znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 44/00-133

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a sudcov   Alexandra   Bröstla   a Jána   Mazáka   na   verejných   zasadnutiach   prerokoval podnet P. S., bytom P., a T. B., bytom P., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., proti mestu Prešov, zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 27 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 ods. 1 vety druhej, čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 27 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 1, čl. 2 ods. 1 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   10   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   mesta   Prešov   –   Mestskej   polície   v   Prešove   ako poriadkového orgánu mesta Prešov počas petičnej akcie „Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky“ 10. marca 2000 a 5. januára 2001 takto

r o z h o d o l :

1. Postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove počas petičnej akcie 10. marca 2000 b o l o   p o r u š e n é   petičné právo P. S. a T. B. podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove počas petičnej akcie 10. marca 2000 b o l o   p o r u š e n é   právo na informácie P. S. podľa čl. 26 ods. 1 a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   10   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

3. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. mája 2000 doručené podanie P. S., bytom P., a T. B., bytom P. (ďalej len „navrhovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., označené ako „Podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“ s prílohami. Z dôvodov uvedených v   podnete   navrhovatelia   požadovali,   aby   ústavný   súd   po   jeho   prijatí   na   konanie rozhodol nálezom: „Postupom pracovníkov Mestskej polície v Prešove ako orgánu mesta Prešov zriadeného na základe § 10 ods.   2 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorým dňa 10. 3. 2000 v rozmedzí od 14.00 zhruba do 15.30 hod. žiadali osoby   poverené   zberom   podpisov   pod   petíciu   za   vyvesenie   tibetskej   vlajky   a podnecovateľov P. S. a T. B. o predloženie povolenia na zvláštne užívanie verejného priestranstva, žiadali ich o odstránenie stolíka s petičnými hárkami, o presun na iné miesto a zakázali im zhotovovať zvukovoobrazové a obrazové záznamy z ich konania, došlo k porušeniu ústavných práv podnecovateľov podľa čl. 27 ods. 1 ústavy, podľa čl. 26 ods. 1, 2 ústavy, podľa čl. 12 veta druhá, čl. 13 ods. 1 ústavy v spojitosti s čl. 27 ods. 1 a čl. 26 ods. 1, 2 ústavy, podľa čl. 1 ústavy, podľa čl. 2 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Ústavný   súd   podnet   navrhovateľov   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a že nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, 28. júna 2000 rozhodol o jeho prijatí na konanie. Ústavný súd vyzval 3. júla 2000 primátora mesta Prešov na písomné vyjadrenie   k podnetu   navrhovateľov   a   s   týmto   písomným   vyjadrením   následne oboznámil právneho zástupcu navrhovateľov.

Nakoľko účastníci konania nesúhlasili s upustením od ústneho pojednávania, podľa   §   30   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   vo   veci   podnetu   navrhovateľov uskutočnili dve ústne pojednávania 8. a 21. decembra 2000, na ktorých ústavný súd vykonal dokazovanie nevyhnutné na zistenie stavu veci. Dokazovanie bolo vykonané jednak výsluchom svedkov – zamestnancov Mestskej polície v Prešove M. M., P. L., V. M., J. J., S. O., operačného pracovníka Mestskej polície v Prešove P. C., vedúceho referátu životného prostredia Mestského úradu v Prešove Ing. J. D., účastníkov petičnej akcie J. Š. a M. P., ako aj premietnutím videokazety so záznamom časti petičnej akcie navrhovateľov.

1. K namietanému porušeniu petičného práva

podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

Navrhovatelia   vo   svojom   podnete   predovšetkým   namietali   porušenie   svojho petičného práva podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove ako poriadkového orgánu mesta Prešov. K jeho porušeniu malo dôjsť 10. marca 2000 v popoludňajších hodinách na Hlavnej ulici v Prešove, kde navrhovatelia (spolu s ďalšími osobami) zorganizovali petičnú akciu „Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky“. Počas trvania tejto akcie niektorí jej   účastníci   bubnovali   na   tamtamy.   Navrhovatelia   uviedli,   že   táto   akcia   sa   stala predmetom pozornosti zamestnancov Mestskej polície v Prešove celkom trikrát (dve hliadky),   pričom   títo   od   jej   účastníkov   požadovali   rôzne   povolenia,   ako   napríklad „povolenie na záber verejného priestranstva“, „povolenie na akciu“, resp. „povolenie na   hudobnú   produkciu“,   a   to   aj   napriek   argumentácii   navrhovateľov   a ďalších účastníkov petičnej akcie, že výkon ústavou garantovaného petičného práva nepodlieha žiadnej   povoľovacej   a   ani   oznamovacej   povinnosti.   Vychádzajúc   z uvedeného navrhovatelia   tvrdili,   že   popísaný   postup   zamestnancov   Mestskej   polície   v Prešove „v časti,   kde   žiadali   osoby   poverené   zberom   podpisov   pod   petíciu   za   vyvesenie tibetskej vlajky o predloženie povolenia na zvláštne užívanie priestranstva, vyzvali tieto osoby na presun pred hotel Savoy a kázali im odniesť stolík slúžiaci na podpisové hárky a propagačné materiály, je v rozpore so zákonom č. 85/1990 Zb. o petičnom práve i s Ústavou Slovenskej republiky“, v dôsledku čoho im bol „znemožnený výkon petičného práva, ktorý garantuje ústava v článku 27“.

Mesto   Prešov,   zastúpené   advokátkou   JUDr.   I.   R.   (ďalej   len   „odporca“),   vo svojom   písomnom   vyjadrení   zo   dňa   6.   septembra   2000   nespochybnilo   fakt,   že   na Hlavnej ulici v Prešove sa dňa 10. marca 2000 uskutočnila petičná akcia navrhovateľov doprevádzaná   ich   „hudobnou   produkciou“,   t.   j.   hrou   na   tamtamy   niektorými   z   jej účastníkov.   Podľa   ďalšieho   tvrdenia   odporcu   však   jediným   dôvodom   na   zásah zamestnancov   mestskej   polície   bola   práve   táto   hudobná   produkcia   (bubnovanie)   a nakoľko   túto   „nepovažujeme   za   súčasť   výkonu   petičného   práva   podnecovateľov“, postupom   spomínaných   zamestnancov,   ktorí   sa   dožadovali   povolenia   na   zvláštne užívanie verejného priestranstva, preto ani „nemohlo dôjsť k zásahu do ich petičného práva“, takže „K zisteniu okolností rozhodujúcich pre oprávnenie hudobnej produkcie smeroval postup zamestnancov mestskej polície. Nebolo ani cieľom tohto postupu, ani nemožno z konkrétnych úkonov zamestnancov mestskej polície vyvodiť záver, že by sa akýmkoľvek spôsobom snažili, alebo, že by v skutočnosti zasiahli do petičného práva   podnecovateľov,   obmedzili   alebo   znemožnili“.   Orientáciu   zamestnancov Mestskej   polície   v   Prešove   iba   na   preukázanie   povolenia   na   zvláštne   užívanie verejného priestranstva na účely hudobnej produkcie [a podľa čl. 8 ods. 2 písm. c) všeobecne záväzného nariadenia (ďalej len „VZN“) mesta Prešov č. 63/1996 o čistote mesta]   potvrdili   vo   svojich   svedeckých   výpovediach   zhodne   aj   všetci   vypočutí zamestnanci Mestskej polície v Prešove na ústnom pojednávaní ústavného súdu 8. decembra 2000.

Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy sa petičné právo zaručuje, pričom súčasťou tejto ústavnej garancie je aj povinnosť štátnych a iných orgánov zdržať sa akýchkoľvek zásahov,   ktoré   by   komukoľvek   bránili   vo   výkone   jeho   práva.   Petičné   právo   je garantované aj zákonnou úpravou, podľa ktorej (§ 2 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov) vo výkone petičného práva sa nesmie nikomu brániť. Hoci zákon o petičnom práve upravuje dve obmedzenia petičného práva (§ 2 druhá veta a § 4 ods. 2), medzi tieto nepatrí aj oprávnenie orgánu verejnej moci brániť vo   výkone   petičného   práva   z dôvodov,   ktoré   priamo   nesúvisia   s jeho   výkonom, prípadne ide o dôvody, ktoré možno a je potrebné riešiť osobitne, avšak bez ujmy samotnému výkonu petičného práva. Preto pri takomto zásahu orgánu verejnej moci nesmie dôjsť k následku, ktorý by znamenal zmarenie alebo fyzické znemožnenie jeho ďalšieho výkonu.

Po dvoch ústnych pojednávaniach a vykonanom dokazovaní považoval ústavný súd za preukázané, že 10. marca 2000 sa na Hlavnej ulici v Prešove uskutočnila petičná akcia „Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky“ sprevádzaná bubnovaním na tamtamy, organizátormi a účastníkmi ktorej boli aj samotní navrhovatelia. Úlohou ústavného súdu v danom prípade nebolo posúdenie, prípadne hodnotenie, či takéto bubnovanie možno považovať za „inú kultúrnu produkciu“ v zmysle čl. 8 ods. 2 písm. c) VZN mesta Prešov č. 63/1996 o čistote mesta, prípadne za „hudobnú produkciu“ v zmysle § 1 ods. 1 písm. b) zákona č. 96/1991 Zb. o verejných kultúrnych podujatiach, ktorej uskutočnenie   môže   podliehať   povoľovaciemu,   resp.   oznamovaciemu   konaniu   pred príslušným   štátnym   alebo   samosprávnym   orgánom.   Nakoľko   v   zmysle   ústavnej a zákonnej úpravy výkon   petičného práva nepodlieha žiadnemu z takýchto konaní, predmetom   pozornosti   ústavného   súdu   bolo   predovšetkým   zisťovanie,   či   a   akým spôsobom,   prípadne   v   akom   rozsahu   sa   vyžadovanie   povolenia   ohľadom   takejto hudobnej produkcie zamestnancami Mestskej polície v Prešove prejavilo na priebehu a ďalšom trvaní petičnej akcie navrhovateľov. Z vykonaného dokazovania ústavný súd zistil, že zamestnanci Mestskej polície v Prešove (hliadky č. 11 a 12) 10. marca 2000 opätovne požadovali od navrhovateľov písomné povolenie na užívanie, resp. záber verejného   priestranstva   z   dôvodu   ich   „hudobnej   produkcie“   a   za   tým   účelom   aj požiadali   jedného   z   navrhovateľov   (T.   B.),   aby   si   takéto   povolenie   zadovážil   na Mestskom úrade v Prešove. Požadované písomné povolenie sa však navrhovateľom v priebehu svojej petičnej akcie nepodarilo zadovážiť. Ako už bolo uvedené, ani za tejto situácie, t. j. pri nezadovážení písomného povolenia na kultúrnu či inú hudobnú produkciu „doprevádzajúcu“ petičnú akciu, nevzniká žiadnemu orgánu verejnej moci oprávnenie na akýkoľvek zásah, či dokonca obmedzenie výkonu petičného práva (tento stav sa môže stať iba dôvodom na zákaz alebo obmedzenie tej činnosti, ktorá udeleniu príslušného povolenia podlieha). Zadovážením takéhoto povolenia (-í) nemožno takisto podmieňovať ďalší výkon petičnej akcie, nakoľko ani ústavná a ani zákonná úprava takúto podmienku výkonu petičného práva neustanovuje. Z vykonaného dokazovania (najmä z videokazety zachytávajúcej priebeh petičnej akcie navrhovateľov) ústavný súd zistil, že zamestnanci Mestskej polície v Prešove postupovali tak, že získaním požadovaného   písomného   povolenia   podmienili   nielen   ďalšie   konanie   „hudobnej produkcie“,   ale   aj   samotnej   petičnej   akcie   navrhovateľov   („bez   papiera   to   musíte zbaliť“).   Keďže takéto povolenie sa navrhovateľom nepodarilo   zadovážiť,   rozhodli nielen o ukončení „hudobnej produkcie“, ale aj samotnej petičnej akcie navrhovateľov. Na   druhom   ústnom   pojednávaní   21.   decembra   2000   vykonal   ústavný   súd   dôkaz listinou „Hlásenie dennej smeny zo dňa 10. 3. 2000“, z ktorej vyplynulo, že 10. marca 2000 o 13.20 h bola pred Mestský úrad v Prešove poslaná hliadka mestskej polície č. 12 s úlohou, „aby ukončili petičnú akciu vzhľadom k tomu, že tam vyhrávajú na bubnoch rovno pred MsÚ – sú hluční“, pričom ďalšie hlásenie z toho istého denného záznamu o 14.01 dokladuje splnenie tejto úlohy tak, že: „akciu pred MsÚ skončili, prestali hrať na bubnoch a zložili stolík, zdržujú sa však ešte na mieste“.

Aj zo svedeckej výpovede operačného pracovníka Mestskej polície v Prešove, ku ktorej došlo na druhom ústnom pojednávaní ústavného súdu 21. decembra 2000, vyplynulo, že kvôli narušovaniu verejného poriadku „som tam poslal ďalšiu hliadku, aby preverili danú skutočnosť a túto akciu..., proste im to tam zrušili, že nemôžu tam narušovať verejný poriadok...“.

Z takto   zisteného   skutkového   stavu   vyplynulo,   že   tri   zásahy   zamestnancov Mestskej polície v Prešove (ktoré títo vykonávali aj na pokyn operačného pracovníka) viedli k tomu, že navrhovatelia, ako aj ostatní účastníci boli 10. marca 2000 nútení ukončiť petičnú akciu „Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky“.

Z   vykonaného   dokazovania   ústavný   súd   zistil,   že   mesto   Prešov   –   Mestská polícia   v Prešove   tým,   že   jej   zamestnanci   podmienili   ďalší   výkon   petičného   práva navrhovateľov   zadovážením   písomného   povolenia   na   hudobnú   produkciu doprevádzajúcu ich petičnú akciu a po nezadovážení takéhoto povolenia túto petičnú akciu ukončili, porušilo základné právo navrhovateľov podľa čl. 27 ods. 1 ústavy.

2. K namietanému porušeniu slobody prejavu a práva na informácie

podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy

V súvislosti so zabezpečovaním filmovej a obrazovej dokumentácie z petičnej akcie navrhovatelia namietli aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. Navrhovatelia v tejto súvislosti uviedli: „Policajti natáčanie na videokameru i   fotografovanie   podnecovateľom   i   osobám   organizujúcim   petičnú   akciu   zakázali s tým, že si   „neprajú, aby boli natáčaní a fotografovaní“, nakoľko na toto nemajú povolenie. Kameraman i podnecovateľ P. S. výzvu poslúchli“. Postup zamestnancov Mestskej polície v Prešove, ktorí od organizátorov petičnej akcie vyžadovali povolenie na   svoje   snímanie   videokamerou,   ako   aj   vyhotovovanie   fotografických   snímok, navrhovatelia posúdili ako „znemožnenie výkonu práva garantovaného čl. 26 ústavy a čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Vo svojom písomnom vyjadrení k tejto časti podnetu navrhovateľov odporca uviedol: „Sme toho názoru, že aj zamestnanci mestskej polície majú právo na ochranu svojej osobnosti tak podľa ustanovenia § 11 a 12 Občianskeho zákonníka, ako aj podľa článku   19   ods.   3   Ústavy   SR,   podľa   ktorej   má   každý   právo   na   ochranu   pred neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívaním   údajov o svojej   osobe.   Takýmto   zhromažďovaním   údajov   o   svojej   osobe   môže   byť   aj zhromažďovanie obrazových záznamov zo svojej osoby. Aj keď zamestnanci mestskej polície sú v postavení verejného činiteľa, ani tento status im neznemožňuje uplatňovať právo podľa vyššie citovaného článku ústavy a ustanovení Občianskeho zákonníka. Domnievame   sa,   že   zamestnanec   mestskej   polície   mal   právo   ohradiť   sa   voči zhromažďovaniu záznamov voči svojej osobe.“

Z   obsahu   podnetu   a   z   písomného   vyjadrenia   odporcu   bolo   ústavnému   súdu známe, že priebeh petičnej akcie navrhovateľov bol jej organizátormi a účastníkmi jednak   zaznamenávaný   na   videokameru   a   dokumentovaný   aj   prostredníctvom fotografických snímok. Po vykonaní dôkazov premietnutím videokazety a výsluchom zamestnancov Mestskej   polície   v   Prešove   ústavný súd zistil,   že   niektorí   z nich   sa ohradili voči tomu, aby boli pri výkone svojej služobnej činnosti (a bez predošlého udelenia súhlasu) snímaní videokamerou a fotografovaní. V tejto súvislosti bol tiež dokladovaný disciplinárny postih jedného zo zamestnancov Mestskej polície v Prešove za jeho nesprávny postup voči účastníkovi petičnej akcie, ktorý jej priebeh (vrátane postupu tohto zamestnanca mestskej polície) snímal videokamerou. Pri rozhodovaní o tejto   časti   podnetu   navrhovateľov   ústavný   súd   (a   v   súlade   so   svojou   stabilnou judikatúrou I. ÚS 65/98, I. ÚS 78/99) zobral do úvahy, že v konaní o podnete je možné namietať   len   porušenie   svojich   práv,   a   nie   aj   práv   iných   osôb.   Nakoľko   žiaden z predkladateľov   podnetu   ale   nezachytával   priebeh   petičnej   akcie   na   videokameru a nakoľko osoba, ktorá tento videozáznam zhotovovala, sa na ústavný súd so svojím podnetom na porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy neobrátila, ústavný súd sa (a z tohto dôvodu) podnetom namietajúcim porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy zaoberal len v rozsahu, v akom bolo tvrdené porušenie tohto základného práva namietané jedným z navrhovateľov (P. S.), a to pri zhotovovaní fotodokumentácie z petičnej akcie.

Sloboda prejavu a právo na informácie sa zaručujú podľa čl. 26 ústavy, pričom ústavou upravené (a pritom jediné) obmedzenia ich výkonu sú upravené v čl. 26 ods. 4. Medzi tieto obmedzenia patrí aj „ochrana práv a slobôd iných“. Pri uplatňovaní týchto základných práv ide o vytvorenie primeranej rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na súkromie toho (tých), o ktorom sa informácie získavajú, pričom   sa   uznáva,   že   u   osôb   verejného   záujmu   dochádza   k   zúženiu   priestoru   ich súkromnej   sféry,   v   dôsledku   čoho   sa   primerane   znižuje   aj   úroveň   ochrany   ich osobnostných práv. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy vo svojej rezolúcii 1165 z 26. júna 1998 venovanej právu na súkromie uvádza, že verejne činné osoby (public figures) ... musia rešpektovať, že osobitné postavenie, ktoré zastávajú v spoločnosti (a v mnohých   prípadoch   na   základe   svojho   vlastného   rozhodnutia),   automaticky vyvoláva   tlak   na   ich   súkromie“.   Každá   osoba   vystupujúca   na   verejnosti   musí (a v dôsledku toho) strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto svojou činnosťou. Aj pri výkone základných práv podľa čl. 26 ústavy je prirodzene nutné rešpektovať základné práva a slobody toho, o ktorom sa informácie získavajú, vrátane jeho práva na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným zneužívaním   údajov   o   svojej   osobe   podľa   čl.   16,   resp.   19   ústavy.   Ak   by   preto v dôsledku výkonu základného práva na informácie došlo k zásahu do takýchto práv, každý   postihnutý   má   právo   sa   brániť   použitím   ktoréhokoľvek   zo   zákonných prostriedkov   ich   ochrany   upravených   v   §   13   Občianskeho   zákonníka.   Toto   právo nemožno odňať ani osobám verejného záujmu (vrátane verejných činiteľov), ak sa domnievajú,   že   v   dôsledku   výkonu   slobody   prejavu   a   práva   na   informácie   došlo k neoprávnenému zásahu do ktoréhokoľvek z ich základných práv upravených v čl. 16 a čl.   19   ústavy,   nakoľko   ich   postavenie   ako   verejných   činiteľov   ich   nevylučuje z možnosti   uplatňovania   občianskoprávnej,   prípadne   trestnoprávnej   ochrany   svojej osobnosti.

Podľa tvrdenia odporcu nakoľko aj zamestnanci mestskej polície majú právo na ochranu svojej osobnosti podľa § 11 a 12 Občianskeho zákonníka aj podľa čl. 19 ods. 3 ústavy, jej zamestnanec mal právo „ohradiť sa proti zhromažďovaniu záznamov voči svojej osobe“, ako sa to stalo počas jeho fotografovania v priebehu petičnej akcie navrhovateľom   10.   marca   2000.   Ako   už bolo spomenuté,   niet   sporu   o   tom,   že   aj zamestnanci obecnej polície ako verejní činitelia (podľa § 5 ods. 1 zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov) majú právo domáhať sa na súde ochrany svojej osobnosti, do ktorej bolo zasiahnuté niektorou z foriem, pred ktorou chránia   fyzické   osoby   ustanovenia   §   11   Občianskeho   zákonníka.   Nakoľko   ale predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú len rýdzo osobné práva fyzickej osoby ovplyvňujúce rozvoj jeho osobnosti (sú s ním úzko späté), hlavným zmyslom a cieľom takejto občianskoprávnej ochrany je všestranný rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka. Toto hľadisko je potom rozhodujúce aj pri určení, ktoré práva fyzickej osoby a v akom rozsahu sú týmto ustanovením Občianskeho zákonníka chránené.

Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa – zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu   ochrany   osobnosti   patria   zásadne   otázky   týkajúce   sa   ich   intímnej   sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu   ústavnej   alebo   zákonnej   právomoci   verejných   činiteľov   na   verejnosti   ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade   považovať   za   súčasť   ich   základného   práva   na   súkromie.   Ústavný   súd   sa rozsahom   pojmu   súkromie   verejného   činiteľa   už   zaoberal   v   prípade   poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, pričom uviedol: „Pojem súkromie sa týka iných stránok   života   človeka,   ako   je   vzdanie   sa   alebo   nevzdanie   sa   funkcie   poslanca. Uznesenie štátneho orgánu, ktorým tento berie na vedomie vzdanie sa tejto funkcie, nemožno   považovať   za   porušenie   nedotknuteľnosti   súkromia   navrhovateľa“ (I. ÚS 8/97).   V   prípade   výkonu   ústavných   alebo   zákonných   právomocí   verejných činiteľov na verejnosti ide totiž o takú ich činnosť, ktorá podlieha (môže podliehať) rôznym služobným príkazom, usmerneniam, ako aj zákonnému režimu kontroly buď odbornej,   alebo   laickej   verejnosti.   Verejnosť   sa   k spôsobu,   akým   verejní   činitelia vykonávajú   svoje   ústavné   alebo   zákonné   právomoci,   môže   vyjadrovať   napríklad prostredníctvom otázok, sťažností a pod. Otázkou verejného záujmu je (a v dôsledku uvedeného) preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia   byť   vedomí   toho,   že   budú   vystavení   pozornosti   verejnosti   a budú   musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou. Takémuto právnemu režimu prirodzene nepodliehajú otázky spadajúce do rozsahu základného práva na súkromie fyzickej osoby. Pre úplnosť možno uviesť, že   ak   by   pôsobenie   verejného   činiteľa   na   verejnosti   (predstavujúce   výkon   jeho ústavných   alebo   zákonných   právomocí)   bolo   nutné   považovať   za   súčasť   jeho základného   práva   na   súkromie,   resp.   za   prejavy   jeho   osobnej   povahy,   akékoľvek zásahy   do   neho   (vrátane   získavania   informácií   o   spôsobe   výkonu   tejto   právomoci konkrétnym verejným činiteľom) by boli možné len v rámci výnimiek z celkového režimu ochrany a nezasahovania do takto definovaného základného práva na súkromie. V   širšom   kontexte   takéhoto   výkladu   základného   práva   na   súkromie   by   preto   aj akákoľvek kritika, napríklad zlej povesti toho štátneho alebo samosprávneho orgánu, na   ktorého   čele   stojí   alebo   v   rámci   ktorého   pôsobí   verejný   činiteľ,   mohla   (hoci implicitne) predstavovať zásah do jeho osobných alebo osobnostných práv. Je však zrejmé, že verejného činiteľa a ten orgán, na ktorého čele stojí alebo v rámci ktorého koná, nemožno stotožňovať, nakoľko ide o dva celkom odlišné a samostatné subjekty s rozdielnymi režimami zodpovednosti. Nakoľko výkon zákonnej právomoci verejného činiteľa   –   zamestnanca   Mestskej   polície   v   Prešove   na   verejnosti   nebolo   možné (a v dôsledku uvedeného) považovať za prejav jeho osobnej povahy a ani za súčasť jeho základného práva   na súkromie,   pri výkone práva   navrhovateľa   na informácie v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy s ním nebol oprávnený spájať zákonné oprávnenie podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t. j. privolenie na zhotovenie svojej obrazovej snímky. Uvedené nie je na ujmu tak rešpektovaniu zákonných podmienok spätých s ďalším   rozširovaním   takto   získaných   obrazových   snímok,   ako   aj   prípadnému obmedzeniu základného práva na informácie z ďalších dôvodov uvedených v čl. 26 ods.   4 ústavy. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že postupom   mesta Prešov   –   Mestskej   polície   v   Prešove,   ktorej   zamestnanec   podmienil   zhotovenie obrazových   snímok   zachytávajúcich   ho   pri   výkone   jeho   zákonnej   právomoci   na verejnosti svojím privolením, došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa P. S. podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, nakoľko k obmedzeniu výkonu jeho základného práva na informácie odporcom nedošlo z dôvodu „ochrany práv a slobôd iných“ v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy.

Použijúc identickú argumentáciu ústavný súd súčasne rozhodol, že označeným postupom   mesta   Prešov   –   Mestskej   polície   v   Prešove   došlo   aj   k porušeniu   čl.   10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko tento nebolo možné oprieť   o   žiadny   z   dôvodov   umožňujúcich   obmedzenie   práva   na   prijímanie a rozširovanie informácií uvedených v čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy, čl. 13 ods. 1 v spojení s čl. 27 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy

Navrhovatelia   ďalej   namietali,   že   označenými   postupmi   mesta   Prešov   – Mestskej polície v Prešove vo vzťahu k výkonu ich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 27 ods. 1 ústavy došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy, t. j.   „priamo   k odňatiu   základných   atribútov   subjektívneho   petičného   práva“,   resp. k „odňatiu jedného zo základných atribútov práva na informácie“. Ústavný súd už vo vzťahu   k obsahu   a   uplatňovaniu   ustanovenia   čl.   12   ods.   1   ústavy   (vrátane neodňateľnosti základných práv) v konaniach o individuálnej ochrane ľudských práv uviedol: „jednotlivé zásady vymenované v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Preto ich treba chápať výlučne ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim   v   normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov.   Vzhľadom   na   tieto   znaky nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení   v   individuálnych záležitostiach“ (I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97), pričom s ohľadom na ich prirodzenoprávnu povahu   je   zrejmé,   že   „znemožnenie   ich   skutočného   (faktického)   výkonu  ... nespôsobuje   zánik   týchto   práv   a   slobôd“   (I.   ÚS   76/97).   Nakoľko   ale   obmedzenie výkonu   základných   práv   a   slobôd   v   rozpore   s   ústavnými   podmienkami   napríklad štátnym alebo samosprávnym orgánom nemá žiaden dopad na ich „prirodzenoprávny“ režim upravený v čl. 12 ods. 1 ústavy, ústavný súd nevyhovel podnetu navrhovateľov v časti namietajúcej porušenie čl. 26 ods. 1 a 2, ako aj čl. 27 ods. 1 ústavy v spojení s jej čl. 12 ods. 1 druhou vetou.

Navrhovatelia ďalej namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods.   1   a   2   a   čl.   27   ods.   1   ústavy   v spojení   s   jej   čl.   13   ods.   1.   Ústavný   súd   pri prejednávaní tejto časti podnetu navrhovateľov zohľadnil svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou „čl. 13 ústavy určuje miesto a úlohy zákonov pri ukladaní povinností a   obmedzovaní   základných   práv   a slobôd,   v   dôsledku   čoho   smeruje   výlučne k zákonodarnému orgánu...“ (I. ÚS 32/98), a nevyhovel podnetu navrhovateľov v časti namietajúcej porušenie čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy postupom iného ako zákonodarného orgánu.

4. K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3 ústavy

Navrhovatelia vo svojom podnete napokon namietali, že označeným postupom odporcu došlo aj k porušeniu čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3 ústavy. V jeho neskoršom doplnení z 25. septembra 2000 však uviedli: „netrváme na vyslovení porušenia čl. 2 ods. 1 ústavy“. Ústavný súd pri prejednaní tejto časti podnetu navrhovateľov zobral do úvahy, že v nej nenamietali porušenie žiadneho zo svojich základných práv, ale od ústavného súdu požadovali, aby rozhodol o tom, že porušenie ich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 27 ods. 1 ústavy znamenalo aj porušenie základných zásad, na ktorých je budovaný právny štát, tak ako sú vymenované v čl. 1 a 2 ústavy. Hoci v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy je ústavný súd oprávnený rozhodovať o porušení označených základných práv a slobôd navrhovateľov, súčasťou tohto konania nie je aj jeho rozhodovanie o tom, či a aké účinky mali takéto porušenia na zásady právneho štátu uvedené v čl. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd preto nevyhovel navrhovateľom v časti podnetu požadujúcej vyslovenie porušenia čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3 ústavy označeným postupom zamestnancov Mestskej polície v Prešove.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. januára 2001