znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 44/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 365/2011 z 30. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných   práv   podľa   čl.   12   ods.   4,   čl.   20   ods.   1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   14   Co   365/2011   z 30.   novembra   2011   (ďalej   len „napadnuté uznesenie“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania   o   ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch vedeného Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) pod sp. zn. 3 C 108/2011. Okresný súd uznesením č. k. 3 C 108/2011-25 z 12. októbra 2011 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych   poplatkov   v rozsahu   70   %. „Svoje   rozhodnutie   súd   odôvodnil   tým,   že   som v rokoch 2010   a 2011   dostal   tri finančné zadosťučinenia   a tri náhrady trov   právneho zastupovania za porušenie mojich základných práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku čo skonštatoval ÚS SR nálezmi č. III. ÚS 167/2009, II. ÚS 390/2010 a II ÚS 531/2010. Súd určil celkovú sumu, ktorú som podľa neho obdržal na 5.488,10 eur. Podľa súdu táto suma satisfakcií aj pri výške môjho čiastočného invalidného dôchodku v sume nižšej ako je suma hmotnej núdze,   ako aj pri mojich dlhoch a exekúciách mi stačí na zaplatenie súdneho poplatku   v rozsahu   30   %   poplatkovej   povinnosti   a   nemôže   ohroziť   moje   sociálne a existenčné potreby.“

3. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na skutočnosť, že celková jemu vyplatená suma bola iba 4 600 € za obdobie rokov 2010 a 2011. Zároveň poukázal „na fakt, že má(m) množstvo exekúcií, dlhov, zničený rodinný dom a iba minimálny čiastočný invalidný dôchodok“.

4. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie okresného súdu.

5. Podľa názoru sťažovateľa «(...) zdôvodnenie rozhodnutia zo dňa 30. 11. 2011 jasne uvádza, že hlavným a podstatným pre také rozhodnutie bolo vyplatenie finančného zadosťučinenia za porušenie mojich práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku v troch veciach sp. zn. III. ÚS 167/2009, II. ÚS 390/2010 a II. ÚS 531/2010 v skutočnej sume 4.600,-   eur.   Takéto   odôvodnenie   bez   bližšieho   vysporiadania   sa   so   skutočnosťami uvedenými v mojom odvolaní zo dňa 26. 10. 2011 a to predovšetkým novými exekúciami ako aj dlhom voči prvej manželke a výškou môjho čiastočného invalidného dôchodku, ktorý je mojim jediným príjmom už od roku 2003, je zásahom do môjho práva podľa čl. 12 ods. 4 ústavy. Uplatnil som si svoje práva na ústavnom súde. Bol som úspešný a bolo mi vyplatené zadosťučinenie v sumách aké sú uvedené v týchto nálezoch. Jednalo sa však o dobu takmer jeden a pol roka, počas ktorej som uvedené satisfakcie obdržal. Žil som na dlhy, potreboval som na náklady bývania, nevyhnutné ošatenie a iné výdaje, a suma obdržaná ako finančné zadosťučinenie mi pri mojej výške dôchodku nemohla postačiť. V čase odňatia oslobodenia od poplatkov som mal a mám dlhy, exekúcie a škodu na neobývateľnom dome v sume 120 tis. Eur. To je nepochybne z dokladov súdu známych preukázané. Porušovateľ práva teda konal ako pomstiteľ! Z dôvodov, že som si dovolil uplatniť svoje práva na ústavnom súde a uspieť, ma obral o právo na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Poukazujem na nezvratný fakt, že sa tak stalo v siedmych veciach OS Brezno v jeden deň či pár dní a celková suma mne predpísaných súdnych poplatkov je takmer 20.00,- eur. Pri všetkých súdy dôvodia priznanou sumou finančného zadosťučinenia, ktorá bola v skutočnosti iba 4.600 eur.   Za   tejto   situácie   je   konanie   porušovateľa   práva   jasnou   odplatou   štátnej   moci   a prejavom falošnej sudcovskej solidarity. Predsa výška súdnych poplatkov v predmetnej veci ale aj šiestich ďalších veciach je mnohonásobne vyššia ako suma finančnej satisfakcie mne v rokoch 2010-2011 vyplatená. Konanie KS Banská Bystrica je vlastne ujma na mojich právach podľa čl. 12 ods. 4 ústavy a nemá s právnym štátom a nezávislou justíciou nič spoločné. Inými slovami to znamená, že ak by som si na ústavnom súde neuplatnil svoje základné práva a trpel svojvôľu súdu v konaniach kde som účastníkom, tak by som stále mal právo na úplné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov!. Obrátil som sa na ÚS SR, uspel som, suma satisfakcií mi nijako nezmenila moje majetkové a sociálne pomery a od porušovateľa   práva   ma   postihla   ujma   v   hrozbe,   že   nebudem   môcť   na   súde   pre   svoje majetkové pomery môcť uplatňovať svoje právo na ochranu osobnosti, pretože nie som schopný zaplatiť ani z časti súdne poplatky. To je ústavne nezlučiteľné. (...)

Tvrdím,   že   občan,   ktorého   príjem   nedosahuje   300,-   eur   má   právo   na   bezplatnú právnu pomoc pred súdom prostredníctvom právnikov Centra právnej pomoci, ktorú platí MS   SR.   Pritom taký občan môže   mať   vlastný byt,   nevyhnutné zariadenie,   veci osobnej potreby a nemusí byť bezdomovec či v hmotnej núdzi a mať dlhy a exekúcie ako ja. Ak teda iní majú pri príjme do 300 eur také právo, nie je možné, aby som pri dôchodku, exekúciách a dlhoch ako mám ja nemal právo domáhať sa ochrany na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. (...)

Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici naviac v predmetnej veci došlo k stavu, že podľa rozhodnutia tohto súdu nesmiem sám rozhodovať o tom ako naložím so sumou finančného   zadosťučinenia.   Podľa   jeho   stanoviska   nesmiem   si   z   tejto   sumy   zakúpiť predmety osobnej potreby (počítač, tlačiareň, knihy, ošatenie a iné), nesmiem z nej vrátiť ani časť dlhov a exekúcií, ktoré som mal dávno pred rozhodnutím KS Banská Bystrica a musím každý cent použiť iba a výlučne na platenie súdnych poplatkov vo veci kde som účastníkom. To je absolútny zásah do vlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Nik mi nesmie brániť v tom, aby som sa mohol ako právnik aspoň nevyhnutne obliecť, a nik ma nesmie nútiť aby som žil ako bezdomovec, bez možnosti bývať čo len v jednoizbovom byte. Som úplne hluchý a aj inak chorý a nevyhnutne si môj stav vyžaduje aspoň priemerné bývanie a podmienky ako má každý obyčajný dôchodca. Postupom porušovateľa práva som sa dostal do pozície nesvojprávneho, ktorý nesmie zo sumy finančného zadosťučinenia za porušenie jeho práv súdnou mocou sám s takou sumou disponovať. (...)

Rovnako ako došlo k porušeniu môjho práva na nestranný súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, došlo aj k porušeniu môjho práva na spravodlivé prejednanie mojej veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Porušovateľ práva nebol spravodlivý a nestranný a jeho konanie je výslovne účelové v snahe zabrániť mi v možnosti domáhať sa právnej a súdnej ochrany. Jeho postup ako som už uviedol je aktom pomsty súdnej moci za mnou uplatnené právo na ústavnom súde a svedčí o falošnej sudcovskej solidarite. Poukazujem na uznesenia Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z   rokov   2011-2012   týkajúcich   sa   rozhodovania o oslobodení od povinnosti platiť súdne poplatky, ktoré pripájam k žiadosti o ustanovenie advokáta, kde iné senáty jasne a objektívne uviedli, že moje majetkové a sociálne pomery ani pri finančných satisfakciách mi neumožňujú platiť súdne poplatky.

Konanie   porušovateľa   práva   považujem   jednak   za   nespravodlivé,   arbitrárne, svojvoľné a zaujaté, ale naviac aj za neľudské, bezcitné a nemorálne. Vytvára prekážku v uplatnení   mojich   základných   práv   a   stavia   ma   tak   do   situácie   menejcenného   voči občanom, ktorí hoc majú lepšie majetkové pomery majú právo na bezplatnú právnu pomoc a oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky či peňažné tresty.

Nakoľko zásah do mojich práv je viacnásobný a mimoriadne závažný, žiadam aby ústavný   súd   okrem   skonštatovania,   že   boli   porušené   moje   základné   práva,   rozhodol   aj o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   (...)   Sme   si   všetci   podľa   ústavy   aj dohovoru rovní a teda suma mne priznaná za závažnosť porušení mojich práv musí tomu zodpovedať. Žiadam teda sumu vo výške 33.000 eur.».

6.   V nadväznosti   na   uvedenú   argumentáciu   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd rozhodol po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy(...) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co /365/2011 bolo porušené.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co /365/2011 zo dňa 30. 11. 2011 a prikazuje tomuto súdu vo veci opätovne konať a rozhodnúť.

3. JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- eur(...), ktorú sumu je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastupovania JUDr. O. M.(...) do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania v sume   (po   vyčíslení)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky(...)   do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

7. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 14 Co 365/2011 z 30. novembra 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 C 108/2011-25 z 12. októbra 2011, ktorým priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 70 %.

V podstatnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   uviedol,   že «Vychádzajúc z citovaných ustanovení pre posúdenie dôvodnosti návrhu na oslobodenie od súdnych   poplatkov   sú   rozhodujúce   majetkové   pomery   účastníka,   ktoré   je   účastník povinný   preukázať,   výška   súdneho   poplatku   a   povaha   spoplatňovaného   úkonu   vo veci a súčasne je rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme bezúspešne uplatňuje alebo bráni svoje práva. Čo treba starostlivo zvažovať, pretože ide o určitú prejudíciu výsledku sporu. Pre úspešnosť návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku sa vyžaduje, aby návrh bol odôvodnený preukázanými okolnosťami, ktoré nie sú dočasnej alebo prechodnej povahy a opodstatňujú záver, že poplatník celkom alebo sčasti nemôže splniť poplatkovú povinnosť a jej splnenie nemožno od neho spravodlivo požadovať. Splnenie poplatkovej povinnosti nemožno od účastníka spravodlivo požadovať najmä v prípadoch, keď by vyžadovanie jej splnenia   ohrozilo   uspokojenie   jeho   základných   životných   potrieb   a   predstavovalo   by prekážku realizácie ústavného práva účastníka na súdnu ochranu.

Z   predloženého   potvrdenia   o   osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomeroch, potvrdenia Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.   09.   2011,   listu Okresného súdu Kežmarok zo dňa 13. 06. 2011, ako aj z ostatného obsahu spisu, odvolací súd zistil, že navrhovateľ je čiastočný invalidný dôchodca poberajúci dôchodok vo výške 167,- eur (podľa potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch zo dňa 26. 07. 2010), resp. 191,- eur (výška dôchodku uvádzaná navrhovateľom v odvolaní), ťažko zdravotne postihnutý (hluchý), nezamestnaný a evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Brezno, pričom nepoberá dávky sociálnej pomoci, vlastní rodinný dom a v troch prípadoch konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie, ktoré mu bolo aj vyplatené v marci 2010 vo výške 1.800,- eur a v júli   2011   vo   výške   2.800,-   eur   tak   ako   to   konštatoval   vo   svojom   odôvodnení napadnutého uznesenia prvostupňový súd. Aj keď vzhľadom na príjem a zdravotný stav navrhovateľa je možné konštatovať, že ten spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, skutočnosti, že je jednak vlastníkom nehnuteľnosti a má ďalšie príjmy z titulu priznaného finančného zadosťučinenia, ovplyvňujú posúdenie jeho majetkových pomerov natoľko, že nie je možné priznať mu oslobodenie od súdnych poplatkov v plnom rozsahu. Ako je aj vyššie uvedené, pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd neprihliada len na pomery žiadateľa, ale aj na to, či nejde o zrejme bezúspešne bránenie alebo   uplatnenie   práva   a   na   výšku   predpísaného   súdneho   poplatku.   V   tejto   súvislosti odvolací   súd   poukazuje   na   výšku   zákonom   ustanovenej   poplatkovej   povinnosti,   keď navrhovateľ uplatňuje v konaní vo veci samej svoje právo na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300.000,- eur, ktorá podľa položky 7b, písm. b) zákona o súdnych poplatkoch je vo výške 66 eur a 3 % z výšky uplatnenej z nemajetkovej ujmy (300.000,- eur), čo by v danom prípade predstavovalo výšku súdneho poplatku 9.066,- eur.   Z uvedenej zákonnej dikcie je zjavné,   že výška súdneho poplatku je ovplyvňovaná výškou uplatnenej nemajetkovej ujmy, a teda je ovplyvňovaná samotným navrhovateľom, pretože   čím   vyššiu   výšku   nemajetkovej   ujmy   si   navrhovateľ   uplatní,   tým   vyšší   súdny poplatok   je   navrhovateľ   povinný   zaplatiť.   Prvostupňový   súd   v   dôsledku   oslobodenia navrhovateľa od súdnych poplatkov v rozsahu 70 %, výzvou zo dňa 12. 10. 2011 č. k. 3C/108/2011 predpísal navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania vo   vyššie   uvedenej   veci   vo   výške   2.719,50   eur,   čím   podľa   názoru   odvolacieho   súdu navrhovateľovi   ako   poplatníkovi   sa   vyššie   uvádzaná   zákonom   ustanovená   poplatková povinnosť (9.066,- eur) výrazne znížila a tým sa aj výrazne zľahčil jeho prístup k súdu pri uplatňovaní jeho práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V tomto zmysle aj Ústavný súd SR uviedol, že právo účastníka na súd nie je absolútnym právom ani v jeho chápaní Európskym súdom pre ľudské práva, pretože môže podliehať rôznym obmedzeniam, vrátane finančných (I. ÚS 204/07).

Na základe uvedeného a najmä s poukazom aj na povahu spoplatňovaného úkonu vo veci závislú od návrhu navrhovateľa v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy, odvolací súd zastáva názor, že v takom prípade by oslobodenie od súdneho poplatku v celom rozsahu tak, ako   to   chcel   navrhovateľ,   nelimitovalo   účastníka,   čo   zrejme   nebol   zámer   zákonodarcu vzhľadom   na   znenie   položky   7b,   písm.   b)   zákona   o súdnych   poplatkoch   a v rozpore s uvedeným   by   tendovalo   k podpore   neuváženého   a viac   menej   svojvoľného   konania účastníka pri   uplatňovaní   nemajetkovej   ujmy,   preto   za   takýchto   skutkových   okolností odvolací súd uzavrel zhodujúc sa s názorom prvostupňového súdu, že je v možnostiach navrhovateľa znášať aspoň časť poplatkovej povinnosti v konečnom dôsledku závislej od neho samotného. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie navrhovateľa za dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12. 10. 2011 ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil a v ostatnom sa stotožnil s odôvodnením tohto uznesenia súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 OSP).».

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

10.   Z námietok   uvedených   v sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa   zo   strany ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal nasvedčovať   opodstatnenosti   jeho   právneho   názoru,   t.   j.   neodôvodnenosti   priznania oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 70 %, pričom v sťažnosti uvádza rovnaké argumenty, s ktorými sa už všeobecné súdy vysporiadali.

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 Co 365/2011 z 30. novembra 2011 (vrátane jemu predchádzajúceho uznesenia okresného   súdu   sp.   zn.   3   C   108/2011   z 12.   októbra   2011)   uvádza,   že krajský   súd v odvolacom konaní napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

12. Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky   zaplatené   pred   rozhodnutím   o   oslobodení   sa   však nevracajú.

13. Ústavný súd konštatuje, že uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Legálnym   prostriedkom   na zabezpečenie   rovnováhy   uvedených   záujmov   je zákonná   možnosť   priznať   účastníkovi   súdneho   konania   na   návrh   celkom   alebo   sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 OSP), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

14. Súdny poplatok slúži ako akýsi ochranný prostriedok proti zahlcovaniu súdov nadmerným nadužívaním žalôb a iných prostriedkov ochrany práv jednotlivcov. To platí o to viac u žalôb o ochranu osobnosti, ktorých uplatňovanie, ako je ústavnému súdu známe z bežnej   praxe,   je   z hľadiska   skutkových   tvrdení   a dokazovania   ľahšie   než   napríklad uplatňovanie žalôb o náhradu škody.

15. Sťažovateľ sa snažil využiť možnosti dané mu v ustanovení § 138 ods. 1 OSP a požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Inštitút oslobodenia od súdnych poplatkov je nástrojom, ktorý slúži na ochranu účastníka súdneho konania, aby nebol obmedzovaný ďalšími   nákladmi,   ktoré   by pri svojej   sociálnej situácii nemohol   znášať.   Je však   nutné konštatovať,   že   účastníkovi   konania   nie   je   uvedeným   ustanovením   priznaný   nárok na oslobodenie od súdnych poplatkov, ale len právo o takéto oslobodenie požiadať, pričom rozhodnutie   o tom,   či   sú   splnené   podmienky   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov, spadá výhradne do sféry všeobecných súdov, ako už bolo uvedené. Ústavný súd môže zasiahnuť len vtedy, ak nachádza súčasne porušenie základného práva.

16. Ústavný súd v posudzovanom prípade nevidel, že by všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní vykročili z limitov predvídaných ustanovením § 138 ods. 1 OSP a zasiahli tak do základných práv sťažovateľa. Najprv okresný súd po vykonaní dokazovania podrobne uviedol, prečo nemožno vyhovieť žiadosti sťažovateľa o úplnom oslobodení od súdnych poplatkov, a následne tak urobil aj krajský súd v napadnutom uznesení, ktorého spôsob posúdenia danej veci sa javí ústavnému súdu ako spravodlivý, danej situácii primeraný vo vzťahu   k už   uvedeným   základným   právam   sťažovateľa.   Krajský   súd   svoje   úvahy transparentne predostrel (bod 8), vysvetlil, prečo – s ohľadom na charakter sporu, výšku požadovanej čiastky a majetkové pomery sťažovateľa – nepristúpil k úplnému oslobodeniu od   súdnych   poplatkov.   Posúdenie   veci   odvolacím   (krajským)   súdom   nevybočuje   podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávnych limitov.  

17. V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že ním došlo   k (možnosti)   spôsobeniu   ujmy   pri   uplatňovaní   práv   (čl.   12   ods.   4   ústavy)   alebo neprípustnému zásahu do   vlastníckeho práva (čl.   20 ods.   1 ústavy), keďže krajský   súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy, predovšetkým ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a uvedenými   základnými   právami,   ktorá   by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012