znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 44/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. Ž., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivý súd podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   v konaniach   vedených   na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 24 C 277/98 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 19 Co 176/01 a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť JUDr. M. Ž.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. októbra 2002   doručené   podanie   JUDr.   M.   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   B.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   G.   Z.,   B.,   ktoré   bolo   označené   ako   „Sťažnosť   proti   porušovaniu základných   práv   a slobôd   a ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   127   Ústavy   SR“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že sťažovateľka namietla porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé prejednanie veci podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a práva   na   spravodlivý   súd   podľa   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný   pakt“)   v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 C 277/98 a na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 19 Co 176/01.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivý   proces   vrátane   práva   na   spravodlivý   súd   tak,   že   okresný   súd a krajský   súd   nerozhodli   o jej   nároku   na   odmenu   za   právnu   pomoc   podľa   zákonného predpisu,   nerešpektovali   procesné   predpisy   pri   hodnotení   dôkazov   [§   132   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] a neodôvodnili rozsudky v súlade s § 157 ods. 2 a 3 OSP.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava V v konaní o veci vedenej pod sp. zn. 24 C 277/97 (správne má byť 24 C 277/98) a Krajský súd   v Bratislave   v konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 19 Co 176/01   porušili právo   sťažovateľky   JUDr.   M.   Ž.   na   poskytnutie   súdnej   ochrany v zmysle zákonného predpisu pri uplatnení svojho práva na odmenu za poskytnutú právnu pomoc zaručenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd nerešpektovaním procesných predpisov pri hodnotení dôkazov a toho, čo v konaní vyšlo najavo, podľa § 132 OSP, neodôvodnením rozsudkov v súlade s § 157 ods. 2 a 3 OSP a právo   na   spravodlivý   súd   podľa   časti   III   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach....

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 19 Co 176/01-166 zo dňa 30. apríla 2002 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 24 C 277/97-105 zo dňa 11. 9. 2000 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Porušovatelia   základného   práva   sú   povinní   sťažovateľke zaplatiť náhradu trov tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh (aj sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Medzi predpoklady konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené jej právo na súdnu ochranu, pretože okresný súd a krajský súd nechránili a negarantovali základné práva sťažovateľky podľa zákonného predpisu   pri   uplatnení   jej   práva   na   odmenu   za   poskytnutú   právnu   pomoc.   Súčasne sťažovateľka   namietala   nerešpektovanie   vyhodnotenia   dôkazov   podľa   §   132   OSP a neodôvodnenie rozsudkov v súlade s § 157 ods. 2 a 3 OSP.

Podrobnejšie   odôvodnenie   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj ostatných namietaných práv) sťažovateľka rozviedla v sťažnosti v rovnakom rozsahu, ako to už urobila pred všeobecnými súdmi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Právo   na   prístup   k   súdnej ochrane však nemá absolútnu povahu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré   z   tohto   postavenia   vyplývajú.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu (II. ÚS 4/94,   II.   ÚS   3/97)   právo   na   súdnu   ochranu   sa   však   nestotožňuje   s procesným úspechom.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprocesnoprávnych   princípov   konania   (čl.   46   až   50   ústavy).   Táto   právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných   súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II.   ÚS   54/02).   Reálne   uplatnenie   a garantovanie   základného   práva   na   súdnu   ochranu neznamená nielen   právo   na úspech   v konaní,   ale ani nárok   na to,   aby   všeobecné   súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý predkladá účastník konania.

Právo sťažovateľky na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj   napríklad   Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A, č. 288, § 61, správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s.   29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Z predložených rozsudkov ústavný súd zistil, že okresný súd aj krajský súd podrobne odôvodnili   svoje   rozsudky.   V rozsudkoch   sú   uvedené   skutkové   okolnosti   sporu, vyhodnotenie dokazovania a právne posúdenie sporu.

Okresný súd založil zamietavý výrok rozsudku na tom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno najmä preto, že nepredložila písomnú zmluvu o právnej pomoci a iným spôsobom nepreukázala opodstatnenosť svojho nároku na odmenu za právnu pomoc (s. 5 a 6   rozsudku   okresného   súdu).   Odôvodnenie   obsahuje   nielen   hodnotiace   úvahy,   ale   aj ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, z ktorých vychádzal okresný súd (§ 157 ods. 2 OSP).

Krajský súd ako odvolací súd sa v celom rozsahu vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľky (s. 5 a 6 rozsudku krajského súdu).

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že označené rozsudky okresného súdu a krajského   súdu   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy).

Sťažovateľka   namietla   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti so žiadnym porušovaním základných práv. Sťažovateľka bola žalobkyňou v označenom spore, všeobecné   súdy   v jej   veci   konali   a rozhodli,   svoje   rozhodnutia   náležite   odôvodnili   na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených rozsudkov   okresného   súdu   a krajského   súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 medzinárodného paktu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003