znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 44/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   F.,   súdneho   exekútora,   L.   M.,   zastúpeného advokátom JUDr. R. S., D. K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš č. k. 8 Er/241/2008-106 z 24. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. F.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2010 doručená sťažnosť JUDr. J. F., súdneho exekútora, L. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. S., D. K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 8 Er/241/2008-106 z 24. septembra 2010.

2. Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   je účastníkom exekučného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 Er/241/2008. Sťažovateľ je v označenom exekučnom konaní v procesnom postavení povinného.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Okresný súd Liptovský Mikuláš vydal dňa 10. 6. 2008   poverenie   pod   č.   5505*013639   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   J.   K.   so sídlom exekútorského   úradu   v P.   B.,   a   to   v exekučnej   veci   oprávneného   JUDr.   I.   P.,   správcu konkurznej podstaty úpadcu S. l., a. s., K., proti povinnému JUDr. J. F. – súdny exekútor so sídlom L. M., o vydanie hnuteľných vecí a zaplatenie trov konania a trov exekučného konania. Exekučné konanie je v súčasnosti vedené u JUDr. J. K. pod sp. zn.: EX 385/08. Dňa   19.   2.   2009   boli   súdnym   exekútorom   Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš postúpené na rozhodnutie námietky sťažovateľa proti exekúcii. V námietkach proti exekúcii sťažovateľ   uviedol,   že   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie   je   ako   povinný   označený   ako exekútorský   úrad,   ktorý   nie   je   nositeľom   právnej   subjektivity,   veci   ktoré   majú   byť v exekučnom konaní in natura vydané nie sú dostatočne označené. Exekučný titul je z tohto dôvodu podľa názoru sťažovateľa nevykonateľný, vadný a nezákonný.

Dňa 24. 9. 2010 vydal Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesenie č. 8 Er/241/2008- 106, ktorým námietky sťažovateľ proti exekúcii zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že   exekučným   titulom   je   právoplatné   a   vykonateľné   súdne   rozhodnutie.   Sťažovateľom tvrdená nezákonnosť a vady exekučného titulu boli už predmetom dovolacieho konania. Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ani   Generálna   prokuratúra   Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie na základe podnetu sťažovateľa nepodali. Ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   odmietol.   Podľa   názoru   súdu subjektívny pocit sťažovateľa nezakladá vadnosť alebo nezákonnosť súdneho rozhodnutia.“ Sťažovateľ   v   súvislosti   s   napadnutým   uznesením   okresného   súdu č. k. 8 Er/241/2008-106   uviedol,   že „Ak   exekučný   súd   vydá   poverenie   na   vykonanie rozhodnutia,   ktoré   je   nevykonateľné,   odkazuje   na   plnenie,   ktoré   je   nevymáhateľné a nenapraví   svoje   rozhodnutia   v   konaní   o   podaných   námietkach,   je   takýto   postup a rozhodnutie v rozpore so zákonom.“.

4. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol: „Máme za to, že Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením sp. zn.: 8 Er/241/2008-106 zo dňa 4. 09. 2010 (správne 24. septembra 2010;   pozn.)   a   postupom,   ktorý   predchádzal tomuto rozhodnutiu   porušil   čl.   46,   ods.   1 Ústavy SR a čl. 6, ods. 1 Európskeho dohovoru, t. j. právo sťažovateľa na spravodlivý, nezávislý a   nestranný   súdny proces,   keďže sa neriadil   vyššie   uvedenými ustanoveniami Exekučného   poriadku   a   námietkam   sťažovateľa   proti   exekúcii   nevyhovel.   Uvedené rozhodnutie   je   podľa   nášho   názoru   arbitrárne   a   svojvoľné   a   nemá   podklad   v   zákone. Exekučný poriadok stanovuje exekučnému súdu povinnosť skúmať súladnosť exekučného titulu   so zákonom, ako aj jeho vykonateľnosť a to tak z formálnej ako aj materiálnej stránky.“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   JUDr.   J.   F.   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde podľa č. 6, ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   46,   ods.   1   Ústavy   SR   uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 8 Er/241/2008-106 zo dňa 24. 09. 2010 porušené bolo.

2. Sťažovateľovi JUDr. J. F. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré (slovom päťtisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Liptovský Mikuláš povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Liptovský Mikuláš je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. J. F. trovy konania… do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

6.   Podaním   z 2.   novembra   2010   doručeným   ústavnému   súdu   8.   novembra   2010 sťažovateľ   zmenil   petit   sťažnosti   a   žiadal   doplniť navrhovaný výrok   o   rozhodnutie,   že „Ústavný súd SR uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.: 8 Er/241/2008-106 zo dňa 24. 09. 2010 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na ďalšie konanie.“

II.

1. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

4. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

5. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6.   Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

III.

1. Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   Er/241/2008-106 z 24. septembra   2010   a   postupom,   ktorý   predchádzal   tomuto   rozhodnutiu   porušil ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže sa podľa jeho názoru neriadil ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), keď námietkam sťažovateľa   proti   exekúcii   nevyhovel.   Napadnuté   uznesenie   považuje   sťažovateľ za arbitrárne, svojvoľné a za také, ktoré nemá oporu v zákone.

2. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

3. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

4. Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto   nemôže   preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   odvolacieho   konania   či   konania   o   dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania (I. ÚS 226/2010).

5. Vo   vzťahu   k   uvedeným   námietkam   sťažovateľa   ústavný   súd   pripomína,   že preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

6. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a listinných dôkazov zistil, že okresný súd namietaným uznesením č. k. 8 Er/241/2008-106 rozhodol o námietkach sťažovateľa proti exekúcii,   pričom   v   označenom   exekučnom   konaní   bol   exekučným   titulom   právoplatný rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 14/2002 z 21. marca 2006 v spojení s rozsudkom Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   5   Co   262/2006   zo   6.   septembra   2007   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009.

7. Ústavný   súd   uvádza,   že   exekučný   titul,   teda   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 11 C 14/2002 z 21. marca 2006 v spojení s rozsudkom   Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 262/2006   zo   6.   septembra   2007   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009 boli už predmetom preskúmania zo stany ústavného   súdu,   a   to   v   uznesení   sp.   zn.   II.   ÚS   296/09   zo   17.   septembra   2009, pričom ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   v   časti   pre   oneskorené   podanie   a   v   časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

8. Predmetom   posúdenia   zo   strany   ústavného   súdu   v   tomto   konaní   je v súlade s navrhovaným petitom výlučne dodržanie ústavných garancií upravených v čl. 46 ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   okresného   súdu č. k. 8 Er/241/2008-106 z 24. septembra 2010, ktorým rozhodol o námietkach povinného (sťažovateľa) proti exekúcii.

9. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 Er/241/2008 z 24. septembra 2010 vyplýva, že okresný súd sa podrobne zaoberal námietkami sťažovateľa proti exekúcii. Okresný súd vyjadril svoj právny názor k jednotlivým námietkam a súčasne poukázal na skutočnosť, že exekučný titul, uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 C 14/2002 z 21. marca 2006, bol už predmetom preskúmavania aj zo strany dovolacieho súdu (uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté), ako aj ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 296/09).

10. Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   rozhodovaním   okresného súdu o námietke proti exekúcii týkajúcej sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, okresný súd konštatoval, že súdny exekútor „skutočne pri vydávaní upovedomenia o začatí exekúcie z 20. 01. 2009 pochybil, keď povinného označil ako Exekútorský úrad JUDr. J. F., súdny exekútor, štátny občan SR, L. M.…“. S ohľadom na ustanovenia § 2 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 a § 15 ods. 1 Exekučného poriadku okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že nositeľom právnej subjektivity je exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a   iných   rozhodnutí,   a   nie   exekútorský   úrad. Okresný súd uviedol, že „je zrejmé, že exekútorský úrad skutočne nie je nositeľom právnej subjektivity, ktorú má súdny exekútor. Už v exekučnom titule bol povinný označený nie len svojim menom, priezviskom a akademickým titulom, ale aj jeho bližšiu identifikáciu (keďže nebol žalovaný ako fyzická osoba, ktorá by bola označená adresou bydliska) súdy použili označenie   sídla,   v   ktorom   exekútor   vykonáva   svoju   exekučnú   činnosť,   teda   jeho exekútorského úradu“ a ďalej konštatoval, že „Takéto označenie povinného podľa názoru súdu   nevzbudzuje   pochybnosti   o tom,   že   povinným   je   fyzická   osoba   –   súdny   exekútor JUDr. J. F.…“.

Okresný   súd   s   odvolaním   sa   na   relevantné   ustanovenia   Exekučného   poriadku upravujúce právne postavenie exekútora a exekučného úradu a označenia povinnej osoby v upovedomení o začatí exekúcie konštatoval, že je nepochybné, že povinnou osobou je fyzická   osoba,   teda   sťažovateľ   ako   exekútor.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   postupu okresného súdu pri výklade a aplikácii dotknutých ustanovení exekučného poriadku nie je čo vytknúť. Napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu uznesenia, ktorým námietke sťažovateľa proti exekúcii týkajúcej sa jeho pasívnej legitimácie nevyhovel. Prijaté právne závery so zreteľom na skutkový stav nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

11. Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   rozhodovaním   okresného súdu   o   námietke   proti   exekúcii   týkajúcej   sa   označenia   hnuteľných   vecí   uvedených v exekučnom titule, z uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 Er/241/2008 z   24. septembra 2010 vyplýva, že okresný súd preskúmal exekučný titul aj z tohto hľadiska a poukázal na skutočnosť, že preskúmanie exekučného titulu, ktorým je právoplatné rozhodnutie súdu, bolo aj v tomto ohľade už predmetom odvolacieho a dovolacieho konania, a tiež uviedol, že sťažovateľ v pozícii súdneho exekútora sám vyhotovoval zoznam hnuteľných vecí a tieto označoval tak, ako sú uvedené v exekučnom titule.

Okresný súd sa aj v tejto časti podrobne zaoberal sťažovateľom podanou námietkou proti   exekúcii.   Po   preskúmaní   uznesenia   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   aj pokiaľ   ide   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   označenia   hnuteľných   vecí   v   uznesení okresného súdu sp. zn. 8 Er/241/2008 z   24. septembra 2010, odôvodnenie napadnutého uznesenia   nevykazuje   znaky   svojvoľnosti   či   arbitrárnosti.   Okresný   súd   sa   s   námietkou sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   vysporiadal,   uviedol   skutkové   okolnosti   veci   a   vyjadril odôvodnené závery týkajúce sa ich právneho posúdenia.

12. Ústavný súd preto konštatuje, že okresný súd zaujal stanovisko k jednotlivým námietkam   sťažovateľa   proti   exekúcii,   odôvodnenie   rozhodnutia   okresného   súdu   nie   je svojvoľné ani arbitrárne, obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu uznesenia, ktorým nevyhovel námietkam sťažovateľa proti exekúcii. Ústavný súd dospel k záveru, že materiálne právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   okresného   súdu   č.   k.   8   Er/241/2008-106 z 24. septembra 2010 nemohlo byť porušené.

13. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

14.   Keďže   sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok   o   ďalších   nárokoch   sťažovateľa ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2011