znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 44/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Z. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa   čl. 8 ods.   1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 1, čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods.   1 a 2 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Komárno   sp.   zn.   1 Tp 102/06   z 2.   novembra   2006   a uznesením   Krajského   súdu   v Nitre sp. zn. 1 Tpo 73/2006 z 30. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2007   doručená   sťažnosť   P.   K.,   t.   č.   vo   väzbe (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Z.   D.,   K., v ktorej   namieta porušenie svojich   základných   práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a práv podľa čl. 1, čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 102/06 z 2. novembra 2006 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 73/2006 z 30. novembra 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp.   zn.   1   Tp   85/06   zo   6.   augusta   2006   z dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“).   Po   tom,   ako   krajský   súd   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby zamietol,   podal   sťažovateľ   žiadosť   o prepustenie   z väzby   a nahradenie   väzby   sľubom. Okresný súd uznesením z 2. novembra 2006 jeho žiadosť zamietol a sľub neprijal. Proti uzneseniu podal sťažovateľ 10. novembra 2006 sťažnosť, v ktorej uviedol, že okresný súd robí   v konaní   prieťahy,   nedodržuje   čl.   17   ods.   2   a čl.   48   ods.   2   ústavy.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 73/2006 z 30. novembra 2006 sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ   uviedol,   že   31.   októbra   2006   zaslal   krajskému   súdu   sťažnosť,   ktorú odôvodnil   obdobne   ako   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 2.   novembra   2006. Predseda trestnoprávneho kolégia krajského súdu v oznámení z 23. novembra 2006 uviedol, že „Už označený trestný spis nebol do dnešného dňa predložený tunajšiemu Krajskému súdu“, čo sťažovateľ tiež považuje za zbytočný prieťah v konaní.

Podľa názoru sťažovateľa jeho „vzatie do väzby, ako aj ďalšie zotrvávanie vo väzbe je nezákonné a z uvedeného dôvodu sa nestotožňuje s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa   30.   11.   2006   (sp.   zn.   1 Tpo   73/2006),   ktorým sa jeho   sťažnosť   ako   nedôvodná zamietla“ a poukázal   na   to,   že   krajský   súd   sa   pri   rozhodovaní   o jeho   sťažnosti   proti uzneseniu okresného súdu z 2. novembra 2006 mal riadiť ustanovením § 192 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Sťažovateľ tiež uviedol, že „Pokiaľ oba súdy – tak prvostupňový ako aj odvolací krajský – neprijali ponúknutý písomný sľub obvineného na nahradenie väzby sľubom – tak nebolo tým rešpektované vyššie cit. ust. čl. 5 ods. 3 DOHOVORU“.

V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   poukázal   na   judikatúru   všeobecných   súdov v trestných veciach so zameraním na rozhodnutia o väzbe, ako aj na judikatúru ústavného súdu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 102/06 z 2. novembra 2006 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 73/2006 z 30. novembra 2006 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny a práva podľa čl. 1, čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru, zruší označené uznesenia okresného súdu a krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 104/02).

V súlade s judikatúrou ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom   orgánu   verejnej   moci   do   takého   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej (II. ÚS 70/00, II. ÚS 190/05).

1. V časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 102/06 z 2. novembra 2006, ktorým bola   zamietnutá   jeho   žiadosť   o prepustenie   väzby   a nahradenie   väzby   sľubom,   nie   je v zmysle   princípu   subsidiarity   vyjadreného   v čl.   127   ods.   1   ústavy   daná   právomoc ústavného   súdu.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   podľa   §   83   ods.   1 Trestného   poriadku   možnosť   podať   sťažnosť,   ktorú   aj   využil.   Vzhľadom   na   to,   že sťažovateľ mal na ochranu svojich práv k dispozícii účinný právny prostriedok v systéme všeobecných súdov, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

2. Vo vzťahu k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 73/2006 z 30. novembra 2006 sťažovateľ uviedol argument, že jeho   vzatie   do   väzby,   ako   aj   ďalšie   zotrvávanie   vo   väzbe   je   nezákonné,   ktoré   však neodôvodnil   žiadnymi   konkrétnymi   skutočnosťami,   z ktorých   by   vyplývalo,   že   v jeho prípade neboli splnené podmienky na vzatie do väzby a jej ďalšie trvanie, ďalej namietal, že krajský súd mal jeho sťažnosti vyhovieť a prepustiť ho na slobodu, pretože okresný súd robí v konaní prieťahy, a napokon, že krajský súd porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru tým, že neprijal jeho písomný sľub na nahradenie väzby.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   vstupovať   do   jeho   právomoci preskúmaním jeho úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody uvalením a ďalším trvaním väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť   zmarené   alebo   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   taký   záver   nie   je preskúmateľný   ústavným   súdom.   Také   oprávnenie   prislúcha   len   funkčne   príslušnému nadriadenému   súdu,   ku   ktorému   má   obvinený   neobmedzený   prístup   prostredníctvom možnosti podať sťažnosť proti každému rozhodnutiu o väzbe, ktoré bolo vydané na základe jeho žiadosti o prepustenie z väzby (II. ÚS 61/05).

Článok 17 ústavy (v rovnakom rozsahu čl. 8 Listiny) zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru (I. ÚS 100/04).

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Článok 5 ods. 3 Dohovoru nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom   vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   záruky dosiahne   rovnaký   účel,   aký   bol   sledovaný   vzatím   osoby   do   vyšetrovacej   väzby.   Pri posudzovaní   jej   opodstatnenosti   má   záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05).

Článok 5 ods. 4 Dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36). Okrem toho ich čl. 5 ods. 4 Dohovoru oprávňuje na skúmanie procedurálnych a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné na to, aby v zmysle Dohovoru bolo ich pozbavenie slobody „zákonné“. To znamená, že príslušný súd nielenže musí preskúmať súlad s procedurálnymi požiadavkami vnútroštátneho práva, ale   tiež   oprávnenosť   podozrenia,   na   ktorom   sa   zatknutie   zakladá,   a legitimitu   cieľa sledovaného   zadržaním   a následnou   väzbou   (napr.   Butkevičius   c.   Litva,   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 26. marca 2002, § 43).

Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 Tpo 73/2006 z 30. novembra 2006 uviedol, že po preskúmaní   sťažnosti   zistil,   že   u sťažovateľa   sú   naďalej   dané   konkrétne   skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby, na ktoré bolo poukázané v rozhodnutiach o vzatí do väzby súdov prvého a druhého stupňa. K možnosti nahradiť väzbu sľubom krajský súd uviedol, že sťažovateľ je stíhaný za viacnásobný zločin sprenevery, ktorého sa mal dopustiť v máji a júli 2006,   a preto   v danom   štádiu   trestného   stíhania nemožno jeho   písomný   sľub,   ani s ohľadom   na sťažovateľom uvedené rodinné dôvody,   považovať za spôsobilý nahradiť dôvody, tzv. preventívnej väzby. K sťažovateľom namietanej rýchlosti rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby krajský súd uviedol, že o jeho žiadosti z 10. septembra 2006 musel najskôr rozhodnúť prokurátor.

K sťažovateľom namietanému porušeniu práv tým, že krajský súd nezrušil uznesenie okresného   súdu   z 2.   novembra   2006,   hoci   v sťažnosti   namietal   rýchlosť   rozhodovania okresného   súdu   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby,   ústavný   súd   uvádza,   že   rýchlosť rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   nie   je   v priamej   príčinnej   súvislosti   so zákonnosťou ďalšieho trvania väzby.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   dostatočne   odôvodnil   existenciu skutočností pre ďalšie trvanie väzby sťažovateľa, pričom sa vysporiadal s jeho námietkami uvedenými v sťažnosti ako aj ponúknutým sľubom, a preto jeho rozhodnutie spĺňa záruky podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny a podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, pretože toto ustanovenie sa vzťahuje na prvotné rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody, t. j. na rozhodovanie o vzatí do väzby, pričom sťažovateľ namietal rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru uznesením okresného súdu z 2. novembra 2006 a uznesením krajského súdu z 30. novembra 2006. Sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Článok   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   sa   nevzťahuje   na   konanie a rozhodovanie o väzbe, ale na konanie vo veci samej, zatiaľ čo právo na rozhodovanie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov je súčasťou čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Porušenie týchto práv postupom označených súdov však sťažovateľ nenamietal. Sťažovateľ namietal porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny a čl. 5 ods. 4 Dohovoru uzneseniami okresného súdu a krajského súdu a v nadväznosti na to ich   žiadal   zrušiť.   Vydaním   rozhodnutia   však   súdy   do   práva   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti väzby nemohli zasiahnuť.

Pretože sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal postup okresného súdu a krajského súdu   v súvislosti   s požiadavkou   rýchlosti   rozhodovania   o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby   (rýchlosť   rozhodovania   okresného   súdu   namietal   v súvislosti   so   zákonnosťou rozhodnutia krajského súdu), ústavný súd sa vzhľadom na viazanosť petitom (§ 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde),   ktorý   vymedzil   právny   zástupca   sťažovateľa,   postupom okresného súdu a krajského súdu z tohto pohľadu nezaoberal.

Obdobný záver platí aj pre označené porušenie čl. 6 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   sa   považuje   za nevinného,   dokiaľ   jeho   vina   nebola preukázaná zákonným spôsobom. V konaní o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sa nerozhoduje o tom, či je obvinený vinný alebo nie, ale či sú splnené zákonné podmienky pre zabezpečenie   osoby   obvineného   obmedzením   jeho   osobnej   slobody   vo   väzbe   (napr. IV. ÚS 171/03).   Z napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu   a   krajského   súdu   nevyplýva žiadna príčinná súvislosti s označeným právom, a preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.   Sťažovateľ   namietané porušenie   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   v sťažnosti   ani neodôvodnil,   a preto   bol   daný   dôvod   na   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti   aj   z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl.   13   Dohovoru,   ústavný   súd   uvádza,   že z tohto   ustanovenia   vyplýva   pre   fyzické   osoby   a právnické   osoby   procesné   právo akcesorickej   povahy mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených Dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 Dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného Dohovorom (III. ÚS 38/05). Keďže proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   možnosť   využiť   účinný   prostriedok nápravy a ústavný súd nevyslovil, že by druhostupňovým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené   niektoré   z Dohovorom   chránených   práv   sťažovateľa,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   čl.   13   Dohovoru,   preto ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007