znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 44/02-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2003 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Jána Klučku v konaní o sťažnosti V. a A. B., bytom L. zastúpených advokátom JUDr. P. K., K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 31/95 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   V.   a A.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   v Trnave v konaní vedenom   pod sp. zn. 16 C 31/95   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Trnave   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 31/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Trnave   povinný zaplatiť V. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   A.   B.   p   r   i z n   á   v a   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25 000 Sk (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Trnave   povinný zaplatiť A. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. V. a A. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún).

6.   Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) advokátovi JUDr. P. K., Advokátska kancelária, K..

7. Okresný súd v Trnave je   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 23429-512/0720 vedený v Národnej banke Slovenska Košice do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. marca 2002 doručené podanie V. a A. B., obaja bytom L., (ďalej len „sťažovatelia“), označené ako „Sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní sp. zn. 16 C 31/95 Okresným súdom v Trnave“, na základe ktorého žiadajú vysloviť zbytočné prieťahy v konaní, ktoré začalo v r. 1995, ako aj primerané finančné zadosťučinenie.

Na výzvu ústavného súdu sťažovateľa doplnili svoje podanie o výsledok prešetrenia ich   sťažnosti   predsedníčkou   Okresného   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „okresný   súd“) z 20. novembra 2001, ktorá považovala sťažnosť za čiastočne dôvodnú.

Na výzvu ústavného súdu sťažovatelia požiadali o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred   ústavným   súdom   a doložili   potvrdenie   o svojich   osobných   a majetkových pomeroch. Ústavný súd vyhovel ich žiadosti a ustanovil im za právneho zástupcu v konaní pred   ústavným   súdom   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   44/02-11   advokáta   JUDr.   P.   K.,   K.,   a v nadväznosti   na   to   prijal   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II. ÚS 44/02-16   sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Po prijatí veci na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti sťažovateľov, ako aj k tomu, či sa má vo veci konať ústne pojednávanie. Zároveň ju vyzval na predloženie spisu v predmetnej veci. Okresný súd na výzvu   reagoval   listom   doručeným   ústavnému   súdu   14.   mája   2002,   pričom   vo   svojej odpovedi uviedol nasledovné:

„Právna vec navrhovateľky A. S., V. S. proti odporcovi V. B., A. B. o uvoľnenie nehnuteľnosti (o určenie povinnosti vrátiť a vypratať parcelu č. 16/3 a parcelu č. 116/1 v KÚ Leopoldov) pod sp. zn. 16 C 31/95 napadla na tunajší súd dňa 23. 3. 1995 a vo veci konala sudkyňa JUDr. B. H., ktorá dňa 13. 7. 1995 rozhodla rozsudkom tak, že návrh sa zamieta.   Odvolanie   podala   navrhovateľka,   odporcovia   žiadali   rozsudok   potvrdiť   ako správny. Krajský súd v Bratislave sp. zn. 11 Co 408/95 zo dňa 8. 11. 1995 rozsudok zrušil a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   (poukázal   na   vady   podania,   t.   j.   návrhu,   nebol   zrejmý prechod   vlastníckeho   práva   k sporným   nehnuteľnostiam   na   navrhovateľky,   návrh   bol nejasný a neurčitý). Dňa 27. 12. 1995 bol doplnený návrh na začatie konania, nový termín sudkyňa určila na 1. 2. 1996, potom na 14. 3. 1996, kedy bolo rozhodnuté, že bude potrebné vypracovať   vo   veci   znalecký   posudok.   Dňa   15.   5.   1996   ustanovila   sudkyňa   znalca. Uznesením zo dňa 9. 7. 1996 súd priznal znalcovi preddavok, proti uzneseniu odporcovia podali odvolanie dňa 6. 7. 1996. Krajský súd v Bratislave dňa 19. 11. 1996 uznesenie OS Trnava potvrdil. Dňa 16. 3. 1997 spis prevzal znalec. Odporcovia dňa 30. 4. 1996 podali vzájomný návrh. Dňa 21. 5. 1997 bol súdu doručený znalecký posudok. Vzhľadom k tomu, že v roku 1997 sudkyňa JUDr. B. H. odišla pracovať na Krajský súd v Trnave, dňa 30. 5. 1997 bola vec pridelená podpredsedníčkou súdu JUDr. J. H. sudkyni JUDr. B. M., ktorá dňa 3. 11. 1997 určila termín pojednávania na 14. 1. 1998. Pojednávanie bolo odročené na 20. 2. 1998, 3. 4. 1998, 5. 6. 1998. Dňa 5. 6. 1998 bol znovu vyhlásený rozsudok tak, že súd návrh v celom rozsahu zamietol, taktiež vzájomný návrh v celom rozsahu zamietol. Odporcovia žiadali v časti, kde bol návrh žalobkýň zamietnutý, potvrdiť, vo vzťahu k nim žiadali rozsudok zrušiť, resp. napraviť tak, že parcelu č. 116 o výmere 1.195 metrov štvorcových KÚ Leopoldov, že vydržali.

Krajský súd v Trnave dňa 31. 3. 1999 rozsudok zrušil a spis vrátil dňa 19. 5. 1999. Sudkyňa vo veci určila pojednávanie na deň 10. 9. 1999. Právny zástupca navrhovateľov žiadal   odročiť   pojednávanie   z dôvodu   pobytu   v zahraničí.   Dňa   23.   2.   2000   bol   spis vyžiadaný Krajskou prokuratúrou v Trnave, vrátený bol dňa 3. 5. 2000. Dňa 27. 11. 2000 boli žiadané správy z archívu MÚ Leopoldov, overené doklady však boli súdu zaslané až dňa 2. 4. 2001. Dňa 31. 5. 2001 sudkyňa JUDr. B. M. dala do spisu úpravu, aby bol spis predložený 1. 7. 2001, lebo odišla na starobný dôchodok. Na základe opatrenia zo dňa 28. 6. 2001 bola vec prikázaná na vybavenie novej sudkyni JUDr. M. M., ktorá prevzala celé oddelenie po JUDr. M., pričom v tomto oddelení bolo nevybavených k 1. 6. 2001 len v agende   C   -   474   vecí.   Dňa   21.   11.   2001   bol   spis   postúpený   na   Krajskú   prokuratúru v Trnave,   JUDr.   M.   R.,   ktorá   požiadala   o zapožičanie   spisu   v rámci   podaného mimoriadneho dovolania.

Sudkyňa JUDr. M. od mesiaca október 2001 je dlhodobo práceneschopná, dňom 1. 5. 2002 odišla na materskú dovolenku.

Dňa   6.   2.   2002   z dôvodu   dlhodobej   PN   bola   vec   pridelená   na   prejednanie a rozhodnutie sudkyni Mgr. B. M. (k 1. 5. 2002 má v agende C nevybavených 339 vecí), ktorá pridelené reštančné veci musí najprv naštudovať a potom určiť termín pojednávania. V súčasnej dobe na tunajšom súde chýba 6 sudcov (podľa prepočtu MS SR na 1120 sudcov) a 15 sudcov na počet nevybavených vecí.

Ako vyplýva z celkovej genézy spisu boli nedostatky v samotnom návrhu, ktorý bol nejasný a neurčitý, až na súde boli nedostatky odstraňované, s poukazom na ďalšie nové skutočnosti a oznámenie navrhovateľky bude sa musieť súd vysporiadať s otázkou aktívnej legitimácie v spore.

Okresný súd v Trnave vo veci rozhodol dvakrát rozsudkom tak, že návrh zamietol. Krajský súd v Trnave vyslovil, že právny záver súdu prvého stupňa, že neuplatnením nároku na vydanie nehnuteľností podľa Zák. č. 229/1991 Zb. o pôde, navrhovateľkám už nesvedčí vlastníctvo sporných nehnuteľností a vlastnícke právo svedčí v prospech povinných osôb podľa Zák. č. 229/1991 Zb., je nesprávny, keďže v rozhodnom období podľa zákona o pôde nedošlo k odňatiu vlastníctva. Z doteraz vykonaného dokazovania vyplýva, že podľa zápisu v katastri   nehnuteľností   je   vlastníctvo   zapísané   v prospech   navrhovateliek   a že   nedošlo k prechodu vlastníctva na štát.

Po zrušení veci sudkyňa priebežne konala v zmysle pokynov KS Trnava, zároveň konala v ďalších veciach, k 1. 6. 2001 bolo v oddelení JUDr. M. nevybavených 474 vecí len v agende C, subjektívne prieťahy neboli zistené. Objektívne problémy (poddimenzovaný stav sudcov   na   Okresnom   súde   v Trnave)   nie   je   možné   zo   strany   sudcu   ani   predsedu   súdu ovplyvniť.

S poukazom na podrobné vyjadrenie súhlasím s tým,   aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávanie.“

Ani sťažovatelia netrvali na ústnom pojednávaní.

Predsedníčka   okresného súdu   namiesto príslušného   spisu   doručila   27.   mája 2002 ústavnému súdu rozsudky okresného súdu a uznesenia krajských súdov s odôvodnením, že sudkyňa v predmetnej veci koná a ak je potrebné zaslanie celého spisu, tento ústavnému súdu obratom zašle. Na výzvu ústavného súdu z 10. júla 2002 bol ústavnému súdu doručený spis sp. zn. 16 C 31/95, z ktorého vyplynuli tieto skutočnosti:

Sťažovatelia   sú   v súdnom   konaní,   v ktorom   namietajú   porušenie   ich   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, odporcami.

V období   od   podania   návrhu   23.   marca   1995   po   prvé   rozhodnutie   okresného   súdu z 13. júla 1995 sa uskutočnili tri pojednávania, a to 23. mája 1995, 20. júna 1995 a 13. júla 1995, na ktorom (ostatnom) okresný súd vydal rozsudok, ktorým návrh zamietol. Okrem toho v tomto období navrhovateľka 20. júna 1995 podala zmenu návrhu na začatie konania a žiadala prizvať znalca.

Proti rozsudku okresného súdu podala navrhovateľka odvolanie (16. augusta 1995). Krajský súd v Bratislave 8. novembra 1995 na pojednávaní o tomto odvolaní rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie došlo na okresný súd 7. decembra 1995.

V období od rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave z 8. novembra 1995 o odvolaní (resp.   od   vrátenia   spisu   7.   decembra   1995)   až do   druhého   rozhodnutia   okresného   súdu z 3. júna 1998, ktorým okresný súd návrh v celom rozsahu zamietol a zamietol aj vzájomný návrh,   navrhovateľka   opäť   doplnila   a upravila   návrh   na   začatie   konania.   Vo   veci   sa uskutočnilo päť pojednávaní. Pojednávanie 14. marca 1996, ktoré bolo odročené (jedným z dôvodov odročenia bolo prizvanie znalca, ktorý bol ustanovený uznesením z 15. mája 1996;   na základe požiadavky znalca o preddavok okresný súd uznesením z 9. júla 1996 tento   preddavok   priznal;   voči   tomuto   uzneseniu   sa   odporcovia   -   sťažovatelia   odvolali. Krajský súd v Bratislave rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci 19. novembra 1996 potvrdil). Ďalšie pojednávania boli 14. januára 1998, 20. februára 1998, 3. apríla 1998 a 5. júna 1998, keď okresný súd vo veci rozhodol tak, že návrh zamietol v celom rozsahu a zamietol aj vzájomný návrh. Proti rozsudku podali odporcovia odvolanie 29. júla 1998 a Krajský súd v Trnave 31. marca 1999 o odvolaní rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie došlo na okresný súd 19. mája 1999. V tejto etape konania sa sťažovatelia 14. apríla 1997 sťažovali na nehospodárnosť konania. Dňa 30. mája 1997 bola vec pridelená inej sudkyni, ktorá 3. novembra 1997 nariadila pojednávanie.

Od rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 1991 o odvolaní, ktorým rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové rozhodnutie (resp. od vrátenia spisu 19. mája 1999), sa malo uskutočniť jedno pojednávanie, a to 10. septembra 1999; bolo však odročené   pre   neúčasť   účastníkov,   a   to   na   neurčito.   Spis   sp.   zn.   16   C   31/95   bol   od 22. februára 2000 do 3. mája 2000 na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorej bol   zapožičaný   z dôvodu   podania   podnetu   na   mimoriadne   dovolanie.   V novembri a decembri 2000 bol požiadaný o informácie archív Mestského úradu Leopoldov vo veci zápisnice   Rady   Mestského   národného   výboru   v   Leopoldove   zo   17.   augusta   1976 a navrhovateľka bola vyzvaná na zaslanie overenej kópie darovacej zmluvy. V tejto etape bola vec 28. júna 2001 prikázaná ďalšej sudkyni (spis prevzala 18. júla 2001). Spis bol 21. novembra 2001 postúpený Krajskej prokuratúre v Trnave, ktorá požiadala o zapožičanie spisu   v rámci   podaného   mimoriadneho   dovolania   (spis   bol   vrátený   10. februára   2002). V novembri 2001 predsedníčka okresného súdu reagovala na ďalšiu sťažnosť odporcov - sťažovateľov; v odpovedi okrem iného uvádza, že na okresnom súde chýba päť sudcov, sudcovia   pracujú   s veľkým   množstvom   spisov   a   za   tohto   stavu   podľa   jej   vyjadrenia nemožno vybavovať veci bez toho, aby nevznikli prieťahy v konaní. Sťažnosť sťažovateľov považuje za čiastočne dôvodnú. Z dôvodu práceneschopnosti sudkyne bola vec 6. februára 2002 prikázaná ďalšej sudkyni.

II.

Ústavný   súd   v konaniach,   v ktorých   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   stabilne   vychádza   z toho,   že   účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (II.   ÚS   61/98),   pričom   tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   právoplatným   súdnym rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 26/95).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   doterajšie   konanie   pred okresným súdom vedené pod sp. zn. 16 C 31/95 a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 16 C 31/95 o vypratanie nehnuteľnosti tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov. Okresný súd vo svojom vyjadrení ani nenamietol, že v prípade sťažovateľov ide o neobvykle skutkovo a právne komplikovanú vec (spor).

2. Čo sa týka správania sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania pred okresným súdom, napriek tomu, že v tomto konaní sú odporcami, ich správaniu nemožno pripísať relevantný podiel   na nečinnosti alebo neefektívnej činnosti okresného súdu. Okresný súd neuviedol vo svojom vyjadrení žiadnu skutočnosť, ktorá by obsahovala námietku prispenia sťažovateľov k celkovej dĺžke konania a vytvárania prekážok na rozhodnutie vo veci samej. Ak   okresný   súd   uvádza,   že   nedostatky   boli   v návrhu   samom   (ktorý   však   sťažovatelia nemohli nijako ovplyvniť), a uvádza aj použitie vzájomného návrhu účastníkmi uvedeného súdneho konania, podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia zásadne neovplyvnili dĺžku konania tak, aby im bolo možné pričítať podiel na stave, v ktorom sa teraz vec nachádza. Naopak, sťažnosťami adresovanými orgánu štátnej správy súdov sa snažili „urýchliť“ súdne konanie v predmetnej veci.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 16 C 31/95, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd zhodnotil postup okresného súdu nasledovne:

Od podania návrhu 23. marca 1995 do rozhodnutia okresného súdu z 13. júla 1995, ktorým   návrh   zamietol,   postup   okresného   súdu   bol   síce   rýchly,   avšak   rozhodnutie okresného   súdu   bolo   odvolacím   súdom   zrušené   z dôvodu   nedostatočne   zisteného skutkového stavu, čo viedlo k vráteniu veci okresnému súdu rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 8. novembra 1995 (v konaní sp. zn. 11 Co 408/95), a okresný súd 3. júna 1998 návrh v celom rozsahu znovu zamietol a zamietol aj vzájomný návrh sťažovateľov.Krajský   súd   v Bratislave   rozhodol   o odvolaní   z 31.   marca   1999   tak,   že   zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu predčasného procesného rozhodnutia vychádzajúceho z nesprávneho   právneho   záveru.   Vec   preto   vrátil   opätovne   okresnému   súdu   na   nové prejednanie. Po vrátení veci bolo nariadené len jedno pojednávanie na 10. september 1999, ktoré však pre neúčasť účastníkov bolo odročené na neurčito. Po tomto pojednávaní sa do podania sťažnosti ústavnému súdu neuskutočnilo žiadne ďalšie pojednávanie. S výnimkou zabezpečenia podkladov z archívu Mestského úradu Leopoldov a overenej kópie darovacej zmluvy od navrhovateľov v decembri 2000 okresný súd až do podania sťažnosti nevykonal žiadne   relevantné   právne   úkony,   ktoré   by   smerovali   k odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov označeného konania.

Predsedníčka okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľov z 20. novembra 2001   čiastočne   uznala   prieťahy   v konaní   argumentujúc   tak   objektívnymi   príčinami spôsobujúcimi   tento   neželateľný   stav.   V súlade   s doterajšou   rozhodovacou   činnosťou ústavný súd uvádza (I. ÚS 19/00, II. ÚS 18/98, III. ÚS 14/00), že skutočnosti, ktorými argumentuje predsedníčka okresného súdu (veľký počet nevybavených vecí, nedostatočné obsadenie súdu,   práceneschopnosť konajúcej sudkyne), nemôžu ísť na ťarchu účastníka súdneho   konania.   Vychádzajúc   z uvedeného   a konštatujúc,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 31/95 došlo k zbytočným prieťahov v súdnom konaní, ústavný súd uzavrel, že týmto došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

III.

1.   V nadväznosti   na svoje rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a v súlade   s   §   56   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 16 C 31/95 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 16 C 31/95 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá   sťažovateľom   v dôsledku   toho   vznikla,   a to   priznaním   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali primerané finančné zadosťučinenie, a to po 100 000 Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún) pre každého z nich. Pri určení výšky primeraného finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   poznačenú   zbytočnými prieťahmi (nečinnosťou) vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 31/95 a berúc tiež do úvahy skutočnosť,   že   sťažovatelia   relevantným   spôsobom   takúto   dobu   konania   nespôsobili, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu rozhodol, že sumu 25 000 Sk pre každého zo sťažovateľov možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zastúpenia, ktoré právnemu zástupcovi   sťažovateľov   advokátovi   JUDr.   P.   K.   vznikli   v súvislosti   so zastupovaním sťažovateľov na základe uznesenia ústavného súdu v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca trovy konania spojené s poskytovaním jeho právnych služieb zastúpenia uplatnil, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia podľa § 16 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu, pri výpočte ktorej sa vychádza z § 13 ods.1 cit. vyhlášky z výšky priznaného finančného zadosťučinenia bez zníženia o 20 % (§ 17 ods. 2 cit. vyhlášky). Alternatívne si právny zástupca uplatnil trovy právneho zastúpenia podľa § 13 ods. 8 cit. vyhlášky   odmenu   za   úkon   prevzatia   a prípravy   zastúpenia   vo   výške   1/3   vypočítaného základu, t. j. 2 x 3 900 Sk a režijný paušál, t. j. 2 x 100 Sk; celková suma trov právneho zastúpenia je v tomto prípade 8 000 Sk. Ústavný súd vychádzal pri určení trov právneho zastúpenia z § 13 ods. 8 cit. vyhlášky a priznal JUDr. P. K. trovy právneho zastúpenia 8 000 Sk, ktoré mu zaplatí Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho účet.

Náhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   štátu   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. (§ 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 148 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2003