SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 44/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. JozefKováčik, s. r. o., Legionárska 6434/2, Trenčín, konajúcou prostredníctvom konateľaa advokáta JUDr. Jozefa Kováčika, ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Mestonad Váhom sp. zn. 7 C 132/2011 zo 6. februára 2013 a rozsudkom Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 17 Co 235/2013 z 26. marca 2014, ako aj postupom, ktorý predchádzalich vydaniu, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s. r. o.,Legionárska 6434/2, Trenčín, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. JozefaKováčika, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu NovéMesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 132/2011 zo 6. februára 2013(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 235/2013 z 26. marca 2014 (ďalej aj „napadnutýrozsudok krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spolu so svojou dcérou ⬛⬛⬛⬛ (ako žalobkyňou v 2. rade) sa žalobou proti
(ďalej len „žalovaný“), domáhali na okresnom súde zaplatenia sumyspolu 4 450,77 € s príslušenstvom ako náhrady škody na trovách právneho zastúpeniav právoplatne skončenom trestnom konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn.4 T 58/2008, v ktorom obidvaja žalobcovia vystupovali v právnom postavení poškodených.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že„spolu so svojou dcérou... boli sme dňa 17. 05. 2007 účastníkmi dopravnej nehody, ktorú zavinil ⬛⬛⬛⬛... ako zamestnanec ⬛⬛⬛⬛.
V trestnom konaní proti ⬛⬛⬛⬛ som si zvolil... ako poškodený advokáta ⬛⬛⬛⬛ ako splnomocnenca.
Trestné stíhanie skončilo rozsudkom OS Trenčín sp. zn. 4 T 58/2008 zo dňa 23. 06. 2008, ktorým súd schválil Dohodu o vine a treste medzi prokurátorom OP Trenčín a odporcom, kde bol odporca uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví. Poškodený bol so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie s odôvodnením, že za škodu zodpovedá zamestnávateľ odporcu....
... následne som ako navrhovateľ uplatnil proti ⬛⬛⬛⬛ ako odporcovi a ⬛⬛⬛⬛ ako vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu zaplatenie náhrady trov konania, ktoré som ako poškodený môjmu splnomocnencovi uhradil ako odmenu za poskytnutie právnej služby advokátom vo výške 2.377,56 € s prísl. tvoriacim úrok z omeškania a trovy konania. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom o mojom návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C/354/2010 zo dňa 11. 07. 2011 tak, že mi návrh zamietol s odôvodnením, že som nepreukázal, že v uplatnenom nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch som bol úspešný voči odporcovi, a to čo i len čiastočne. V priebehu konania súd vyslovil názor, že
nie je pasívne legitimovaný, ale týmto je ⬛⬛⬛⬛.
Na moje odvolanie proti tomuto rozsudku Krajský súd v Trenčíne rozsudkom 17 Co/303/2011 zo dňa 27. 11. 2012 rozsudok Okresného súdu potvrdil a v odôvodnení uviedol iba, že sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto rozhodnutie odkazuje...
...aj vzhľadom na stanovisko Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní sp. zn. 7 C/354/2010 podal som dňa 22. 06. 2011 ako navrhovateľ I/ návrh proti vinníkovi dopravnej nehody ⬛⬛⬛⬛ ako odporcovi, aby mi zaplatil sumu 3.170,25 € s prísl. z dôvodu, že za škodu zodpovedá spolu s jeho zamestnávateľom
V návrhu som vyčíslil a odôvodnil výšku uplatňovanej škody... Návrh na náhradu škody podávala so mnou aj moja dcéra ⬛⬛⬛⬛ ako samostatná navrhovateľka označená ako navrhovateľka 2/. Táto požadovala samostatne pre seba uhradiť škodu, ktorá jej vznikla zaplatením odmeny za zastupovanie splnomocnencom vo výške 1280,52 €.“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 132/2011 zo 6. februára 2013 žalobu sťažovateľaa žalobkyne v 2. rade zamietol. Podľa sťažovateľa„môj návrh Okresný súd Nové Mesto nad Váhom zhodou okolností konajúcou tou istou sudkyňou... zamietol aj proti vinníkovi dopravnej nehody, tento raz z dôvodu, že odporca nie je pasívne legitimovaný nakoľko za škodu zodpovedá jeho zamestnávateľ“.
Sťažovateľ so závermi napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nesúhlasil, pretože„súd sa mal zaoberať našimi dvomi samostatnými návrhmi a pokiaľ zistil, že sú nedôvodné, mal túto skutočnosť vyjadriť vo výroku tak, že sa obidva návrhy zamietajú a rovnako o náhrade trov konania mal rozhodnúť vo vzťahu ku každému navrhovateľovi samostatne, nakoľko sme navrhovatelia neboli v postavení spoločných a nerozdielnych účastníkov konania. Ďalej sme namietli nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v tom, že Okresný súd mylne aplikoval a vykladal zákon na zistený skutkový stav, t. j. ust. O. z. o náhrade škody. Uviedli sme, že odporca ⬛⬛⬛⬛ ako vinník dopravnej nehody je pasívne legitimovaný pre uplatnenie tohto nároku na náhradu škody. Zodpovednosť odporcu sme vyvodzovali z ustanovenia § 557 ods. 2 Tr. por., z ktorého vyplýva, že poškodenému možno priznať náhradu trov konania spojených s pribratím splnomocnenca aj v prípade ak týmto nebol priznaný nárok na náhradu škody ani z časti a v takomto prípade je za túto náhradu trov konania zodpovedný iba odsúdený, pretože takúto povinnosť možno uložiť v zmysle trestného poriadku iba jemu a nie jeho zamestnávateľovi.“.
Krajský súd na základe odvolania oboch navrhovateľov (sťažovateľa aj žalobkynev 2. rade, pozn.) rozsudkom sp. zn. 17 Co 235/2013 z 26. marca 2014 rozsudok súdu prvéhostupňa potvrdil, pričom námietky sťažovateľa o nedostatočnom právnom zdôvodneníodvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu považoval za neodôvodnené. Sťažovateľuvádza, že krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa„o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu ⬛⬛⬛⬛... Ani ďalšie vytýkané pochybenia vadnosti vysporiadania sa súdu prvého stupňa so samostatným procesným postavením 2 navrhovateľov odvolací súd neuznal pričom podľa mňa- sťažovateľa sa jedná jednoznačne o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p.“.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v priebehu konania pred všeobecnými súdmisťažovateľ zdôrazňuje, že nepovažuje„... za spravodlivé a v právnom štáte možné, aby za škodu ktorá mi preukázateľne vznikla, zaplatením odmeny môjmu splnomocnencovi advokátovi za právnu službu, ktorú mi poskytol v trestnom konaní, kde bol obvinený uznaný vinným, nezodpovedal nikto, to znamená ani vinník tejto nehody a ani jeho zamestnávateľ, resp. jeho poisťovateľ. Z rozhodnutí odporcov v dvoch samostatných konaniach však vyplýva, že podľa ich názoru je to možné, pretože najprv nezodpovedal za škodu zamestnávateľ a jeho poisťovateľ, a následne nezodpovedal ani samotný vinník dopravnej nehody.“.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:
„I. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/235/2013 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/235/2013 zo dňa 26. 03. 2014 sa zrušuje v celom rozsahu.
III. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/132/2011 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
IV. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 7 C/13212011 zo dňa 06. 02. 2013 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
V. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 284,04 €, ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Kováčika do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 132/2011zo 6. februára 2013, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 235/2011 z 26. marca2014 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 132/2011 zo 6. februára 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inýmsúdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súduodvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd akoodvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípadevylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnomprerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 235/2011 z 26. marca 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03,IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie jesúčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnymorgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jehoúlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípomsubsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo stranyústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranua právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako ajkonkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhaťv medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ich účelovochápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,IV. ÚS 277/05).
Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosťkonania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlok porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ichkonania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľnéa udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávneniaa povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospelina základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujúuvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovaniezákladného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale aninárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdeniaopodstatnenosti tejto časti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.17 Co 235/2013 z 26. marca 2014.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsahodvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 132/2011 zo 6. februára 2013,ktorým zamietol žalobu (sťažovateľa aj žalobkyne v 2. rade), pričom v tejto súvislostiokrem iného uviedol, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že„navrhovatelia 1/, 2/ si ako poškodení uplatnili v trestnom konaní vedenom proti odporcovi na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom náhradu škody na zdraví, ako aj na veciach a nemajetkovú ujmu. Odporca bol síce uznaný vinným na základe schválenej dohody o vine a treste vo veci sp. zn. 4 T/58/2008 Okresného súdu Trenčín, avšak navrhovatelia 1/, 2/ ako poškodení boli so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie, a to z dôvodu, že za škodu poškodených zodpovedá zamestnávateľ vodiča, t. j. odporcu. Odporcu nepovažoval za pasívne legitimovaného, keďže navrhovatelia si nemohli uplatniť nárok na náhradu škody voči odporcovi ako vodičovi, ktorý plnil úlohy
, a za škodu spôsobenú odporcom zodpovedá daný subjekt ako prevádzkovateľ nákladného motorového vozidla v zmysle ust. § 427 ods. l Občianskeho zákonníka.“.
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd svojevlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadrenými v odvolaní, keď najmäuviedol:
„Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O. s. p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ až f/ citovaného zákonného ustanovenia.
Navrhovatelia vo svojom odvolaní výslovne neoznačujú ani jeden z tam uvedených dôvodov na odvolanie, avšak z jeho obsahu je zrejmé, že súdu prvého stupňa vyčítajú nesprávne právne posúdenie, čo je dôvodom na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.
Podľa súdnej praxe sa za nesprávne právne posúdenie veci považuje mylná aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
Za nesprávne právne posúdenie v danej veci nie je možné považovať taký postup súdu prvého stupňa, ktorým nepriznal nárok navrhovateľov predstavujúci náhradu trov konania v trestnej veci podľa § 557 ods. 2 Trestného poriadku, na ktorý poukazujú navrhovatelia v závere svojho odvolania. Podľa citovaného zákonného ustanovenia rozhodoval Okresný súd v Trenčíne svojím uznesením zo dňa 28. januára 2013, č. k. 4 T/58/2008-282 a návrh právneho zástupcu navrhovateľov na uloženie povinnosti odsúdenému ⬛⬛⬛⬛ nahradiť poškodeným trovy vzniknuté pribratím splnomocnenca v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 4 T/58/2008 zamietol.
Podľa ustálenej judikatúry súdov sa trovy poškodeného, ktoré mu vznikli v trestnom konaní v súvislosti s právnym zastupovaním, považujú za škodu. Následne v občianskom súdnom konaní teda môže poškodený uplatňovať náhradu škody v rámci občianskeho súdneho konania, ktoré nasleduje po tom, keď v trestnom konaní o náhrade uplatnenej škody rozhodnuté nebolo, pretože trestné konanie vedené proti žalovanému bolo zastavené, resp. náhrada nebola priznaná.
Predpoklady zodpovednosti žalovaného sa aj v takomto prípade posudzujú v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého aj danú vec súd prvého stupňa posudzoval.
Základným predpokladom zodpovednosti v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka je existencia škody, čo v danom prípade naplnené bolo, keď navrhovateľom vznikla škoda predstavujúca zmenšenie ich majetku v rozsahu. v akom vynaložili svoje prostriedky na odmenu za zastupovanie v trestnom konaní. Ďalšími predpokladmi sú porušenie právnej povinnosti odporcu a príčinná súvislosť medzi škodou a porušením právnej povinnosti. Z obsahu trestného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 4 T/58/2008, na ktorý aj poukazujú navrhovatelia, vyplýva, že odporca bol uznaný vinným, a to na základe schválenej dohody o vine a treste uzatvorenej medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry v Trenčíne a ním za spáchaný skutok na tom skutkovom základe, že dňa ⬛⬛⬛⬛ viedol nákladné motorové vozidlo zn. Iveco Daily EČ: ⬛⬛⬛⬛, po ceste 1/50 v smere od Drietomy do Bánoviec nad Bebravou tak, že pri odbočovaní vľavo cez cestu na miesto ležiace mimo cesty nedal prednosť v tom čase jazdiacemu motorovému vozidlu. ktoré viedol ⬛⬛⬛⬛, čím došlo k zrážke, následkom ktorej navrhovatelia utrpeli značné zranenia. Navrhovatelia však v rámci tohto konania boli odkázaní so svojimi nárokmi na náhradu škody na občianske súdne konanie s odôvodnením, že za škodu zodpovedá zamestnávateľ odporcu, ktorý je aj prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená.
Medzi účastníkmi nie sú pochybnosti o tom, že poisťovateľ zamestnávateľa odporcu, a to ⬛⬛⬛⬛ navrhovateľom poskytla plnenie za nároky vyplývajúce z ublíženia na zdraví.
Zo zistených skutočností súd prvého stupňa vyvodil správny záver a správne aplikoval ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože je nepochybné, že žalobcovi vznikli náklady pri uplatnení jeho práva v trestnom konaní vedenom proti žalovanému, čím mu vznikla majetková ujma, spočívajúca v zmenšení jeho majetku. Nie je však daný ďalší predpoklad zodpovednosti žalovaného za takúto škodu, a to, že by navrhovatelia boli so svojimi nárokmi voči trestnej veci, prípadne aj následných občianskoprávnych konaniach týkajúcich sa náhrady škody, úspešní. Odporca totiž nezodpovedá, z dôvodov uvedených v trestnom, ako aj následných občianskych súdnych konaniach, za škodu, ktorú utrpeli v súvislosti s dopravnou nehodou navrhovatelia z dôvodu, že za túto škodu zodpovedá v zmysle ust. § 427 Občianskeho zákonníka jeho zamestnávateľ, t. j. ⬛⬛⬛⬛. Za uvedený subjekt plnila navrhovateľom ⬛⬛⬛⬛ podľa § 2 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., a to čiastočne aj za ich trovy, ktoré im vznikli v trestnom konaní, vedenom proti nemu.
Záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v danej veci je preto správny, keďže odporca tu nie je nositeľom povinnosti, týkajúcej sa náhrady škody, ktorá spočíva v trovách poškodených, ktoré im vznikli v trestnom konaní.
Odvolací súd preto nepovažoval za opodstatnene uplatnený dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.“
Rovnako za nedôvodné krajský súd považoval odvolacie námietky spočívajúcev tom, že súd prvého stupňa neposudzoval oddelene a nerozhodol oddelene o nárokusťažovateľa ako žalobcu v 1. rade a žalobkyne v 2. rade. V tejto súvislosti uviedol, že„navrhovatelia totiž uplatňujú svoj nárok na základe tých istých skutkových tvrdení, pričom jedná sa o rovnaký právny nárok a jeho opodstatnenosť bola posudzovaná vo vzťahu k odporcovi, pričom rovnaké skutkové aj právne závery sa týkali opodstatnenosti ako nároku navrhovateľa 1/, tak aj navrhovateľky 2/.
Súd prvého stupňa sa nedopustil pochybenia ani tým, že navrhovateľom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi náhradu trov konania, pričom pre založenie takéhoto solidárneho záväzku nie je nevyhnutné, aby účastníci boli v postavení nerozlučných spoločníkov.“.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje za porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spôsob, akým sa krajský súd ako odvolací súd a pred nímokresný súd ako súd prvého stupňa vysporiadali s vykonanými dôkazmi v rámci ichhodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v ichmeritórnych rozhodnutiach.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozhodnutia súduprvého stupňa) pritom podľa názoru ústavného súdu zjavne vyplýva, že krajský súd sas podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol v podanom odvolaní (a ktoré tvoria ajpodstatnú časť argumentácie sťažovateľa v sťažnosti predloženej ústavnému súdu), zaoberala ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal.
Krajský súd a tiež okresný súd, na ktorého závery ako na vecne správne odvolací súdodkázal, prezentovali podstatu otázky, relevantnej v prípade sťažovateľa, a síce otázkuvecnej (pasívnej ) legitimácie, ktorej existencia je východiskovým predpokladom úspešnéhouplatnenia práva v občianskom súdnom konaní. Krajský súd v napadnutom rozsudkuvychádzal z ustálenej judikatúry všeobecných súdov, v zmysle ktorej sa trovy poškodeného,ktoré mu vznikli v trestnom konaní v súvislosti s právnym zastupovaním, považujúza škodu, a následne môže teda poškodený uplatňovať náhradu škody v rámci občianskehosúdneho konania, ktoré nasleduje potom, keď v trestnom konaní o náhrade uplatnenej škodyrozhodnuté nebolo, pretože trestné konanie vedené proti žalovanému bolo zastavené,resp. náhrada nebola priznaná.
V nadväznosti na uvedené východisko krajský súd po vyhodnotení skutkovýchokolností posudzovanej veci sťažovateľa dospel k záveru, že v jeho prípade nebol splnenýjeden z predpokladov zodpovednosti žalovaného za takúto škodu v zmysle § 420Občianskeho zákonníka spočívajúci na skutočnosti, že sťažovateľ nebol so svojím nárokomvoči trestnej veci, prípadne aj následných občianskoprávnych konaniach týkajúcich sanáhrady škody, voči žalovanému úspešný. Na podporu tohto záveru zdôraznil krajský súd túskutočnosť, ktorú považoval v kontexte prezentovaného výkladu za podstatnú, a síce žežalovaný nezodpovedá z dôvodov uvedených v trestnom, ako aj následných občianskychsúdnych konaniach za škodu, ktorú utrpel v súvislosti s dopravnou nehodou sťažovateľ,pretože za túto škodu zodpovedá v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka jehozamestnávateľ (okresný súd sa v rozpore s tvrdením sťažovateľa s pasívnou legitimáciouna strane žalovaného už vysporiadal v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 354/2010, keďuviedol, že ⬛⬛⬛⬛, je pasívne vecne legitimovaný v zmysle § 420ods. 2 a § 427 Občianskeho zákonníka, pozn.). Je nesporné, že za uvedený subjekt,t. j. ⬛⬛⬛⬛, plnila sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛,podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škoduspôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov, a to čiastočne (v sume 880,08 €) aj za jeho trovy, ktoré muvznikli v trestnom konaní vedenom proti žalovanému.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo svojom rozsudku uplatnil náležitýa logický výklad otázky vecnej legitimácie, na základe ktorého po posúdení skutkovýchokolností posudzovanej veci sťažovateľa dospel k záveru o nedostatku vecnej legitimáciena strane žalovaného účastníka konania. Za ústavne akceptovateľnú považuje ústavný súd ajkrajským súdom uplatnenú interpretáciu právnej úpravy náhrady škody spočívajúcejv trovách sťažovateľa, ktoré mu vznikli v trestnom konaní. Krajským súdom uplatnenejinterpretácii právnej regulácie náhrady škody pritom primerane korešpondovali aj jehoskutkové a právne závery týkajúce sa nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v danejveci.
Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľnea bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím ako súd odvolacíposkytol právam sťažovateľa dostatočnú ochranu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdunie je arbitrárne, keďže nie je v nesúlade s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jejzmysel, pričom obsahuje primerané a zrozumiteľné zdôvodnenie právnych záverovodvolacieho súdu. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského súduz ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za týchto okolností nemá žiadendôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnostidospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vysloveniaporušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej bypo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ichporušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkamisťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016