dožiadanie   na   príslušné   daňové   orgány Maďarskej   republiky   na   účely   zistenia   nielen   toho,   či   spoločnosť   S.   mala   pridelené identifikačné číslo podľa normy ISO na intrakomunitárne obchody, ale či táto spoločnosť aj skutočne bola zdaniteľnou osobou v Maďarsku na účely intrakomunitárnych obchodov, teda či intrakomunitárny obchod so sťažovateľkou priznala ako nadobudnutie tovaru z iného členského   štátu.   Z   údajov   zistených   z   odpovede   na   dožiadanie   vyplýva,   že   za   sporné obdobie (4. štvrťrok 2005) neboli evidované žiadne priznania nadobudnutia tovaru zo strany spoločnosti S. Ak z týchto okolností, v spojení s neprideleným identifikačného čísla pre daň v   určenom   formáte,   daňové   orgány   i   súdy   vyvodili,   že   spoločnosť   S.   nebola   osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte (v Maďarsku) v takom zmysle, v akom to (podľa výkladu najvyššieho súdu, ktorého ústavnú akceptovateľnosť ústavný súd odôvodnil v bodoch 51 a 52 tohto nálezu) vyplýva z § 11 ods. 13 zákona o DPH, nie sú tieto závery prima facie arbitrárne.

54. Ústavný súd už len ako podpornú argumentáciu uvádza, že sťažovateľka mala k dispozícii na overeniu správnosti daného identifikačného čísla systém VIES prístupný na internetovej   adrese   <http://ec.europa.eu/taxation_customs/vies/>.   Od   podnikateľa obchodujúceho   v prostredí   EU   možno   rozumne   očakávať,   že   si   overí   správnosť identifikačného   čísla,   ktoré   mu   predloží   jeho   odberateľ.   Možno   dodať,   že   na   základe žiadosti ústavného súdu daňová správa uviedla, že systém VIES bol funkčný od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Ak sa sťažovateľka bez takéhoto overenia spoľahla na to, že spoločnosť S. je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte v takom zmysle, v akom to (podľa výkladu najvyššieho súdu, ktorého ústavnú akceptovateľnosť ústavný súd odôvodnil v bodoch 51 a 52) vyplýva z § 11 ods. 13 zákona o DPH, konala na vlastné riziko a musí ho znášať.

55. Sťažovateľka sa počas celého daňového i súdneho konania obmedzovala v zásade na jedinú argumentáciu, ktorú predostrela i ústavnému súdu a ktorá v podstate spočívala v tom, že „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ je ktorákoľvek osoba, ktorá má v danom štáte pridelené akékoľvek daňové číslo na účely dane z pridanej hodnoty, a je podľa sťažovateľky vylúčené, aby určitá osoba bola platiteľom len na účely vnútroštátnych, avšak nie aj intrakomunitárnych obchodov. Treba uznať, že táto argumentácia sťažovateľky mohla mať v danej veci relevanciu, pretože mohla preukázať, že i keď spoločnosť S. nemala pridelené príslušné identifikačné číslo vo formáte predpokladanom Šiestou smernicou, bola osobou identifikovanou pre daň (porov. už citovaný rozsudok Súdneho dvora vo veci C-587/10). Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. mal však daňový subjekt preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. Uvedené bolo o to viac povinnosťou daňového subjektu, keď bolo zrejmé, že dôkazy obstarané daňovými orgánmi svedčia prima facie v   prospech   záveru, že spoločnosť S. takouto osobou   nebola. I   keď je zrejmé, že sťažovateľka vo svojom postoji v daňovom konaní vychádzala z nesprávnej interpretácie § 11 ods. 13 zákona o DPH, mohla pri poznaní argumentácie daňového úradu navrhnúť iné dôkazy na preukázanie, že spoločnosť S. bola v Maďarsku osobou identifikovanou pre daň, aj keď nemala pridelené identifikačné číslo pre daň v normalizovanom formáte, a preto bola povinná považovať nadobudnutie tovaru od sťažovateľky za nadobudnutie tovaru z iného členského   štátu   a   zdaniť   ho   podľa   maďarských   predpisov   (napríklad   vyhlásenie   danej spoločnosti, odkazy na príslušné maďarské predpisy a pod.). Ak by tak urobila, bolo by povinnosťou   daňových   orgánov   i   súdov   sa   s   jej   návrhu   a   argumentmi   vysporiadať. Nedostatok takejto procesnej aktivity však bráni ústavnému súdu, aby sa zaoberal prípadnou ústavnou akceptovateľnosťou napadnutého rozsudku v tomto smere.

56. V závere – i keď to sťažovateľka nenamietala – považuje ústavný súd za dôležité pripomenúť, že riadne a v súlade s právnymi predpismi vyrubenú daň nemožno považovať za   sankciu   vo   vzťahu   k   navrhovateľke,   keďže   zo   zisteného   skutkového   stavu   vyplýva (prima facie nie arbitrárny) záver, že spoločnosť S. sa v Maďarsku skutočne nepovažovala za osobu,   u   ktorej   nadobudnutie tovaru   z iného   členského   štátu   predstavuje zdaniteľný obchod, ktorý v Maďarsku podlieha dani. Za týchto okolností ale sťažovateľka skutočne nemala právo na oslobodenie od dane podľa § 43 v spojení s § 11 ods. 13 zákona o DPH. Vlastný   nesprávny   výklad §   11   ods.   13   zákona o   DPH   zo   strany   sťažovateľky   taktiež nemohol založiť žiadne legitímne očakávanie sťažovateľky, že jej výklad bude zdieľaný aj daňovými   orgánmi   (čo   sťažovateľka   ani   netvrdí).   Ak   sa   preto   sťažovateľke   nepodarí domôcť sa zaplatenej dane z pridanej hodnoty od spoločnosti S. (ktorej mala sťažovateľka v dôsledku   neoslobodenia   dodať   tovar   za   cenu   s   daňou   z   pridanej   hodnoty),   bude   táto majetková   strata   dôsledkom   rizika,   ktoré   na   seba   sťažovateľka   svojím   nesprávnym postupom prevzala.

57.   Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako to   je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012