znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 440/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 9 Co 285/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2010 doručená sťažnosť J. J., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 285/2009 Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. septembra 2010.

Zo sťažnosti   vyplýva, že rozsudkom   Okresného súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 92/92 z 24. apríla 2009 bola zamietnutá žaloba pôvodnej žalobkyne M. P., do ktorej práv a povinností v odvolacom konaní ako jediná zákonná dedička vstúpila sťažovateľka,   na   uloženie   povinnosti   uzavrieť   s ňou   dohodu   o vydaní   označených nehnuteľností   v rámci   reštitučného   konania.   Žaloba   smerovala   proti   piatim   žalovaným (ďalej len „žalovaní“), a to O. ú. (ďalej aj „žalovaný 1“), G. M. (ďalej aj „žalovaná 2“), T. W.   (ďalej   aj   „žalovaný   3“),   M.   ú.   (ďalej   aj   „žalovaný   4“),   ako   aj   M.   T.   (ďalej   aj „žalovaný 5“). Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 285/2009-502 z 27. júla 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený v zamietajúcej časti voči žalovanej 2 a žalovanému 3. Odvolací súd žalovaným v 2. a 3. rade nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ ide   o zamietajúcu   časť   voči   žalovanému 1   a žalovanému 5   rozsudok   bol   zrušený   a vec vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľka so závermi krajského súdu nesúhlasí, pričom argumentuje takto:«Sťažovateľka sa domnieva, že závery Krajského súdu v Trnave ako odvolacieho súdu nemôžu obstáť. Uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je arbitrárne založené na právnych záveroch popierajúcich najzákladnejšie procesnoprávne pravidlá, a preto je podľa sťažovateľky v takom rozpore so zákonom, že ho možno označiť za arbitrárne a porušujúce ústavou garantované základné práva sťažovateľky.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu,   právna   predchodkyňa odporcov v 2. a 3. rade, nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia súdu. Zároveň súd dokazovaním zistil, že toto rozhodnutie súdu nikdy nebolo riadne doručené všetkým účastníkom konania. Napriek tejto skutočnosti súd dovodil, že toto rozhodnutie je právoplatné.

Podľa   §   159   ods.   1   O.   s.   p.,   ktorého   znenie   sa   za   celé   obdobie   platnosti   zák. č. 99/1963   Zb.   nezmenilo,   možno   za   právoplatný   rozsudok   považovať   iba   „doručený rozsudok,   ktorý   už   nemožno   napadnúť   odvolaním“.   Sťažovateľka   má   za   nesporné,   že doručeným rozsudkom je iba taký rozsudok, ktorý bol riadne (v súlade so zákonnou úpravou doručovania rozsudku) doručený všetkým účastníkom konania. To napokon vyplýva aj z tej skutočnosti, že právoplatným je iba taký rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním. Odvolacia   lehota   však   začína   plynúť   až   riadnym   doručením   rozsudku.   Pokiaľ   nebol rozsudok riadne doručený, nemožno preto hovoriť o uplynutí lehoty na odvolanie a proti rozsudku sa možno naďalej odvolať. Skutočnosť, že tak môže urobiť iba jeden z účastníkov, t. j.   ten,   ktorému   rozsudok   nebol   riadne   doručený,   nemení   nič   na   tom,   že   rozsudok nenadobúda právoplatnosť ani voči ostatným účastníkom konania. Odvolací súd sa mýli, keď tvrdí, že vo vzťahu medzi právnou predchodkyňou odporcov v 2. a 3. rade, M. B. a štátom   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť.   Hoci   odvolacia   lehota   plynie   pre   každého účastníka   zvlášť,   právoplatnosť   rozsudku   nastáva   pre   všetkých   účastníkov   v rovnaký okamih. Ak preto jeden účastník môže stále podať odvolanie voči rozsudku, nemôže tento nadobudnúť   právoplatnosť   ani   voči   tým   účastníkom,   ktorým   odvolacia   lehota   už uplynula....

Pre úplnosť sťažovateľka dodáva, že na daný prípad nemožno aplikovať ustanovenie § 206 ods. 2 O. s. p., nakoľko toto upravuje právoplatnosť jednotlivých výrokov, ktoré neboli   napadnuté   odvolaním,   ale   až   v   čase   po   uplynutí   odvolacej   lehoty   poslednému účastníkovi. Ak by sa však aj napriek tomu ust. § 206 ods. 2 O. s. p. aplikovalo na tento prípad,   na   závere   o   nemožnosti   čiastočného   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia vo vzťahu M. B. a štát, by to nič nezmenilo. Navrhovatelia v danom spore žiadali o určenie spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, t. j. každý sa domáhal svojho vlastníckeho práva k určitému podielu. Ak súd potom určil M. B. ako jedinú vlastnícku nehnuteľností v celosti, zrušenie alebo zmena výroku, ktorým súd zamietol návrh v časti vlastníctva R. W., by sa musela dotknúť a prejaviť aj na výroku týkajúcom sa M. B. Nie je totiž možné, aby k jednej nehnuteľnosti, resp. k jednému spoluvlastníckemu podielu existovali dvaja rozdielni vlastníci. Preto je zrejmé, že predmetný rozsudok by ani v zmysle § 206 ods. 2 posl. veta O. s. p. nemohol nadobudnúť čiastočnú právoplatnosť.

Sťažovateľka ďalej upozorňuje aj na tú skutočnosť, že vyššie uvedený rozsudok z roku 1989 nebol doručený nielen R. W., ale ani zástupcovi, ktorého si pre dané konanie zvolili všetci odporcovia. Na túto skutočnosť upozorňovala sťažovateľka (resp. jej právna predchodkyňa) už v súdnom konaní pred všeobecnými   súdmi,   ani jeden sa však k tejto námietke nevyjadril. Sťažovateľka zasiela v prílohe kópiu splnomocnenia, ktorým všetci traja   odporcovia   poverili   svojím   zastupovaním   p.   Ľ.   V.,   ako   aj   kópiu   titulnej   strany zápisnice z pojednávania dňa 10. 1. 1989, na ktorom bol vyhlásený predmetný rozsudok a na ktorom bol ako zástupca účastníkov prítomný aj p. V. Zo spisu nevyplýva, že by mu odporcovia   vypovedali   udelenú   plnú   moc,   alebo   že   by   splnomocnenie   zaniklo   z   iného dôvodu. V zmysle § 49 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom v rozhodnom období), malo byť rozhodnutie doručované práve aj p. V. ako právnemu zástupcovi účastníkov s plnou mocou pre celé konanie. Pokiaľ rozhodnutie p. V. nebolo doručené, čomu nasvedčuje skutočnosť, že v rozsudku nie je uvedené právne zastúpenie odporcov a v spise sa doručenka zásielky adresovanej p. V. nenachádza, nemôže byť rozhodnutie považované za právoplatné. Na   základe   nesprávnej   aplikácie   zákonných   ustanovení   odvolací   súd   nesprávne zhodnotil postavenie M. B. v súvislosti s aplikáciou zák. č. 87/1991 Zb. M. B. bola zaslaná výzva nie ako vlastnícke ale ako držiteľke nehnuteľností, čo zodpovedalo skutočnému stavu veci. Vlastníkom nehnuteľností bol naďalej štát....»

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   listiny,   dohovoru   a dodatkového   protokolu   s tým,   aby   bol rozsudok krajského súdu z 27. júla 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 303,31 €.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 285/2009-502 z 27. júla 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 92/92-377 z 24. apríla 2009 v napadnutej zamietajúcej   časti,   a čo   sa   týka   trov   prvostupňového   konania   voči   žalovanej   2 a žalovanému 3.   Zároveň   bol   rozsudok   zrušený   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie v napadnutej zamietajúcej časti voči žalovanému 1 a žalovanému 5. Predmetom žaloby je vydanie   nehnuteľností   v zmysle   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Skutkový stav veci ustaľuje krajský súd takto:

„Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou súdu   prvého   stupňa   dňa   31.   03.   1992,   domáha   vydania   označených   nehnuteľností s poukazom na to, že jej právny predchodca A. B. bol výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe v LV č. 3657 k. ú. stavebného povolenia a boli na nej riešené urbanistické a stavebno-technické zámery.

Vo vlastníctve štátu ku dňu účinnosti zákona o mimosúdnych rehabilitáciách bola parc. č. 2139/4 o výmere 377 m2, vo vlastníctve M. B. parc. č. 2139/5 o výmere 394 m2 a vo vlastníctve R. W. parc. č. 2139/6 vo výmere 338 m2.

Po prijatí Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách č. 87/1991 Zb. sa vytvoril priestor oprávneným osobám domáhať sa vydania vlastníctva, ktoré im bolo v rozhodnom období postupom   priečiacim   sa   princípom   demokratickej   spoločnosti   odňaté   a   medzi   takéto oprávnené osoby patrila i žalobkyňa a to ako dcéra pôvodného vlastníka A. B., ktorému predmetné nehnuteľnosti boli znárodnené.

Výzvou   zo   dňa   03.   09.   1991   žalobkyňa   vyzvala   O.   ú.   o   vydanie   nehnuteľnosti (porovnaj č. 1. 295 spisu). V predmetnej výzve žalobkyňa žiadala ako oprávnená osoba - dedička po nebohom otcovi A. B. o vrátenie jemu znárodnených nehnuteľností predmetnými výmermi, žiadala vydanie parc. č. 837/5 - dielňa s dvorom vo výmere 584 m2, parc. č. 837/6

-dielňa s dvorom vo výmere 175 m2 a zbytok parc. č. 840/1 vo výmere 350 m2 (1109 m2), s tým, že ide o nehnuteľnosti nachádzajúce sa na bývalej K. ul. č. 9 a dielne na nich sa nachádzajúce   v   čase   znárodnenia.   Uplatnený   nárok   zdôvodnila   rozhodnutím   Štátneho notárstva T. č. k. D 256/67-8 zo dňa 24. 02. 1967, ako i výpisom z pozemkovej knihy - vl. č. 3657.   O.   ú.   žalobkyni   odpísal   listom   zo   dňa   09.   09.   1991   (č.   l.   298),   ktorým   jej oznámil,   že   žiadosť   o   vydanie   nehnuteľnosti   musí   podať   u   tej   povinnej   osoby,   ktorá nehnuteľnosť ku dňu účinnosti zákona, t. j. k 01. 04. 1991 drží.“

Hodnotenie veci krajským súdom je takéto:«Výzva žalobkyne zaslaná v zákonom určenej lehote žalovanému bola dostatočne jasná, zrozumiteľná a určitá, bolo z nej plne zrejmé to, o aké nehnuteľnosti sa jedná, presné označenie aktuálnych parcelných   čísel   nie   je jej podstatnou   náležitosťou a   nemôže byť prekážkou úplnosti, resp. zrozumiteľnosti tejto výzvy, pretože í uvedenie čísel parciel podľa ich označenia v čase znárodnenia dáva povinnej osobe dostatočne jasnú správu o tom, ktoré nehnuteľnosti oprávnená osoba žiada vydať.

Súd prvého stupňa uzavrel, že výzva sa minula účinku, pretože zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obci prešlo vlastníctvo štátu k nehnuteľnostiam v správe národných výborov s účinnosťou od 01. 04. 1991 na obce a mestá a do ich správy, teda priamo zo zákona prešlo vlastníctvo štátu v správe O. T. na M. T. Preto jediným povinným subjektom bolo M. T. ako vlastník a držiteľ a nik iný.

S týmto záverom sa nie je možné stotožniť. Žalobkyňa vo svojom odvolaní, ako aj pred odvolacím súdom dôvodne poukázala na to, že zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách nadobudol platnosť dňa 21. 3. 1991 a účinnosť dňa 01. 04. 1991, zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nadobudol platnosť 15. 04. 1991 a účinnosť 01. 05. 1991, preto   M.   T.   nemohlo   byť   ku   dňu   účinnosti   zákon   č.   87/1991   Zb.   o   mimosúdnych rehabilitáciách vlastníkom sporných nehnuteľností,   keďže podľa   zákona o majetku obcí bolo možné posudzovať prechod vlastníctva až od 01. 05. 1991. V danom prípade je potom potrebné vychádzať z presnej dikcie Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, keď v zmysle § 4 ods. 1 zákona povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona (01. 04. 1991) vec držia. V danom prípade potom za povinnú osobu nie je možné označiť M. T., ale povinnou osobou je štát, zastúpený O. ú. Preto názor súdu prvého stupňa o tom, že výzva o vydanie pare. č. 2139/4 o výmere 377 m2 nesmeruje voči povinnej osobe, nie je správny.

Z výmerov vydaných v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 118/1948 Zb. (č. l. 313, 314 spisu) vyplýva, že došlo k znárodneniu majetku právneho predchodcu žalobkyne....

Reštitučný   nárok   je   nárok   podľa   osobitného   zákona,   ktorým   sa   demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať v konaní podlá reštitučného zákona v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má   byť   aspoň   čiastočne   kompenzovaná.   Štát   sa   na   samom   začiatku   rehabilitačnými   a reštitučnými zákonmi zaviazal odstrániť   všetky krivdy spôsobené   v minulosti   štátom   na fyzických osobách a reštitúcie považoval za jednu zo základných foriem privatizácie, ktorá mala   byť   hlavným   princípom   transformácie   slovenskej   ekonomiky.   Účelom   zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov je zmierniť následky niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948-1989 na   základe   občianskoprávnych   a   pracovných   úkonov   a   správnych   aktov,   urobených v rozpore   so   zásadami   demokratickej   spoločnosti   a   to   na   zásade   individuálnej spravodlivosti.

Majetková krivda je krivdou (príkorím, nespravodlivosťou) v majetkovej sfére; za ňu možno označiť každé odňatie veci v tzv. rozhodnom období, na základe niektorej z právnych skutočností uvedených v § 6 zákona č. 87/1991 Zb.

Podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 81/1991 2b. o mimosúdnych rehabilitáciách povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát znárodnením vykonaným v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi.

Na to, aby nastúpila povinnosť vydať vec oprávnenej osobe podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona, musí byť znárodnenie vykonané v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi. V § 6 ods.   1 zákona č.   118/1948 Zb.   bola daná možnosť ministrovi vnútorného obchodu znárodniť zoštátnením niektoré podniky prevádzkujúce veľkoobchodnú činnosť. Žalobkyňa tvrdila, že znárodnenie bolo vykonané v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi, pretože otcovi nebola za nehnuteľnosti vyplatená žiadna náhrada. Pokiaľ by vlastníkovi náhrada patriť mala, ale nebola mu priznaná a preto ani vyplatené, v takomto postupe možno nepochybne vidieť rozpor s vtedy platnými zákonnými predpismi.

V predmetnom konaní sa žalovaní v 1. a 5. rade bránili vydaniu nehnuteľnosti aj tým, že pozemok nie je možné vydať v zmysle § 8 ods. 3 zákona.

Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnvch rehabilitáciách pozemok, na ktorom   je   umiestnená   stavba,   ktorá   bola   zriadená   až   po   prevzatí   pozemku   štátom,   sa nevydáva.

V stavebnom konaní uskutočnenom v roku 1983 na výstavbu Domova dôchodcov a opatrovateľskej   služby   do   pozemkov   slúžiacich   stavebno-technickému   riešeniu   bola zaradená i sporná parc. č. 2139/4.

Preto majú žalovaní v 1. a 5. rade za preukázané, že ide o pozemok, na ktorom je umiestnená stavba zriadená po prevzatí pozemku štátom. Stavebné povolenie bolo vydané na Domov dôchodcov a opatrovateľskú službu na ulici V., na ktorej ulici sa vlastne i sporná nehnuteľnosť fakticky v prírode nachádza. Predmetná parcela je súčasťou súboru objektu, i keď je však pravdou, že nie je zastavaná, nie je na nej umiestnený žiadny objekt, žiadna stavba.   Je   zaradená   do   komplexu   územia,   ktoré   je   v blízkostí   Domova   dôchodcov   a opatrovateľskej   služby.   Na   uvedenej   ulici   je   vybudovaná   oddychová   zóna   s   chodníkmi. Na budovy na V. ulici najprv nadväzuje chodník pre peších a to aj cez spornú parcelu nachádzajúcu   sa   za   domovom,   následne   sa   nachádza   sporná   parcela   a   to   ako   v   roli chodníka,   tak   aj   ako   časť   zatrávneného   územia   s   vysadenou   verejnou   zeleňou   ako oddychovou zónou. Za týmto územím (už za spornou parcelou) sa opäť nachádza chodník pre peších, ktorý je však už vedľa verejnej komunikácie určenej pre prevádzku motorových vozidiel a dopravy. Sporná parcela je zaradená do verejného priestranstva - chodníka a parku   s   výsadbou   rastlín   i   okrasných   drevín,   ktorý   je   udržiavaný   a   obyvateľmi   tohto teritória užívaný. Toto verejné priestranstvo a verejná zeleň nie je len na spornej parcele, ale i na rozsiahlej ploche tvoriacej celý uličný výhľad, celé urbanistické usporiadanie tohto územia formou dvoch rovnobežne idúcich chodníkov s rozmedzím cca 15-20 m od seba vzdialených, medzi ktorými je udržiavaná verejná zeleň. Celý priestor, celá zóna pôsobí usporiadane, premyslene a plánovane na seba nadväzuje.

Predmetná nehnuteľnosť pôvodne v užívaní rodiny B. slúžila ako dielňa s dvorom, v súčasnosti   je   súčasťou   architektonickej   úpravy   na   V.   ulici,   takáto   úprava   (verejná komunikácia   a   verejná   zeleň)   sa nachádza   po   celej   dĺžke   V.   ulice,   je   jej súčasťou,   jej súčasťou je aj sporná parcela, ktorá sa tu nachádza bezprostredne v chodníku a vo verejnej zeleni.   Uvedená   architektonická   úprava   je   súrodá,   akceptovateľná,   dlhodobo   užívaná. Uvedená nehnuteľnosť je súčasťou miestnej komunikácie, je užívaná ako súčasť ulice V. v T. Chodník nachádzajúci sa na časti pozemku pare. č. 2139/4 bol vybudovaný až. po prevzatí pozemku štátom v súvislosti s výstavbou Domova dôchodcov.

Nehnuteľnosť   nemôže   slúžiť   svojmu   pôvodnému   účelu,   pretože   pôvodne   na   parc. č. 2139/4 bola murovaná kancelária a drevený sklad, inventúrne č. 2451, drevená budova - výkupňa, inventúrne č. 2452 a hospodárska budova (sklad), inventúrne č. 2453. Obnovenie takéhoto využitia nehnuteľnosti zvlášť i preto, že parcela sa nachádza v strede ulice je už aktuálne vylúčené.

Na nehnuteľnosti sa pôvodná stavba nenachádza, nenachádza sa tu ale ani nová stavba, nie je zastavaná, nachádza sa na nej chodník a verejná zeleň v úrovni zemského povrchu, nad touto úrovňou nie je žiadna stavba, žiaden objekt, nachádzajú sa tu zrejme rastliny a stromy.

Preto   odvolací   súd   považoval   za   potrebné   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   voči žalovaným v 1. a 5. rade zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP za účelom objasnenia, či je daný dôvod na vydanie veci podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách a či ide o nehnuteľnosť spôsobilú na vydanie. (...)

Žalobkyňa neb. M. P. sa ďalej domáhala voči žalovaným v 2. a 3. rade vydania parc. č. 2139/5 o výmere 394 m2 a 2139/6 o výmere 338 m2 od matky žalobkyne M. B., rodená S., ktorá zomrela dňa 22. 01. 1992 a následne aj od R. W. Išlo o nehnuteľnosti, ktoré boli znárodnené a preto sa považovala i vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam za oprávnenú osobu a nadobúdateľku považovala za osobu povinnú. V žalobe, ktorú podala dňa 31. 03. 1992 uviedla,   že   nebohá   matka   sa   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Trnava   sp.   zn. 14C/301/88 domáhala určenia vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam a súd rozsudkom zo dňa 10. 01. 1989 rozhodol, že matka je výlučným vlastníkom sporných parciel. Rozhodnutie súdu nepovažovala za správne, podrobila ho kritike majúc za to, že súd sa mylne domnieval, že predmetná výmera matke patrí na základe zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti registrovanej na Štátnom notárstve v T. pod č. RI 721/71. Uviedla, že parcela- 2139/4 o výmere 1109 m2 bola znárodnená v rozpore s predpismi, konkrétne III. § 13 ods. 1 tým, že otcovi   nebola   poskytnuté   žiadna   finančná   ani   iná   náhrada.   O   tom,   že   by   malo   ísť o zvýhodňovanie povinnej osoby – M. B. v priebehu konania uviedla, že predmetné súdne konanie   nie   je   právoplatne   skončené,   pretože   rozsudok   nebol   doručený   všetkým zúčastneným osobám (R. W.), preto takéto nadobudnutie vlastníctva je v rozpore s právnymi predpismi.

Žalobkyňa neb. M. P. listom zo dňa 24. 09. 1991 vyzvala svoju matku M. B. v zmysle z. č. 87/1991 Zb. o vydanie nehnuteľnosti, t. j. parc. č. 2139/4 a nehnuteľnosti na nej sa nachádzajúce, ktorý majetok bol pôvodnému vlastníkovi A. B. znárodnený. Tento majetok bol v správe národného podniku Z. s. do septembra 1983 (č. l. 77 spisu). Žalobkyňa súčasne dňa 03. 07. 1992 vyzvala i nebohú R. W. na vydanie nehnuteľnosti podľa z. č. 92/1992 a to parc.   č. 2139/4,   ktoré   nehnuteľností   boli   národným   podnikom   Z.   s.   vrátené   späť Československému   štátu,   O.,   T.   Uvedená   výzva   bola   zaslaná   R.   W.   po   uplynutí   lehoty stanovenej zákonom na výzvu povinnej osoby (č. l. 74 spisu).

Z obsahu spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 14C/301/88 odvolací súd zistil, že M. B., R. W. a M. W. dňa 22. 09. 1988 podali žalobu voči O. T. o určenie vlastníctva k sporným   nehnuteľnostiam,   pretože   predmetné   nehnuteľnosti   užívajú   vo   vedomí,   že   im patria a že sú ich výluční vlastníci. Pozemky doposiaľ nerušene užívajú od roku 1936, sú ohradené plotom a Z. s. ich užívali len dočasne. Nebohá M. B. odvíjala svoj vlastnícky nárok od presvedčenia, že nehnuteľnosti spolu s rodinou dlhodobo nerušene užíva, že Z. s. nehnuteľnosť   nepotrebovali,   nevyužívali,   nebol   splnený   účel,   na   ktorý   im   boli   dané   do správy,   naopak,   užíva   ich   rodina   B.   Súd   prvého   stupňa   po   vykonanom   dokazovaní rozsudkom č. k. 14C/301/88-24 zo dňa 10. 01. 1989 určil, že žalobkyňa v 3. rade M. B. je výlučnou vlastníckou parc. č. 2139/5 vo výmere 394 m2 a parc. č. 2139/6 vo výmere 338 m2, vytvorené podľa geometrického plánu č. 244-2540-0149-88 zo dňa 20. 04. 1988 z pôvodnej parc.   č.   2139/4   o   výmere   1109   m2,   z   ktorej   zvyšok   377   m2 parc.   č.   2139/4   zostal   vo vlastníctve   Československého   štátu.   Tento   rozsudok   bol   doručený   účastníkom   konania, avšak   za   R.   W.   ho   prevzal   M.   W.,,   bol   ale   doručený   O.   v T.   a M.   B.   Na   rozsudku   je vyznačená právoplatnosť dňom 22. 02. 1989 a na základe tohto určovacieho výroku bolo vlastnícke právo -zapísané v evidencii nehnuteľností na M. B., rodenú S. Na základe týchto skutočností M. B. získala presvedčenie, že je vlastníčkou uvedených nehnuteľností. Stalo sa tak na základe právoplatného a vykonateľného, autoritatívneho rozhodnutia súdu, ktorý vyriešil spor medzi i domnelými vlastníkmi a štátom vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam. Rozsudok súdu   ako verejná   listina   slúžil na zápis   vlastníctva v jej   prospech v katastri nehnuteľností.

M.   B.,   rodená   W.   predmetné   nehnuteľnosti   získala   rozhodnutím   štátneho   orgánu v súdnom   spore   (§   132   ods.   1   Občianskeho   zákonníka),   na   základe   rozsudku   súdu,   na základe autoritatívneho rozhodnutia k tomu určenej nezávislej inštitúcie určenej právnym poriadkom   na   riešenie   sporov.   Nemala   dôvod   pochybovať   o   svojom   vlastníctve k nadobudnutému   majetku,   preto   ako   vlastnícka   následne   nehnuteľnosti   darovacími zmluvami darovala pôvodnej žalovanej v 2. rade R. W. (zomrelej dňa 30. 08. 1999). Darovacou zmluvou zo dňa 30. 07. 1990 darovala M. B. R. W. parc. č. 2139/6 - zastavaná plocha vo výmere 338 m2 (pozemok bez budovy), ktorá zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom v T. dňa 31. 10. 1990 pod RI 2584/90 (č. l. 27 spisu). Ďalšia darovacia zmluva bola uzavretá 20. 11. 1991, ktorou darkyňa M. B. darovala svojej dcére R. W. okrem iných parc. č. 2139/5 zastavanú plochu vo výmere 394 m2. Predmetná darovacia zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom v T. dňa 31. 12. 1991 pod RI 2696/91. Ku dňu účinnosti zákona o mimosúdnych rehabilitáciách bola parc. č. 2139/4 o výmere 377 m2, vo vlastníctve M. B. parc. č. 2139/5 o výmere 394 m2 a parc. č. 2139/6 vo výmere 338 m2 bola vo vlastníctve R. W....

Nebohá M. B., rodená S. by mohla spĺňať status povinnej osoby podľa § 4 ods. 2 vtedy, ak by vec nadobudla od štátu, ktorý získal oprávnenie s ňou nakladať za okolností uvedených v § 6 zákona, nadobudla by ju v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia jej osoby, rovnako tak osoby jej blízke, t. j. R. W., na ktorú   sporné   nehnuteľnosti   previedla   M.   B.   ale   nehnuteľnosti   nenadobudla   od   štátu kúpnou, darovacou, hospodárskou či inou zmluvou, ale získala ich pre seba rozhodnutím štátneho orgánu - súdu v dôsledku toho, že vstúpila so štátom do súdneho sporu, kde bola úspešná. Okolnosti právoplatnosti súdneho sporu nemajú na vyriešenie uvedenej podstaty veci   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   rozhodujúci   význam,   dôležité   je   tu   presvedčenie nadobúdateľa, t. j. subjektívny pocit M. B., ktorá nemala dôvod nedôverovať rozhodnutiu súdu a doložke právoplatnosti vyznačenej na prvopise rozsudku Okresným súdom Trnava. Dôležitý je tu spôsob, ako sa M. B. - stala vlastníčkou nehnuteľností, pretože to nebolo v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby nadobúdateľa. Pokiaľ súd nedoručil rozsudok R. W. do vlastných rúk (súdu sa zásielka s rozsudkom od R. W. nevrátila ako neprevzatá, vrátila sa mu od nej podpísaná doručenka a   to,   že   zásielku   neprevzal   adresát   spôsobil   poštový   doručovateľ,   ktorý   nezabezpečil odovzdanie   zásielky   adresátovi),   na   postavení   M.   B.   to   nič   nemení.   Vo   vzťahu k nadobudnutiu   vlastníctva   k   sporným   nehnuteľnostiam   M.   B.   žalovaný   (O.)   nepodal odvolanie,   rozsudok   sa   stal   vo   vzťahu   M.   B.   a   štát   -   žalovaný   O.,   právoplatný.   Štát nepokračoval v spore o vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam s M. B. a takýto postoj nemožno považovať ani za protiprávne zvýhodnenie osoby nadobúdateľa, ani za rozpor s vtedy   platnými   predpismi.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nadobudnutie   vlastníctva fyzickou osobou rozhodnutím štátneho orgánu v súdnom konaní, v riadnom spore, ktorý sa skončil   autoritatívnym   rozhodnutím   súdu,   aj   keď   len   na   súde   prvej   inštancie,   vylučuje aplikáciu § 4 ods. 2 zákona na to, aby táto osoba mala status osoby povinnej, ktorého statusu voči svojej matke sa žalobkyňa dovolávala. Skutočnosť, že rozsudok nebol doručený R. W. na nadobudnutí vlastníctva M. B. nemá rozhodujúci vplyv, dotklo sa to totiž práv R. W., nie M. B.

M. B. preto nebola povinnou osobou, pretože vec od štátu nadobudla rozhodnutím štátneho orgánu, vlastníčkou sa stala na základe autoritatívneho rozhodnutia súdu, nie na základe   právneho   úkonu   medzi   štátom   a   ňou   a R.   W.,   na   ktorú   M.   B.   nehnuteľnosti previedla darovacou zmluvou, má rovnaké postavenie ako M. B., rodená S., teda status povinnej osoby voči nej nesvedčí.

Pretože M. B., rodená W., resp. R. W., rodená B. nespĺňali status povinnej osoby, nenadobudli vec od štátu buď v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby nadobúdateľa, ale M. B. ju „vysúdila“ v rámci sporového konania pred súdom (riadne sporové konanie, výsledkom ktorého procesného postupu bol rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť a na základe neho boli nehnuteľnosti zapísané do vlastníctva úspešnej účastníčky sporu).

Preto M. B., resp. jej právnu nástupkyňu R. W. nemožno považovať   za povinné osoby podľa Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a preto pokiaľ súd prvého stupňa žalobu voči nim žalovaným v 2. a 3. rade zamietol, odvolací súd tento rozsudok ako vecne správny z hore uvedených dôvodov potvrdil.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka   podanou   sťažnosťou   napáda   iba   tú   časť   rozsudku   krajského   súdu, ktorou   bolo   potvrdené   zamietnutie   žaloby voči   žalovanej 2   a žalovanému   3.   Správnosť ostatných výrokov nespochybňuje.

Hlavným   argumentom   sťažovateľky   je,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 14 C 301/88 z 10. januára 1989, ktorým bolo určené, že M. B. je výlučnou vlastníčkou sporných   nehnuteľností,   v skutočnosti   nenadobudol   dosiaľ   právoplatnosť,   pretože   nebol doručený všetkým tým osobám, ktorým v zmysle zákona mal byť doručený, a to či už ako účastníkom konania alebo ako právnym zástupcom účastníkov konania. Z tohto dôvodu treba   podľa   názoru   sťažovateľky   považovať   právnych   predchodcov   žalovanej   2 a žalovaného   3   za   povinné   osoby,   ktoré   mali   v zmysle   reštitučného   zákona   povinnosť sporné nehnuteľnosti vydať, a to v zmysle § 4 ods. 2. Podľa tohto ustanovenia povinnými osobami sú tiež fyzické osoby, ktoré nadobudli vec od štátu, ktorý získal oprávnenie s ňou nakladať za okolností uvedených v § 6, a to v prípadoch, keď tieto osoby nadobudli vec buď v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby nadobúdateľa, ďalej aj osoby blízke týmto osobám, pokiaľ na ne tieto osoby vec previedli.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že hoci krajský súd vyslovuje určité závery týkajúce sa otázky, či rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 301/88 z 10. januára 1989 nadobudol právoplatnosť a či vzhľadom na záujmy účastníkov konania dotknutých týmto rozsudkom by bolo možné ešte vyvolať vo veci odvolacie konanie a v akom rozsahu, v podstate   sa   krajský   súd   prikláňa   k tomu   zásadnému   záveru,   že   otázka   právoplatnosti označeného   rozsudku   nehrá   rozhodujúcu   úlohu,   pretože   podľa   jeho   názoru   právni predchodcovia žalovanej 2 a žalovaného 3 nenadobudli sporné nehnuteľnosti ani v rozpore s vtedy   platnými   predpismi,   ale   ani   na   základe   protiprávneho   zvýhodnenia   osoby nadobúdateľa.

Sťažovateľka sa s týmito rozhodujúcimi závermi krajského súdu v podanej sťažnosti vlastne nezaoberá, pretože dôraz kladie iba na to, či sa stal označený rozsudok okresného súdu právoplatným.

Podľa názoru ústavného súdu treba podotknúť, že aj keď by sa označený rozsudok okresného   súdu   nemal   považovať   za   právoplatný,   bol   krajský   súd   oprávnený   sám prejudiciálne posúdiť, či M. B. sporné nehnuteľnosti nadobudla od štátu nerušenou držbou (§ 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). V danom prípade totiž nešlo o rozsudok s konštitutívnymi, ale iba s deklaratórnymi účinkami. M. B. vlastnícke právo nadobudla zo zákona   uplynutím   zákonom   predpísanej   lehoty   nerušenej   dobromyseľnej   držby,   a nie výrokom súdu, ktorý nadobudnutie vlastníctva nekonštituoval, ale iba deklaroval. Za týchto okolností   záver   o tom,   že   M.   B.   sporné   nehnuteľnosti   nenadobudla   ani   v rozpore s predpismi,   ale   ani   na   základe   protiprávneho   zvýhodnenia,   nemožno   považovať   za arbitrárny, či zjavne neodôvodnený. Ústavný súd preto nemal dôvod do rozsudku krajského súdu zasiahnuť.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010