znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 44/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa Mészárosa a zo   sudcov Juraja Horvátha   a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Ing. A. Z., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. Ľ. H., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 561/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   561/94   p o r u š i l základné právo Ing. A. Z., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 561/94   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   A.   Z.   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie v sume 4   000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   A.   Z. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   412,10 € (slovom štyristodvanásť eur a desať centov), ktoré j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta Mgr. Ľ. H., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 44/09-10   zo 4. februára   2009 prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   A.   Z.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 561/94 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo najmä, že: «... Návrhom zo dňa 07.   07.   1994,   ktorý bol Okresnému súdu Žilina doručený dňa 08. 07. 1994, sa navrhovateľ domáhal náhrady škody a ušlého zisku v sume 175.172,- Sk s prísl. voči odporcovi v rade 1./ S., a odporcovi v rade 2./ S., B. Na základe podaného návrhu sa na Okresnom súde Žilina začalo konanie vedené pod sp. zn. 18C/561/1994.

...   Dňa   07.   12.   2006   súd   doručil   žalobný   návrh   odporcom   v   rade   1./   a   2./   na vyjadrenie, ktoré vyjadrenia došli súdu obe dňa 05. 02. 2007.

Písomným   podaním   zo   dňa   05.   12.   2007   navrhovateľ   doručil   predsedovi   súdu opakovanú sťažnosť na nečinnosť súdu. Predseda súdu sa k sťažnosti písomne vyjadril dňa 04. 04. 2008 v tom zmysle, že konajúci sudca vzhľadom na množstvo pridelených vecí sa nemal   možnosť   oboznámiť   so   všetkými   pridelenými   spismi,   a   že   po   naštudovaní   spisu nariadi vo veci pojednávanie....

Ako   je   zrejmé   z   vyššie   uvedeného   priebehu   konania   sp.   zn.   18C/561/1994   na príslušnom   súde,   trvajúceho   viac   ako   14   rokov   odo   dňa   podania   návrhu,   vo   veci   sa nekonalo   žiadne   pojednávanie.  ...   Súd   v   označenej   veci   rozhodol   o   prerušení   konania uznesením   č.   k.   18C/561/94-16   zo   dňa   16.   11.   1994,   pričom   voči   tomuto   rozhodnutiu odvolanie prípustné nebolo, a tak navrhovateľ nemal možnosť sa brániť a namietať tento procesný postup súdu, hoci neboli splnené podmienky na prerušenie konania... Konanie prebiehajúce na súde pod sp. zn. 13C/283/93 nebolo tým, v ktorom sa riešila otázka, ktorá mohla   mať   význam   pre   rozhodnutie   súdu,   bolo   to   konanie   vychádzajúce   z   obdobného skutkového a totožného právneho stavu. Mám za to, že týmto postupom sa súd „zbavil“ veci, ktorú mal rozhodovať, a napriek viacnásobným urgenciám nekonal dokonca ani po tom, čo rozhodol o pokračovaní v konaní....

Napokon, posledným úkonom súdu je doručovanie žalobného návrhu odporcom 1./ a 2./ dňa 07. 12. 2006, odkedy konajúci sudca nevytýčil termín pojednávania ani nevykonal iné úkony smerujúce k vykonaniu dokazovania a k rozhodnutiu súdu vo veci samej.... Máme za to, že nakoľko súd v období od podania návrhu v roku 1994 do súčasnosti vykonával   iba   formálne   procesné   úkony,   došlo   k   prieťahom   v   konaní   zavineným subjektívnym konaním súdu. V zmysle rozhodnutí Ústavného súdu SR, tento pri skúmaní, či bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prihliada na zložitosť veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu.   V   tomto   prípade   súd,   zrejme   majúc   názor o zložitosti veci, mal v úmysle vyčkať na rozhodnutie iného senátu v obdobnej veci (a to vec sp. zn. 13C/283/93) a z tohto rozhodnutia následne vychádzať pri vlastnom rozhodovaní. Inak si nemožno vysvetliť prerušenie konania trvajúce 12 rokov, v ktorom čase sa nikto z viacerých zákonných sudcov, ktorým bol súd pridelený rozvrhom práce, nezaoberal tým, či sú dané dôvody prerušenia konania a či - vzhľadom na právo každého, aby jeho vec bola prerokovaná   bez   zbytočných   prieťahov   -   nie   je   namieste   zvážiť   iný   procesný   postup. Nakoľko proti rozhodnutiu o prerušení konania nebolo možné podať opravný prostriedok, navrhovateľ nemal inú možnosť, ako čakať, kým súd opätovne začne v jeho veci konať. Je povinnosťou súdu organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil   ten   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou o rozhodnutie. Účastníci v konaní, a to ani navrhovateľ, ani odporcovia v rade 1./ a 2./ nezapríčinili   prieťahy   v   konaní,   nakoľko   na   výzvu   súdu   reagovali   bezodkladne,   t.   j. navrhovateľ   zaplatil   súdny   poplatok   a   odporcovia   v   rade   1./   a   2./   podali   vyjadrenie k žalobe, iné úkony vzhľadom na nečinnosť súdu nebolo možné realizovať....

Sme toho názoru, že iba súd samotný spôsobil neúmernú dĺžku súdneho konania, a tým porušenie základného práva sťažovateľa v zmysle čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR... Sťažovateľ   v   prejednávanej   veci   vyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený.   Sťažovateľ   sa   dvakrát,   a   to písomným podaním doručeným súdu dňa 06. 04. 2006 a 14. 03. 2008, domáhal odstránenia prieťahov, pričom zo strany súdu mu bolo zo strany súdu oznámené len toľko, že sudca po naštudovaní spisu nariadi vo veci pojednávanie....

Sťažovateľ   si   v   súlade   s   vyššie   citovaným   zákonným   ustanovením   uplatňuje   voči porušovateľovi jeho základného práva na súdnu ochranu, Okresnému súdu v Žiline, nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 250.000,- Sk... Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, ako aj s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľovi vznikla. Tento nárok a rozsah požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje... tým, že v predmetnej veci z dôvodu nečinnosti súdu a súdom spôsobených   prieťahov   v   konaní   pretrváva   stav   právnej   neistoty.   Výšku   finančného zadosťučinenia a jej primeranosť odôvodňuje konkrétnymi okolnosťami prípadu, a to 14 rokov   trvajúcim   konaním   a   12   rokov   trvajúcim   prerušením   konania,   ktoré   prerušenie nakoniec bolo právoplatné len v čase od 23. 03. 2005 do rozhodnutia súdu o pokračovaní v konaní, právoplatným dňa 17. 10. 2006; do dňa 23. 03. 2005 konanie nebolo právoplatne prerušené   a   súd   preto   bezdôvodne   nekonal.   Napokon,   ani   samotné   prerušenie   konania nemožno posúdiť ako vhodný úkon, a to ani v čase, keď súd o prerušení konania rozhodol. Prieťahy   v   konaní   sa   už   zásadne   napraviť   ani   odstrániť   nedajú,   preto   je   požiadavka finančného zadosťučinenia vo výške 250.000,- Sk primeraná....»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Ing. A. Z.... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18C/561/94 bolo porušené.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18C/561/94 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi Ing. A. Z.... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250.000,- Sk (slovom dvestopäťdesiattisíc slovenských korún),   ktoré mu je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia   vo   výške   8.011,-   Sk   na   účet   advokáta   Mgr.   Ľ.   H.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom JUDr. R. B., listom z 11. marca 2009 sp. zn. 1SprS/70//09 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 24. marca 2009.

2.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci, k svojmu vyjadreniu pripojil stanovisko zákonného sudcu v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„... Podľa vyjadrenia konajúceho sudcu mu vec bola pridelená dňa 18. 1. 2007 po ustanovení do funkcie. Vzhľadom na množstvo pridelených vecí nemohol v každej konať bez zdržania. Vo veci nariadil termín pojednávania na 4. 5. 2009.

...   som   toho   názoru,   že   podanú   ústavnú   sťažnosť   možno   hodnotiť   ako   čiastočne dôvodnú. Vo veci došlo k zdržaniu pri vybavovaní a to v priebehu rokov 2007 a 2008, kedy sa   vo   veci   nekonalo.   Nekonanie   vo   veci   bolo   spôsobené   zvýšenou   zaťaženosťou   sudcu, ktorému bola vec pridelená po jeho menovaní do funkcie. Čo sa týka obdobia r. 1994 - 2006,   v   tomto   období   bolo   konanie   prerušené   až   do   skončenia   súvisiaceho   konania prebiehajúceho na tomto súde.   Po skončení tohto konania súd rozhodol v pokračovaní v konaní   a   uskutočňoval   úkony   smerujúce   k   príprave   pojednávania.   Podľa   názoru Okresného súdu Žilina, tak toto obdobie nie je možné hodnotiť ako obdobie prieťahov vo veci a to napriek tomu, že uznesenie o prerušení konania nebolo právoplatné z dôvodu procesného   pochybenia   predchádzajúcej   sudkyne,   ktorá   toto   uznesenie   nedoručila odporcom.   Preto   odporca   Okresný   súd   Žilina   ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   tieto skutočnosti   zobral   do   úvahy   pri   hodnotení   dôvodnosti   a   určovaní   prípadnej   výšky finančného zadosťučinenia.

Okresný súd Žilina netrvá na ústnom prejednaní sťažnosti....“

Vyjadrenie zákonného sudcu Mgr. A. K.:„... Uvedená vec mi bola pridelená dňa 18. 01. 2007 po tom, ako som bol dňa 17. 01. 2007 menovaný Prezidentom SR do funkcie sudcu. Vzhľadom ku skutočnosti, že mi pri mojom nástupe do funkcie bolo pridelených cca 313 nevybavených spisov registra C (mnohé s nápadom medzi rokmi 1990 až 2000) a v roku 2007 bol môj nápad v tomto registri 356 vecí a v roku 2008 255 vecí (teda v priebehu dvoch rokov mi bolo pridelených na prejednanie a rozhodnutie 924 vecí registra C), pričom v súčasnosti je počet nevybavených veci registra C v mojom senáte 307, nebolo z mojej strany možné doposiaľ vo všetkých mne pridelených veciach konať bez prieťahov, čo sa týka aj tejto predmetnej veci. Na uvedený stav som poukázal v námietkach v zmysle ust. § 34 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. dňa 20. 08. 2007....“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedeným   vyjadreniam okresného súdu okrem iného uviedol:

«... Vo vyjadrení Okresného súdu Žilina zo dňa 11. 03. 2009 zn. 1SprS/70/09 sa uvádza, že - citujem: „Čo sa týka obdobia r. 1994 - 2006, v tomto období bolo konanie prerušené až do skončenia súvisiaceho konania prebiehajúceho na tomto súde...   Podľa vyjadrenia   Okresného   súdu   Žilina   toto   obdobie   nie   je   možné hodnotiť   ako   obdobie prieťahov vo veci, a to napriek tomu, že uznesenie o prerušení konania nebolo právoplatné z dôvodu   pochybenia   predchádzajúcej   zákonnej   sudkyne  ...“.   Som   toho   názoru,   že   toto tvrdenie nezodpovedá objektívnej realite, ale najmä cieľu občianskeho súdneho procesu, ktorý je vyjadrený v tom, že postupom súdu a účastníkov má byť zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Som presvedčený, že Okresný súd Žilina v tomto   prípade   výrazne   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   právo   na prerokovanie   veci   bez   prieťahov.   Prerušenie   konania   ako   rozhodnutie   súdu   o   vedení konania musí byť opodstatnené a má trvať len po nevyhnutne potrebný čas. Žiadny zo sudcov resp. zamestnancov súdu od prerušenia konania uznesením č. k. 18C/561/94-16 zo dňa 16. 11. 1994 do dňa 06. 04. 2006, kedy upozornil navrhovateľ súd, že konanie sp. zn. 13C/283/93 bolo právoplatne ukončené, neriešil, či je prerušenie trvajúce takmer 12 rokov (z toho vyše 10 rokov neprávoplatne) opodstatnené a či takýmto postupom súdu nie sú porušené základné práva sťažovateľa. Z vyjadrenia Okresného súdu Žilina k sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti je zrejmé, že súd ani v súčasnosti v takomto postupe nevidí žiadnu vadu, napriek cieľu občianskeho súdneho procesu definovanému v ust. §-u 1 O. s. p., ktorým je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako i úcta k právam iných osôb. Sťažovateľ podaním žaloby na súd dňa 07. 07. 1994 doposiaľ nedosiahol to, pre čo samotnú žalobu podal. Mám za to, že v konaní na Okresnom súde Žilina sp. zn. 18C/561/1994 vznikli prieťahy spôsobené súdom a jeho nekonaním.

Pokiaľ   ide   o   vyjadrenie zákonného sudcu   zo dňa 09.   03.   2009,   tento konštatuje množstvo pridelených vecí. Vychádzajúc z názorov Ústavného súdu SR vyslovených v jeho nálezoch, zaťaženosť sudcu nie je dôvodom, pre ktorý by bolo možné akceptovať nekonanie súdu vo veci. Účastníkovi konania nemôže byť na ujmu tá skutočnosť, že ten-ktorý sudca má pridelených množstvo nevybavených spisov. Toto je vecou rozvrhu práce samotného súdu a účastník nemá napokon ani možnosť tieto skutočnosti ovplyvniť. Fakt, že vo veci bol po podaní ústavnej sťažnosti sťažovateľom vytýčený termín pojednávania na deň 04. 05. 2009 (pričom predvolanie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené po podaní sťažnosti, dňa 09. 03. 2009, kedy už bola na Okresný súd Žilina Ústavným súdom SR doručená na vyjadrenie sťažnosť sťažovateľa) nemá na existenciu prieťahov žiadny vplyv, nakoľko stav právnej neistoty sťažovateľov stále trvá.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti trváme na dôvodnosti uplatnenej sťažnosti proti porušovaniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 127 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v celom rozsahu a v prípade, ak Ústavný súd SR uzná za vhodné prejednanie veci bez nariadenia pojednávania, s takýmto postupom súdu súhlasíme a na verejnom ústnom pojednávaní senátu ústavného súdu SR netrváme.

Sťažovateľ je právne zastúpený advokátom. Vznikol mu nárok na náhradu ďalších trov právnej pomoci. Okrem trov špecifikovaných v samotnej sťažnosti zo dňa 25. 09. 2008 si sťažovateľ uplatňuje aj náhradu za úkon právnej pomoci v zmysle § 14 ods. 1 písm. c) Vyhl. č. 655/2004 Z. z. - písomné splnenie výzvy Ústavného súdu SR....»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 561/94:

Dňa 8. júla 1994 podal sťažovateľ Okresnému súdu Žilina žalobný návrh proti S. v Ž. (ďalej len „odporca v 1. rade“) a S. v B. (ďalej len „odporca v 2. rade“) na náhradu škody a ušlého zisku v sume 175 172 Sk s príslušenstvom.

Dňa 12. júla 1994 súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 24. augusta 1994 sťažovateľ uhradil súdny poplatok.Dňa 16. novembra 1994 súd uznesením č. k. 18 C 561/94-16 prerušil konanie do právoplatného rozhodnutia veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 13 C 283/93.Dňa 15. januára 2001 bola vec pridelená Mgr. K. B.Dňa   23.   marca   2005   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   o prerušení   konania zo 16. novembra 1994.

Dňa 3. novembra 2005 bola právoplatne skončená vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 13 C 283/93.

Dňa 2. marca 2006 bola vec pridelená JUDr. E. Š.Dňa 6. apríla 2006 sťažovateľ podaním upozornil okresný súd na to, že vec, pre ktorú bolo konanie prerušené, bola už právoplatne skončená.

Dňa 1. júna 2006 bola vec pridelená Mgr. K. B.Dňa   5.   septembra   2006   súd   uznesením   č.   k.   18   C   561/94-42   rozhodol,   že   sa pokračuje v konaní.

Dňa 7. decembra 2006 súd uznesením č. k. 18 C 561/94-49 vyzval odporcov, aby sa písomne vyjadrili k predmetnej veci.

Dňa 24. januára 2007 bola vec pridelená Mgr. A. K.Dňa 5. februára 2007 sa odporcovia písomne vyjadrili k predmetnej veci.Dňa 5. decembra 2007 sťažovateľ vyzval súd na odstránenie prieťahov v konaní.Dňa 5. marca 2009 súd nariadil termín pojednávania na 4. máj 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 561/94 dochádza k porušovaniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom,   že otázka,   či v konkrétnom prípade bolo,   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania vôbec nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani podpredseda okresného súdu, ani zákonný sudca vo svojich vyjadreniach nepoukázali na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania (od podania návrhu 8. júla   1994)   takmer   pätnásť   rokov,   nieže   bez   rozhodnutia,   ale   dosiaľ   bez   jediného pojednávania, je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Okresný   súd   síce   poukazuje   na   to,   že   napadnuté   konanie   bolo   uznesením   č.   k. 18 C 561/94-16   prerušené   16.   novembra   1994 „až   do   skončenia   súvisiaceho   konania prebiehajúceho na tomto súde“ a zrejme z tohto dôvodu sa nemohli v prerušovanom konaní vykonávať žiadne   procesné úkony smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, avšak na druhej strane súd priznáva, že   uvedené „uznesenie   o   prerušení   konania   nebolo   právoplatné   z   dôvodu   procesného pochybenia predchádzajúcej sudkyne“, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť až 23. marca 2005. Napadnuté konanie bolo teda prerušené viac ako desať rokov iba de facto a nie de iure. Ústavný súd netvrdí, že určité obdobia prerušenia konania de facto by nebolo možné tolerovať z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy, rozhodne to však nemôže byť obdobie viac ako desaťročné, tak ako to bolo v danom prípade. Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v danej veci nečinný aj po 3. novembri 2005, keď bolo právoplatne skončené súvisiace konanie sp. zn. 13 C 283/93. Od tohto obdobia vykonal súd v podstate iba jediný úkon - vyzval odporcov, aby sa písomne vyjadrili k veci. Uvedená nečinnosť okresného súdu, už aj v kontexte takmer pätnásť rokov trvajúceho konania, nie je ničím ospravedlniteľná, pretože okresný súd dlhodobo nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   navrhovateľ v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedenú   dlhodobú nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za zbytočné   prieťahy   v konaní.   Obranu   okresného   súdu,   podľa   ktorého   zákonný   sudca „vzhľadom na množstvo pridelených vecí nemohol v každej konať bez zdržania“, nemožno akceptovať. V tejto súvislosti treba opakovane zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení podpredsedu   okresného súdu.   V tejto súvislosti   ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú   v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu,   treba   poznamenať,   že   z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu v daných súvislostiach nevyplýva prijatie žiadnych účinných opatrení.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume „250.000,- Sk... Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, ako aj s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu,   ktorá   sťažovateľovi   vznikla“, a „prieťahy   v   konaní   sa   už   zásadne napraviť ani odstrániť nedajú.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   vzhľadom   na   neobyčajne   dlhé trvania napadnutého konania, ako aj vzhľadom na povahu veci (výšku uplatnenej istiny) považuje za primerané v sume 4 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   z   25.   augusta   2008,   spísanie ústavnej sťažnosti z 25. septembra 2008 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 24. marca 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42   €   a režijný   paušál   dvakrát   po   6,31   €   a za   jeden   úkon   vykonaný   v roku   2009 prislúcha odmena v sume 115,90 € spolu s režijným paušálom 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a §   11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 346,31 €, ku ktorej treba pripočítať 19 %   DPH,   teda sumu 65,79 €,   t. j.   trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 412,10 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009