znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 44/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013 prerokoval   námietku   predpojatosti proti   sudcom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky Petrovi Brňákovi a Milanovi Ľalíkovi vznesenú doc. JUDr. J. Č., PhD.,.P., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., B., v konaní o jeho sťažnosti z 3. januára 2013 vedenom pod sp. zn. Rvp 11/2013, ktorou namieta rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 28. decembra 2012,   ktorým   ho   odmietol   vymenovať   do   funkcie   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Peter   Brňák   a   Milan   Ľalík   s ú v y l ú č e n í   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 11/2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2013 doručená sťažnosť doc. JUDr. J. Č., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, práva na vstup do verejných služieb svojej   krajiny   za   rovnakých   podmienok   podľa   čl.   25   písm.   c)   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej   cti,   dobrej   povesti   a na ochranu   mena   podľa   čl. 19   ods.   1   ústavy rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“) z 28. decembra 2012 o odmietnutí vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

2. Uvedená sťažnosť bola na ústavnom súde zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 11/2013 a vec bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi, členovi I. senátu ústavného súdu.

3. Ústavnému súdu bolo 9. januára 2013 telefaxom podané a následne 14. januára 2013   osobne   doručené   a doplnené   podanie   sťažovateľa   označené   ako „NÁMIETKA PREDPOJATOSTI   podľa   §   28   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   v platnom   znení“,   ktorým   sa sťažovateľ domáhal toho, aby ústavný súd vylúčil sudcov ústavného súdu Petra Brňáka a Milana   Ľalíka „z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vedenom   Ústavným   súdom Slovenskej republiky pod. sp. zn. Rvp 11/2013“.

4. Sudca spravodajca z uvedených dôvodov 16. januára 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) oznámil   predsedníčke   ústavného   súdu predmetnú námietku predpojatosti a predložil jej spis sp. zn. Rvp 11/2013 spolu so svojím vyjadrením k týmto námietkam.

5.   Po   zaujatí   písomného   stanoviska   sudcom   ústavného   súdu   Milanom   Ľalíkom k predmetným námietkam (22. januára 2013) predsedníčka ústavného súdu 23. januára 2013 predložila   podanie   sťažovateľa   o námietkach   predpojatosti   spolu   so   súvisiacim   spisom na rozhodnutie   o predpojatosti   II.   senátu   ústavného   súdu   ako   senátu   príslušnému   podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 29. februára 2012 do 28. februára 2013 (čl. IV bod 1) o tejto veci konať a rozhodnúť.

6.   Sťažovateľ   svoju   námietku   predpojatosti   najprv   odôvodnil   poukazom   na všeobecné   kritériá   posudzovania   (ne)predpojatosti   sudcov   ústavného   súdu,   poukázal   na judikatúru ústavného súdu a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP) týkajúcu   sa   otázky   nestrannosti   sudcu,   pričom   poukázal   na   dve   stránky   hodnotenia nestrannosti sudcu, a to na subjektívne hľadisko a na objektívne hľadisko a s ním spojenú teóriu zdania nestrannosti. Následne s takto vymedzeným hodnotením nestrannosti uviedol svoje dôvody na vylúčenie namietaných sudcov ústavného súdu.

7. Vo vzťahu k sudcovi ústavného súdu Petrovi Brňákovi sťažovateľ uviedol tieto dôvody na jeho vylúčenie:

«V   prípade   sudcu   JUDr.   Petra   Brňáka   existujú   podľa   nášho   názoru   dôvodné pochybnosti o jeho nepredpojatosti z dôvodu jeho pomeru k druhému účastníkovi konania. Je všeobecne známou skutočnosťou, že sudcu JUDr. Petra Brňáka a prezidenta ako druhého účastníka konania spája spoločná politická minulosť z rokov 1994 až 2002, pričom v rokoch 1994 až 1998 zastávali ako nominanti politickej strany H. vysoké politické funkcie

- prezident ako predseda Národnej rady Slovenskej republiky a sudca JUDr. Peter Brňák ako predseda Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Táto   spoločná   minulosť   sudcu   JUDr.   Petra   Brňáka   a   prezidenta   vo   vrcholovej politike   môže   podľa   nášho   názoru   sama   osebe   zakladať   dôvodné   pochybnosti o nepredpojatosti   sudcu   JUDr.   Petra   Brňáka.   Je   pravdou,   že   každý   človek   má   svoje politické presvedčenie, ktoré mu nikto nemôže vziať, a preto náhodná totožnosť politických názorov   sudcu   s   politickými   názormi   niektorého   účastníka   konania   bežne   nie   je problematická (najmä nie v prípadoch, ktoré nemajú žiaden politický kontext). Vo väčšine prípadov je politické presvedčenie internou súkromnou záležitosťou každej osoby, a nie je preto ani verejne známe. Problém však nastáva v prípade, ak je odôvodnená obava, že toto politické   presvedčenie   môže   stáť   v   ceste   nestrannému   rozhodovaniu   a   spravodlivému súdnemu konaniu. Takáto dôvodná obava existuje, ak:

(a)   totožnosť   politických   názorov   sudcu   a   účastníka   konania   je   verejne   známa a oficiálne potvrdená minulým pôsobením oboch pre tú istú politickú stranu a oficiálnou reprezentáciou týchto politických názorov vo vysokých politických funkciách; a zároveň (b) predmetom konania, v ktorom má sudca rozhodovať, je posúdenie politického postupu účastníka - aktívneho a vysokopostaveného politika, ktorého politické presvedčenie je zhodné s politickým presvedčením konajúceho sudcu (čo je v oboch prípadoch verejne známe   a   potvrdené   oficiálnym   minulým   pôsobením   oboch   v   tej   istej   politickej   strane), pričom   výsledok   konania   je   spôsobilý   mať   aj   politicko   -   reputačný   dopad   na   tohto účastníka.

Keďže obe tieto podmienky sa nám vo vzťahu medzi sudcom JUDr. Petrom Brňákom a prezidentom ako účastníkom konania javia ako splnené, zakladá to podľa nášho názoru dôvodnú pochybnosť o tom,   či sudca JUDr.   Peter Brňák bude v tejto veci rozhodovať nestranne a nepredpojato a či sa to tak bude aj javiť.

Okrem toho je verejne známou skutočnosťou, že sudca JUDr. Peter Brňák (vtedy ako poslanec   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a   predseda   jej   Ústavnoprávneho   výboru) a prezident (vtedy ako predseda Národnej rady Slovenskej republiky) sa dňa 4. decembra 1996 spoločne podieľali na rozhodnutí Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým došlo k pozbaveniu poslanca jeho poslaneckého mandátu, a ktorého rozpor s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) následne potvrdil aj Ústavný súd(...). Keď Ústavný súd rozhodol, že týmto rozhodnutím bolo právo daného poslanca porušené, sudca JUDr. Peter Brňák a prezident toto rozhodnutie svojimi vyjadreniami verejne spochybnili(...).

Prezident vtedy na adresu daného rozhodnutia Ústavného súdu uviedol, že ústavní sudcovia   „si   sami   určujú   svoje   právomoci,   nerešpektujú   práva   orgánov“   a   že   ich rozhodnutia sú niekedy „ťažko pochopiteľné“. Sudca JUDr. Peter Brňák vtedy na adresu daného rozhodnutia Ústavného súdu uviedol, že „v prípade sporného uznesenia parlamentu svedomie a presvedčenie a nie príkazy [Ústavného súdu, pozn.] sú podstatné, to znamená, že   táto   dikcia   ústavne   umožňuje   poslancom   v   odôvodnených   prípadoch   zohľadniť   aj napríklad morálny a etický rozmer príslušného aktu“(...).

Prípad sťažovateľa je svojou podstatou veľmi podobný prípadu daného poslanca, ktorého prezident a sudca JUDr. Peter Brňák spolu s vtedajšou parlamentnou väčšinou v roku   1996   protiústavne   vylúčili   z   výkonu   jeho   poslaneckého   mandátu.   Obdobne   ako v prípade uvedeného poslanca, aj v prípade sťažnosti sťažovateľa ide o posúdenie, či ho prezident   ústavne   konformným   spôsobom   vylúčil   z   práva   vykonávať   verejnú   funkciu, do ktorej bol riadne a zákonne navrhnutý zvolením v tajnej voľbe.

Sťažovateľ má na základe týchto skutočností dôvodnú obavu, že tak, ako sudca JUDr. Peter   Brňák   v   roku   1996   podporoval   prezidenta   pri   (Ústavným   súdom   potvrdenom) porušení základného práva poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a protiústavnom odopretí tomuto poslancovi jeho práva vykonávať mandát, ku ktorému bol zvolený, môže mať   (vzhľadom   na   názorovú   blízkosť   medzi   ním   a   prezidentom   a   spoločné   politické presvedčenie) snahu svojím rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa podporiť prezidenta aj v jeho snahe odoprieť sťažovateľovi jeho právo na výkon funkcie generálneho prokurátora, do ktorej bol riadne a zákonne navrhnutý zvolením v tajnej voľbe.

Preto podľa názoru sťažovateľa existuje značné riziko, že sudca JUDr. Peter Brňák nebude o jeho sťažnosti rozhodovať nezaujato a nestranne, súc pri tom ovplyvnený svojou vzájomnou názorovou blízkosťou a spoločným postupom v obdobnom prípade v minulosti, ktorý vyplýval z ich spoločného politického pôsobenia.

Z vyššie uvedených skutočností podľa nášho názoru vyplýva, že vo vzťahu k sudcovi JUDr. Petrovi Brňákovi existujú významné okolnosti zakladajúce objektívne pochybnosti o jeho   nepredpojatosti.   V   dôsledku   týchto   skutočností   je   dôvodná   obava,   že   jeho rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa nebude nestranné, a že sa takým ani nebude javiť. Preto by sudca JUDr. Peter Brňák mal byť z rozhodovania o sťažnosti vylúčený.»

8. Sudca ústavného súdu Peter Brňák k vznesenej námietke predpojatosti uviedol: «(...) Jadrom vznesených námietok je (i) moja spoločná politická minulosť s prezidentom (v H. a v zastavaných parlamentných funkciách), (ii) totožnosť politických názorov oboch menovaných   („predmetom   konania  ...   je   posúdenie   politického   postupu   účastníka (prezidenta,   pozn.)...,   pričom   výsledok   konania   je   spôsobilý   mať   aj   politicko-reputačný dopad na tohto účastníka.“) a (iii) spoločné podieľanie sa na rozhodnutí Národnej rady Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   v   kauze   G.   a   spoločné   spochybnenie následného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v tejto   veci.   V   tejto   súvislosti   je   v   námietkach   odcitované   moje   verejné   vyjadrenie   - „v prípade   sporného   uznesenia   parlamentu   svedomie   a   presvedčenie   a   nie   príkazy [Ústavného   súdu,   pozn.]   sú   podstatné,   to   znamená,   že   táto   dikcia   ústavne   umožňuje poslancom   v   odôvodnených   prípadoch   zohľadniť   aj   napr.   morálny   a   etický   rozmer príslušného aktu“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   uvedené   skutočnosti(...)   zakladajú   „objektívne   pochybnosti“ o mojej nezaujatosti v posudzovanej veci. Neprináleží mi, aby som sa vyjadril k objektívnej nestrannosti   a   k   jej   jednotlivých   atribútom   (napr.   teórii   zdania),   čo   prináleží   posúdiť námietkovému senátu.

Môj subjektívny názor k namietaným skutočnostiam(...) a k samotnej veci vedenej pod sp. zn. Rvp 11/2013 je ten, že sa necítim byť zaujatý - pre pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. K jednotlivým výhradám sťažovateľa v krátkosti uvádzam: (i) - je pravdou, že som spolu s prezidentom v minulosti pôsobil v národnej rade (istý čas aj v uvádzanej funkcii), že sme boli členmi H., zúčastňovali sme sa na spoločných politických i spoločenských akciách, odvtedy si spolu tykáme a že sme v globále dobre vychádzali.

(ii) - v niektorých politických názoroch sme našli jednotu, v mnohých nie [napr. podľa   môjho   vnímania   bol (je?)   prezident ľavicovo orientovaný   so   silnejším sociálnym akcentom, ja som uznával a uznávam skôr konzervatívne hodnoty...]. Napokon nerozumiem tvrdeniu sťažovateľa(...), že predmetom ústavného prieskumu vo veci sp. zn. Rvp 11/2013 „je posúdenie politického postupu účastníka“; preto sa nemôžem vyjadriť ani k explikáciam z toho vyplývajúcim.

(iii) - vo vtedajšom postavení politika (člena zákonodarného zboru) nevidím ani dnes nič   negatívne   na   obsahu   mne   prisudzovanáho   výroku.   Koniec   koncov   rozhodovanie ústavného súdu bolo, je a aj bude kritizované a kritizovateľné, čo je správne. K samotnému mnou v minulosti kritizovanému rozhodnutiu ústavného súdu (nálezu sp. zn. I. ÚS 8/97 z 23. júla   1997)   chcem   uviesť   iba   toľko,   že   bol   to   predovšetkým   ústavný   súd,   ktorý   vo svojom   výroku   nevyhovel   tej   časti   sťažnosti   sťažovateľa,   v   ktorej   žiadal   zrušiť   sporné uznesenie národnej rady s tým, že jeho (rozumej ústavného súdu, pozn.) rozhodnutie platí iba do budúcnosti. Takže výhrady (vtedy i dnes), že som/sme v národnej rade odmietli - na základe nálezu ústavného súdu - zrušiť napádané uznesenie národnej rady boli a aj sú mimo reality.»

9. Vo vzťahu k sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi sťažovateľ vo svojom podaní z 9. januára 2013 uviedol tieto dôvody na jeho vylúčenie:

«V   prípade   sudcu   JUDr.   Milana   Ľalíka   existujú   podľa   nášho   názoru   dôvodné pochybnosti o jeho nepredpojatosti z dôvodu jeho pomeru k prejednávanej veci.

Sudca   JUDr.   Milan   Ľalík   dňa 5.   októbra 2011   vydal (spoločne s predsedníčkou Ústavného súdu) spoločné odlišné stanovisko v konaní PL. ÚS 95/2011, ktorého predmetom bolo posúdenie súladu ustanovení zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ZoRP“).   Sudca   JUDr.   Milan   Ľalík   nesúhlasil s rozhodnutím väčšiny pléna Ústavného súdu a vyslovil svoj názor, že príslušné ustanovenia ZoRP, na základe ktorých bol sťažovateľ v tajnej voľbe dňa 17.   júna 2011 zvolený za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora, sú v rozpore s Ústavou. Tento   svoj   názor   vyslovil   sudca   JUDr.   Milan   Ľalík   napriek   tomu,   že   Ústava o požiadavke na určitú formu voľby kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora   nehovorí   vôbec   nič   a   ponecháva   túto   otázku   výlučne   na   zákonnú   úpravu. Argumentoval pri tom protiústavným účelom novely rokovacieho poriadku a tým, že „účel novely“   je   „v   rozpore   s   neviazanosťou   poslanca   akýmikoľvek   pokynmi“.   Na   záver citovaného odlišného stanoviska uviedol, že „tým, že ústavný súd nevyslovil protiústavnosť napadnutého ustanovenia, premárnil šancu na kultiváciu verejného priestoru, ako aj šancu na   to,   aby   prispel   k   vytvoreniu   ústavnoprávnej   demokratickej   tradície   tajných   volieb generálneho prokurátora Slovenskej republiky započatej po roku 1993“.

Uvedená argumentácia je podľa nášho názoru viac politická ako právna. Bolo by úplne v poriadku, ak by odznela v parlamentnej rozprave v rámci legislatívneho procesu, nakoľko   posudzovať   účel   právnej   úpravy   patrí   do   výlučnej   právomoci   zákonodarcu v procese tvorby zákonov, ktorá v sebe zahŕňa aj významný politický aspekt. Všeobecne možno uviesť, že rozhodovacia činnosť Ústavného súdu a každého jednotlivého sudcu by žiaden politický aspekt obsahovať nemala a mala by sa v záujme udržiavania právnej istoty riadiť výlučne právom. Tým samozrejme nespochybňujeme právo každého sudcu na jeho vlastný subjektívny politický názor, avšak na rozdiel od iných osôb sudca by sa pri svojom rozhodovaní mal byť schopný od tohto názoru odosobniť a brať ohľad výlučne na platné právo. Právomocou Ústavného súdu je posudzovať súlad obsahu zákona sústavou, a nie nahrádzať svojou činnosťou zákonodarnú činnosť. Uvedený princíp podľa nášho názoru vyplýva   aj   z   Ústavy   a   ZoUS,   ktoré   neumožňujú   Ústavnému   súdu   vykonávať   tzv. „preventívnu“   kontrolu   ústavnosti   (ktorá   je   súčasťou   legislatívneho   procesu   ešte   pred prijatím zákona), ale iba následnú kontrolu ústavnosti. Následná kontrola ústavnosti sa vzťahuje na obsah dotknutého posudzovaného právneho predpisu a posúdenie súladu tohto obsahu s obsahom Ústavy.

O všeobecne záväznom rozhodnutí pléna Ústavného súdu sa sudca JUDr. Milan Ľalík vyjadril ako o „premárnení šance na kultiváciu verejného priestoru“. Týmto podľa nášho   názoru   prezentoval   svoje   postoje   spôsobom,   ktorý   môže   byť   vnímaný   ako prekračujúci hranice sudcovskej zdržanlivosti („judicial self-restraint“). Princíp sudcovskej zdržanlivosti pritom Ústavný súd sám voči sebe bežne uplatňuje. Z uvedeného vyjadrenia nie je pritom jasné, čo mal sudca JUDr. Milan Ľalík na mysli pod „kultiváciou verejného priestoru“, keďže tento pojem nemá právny obsah.

Citované odlišné stanovisko sudcu JUDr. Milana Ľalíka je založené na rovnakých dôvodoch, na akých (z prevažnej časti) založil prezident svoje rozhodnutie o odmietnutí vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora zo dňa 28. decembra 2012 (zverejnené 2. januára 2013), ktoré sťažovateľ svojou sťažnosťou napadol. Tieto dôvody sú v   priamom   a   objektívnom   rozpore   s   rozhodnutím   pléna   Ústavného   súdu   vo   veci PL. ÚS 95/2011   z   5.   októbra   2011   a   (rovnako   ako   ekvivalentné   dôvody   uvedené prezidentom)   sa   nevzťahujú   na   osobu   sťažovateľa   ale   na   proces   voľby.   Sťažovateľ   má dôvodnú obavu, že svoj názor prezentovaný v citovanom odlišnom stanovisku by sudca JUDr.   Milan   Ľalík   mohol   presadzovať   v   prospech   prezidenta   aj   v   konaní   o   sťažností sťažovateľa proti jeho rozhodnutiu.

Obavy   a   pochybnosti   sťažovateľa   ohľadom   nestrannosti   a   nepredpojatosti   sudcu JUDr.   Milana   Ľalíka   rozhodovať   v   jeho   veci   z   vyššie   uvedených   dôvodov   nestranne a nezaujato potvrdzujú aj vyjadrenia samotného sudcu JUDr. Milana Ľalíka uvedené v jeho odlišnom stanovisku vo veci I. ÚS 102/2012 zo dňa 29. februára 2012, keď sám uviedol, že: (a) „sa nestotožňujem so záverom, že vyjadrenie odlišného názoru sudcu v inej veci, ale majúce súvislosť s prejednávanou vecou, samo osebe nie je dôvodom na vylúčenie sudcu z dôvodu jeho predpojatosti (bod 1 uvedeného odlišného stanoviska);

(b) „rozhodovanie sudcu (teda aj formou disentu) v inej veci môže byť, a spravidla aj je za istých okolností i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu samostatným dôvodom predpojatosti (porov. Indra v. Slovensko z 1. februára 2005 ap.), ak toto rozhodovanie mohlo vyvolať u sťažovateľa odôvodnené obavy, že disentujúci sudca svojím   názorom   dal   najavo,   že   nebude   pristupovať   k   jeho   prípadu   s   požadovanou nepredpojatosťou,   alebo   ak   okolnosti   (myšlienky,   názory   ap.)   ním   vyjadrené   v   disente objektívne   odôvodňujú   sťažovateľove   obavy,   že   sudcovi   chýba   v   jeho   veci   potrebná nestrannosť (bod 2 uvedeného odlišného stanoviska); a

(c) „vo vzťahu k otázke objektívnej nestrannosti disentujúceho sudcu dokonca aj zdanie (ne)spravodlivosti u sťažovateľa mohlo byť (v zmysle bolo) dôležité (porov. Olujič v. Chorvátsko z 5. februára 2009), preto z objektívneho hľadiska mal byť aj J. L. vylúčený z konania a rozhodovania v danej veci (bod 4 uvedeného odlišného stanoviska).

V tomto svojom odlišnom stanovisku teda sám sudca JUDr. Milan Ľalík potvrdil, že aj vyjadrenie odlišného názoru sudcu v inej súvisiacej veci samo osebe môže byť dôvodom na jeho vylúčenie pre predpojatosť. Použijúc jeho vlastné slová, jeho rozhodnutie formou odlišného   stanoviska   vo   veci   PL.   ÚS   95/2011   zo   dňa   5.   októbra   2011   vyvoláva   u sťažovateľa dôvodné obavy, že sudca JUDr. Milan Ľalík svojimi názormi prezentovanými v tomto odlišnom stanovisku dal najavo, že:

(a)   nebude   pristupovať   k   rozhodovaniu   o   sťažnosti   sťažovateľa   s   požadovanou nepredpojatosťou;

(b) vzbudzuje u sťažovateľa obavy, že mu vo vzťahu k sťažovateľovej veci chýba potrebná nestrannosť.

Svojím   vyjadrením,   že   prijatím   rozhodnutia   vo   veci   PL.   ÚS   95/2011   zo   dňa 5. októbra 2011 Ústavný súd „premárnil šancu na kultiváciu verejného priestoru, ako aj šancu na to, aby prispel k vytvoreniu ústavnoprávnej demokratickej tradície tajných volieb generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   započatej   po   roku   1993“,   sudca   JUDr. Milan Ľalík podľa nášho názoru (opäť použijúc jeho vlastné slová) tým príliš excesívne vyjadril svoj názor na ústavnosť procesu voľby sťažovateľa za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora, pričom ústavnosť tohto procesu rovnako spochybňuje aj   prezident   (podľa   nášho   názoru   v   rozpore   so   znením   rozhodnutí   Ústavného   súdu   vo veciach PL. ÚS 95/2011 a IV. ÚS 433/2012).

Z   vyššie   uvedených   skutočností   podľa   nášho   názoru   vyplýva,   že   aj   vo   vzťahu k sudcovi   JUDr.   Milanovi   Ľalíkovi   existujú   významné   okolnosti   zakladajúce   objektívne pochybnosti   o   jeho   nepredpojatosti,   ktoré   sú   navyše   podporené   a   preukázané   aj   jeho vlastnými   vyjadreniami   ohľadom   kritérií   pre   posudzovanie   nepredpojatosti   sudcov Ústavného súdu vyslovenými v jeho odlišnom stanovisku vo veci I. ÚS 102/2012 zo dňa 29. februára   2012.   Ak   podľa   týchto   kritérií   hodnotí   sudca   JUDr.   Milan   Ľalík   aj   svoju vlastnú   (ne)predpojatosť,   potom   by   sa   mal   javiť   predpojatý   aj   subjektívne.   V   dôsledku týchto skutočností je dôvodná obava, že jeho rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa nebude nestranné, a že sa takým ani nebude javiť. Preto by aj sudca JUDr. Milan Ľalík mal byť z rozhodovania o sťažnosti vylúčený.»

9.1 Sťažovateľ vo svojom podaní, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. januára 2013,   vo   vzťahu   k sudcovi   ústavného   súdu   Milanovi   Ľalíkovi   doplnil   svoje   námietky predpojatosti z 9. januára 2013 takto:

«(...) Dňa 2. a 3. januára 2013 uverejnil JUDr. T. Ľ., PhD.,... sudcu JUDr. Milana Ľalíka,   na   webovom   portáli   JINÉ   PRÁVO   ( http://jinepravo.blogspot.cz/2013/01/kosicky- bumerang-k-rozhodnutiu.html ) v odbornej diskusii k článku na tému rozhodnutia prezidenta zo dňa 28. decembra 2012 (zverejnenému dňa 2. januára 2013) o odmietnutí vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky nasledovné tvrdenia, ktorými vyjadril svoj názor na toto rozhodnutie(...):

(a)   „Podľa   môjho   názoru   rozhodnutie   prezidenta   napĺňa   mantinely   uznesenia ústavného súdu...“;

(b) „... rozhodnutie prezidenta nie je svojvoľné...“; (c)   Nechápal   by   som   tento   prípad   ako   zvyšovanie   politickej   kultúry.   Je   vecou prezidenta ako bude posudzovať jednotlivé prípady kandidátov na sudcov, GP, resp. iných verejných funkcionárov, na ktorých menovaní sa podieľa. Klamstvo a verejné usvedčenie z neho môže byť raz brané ako prekážka a inokedy nie“;

(d) „Trestné činy páchané samotnými poslancami počas tých niekoľkých mesiacov sa nemôžu bagatelizovať (por. k tomu IV. US 433/2012 a tam uvedené svedecké výpovede poslancov).“

(e)   „Keď   si   prečítate   výpovede   poslancov   z   predmetného   uznesenia   (ináč nepochopiteľné odmietnutie sťažnosti ústavným súdom) [ide zrejme o uznesenie Ústavného súdu pod sp. zn. IV. ÚS 433/2012, pozn.] dokopy s vyjadreniami politikov v tom období, tak prídete k záveru, že každá jedna voľba bola sprevádzaná megakorupciou. A čím iným ako páchaním trestných činov sa dá nazvať toto konanie zástupcov suveréna ?!“.

Okrem   toho,   že   tieto   vyjadrenia   obsahujú   závažné   a   najmä   ničím   nepodložené hodnotiace   úsudky   o   trestnej   činnosti   a   tvrdenie   spochybňujúce   autoritu   rozhodnutia Ústavného súdu (ktoré považujeme za úplne nevhodné v rámci odbornej debaty), vyjadrujú aj názor blízkej osoby sudcu JUDr. Milana Ľalíka na rozhodnutie prezidenta, ktorého súlad s ústavou je predmetom konania o sťažnosti, a na doterajšie rozhodnutia Ústavného súdu vo vzťahu k procesu voľby kandidáta na generálneho prokurátora.... sudcu JUDr. Milana Ľalíka   okrem   toho   nepravdivo   obviňuje   sťažovateľa   z   „klamstva“,   z   ktorého   bol   vraj „verejne usvedčený“.

Podľa názoru sťažovateľa je veľmi pravdepodobné a veľmi ťažko vyvrátiteľné, že sudca JUDr. Milan Ľalík môže mať veľký vplyv na právne názory a odbornú profiláciu svojho..., ktorý sa akademicky a pedagogicky prezentuje ako odborník na ústavné právo. Len ťažko si možno predstaviť, že sudca JUDr. Milan Ľalík so svojím... nekomunikuje na odborné témy a nezdieľa s ním svoje právne názory, nakoľko takáto komunikácia medzi otcom a... by bola úplne normálna a nebolo by na nej vo všeobecnosti nič zlé.

Je preto podľa názoru sťažovateľa veľmi pravdepodobné a veľmi ťažko vyvrátiteľné, že identické právne názory môže zastávať aj sudca JUDr. Milan Ľalík. Na rozdiel od svojho... však sudca JUDr.   Milan Ľalík má z titulu svojej funkcie v rukách moc vyplývajúcu z Ústavy,   ktorou   môže   vyššie   uvedené   názory   svojho  ...   povýšiť   na   úroveň   záväzného právneho aktu - rozhodnutia Ústavného súdu.

Tým,   že   tieto   názory   boli   verejne   prezentované,   akékoľvek   zdanie   nestrannosti a nepredpojatosti   sudcu   JUDr.   Milana   Ľalíka   je   podľa   nášho   názoru   zásadným a nenapraviteľným spôsobom spochybnené.

Vyššie uvedená skutočnosť spolu s verejne prejavenými názormi sudcu JUDr. Milana Ľalíka v jeho odlišných stanoviskách, ktoré sťažovateľ citoval už v námietke, je podľa nášho názoru dôvodom na vylúčenie sudcu JUDr. Milana Ľalíka z rozhodovania o sťažnosti.»

10. Sudca ústavného súdu Milan Ľalík k uvedeným námietkam predpojatosti uviedol, že „po oboznámení sa s obsahom námietok sťažovateľa, ktoré mi boli doručené sudcom spravodajcom P. Brňákom, môžem konštatovať, že sťažovateľa síce osobne poznám vyše desať rokov, ale aj napriek tomu sa subjektívne necítim byť v jeho veci predpojatý. Hľadisko objektívneho   posúdenia   námietok   sťažovateľa   však   ponechávam   na   príslušný   senát Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý bude o nich rozhodovať podľa ustanovenia § 28 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“.

II.

11.   Podľa   §   27   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   je   sudca   vylúčený   z   výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho predpojatosti.

Podľa   § 28 ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastník konania môže vyhlásiť,   že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.

12. Ústavný súd v danej súvislosti zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka   samej   podstaty   spravodlivosti   a   jej   vnímania.   Nestrannosť   znamená   absenciu zaujatosti   či   predsudku,   znamená,   že   sudca   nemá   žiaden   osobný   záujem   na   výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press 2008, s. 101 a nasl.),   resp.   nevzniká   navonok   legitímny   dojem,   že   by   takýto   záujem   mohol   mať. Alegóriou nestrannosti je Justícia s prekrytými očami (napr. vo frontóne rizalitu budovy ústavného súdu). Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 11.   júna   2010,   čj.   Nao   46/2010-78;   dostupné   na   internete:   www.nssoud.cz)   a   vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.

13.   Rozhodovať   nestranne   nie   je   právom,   výsadou   či   privilégiom   sudcov.   Ide o základnú   povinnosť   sudcov,   o   štrukturálny   prvok   súdneho   systému.   Ústavný   súd   už vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti konštatoval, že v rámci právneho poriadku i rámci právnej teórie sa rozlišovali inštitúty sudcu nespôsobilého, resp. nevhodného pre rozhodovanie veci a sudcu podozrivého (pozri bližšie II. ÚS 36/2012 a pramene, na ktoré odkazuje). Nespôsobilosť sudcu vznikala priamo zo zákona, a to pre zákonom vymedzené dôvody, pričom podozrivosť sudcu bola konštituovaná až rozhodnutím, ktorým bol sudca vylúčený z rozhodovania istej veci, a táto bola konštatovaná na základe pocitu zaujatosti sudcu zo strany účastníkov konania alebo sudcu samotného, a to na základe dôvodov istej intenzity – vážnych dôvodov. V praxi sa však oba inštitúty prelínajú a dopĺňajú a prepája sa civilnoprávny rozmer s ústavnoprávnym rozmerom.

14.   Už   vo   svojej   predošlej   judikatúre   ústavný   súd   konštatoval,   že   z   pohľadu ľudskoprávneho,   z   pohľadu   práva   na   nestranného   sudcu   ako   komponentu   práva   na spravodlivý proces vyvinul ESĽP dve previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja   už   viac   ako   30   rokov   (Piersack   v.   Belgium,   sťažnosť   č.   8692/79,   rozsudok z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok z 10. januára 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu, a tie sú overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. februára 2005, bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. The Czech Republic, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok z 9. februára 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná   už   spomenutým   subjektívnym   a   objektívnym   testom.   Východiskom   je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad   sudca   z   osobných   dôvodov   vyhradí   prerokovanie   veci   pre   seba.   Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si   všíma,   či   sudca   vykazuje   legitímne   pochybnosti   z   hľadiska   jeho   nestrannosti.   Tu   je dôležitá   perspektíva   nestranného   pozorovateľa   a   relevantné   je   aj   zdanie   (ne)strannosti. „Justice must not only be done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené,   či   existujú   zistiteľné   skutočnosti,   ktoré   môžu   vzbudzovať   pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných   účastníkov   konania   (Daktaras   v.   Lithuania,   sťažnosť   č.   42095/98,   rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy   v demokratickej   spoločnosti   ašpirovať,   je   cez   ňu   „v   stávke“   aj   autorita   súdnych rozhodnutí.

15.   Pozícia   namietajúceho   má   v   objektívnom   teste   dôležitý   význam,   avšak rozhodujúce je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska teoretického upozorňuje, že test objektívnosti a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať, ale nejde o totožné inštitúty.

II.1 Posúdenie námietky predpojatosti proti sudcovi ústavného súdu Petrovi Brňákovi

16.   Podstatou   námietok   proti   sudcovi   Petrovi   Brňákovi   je   jeho   dlhoročný   vzťah k prezidentovi republiky, ktorý sudca Peter Brňák vo svojom vyjadrení korektne nijako neskrýva. Ústavný súd musí zvážiť, či tento vzťah takým spôsobom presahuje rámec bežnej kolegiálnosti, že by to znamenalo nevyhovenie testu objektívnej stránky nestrannosti.

17. Z hľadiska judikatúry ESĽP, ktorá test objektívnej stránky nestrannosti vyvinula, je potrebné uviesť, že je veľmi ťažké nájsť paralelu s prerokúvaným prípadom, pretože v prípadoch   spadajúcich   pod   čl.   6   dohovoru   spravidla   nedochádza   ku vzťahu   sudcu a vysokého ústavného činiteľa.

18. Ústavný súd je teleso zložené z relatívne nízkeho počtu sudcov, ktorí majú za sebou   významnú   kariéru   vo   verejnom   živote,   a   to   i   v   takpovediac   rýdzo   politických funkciách   (napríklad člen   zákonodarného   zboru).   Pri   rozhodovaní   o námietkach   je teda nutné dbať aj na funkčnosť súdu, a preto každé vylúčenie zvlášť pri teste objektivity je nevyhnutné dôkladne zvážiť.

19.   Samotná   spoločná   politická   minulosť   (v   každom   zmysle   slova)   dvoch   osôb, z ktorých   jedna   je   sudcom   a   druhá   účastníkom   konania,   o   ktorom   má   tento   sudca rozhodovať, nie je preto ani podľa ústavného súdu sama osebe dôvodom predpojatosti. Okolnosť, že dve osoby sa v určitom čase a priestore nájdu na zhodnej alebo úplne opačnej strane politického súperenia, dokonca priamo v jednej strane, totiž bez ďalšieho neznamená, že   medzi   týmito   osobami   musí   vzniknúť   akýkoľvek   vzťah   kladný   či   záporný.   Test objektívnej   stránky   nestrannosti   máva   základ   v   konkrétnych   okolnostiach.   Je   pritom skutočnosťou verejne známou, že sudca Peter Brňák má dlhoročný vzťah s prezidentom republiky, pričom prezident je v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 11/2013 označený ako porušovateľ   základného   práva.   Prezident   však   koná   vo   veci   ustanovenia   sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora ako monokratický orgán, obsadený jednou osobou – jedným nositeľom úradu prezidenta, jednou konkrétnou fyzickou osobou. V prerokúvanej veci tak v skutočnosti nejde len o vzťah sudcu Petra Brňáka k prezidentovi ako orgánu, ale ide aj o vzťah k fyzickej osobe, ktorá je – tu a teraz – nositeľkou tejto funkcie, tohto úradu.

20. Sťažnosť v predmetnej veci smerujúca proti prezidentovi Slovenskej republiky je jedným   z najzávažnejších   prípadov,   ktoré   ústavný   súd   prerokúval,   týka   sa   totiž štrukturálnych   otázok   ústavného   systému   Slovenskej   republiky.   Nech   už   ústavný   súd poskytne na sťažnosť sťažovateľa akúkoľvek odpoveď, táto odpoveď by mala požívať čo najvyššiu   mieru   dôvery,   čo   najvyššiu   mieru   autority.   Dôvera   verejnosti   je   tu   nanajvýš relevantnou hodnotou.

21. Na to, čo je v stávke, keď sa hodnotí objektívna stránka nezaujatosti sudcu, už ústavný súd odpovedal v tomto rozhodnutí aj s poukazom na judikatúru ESĽP. Ústavný súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že to, o koho dôveru ide pri hodnotení objektívnej stránky nestrannosti, nie sú len účastníci konania, ale aj verejnosť, spoločnosť ako taká. „What is at stake   is   the   confidence   which   the   courts   in   a   democratic   society   must   inspire   in   the public(...).“ („V hre je dôvera, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať pred verejnosťou.“) (Padovani v. Italy, sťažnosť č. 13396/87, rozsudok z 26. februára 1993, bod   55). Dôvera   v súdnu   moc   sa   transformuje   aj   do   dôvery,   autority   a rešpektu k jednotlivému rozhodnutiu.

22. Podľa názoru ústavného súdu verejnosť nie je statická a nepremenná masa ľudí, nejde o súhrn akéhosi priemerného človeka bez ohľadu na dobu a spoločenský kontext. Súdnictvo, a teda aj ústavný súd sa uchádza o dôveru nás, našej spoločnosti tu a teraz. Súd posudzuje   objektívnu   stránku   preto,   aby   udržal   dôveru   sťažovateľa   tu   a teraz,   dôveru verejnosti tu a teraz.

23.   V súčasnosti   prerokúvaná   námietka   predpojatosti   namieta   spoločnú   politickú minulosť sudcu a nositeľa funkcie (úradu) prezidenta, ktorý mal svojím postupom porušiť práva sťažovateľa, s akcentom na spoločné pôsobenie vo vysokých politických funkciách sudcu a účastníka konania, dokonca v rámci jednej zložky moci (prezident ako predseda národnej   rady,   sudca   Peter   Brňák   ako   predseda   jedného   z   jej   výborov).   Sťažovateľ poukazuje aj na konkrétne situácie zhody vyjadrení a stanovísk účastníka konania a sudcu v minulosti k takým situáciám, ktorých politická i právna kontroverznosť bola v dobovom kontexte zjavná.

24. Ústavný súd pri posudzovaní obdobnej námietky sťažovateľa, ktorá smerovala v nie nepodobnej veci proti sudcovi ústavného súdu Ľubomírovi Dobríkovi, po konštatácii štandardných východísk rozhodovacej činnosti ústavného súdu v rámci nezaujatosti uviedol: „Aplikujúc   uvedené   právne   názory   na   posudzovanú   vec   ústavný   súd   konštatoval,   že sťažovateľom   uplatnené   námietky   predpojatosti   obsahujú   aj   také   skutočnosti,   ktoré   pri skúmaní   nestrannosti   oboch   namietaných   sudcov   z   objektívneho   hľadiska   nemožno považovať v   konkrétnych   okolnostiach   konania vedeného   pod   sp.   zn.   III. ÚS   427/2012 za neopodstatnené (objektívne nepodložené). Tieto skutočnosti by však samy osebe zrejme nepostačovali na presvedčivý záver o ich vylúčení z rozhodovania predmetnej veci, a to aj vzhľadom na obsah vyjadrení sudcu Ľubomíra Dobríka a sudcu Jána Auxta k argumentácii sťažovateľa. Za daných okolností boli pre rozhodnutie ústavného súdu podstatné tie časti vyjadrení   oboch   namietaných   sudcov,   z   ktorých   zjavne   vyplýva,   že   sa   necítia   byť   pri rozhodovaní predmetnej veci nestranní zo subjektívneho hľadiska.“ (IV. ÚS 627/2012). V spomenutom prípade bol vo vzťahu k sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi namietaný nedostatok   objektívnej   stránky   nezaujatosti   z dôvodov „spoločnej   politickej   minulosti“ sudcu   a účastníka   konania.   Sudca   a účastník   konania   mali   v rovnakom   čase   pôsobiť vo vysokých   politických   funkciách   –   predseda   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   – účastník konania, štátny tajomník ministerstva spravodlivosti – sudca.

25.   Ústavný   súd   preto   musí   odpovedať   na   otázku,   či   odôvodnenie   námietky sťažovateľa v kontexte vyjadrenia sudcu Petra Brňáka odôvodňuje presvedčivý záver o jeho vylúčení   z rozhodovania   v predmetnej   veci.   Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn. IV. ÚS 627/2012 podrobne neskúmal otázku, či skutočnosti, ktoré vtedy sťažovateľ uviedol, postačujú   na   záver   o vylúčení   (pozri   podmieňovací   spôsob   a použitie   slova   „zrejme“ v texte: „tieto   skutočnosti   by   samy   o sebe   zrejme   nepostačovali(...)   a to   aj   vzhľadom na obsah   vyjadrení   sudcu“), keďže   sudca   Ľubomír   Dobrík   uviedol,   že   sa   necíti   byť v rozhodovaní vo veci nestranný, keďže konštatovania sťažovateľa z námietky predpojatosti vníma ako útok proti svojej osobe. Ústavný súd však v teraz prerokovávanom prípade musí dané skutočnosti posúdiť podrobnejšie.

26. S ohľadom na skutočnosť (čo i len ako zdanie) bližšej spolupráce v porovnaní so situáciou   v rozhodnutí   sp.   zn.   IV. ÚS 627/2012   ústavný   súd   konštatuje,   že   námietka sťažovateľa aj v tomto prípade prima facie (prima facie nie v zmysle povrchnosti) obsahuje aj   také   skutočnosti,   ktoré   pri   skúmaní   nestrannosti   sudcu   Petra   Brňáka   z objektívneho hľadiska nemožno považovať v konkrétnych okolnostiach konania vedeného pod sp. zn. Rvp 11/2013 za nepodložené. Takou skutočnosťou, ako už ústavný súd uviedol, nie je sama zhodná   politická   minulosť,   ba   dokonca   ani   zhodné   členstvo   v   zákonodarnom   zbore. Ústavný   súd   však   v   prerokúvanej   veci   považuje   za   rozhodujúce   to,   že   obaja   aktéri   – prezident i sudca ústavného súdu Peter Brňák – boli v danej situácii ustanovení za tú istú politickú stranu do nie nevýznamných funkcií v rámci zákonodarného zboru. V dôsledku toho možno dôvodne predpokladať, že miera ich politických (či už vnútrostraníckych alebo vnútroparlamentných)   kontaktov   v   danom   období   bola   podstatne   vyššia   než   u   tzv. „radových“ poslancov a že táto okolnosť môže pri objektívnom vnímaní všetkých okolností prípadu zakladať pre vonkajšieho pozorovateľa odôvodnené pochybnosti o tom, že sudca Peter Brňák bude schopný posudzovať konanie prezidenta, ktoré je predmetom sťažnosti sťažovateľa, s nevyhnutnou nestrannosťou.

27. Rovnako ústavný súd konštatuje, že ak existuje v spoločnosti vyššia citlivosť k (domnelému nevhodnému) prepojeniu personálneho substrátu súdnej moci a personálneho substrátu iných zložiek moci, ústavný súd musí posudzovať námietku takéhoto prepojenia špecificky   citlivo. Ak   by   aj   v iných   prípadoch   mohol   byť   ústavný   súd   menej   prísny k obdobnému   vzťahu   sudca   –   prezident,   tak   v predmetnej   veci   si   dôvera   v nestranné rozhodovanie   vyžaduje   striktnejší   prístup,   aj   keď   ústavný   súd   dodáva,   že   nemá   dôvod spochybňovať profesionalitu sudcu Petra Brňáka.

28. Ústavný súd preto na základe už uvedeného uzatvára, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti v kontexte toho, aká špecifická je závažnosť predmetu rozhodovania ústavného súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   11/2013,   s ohľadom   na   senzitivitu   spoločnosti k (záujmovému,   personálnemu   a inému)   (zdanlivému)   prepojeniu   súdnej   moci   s inými mocami, z objektívneho hľadiska vzbudzujú oprávnené pochybnosti o nestrannosti sudcu Petra   Brňáka.   V tomto   kontexte   je   ústavný   súd   presvedčený,   že   vnímanie   nestrannosti v predmetnej veci si vyžaduje vylúčenie sudcu Petra Brňáka.

II.2 Posúdenie námietky predpojatosti proti sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi

29. Ústavný súd uvádza, že klasickým typom prípadov nestrannosti je pochybnosť o sudcovi,   ktorý   mal   možnosť   poznať prerokúvanú   vec   z inej   mocenskej   pozície   alebo v inom   štádiu   konania.   Námietky   proti   sudcovi   Milanovi   Ľalíkovi   možno   vnímať   tým spôsobom, že patria do kategórie prípadov, kde si sudca v inom konaní mohol vytvoriť názor na vec.

30. Sťažovateľ vo vzťahu k sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi namietal jeho pomer   k prerokúvanej   veci,   a to   prostredníctvom   toho,   že   sudca   Milan   Ľalík   už   k nej vyjadril svoj názor v odlišnom stanovisku k rozhodnutiu sp. zn. PL. ÚS 95/2011, a zároveň prostredníctvom   toho,   že   sudca   Milan   Ľalík   vyjadril   názor,   že   vyjadrenie   odlišného stanoviska   k veci,   ktorá   súvisí   s prerokúvanou   vecou,   je   aj   bez   ďalšieho   samo   osebe dôvodom na vylúčenie sudcu pre jeho predpojatosť.

31.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sudca   Milan   Ľalík   sa   v odlišnom   stanovisku k rozhodnutiu   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   102/2012   na   rozdiel   od   väčšiny   skutočne nestotožnil   so   záverom,   že   vyjadrenie   odlišného   názoru   sudcu   v inej   veci,   ale   majúce súvislosť s prerokúvanou vecou, samo osebe nie je dôvodom na vylúčenie sudcu z dôvodu jeho predpojatosti. Taktiež následne konštatoval, že sudca ústavného súdu Ján Luby mal byť podľa neho vylúčený z rozhodovania veci, keďže v odlišnom stanovisku k prijatiu návrhu na ďalšie konanie vo veci PL. ÚS 95/2011 podľa sudcu Milana Ľalíka „príliš excesívne vyjadril svoj názor(...), ktorý mohol byť sťažovateľom videný ako dôležitý fakt, potvrdzujúci jeho obavy, že konajúci sudca sa v jeho veci už rozhodol o legitímnosti a legálnosti voľby kandidáta   na   generálneho   prokurátora   u inej   osoby,   a to   napriek   vydaniu   uznesenia ústavného súdu o pozastavení účinnosti niektorých napadnutých ustanovení, týkajúcich sa uvedených volieb, a teda že bude konať proti záujmom sťažovateľa, uchádzajúcim sa tiež o funkciu generálneho prokurátora“.

32.   Vychádzajúc   z koncepcie   rozhodnutia   I.   senátu   ústavného   súdu   č.   k. I. ÚS 102/2012-27, in concreto z jeho ťažiskového názoru, že pri posudzovaní námietky predpojatosti nemôže ísť „o popretie práva sudcu na vyjadrenie svojho odlišného názoru“, rovnako aj II. senát ústavného súdu zastáva názor, že uplatnenie práva sudcom ústavného súdu na odlišné stanovisko samo osebe nemôže byť dôvodom na vylúčenie disentujúceho sudcu v konaní, ktoré má súvislosť s konaním, v ktorom vyjadril svoj odlišný názor. Tlak na akúsi autocenzúru pri vyjadrovaní odlišných stanovísk by bol silnou ranou nezávislému a nestrannému rozhodovaniu a odbornému diskurzu.

Preto ústavný súd konštatuje, že samotný fakt, že sudca Milan Ľalík podal odlišné stanovisko   vo   veci   súvisiacej   s prerokúvanou   vecou,   konkrétne   vo   veci   sp.   zn. PL. ÚS 95/2011,   v ktorej   ústavný   súd   posudzoval   súlad   zmeny   pravidla   tajnej   voľby (aj generálneho prokurátora) na pravidlo voľby verejnej s ústavou, nie je dôvodom na jeho vylúčenie.

33. Ústavný súd však musí v predmetnej veci posúdiť, či (s ohľadom na okolnosti prípadu) kumulácia toho, že (i) sudca vyjadrí právny názor, že podanie odlišného stanoviska vo veci, ktorá má súvislosť s prerokúvanou vecou, je „samo osebe“ dôvodom na vylúčenie, a zároveň (ii)   tento   sudca   podá   odlišné   stanovisko   vo   veci,   ktorá   má   súvislosť s prerokúvanou   vecou,   vzbudzuje   legitímnu   obavu   z nedostatku   jeho   nestrannosti v konkrétnej prerokúvanej veci.

Konkrétne musí ústavný súd posúdiť, či (s ohľadom na okolnosti prípadu) kumulácia toho, že (i) sudca Milan Ľalík vyjadril v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 102/2012 právny názor, že podanie odlišného stanoviska vo veci, ktorá má súvislosť s prerokúvanou vecou, je „samo osebe“ dôvodom na vylúčenie, a zároveň (ii) sudca Milan Ľalík podal odlišné stanovisko vo veci sp. zn. PL. ÚS 95/2011, ktorá má súvislosť s prerokúvanou vecou, teda s konaním,   ktoré   je   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   11/2013,   vzbudzuje   legitímnu   obavu z nedostatku jeho nestrannosti v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 11/2013.

Ústavný súd konštatuje, že takáto situácia [kumulácia (i) a zároveň (ii)] nepochybne vzbudzuje   smerom   k dotknutému   sudcovi,   a to   nie   všeobecne,   ale   len   v konkrétnej, t. j. predmetnej   veci,   absenciu   objektívnej   stránky   nestrannosti,   keďže   vzbudzuje odôvodnené   obavy   ohľadom   nedostatku   nestrannosti.   Inými   slovami,   kumulácia neprehliadnuteľnej prísnosti sudcu Milana Ľalíka práve v danej veci na možné následky uplatnenia   inštitútu   odlišného   stanoviska   (vyjadrená   v konaní   sp.   zn.   I.   ÚS   102/2012) a toho, že sám relevantne inštitút odlišného stanoviska použil, vyústila do autoreferencie. Táto skutočnosť spolu s výnimočnými nárokmi na dôveru v rozhodovanie a nestrannosť v tejto veci znamená, že ústavný súd považuje aj sudcu ústavného súdu Milana Ľalíka za nositeľa   pochybností   z hľadiska   objektívnej   stránky   nestrannosti,   teda   z hľadiska   teórie zdania.

34.   Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa,   v ktorej   sťažovateľ   absenciu   nestrannosti sudcu Milana Ľalíka odvodzuje aj od výrokov jeho..., ústavný súd uvádza, že v tejto časti považuje námietku sťažovateľa za nedôvodnú. Vyjadrenie názoru JUDr. T. Ľ., PhD., spadá jednak pod ochranu slobody prejavu a jednak pod ochranu slobody vedeckého bádania. Nemožno pritom taktiež odhliadnuť od toho, že bez ďalšieho nemožno stotožňovať názory sudcu ústavného súdu Milana Ľalíka s názormi jeho príbuzných a vice versa. JUDr. T. Ľ., PhD., je autonómnou bytosťou, ktorá vykonáva výskum v oblasti ústavného práva, a preto v danej oblasti aj autonómne publikuje svoje názory, čo je chránené už vyššie vymedzenými ústavnými právami. Vyjadrenie názoru JUDr. T. Ľ., PhD., nemôže bez ďalšieho založiť objektívnu pochybnosť o tom, či je jeho..., sudca ústavného súdu vo veci, v ktorej vyjadril svoj názor JUDr. T. Ľ., PhD., nezaujatý.

35. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013