znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 440/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., N., vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Tdo 25/2007 z 27. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2008   doručená   sťažnosť   J.   H.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 25/2007 z 27. augusta 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že podľa sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Tdo 25/2007 z 27. augusta 2008 porušil jeho základné právo zaručené v čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   2   dohovoru   tým,   že   odmietol jeho dovolanie   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 1 To 78/2006   z   8.   novembra   2006,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   T   85/05   z   5.   júna   2006.   K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že po predchádzajúcom postupe Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Komárno (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-308/OSV-KN-2005 bol trestne stíhaný za trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 Trestného zákona. Trestné stíhanie bolo okresným riaditeľstvom začaté na tom skutkovom základe, že sťažovateľ mal 25. marca 2005 v mieste svojho trvalého pobytu (Martovce 149) po predchádzajúcich nadávkach udrieť svoju dcéru Zuzanu a následne sa mal   jej   a svojej   manželke   vyhrážať   zabitím.   Vychádzajúc   z uvedeného   bol   sťažovateľ Okresnou   prokuratúrou   Komárno   obžalovaný   zo   spáchania   trestného   činu   v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 433/2005. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 85/05 z 5. júna 2006 uznal   sťažovateľa   vinným   zo   spáchania   uvedeného   trestného   činu.   Proti   predmetnému rozsudku sa sťažovateľ odvolal s odôvodnením, že jeho správanie nedosiahlo takú intenzitu, na základe   ktorej   by   došlo   k trestnoprávnemu   postihu,   z jeho   strany   v kritický   deň   išlo o exces z jeho bežného správania sa. Zároveň namietal, že policajný orgán pri výsluchu svedkýň (poškodených) tieto nepoučil, nezisťoval pomer poškodených k sťažovateľovi a na začiatku výsluchu sa ich „neopýtal na pomer k prejednávanej veci a k stranám“. Krajský súd   uznesením   sp. zn. 1   To   78/2006   z   8.   novembra   2006   odvolanie   sťažovateľa   ako nedôvodné zamietol. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie krajského súdu bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom [§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku], nezaobchádzalo sa s ním tak, ako to vyžaduje význam a výchovný účel trestného konania (§ 52 Trestného poriadku), a bol porušený § 89 ods. 2 Trestného poriadku tým, že vec nebola náležite objasnená, pretože objasnenie veci malo byť získané zákonným   spôsobom   z dôkazných   prostriedkov.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal sťažovateľ dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý uznesením z 27. augusta 2008 jeho dovolanie odmietol.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 25/2007 z 27. augusta 2008 porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 2 dohovoru, predmetné uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré mu je povinné   vyplatiť   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   do   30   dní   od právoplatnosti   tohto   nálezu,   a prizná   mu   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 19 056 Sk na účet jeho právneho zástupcu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 25/2007 z 27. augusta 2008.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 27. augusta 2008, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 8. novembra 2007, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   na   podklade   dovolania podaného obvineným preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že dôvody dovolania nie sú dané.

V prvom rade je potrebné uviesť, že trestné stíhanie sa v prerokovávanej veci začalo vydaním uznesenia podľa § 160 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 a to na základe oznámenia poškodených Z. H. st. a Z. H. ml. Nie je teda pravdou, že celú vec vykonštruovali proti   nemu   policajti   na   základe   predchádzajúcich   vzájomných   rozporov.   Po   výsluchu poškodených bolo toho istého dňa obvinenému vznesené aj obvinenie v zmysle § 163 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.

Nie je taktiež pravdivé tvrdenie o nedostatočnom poučení svedkýň pred ich výsluchmi v prípravnom konaní. Zo zápisníc o týchto úkonoch je zrejmé, že obidve svedkyne boli poučené v súlade so zákonom a zápisnice po vyjadrení k poučeniu riadne podpísali. Ak mali svedkyne výhrady   v   tomto   smere,   mali   ich   vyjadriť   pri   vykonávaní   úkonu,   pretože v opačnom prípade by bolo možné spochybniť akýkoľvek procesný úkon trestného konania spätne, bez reálnych dôvodov, čo je nepredstaviteľné.

Okrem toho je potrebné uviesť, že odvolací súd sa s otázkou procesnej spôsobilosti pri svojom rozhodovaní zaoberal, ako to vyplýva z dôvodov jeho uznesenia.

Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dôvody dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Tr.   por.   nie   sú   naplnené   a   preto   dovolanie obvineného J. H. na neverejnom zasadnutí odmietol.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   odmietol.   V každom   prípade   tento   postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením porušil aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 2 dohovoru.

K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 2 dohovoru ústavný súd uvádza, že z prezumpcie neviny, ktorá   je v predmetnom   článku dohovoru   upravená, nevyplýva zákaz,   aby s tým, proti komu sa trestné konanie začalo, nebolo možné zaobchádzať ako s obvineným, pričom (a v dôsledku uvedeného) obvinený je povinný strpieť určité obmedzenia, akým je napríklad väzba (čl. 17 ods. 5 ústavy), prípadne ďalšie obmedzenia v súlade s Trestným poriadkom. Rôznorodé   obmedzenia a   opatrenia, ktoré   je obvinený   povinný   strpieť,   však nenarušujú prezumpciu   neviny,   keďže   ich   účelom   nie   je   ani   zistenie   a   ani   vyhlásenie   viny, t. j. nahradenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu (PL. ÚS 12/98).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 25/2007 z 27. augusta 2008 nemá účinky takého rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilé porušiť označené právo sťažovateľa, a preto bola sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu   a o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   konania   je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008