znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 44/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Františky   Ondákovej,   bytom   V.,   zastúpenej   advokátom JUDr.   P.   D.,   V.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14 C 536/93 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Františky Ondákovej o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. februára 2005   doručené   podanie   Františky   Ondákovej,   bytom   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. D., V., označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že   sťažovateľka   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 536/93, ktorá sa týka žaloby o finančnú náhradu hnuteľných vecí a náhradu za zastavané pozemky, ktoré boli v minulosti zabrané.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný   súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto ustanovenia sťažnosti   vo veciach, na ktorých   prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   preto   možné   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho orgánu. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba   v konaní,   ktorého   výsledkom   môže   byť   rozhodnutie   štátneho   orgánu   o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty účastníka konania domáhajúceho sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Z príloh k sťažnosti a na základe informácie z okresného súdu vyplýva, že napadnuté súdne konanie je v dôsledku skutočnosti, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 27 – 24 K 204/97 z 22. apríla 1998 bol na majetok odporcu v 1.   rade,   Agrominčol,   a.   s.,   Rosina   vyhlásený   konkurz   a že   uznesením   krajského   súdu sp. zn.   36   K 208/2002   z 20.   novembra   2002   bol   na   majetok   odporcu   v 2.   rade Poľnohospodárske družstvo Višňové „v likvidácii“ vyhlásený konkurz, zo zákona prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“)]. Vyhlásenie konkurzov a prerušenie konaní   znamenalo,   že   podľa   §   20   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   sťažovateľka   musela prihlásiť svoje pohľadávky v konkurznom konaní.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   mohla   v týchto   prípadoch   žiadať   o súdnu ochranu len príslušný konkurzný súd a správcu konkurznej podstaty, a to až do skončenia konkurzu   (§   44   zákona   o konkurze   a vyrovnaní).   Pri   uplatňovaní   svojich   nárokov   už nemohla   postupovať   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom,   ktorý   po   vyhlásení konkurzu prestal byť súdom, ktorý bol oprávnený a povinný poskytnúť sťažovateľke súdnu ochranu.

Keďže po vyhlásení konkurzov došlo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol jej sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005