znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 439/2015-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnostiEMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A., Rut 91.081.000-6, Santa Rosa 76,Santiago, Chile, právne zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Magálom, LL.M.,Advokátska kancelária Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Eurovea Central 1, Pribinova 4,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 25/2014 z 29. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti EMPRESA NACIONAL DEELECTRICIDAD S.A. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 1 Obdo 25/2014 z 29. júla 2014 v časti, ktorou bolo dovolanie obchodnej spoločnostiEMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A. odmietnuté, p o r u š e n é b o l o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 25/2014z 29. júla 2014 v časti, ktorou bolo dovolanie obchodnej spoločnosti EMPRESANACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A. odmietnuté, z r u š u j ea vec v r a c i aNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A.p r i z n á v a náhradu trov konania vo výške 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eura osem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účetjej právneho zástupcu Mgr. Martina Magála, LL.M., Advokátska kancelária Allen & OveryBratislava, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti EMPRESA NACIONALDE ELECTRICIDAD S.A. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EMPRESA NACIONALDE ELECTRICIDAD S.A., Rut 91.081.000-6, Santa Rosa 76, Santiago, Chile (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 1 Obdo 25/2014 z 29. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) v časti, v ktorejbolo odmietnuté jej dovolanie, a vydania tohto nálezu:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti a právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok a právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 7. 2014, sp. zn. 1 Obdo/25/2014 v časti, v ktorej bolo dovolanie spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A. odmietnuté, porušené bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 7. 2014, sp. zn. 1 Obdo/25/2014 v rozsahu, v akom bolo dovolanie spoločnosti EMPRESA NACIONAL DE ELECTRICIDAD S.A. odmietnuté, zrušuje a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 439/2015-26 z 21. júla 2015 prijal sťažnosťsťažovateľky na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu obchodnej spoločnostiSLOVENSKÉ ENERGETICKÉ STROJÁRNE, a. s., Tlmače (ďalej len „navrhovateľka“),Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 34 Cb 63/2013-214z 21. októbra 2013nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil spoločnosti CréditAgricoleCorporate and Investment Bank, Paríž, vo veci jej organizačnej zložky Crédit AgricoleCorporate and Investment Bank S.A., pobočka zahraničnej banky, Bratislava (ďalej len„odporkyňa“ alebo „banka“), povinnosť zdržať sa poskytnutia akýchkoľvek plnenív prospech sťažovateľky na základe záručných listín vystavených odporkyňouč. LGI07109753 na sumu 14 250 221,60 $ v znení jej dodatku a č. B200498 na sumu4 690 073,24 $ v znení jej neskorších dodatkov, zabezpečujúcich porušenie povinnostínavrhovateľky vyplývajúcich zo zmluvy o dielo č. ACB-003.06 uzatvorenej 25. júla 2007,a to až do právoplatnosti rozsudku v konaní vo veci samej. Vo zvyšnej časti návrhna nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Zároveň navrhovateľke uložil povinnosťv lehote 30 dní od doručenia uznesenia podať návrh na začatie konania vo veci samej.

Na základe odvolania odporkyne a sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) uznesením č. k. 1 Cob 397/2013-531 z 9. januára 2014 rozhodol tak,že odvolanie sťažovateľky odmietol a zároveň potvrdil uznesenie okresného súduvo výroku, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie. Vo vzťahu k odvolaniusťažovateľky odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sťažovateľka nie jeúčastníčkou konania, resp. vedľajšou účastníčkou, a predbežným opatrením jej nebolauložená ani žiadna povinnosť v zmysle § 76 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejaj „OSP“), preto odvolanie sťažovateľky odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP akopodané neoprávnenou osobou.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podali sťažovateľka a odporkyňa dovolania.Sťažovateľka v dovolaní namietala odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237písm. f) OSP, keďže prvostupňový ani odvolací súd s ňou nekonali ako s účastníčkoukonania, pričom odvolací súd jej odvolanie odmietol. V dovolaní tiež uviedla,že rozhodnutia konajúcich súdov sú zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. d)OSP, pretože v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté (dokonca dvakrát) a zároveňv tej istej veci prebieha neskončené konanie. O dovolaniach sťažovateľky a odporkynerozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo 25/2014 z 29. júla 2014 tak, že dovolaniesťažovateľky odmietol ako podané neoprávnenou osobou, a zároveň uznesenie krajskéhosúdu vo výroku potvrdzujúcom uznesenie okresného sudu č. k. 34 Cb 63/2013-214z 21. októbra 2013 o nariadení predbežného opatrenia zrušil a vec mu vrátil na ďalšiekonanie.

II.

Sťažnosť a vyjadrenia účastníkov

Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu.

Sťažovateľka predmetnú sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušeniejej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo/25/2014 z 29. júla 2014 odôvodnila tým, že napriekskutočnosti, že sa v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo aj o právachsťažovateľky, súdy s ňou nekonali ako s účastníčkou konania a neumožnili jej chrániťpred súdom svoje práva, hoci sa toho právom upraveným postupom domáhala.

Inými slovami, v rámci troch inštancií všeobecných súdov sa ani jeden súdnezaoberal argumentmi sťažovateľky nad rámec procesného odmietnutia. Ani jeden súdso sťažovateľkou nekonal ako s účastníčkou konania. Ani jeden súd nebral pri rozhodovanído úvahy argumenty sťažovateľky vo vzťahu k podmienkam nariadenia predbežnéhoopatrenia (napr. k existencii bezprostredne hroziacej ujmy). Vyjadrenia sťažovateľkyk argumentom a dôkazom navrhovateľa neboli súdmi vôbec vzaté do úvahy.

So sťažovateľkou v jej veci nebolo ani len konané, nieto ešte aby jej súdy doprialimožnosť vyjadriť sa k dôkazom, rovnosť zbraní alebo kontradiktórnosť konania.Za takýchto okolností je sťažovateľka presvedčená, že došlo k zásahu do jej základnýchpráv.Najvyšší súd sa na opakovanú výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podanímč. KP 3/2015-56 (ďalej len „vyjadrenie najvyššieho súdu“) doručeným ústavnému súdu12. októbra2015.V predmetnompodanízaujalstanovisko,v ktoromodkázalna predchádzajúce uznesenie ústavného súdu, v ktorom vyjadrený názor si všeobecné súdyosvojili a postupujú pri rozhodovacej činnosti v jeho zmysle.

V zmysleuvedenéhonajvyššísúdk veciuviedol,že«ústavný súd v uznesení č. k. I. ÚS 713/2013-33 z 11. decembra 2013 poukázal na základný komentár k Občianskemu súdnemu poriadku a v tejto súvislosti na vysvetlivky k § 76 ods. 2 OSP, s ktorého znením sa ústavný súd v plnej miere stotožnil, a ktoré znie: „Tretej osobe („niekomu inému“ – ods. 2) bude v praxi možné uložiť len povinnosť podľa písm. d/, e/ a f/ ods. 1 ustanovenia; príkladom môže byť predbežné opatrenie o povinnosti peňažného ústavu (banky a i.) nevykonať výplatu určitej peňažnej sumy; tak účastník, ako aj tretia osoba má právo podať odvolanie proti uzneseniu nariaďujúcemu predbežné opatrenie, ktorým sa jej ukladá povinnosť“. Tento výklad považoval ústavný súd za logický, keďže zachováva a ochraňuje práva všetkých osôb dotknutých predbežným opatrením.».

V závere najvyšší súd skonštatoval, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutienekorešponduje s už uvedeným nálezom ústavného súdu a v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) súhlasil s upustením od ústnehopojednávania.

Vo vzťahu k vyjadreniu najvyššieho súdu zaujala stanovisko sťažovateľka podanímz 19. októbra 2015 (ďalej len „stanovisko“) doručeným ústavnému súdu 20. októbra 2015.V stanovisku sa stotožnila s vyjadrením najvyššieho súdu a s upustením od ústnehopojednávania v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasila.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veciod ústneho pojednávania, nakoľko dospel k názoru, že od tohto pojednávania nebolo možnéočakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia práv.

III.

Právne úvahy a závery ústavného súdu

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...)

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 74 ods. 2 OSP príslušný na nariadenie predbežného opatrenia je súd, ktorýje príslušný na konanie o veci. Ak nie je príslušný súd známy alebo ak príslušný súdnemôže včas zakročiť, zakročí a nariadi predbežné opatrenie podľa § 75a súd, v ktoréhoobvode sa maloletý zdržuje. Len čo je to však možné, postúpi vec príslušnému súdu.Účastníkmi konania sú tí, ktorí by nimi boli, keby šlo o vec samu.

Podľa § 76 ods. 2 OSP predbežným opatrením možno nariadiť povinnosť niekomuinému než účastníkovi len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

Podľa § 90 OSP účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný)alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.

Podľa § 94 ods. 1 OSP v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, sú účastníkmi aj tí,o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať. Ak však ide o konanie o neplatnosťmanželstva, sú účastníkmi len manželia.

Podľa § 206 ods. 1 OSP ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolacísúd.

Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiacaod právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravnéhouznesenia.

2. Podstatou argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti je, že sťažovateľkanebola najvyšším súdom považovaná za účastníčku konania v konaní o nariadeniepredbežného opatrenia a z toho dôvodu sa nemohla domáhať ochrany svojich práv,konkrétne nároku na výplatu predbežným opatrením zablokovaných peňažnýchprostriedkov v banke, čím jej bolo odopreté právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľkou podané dovolanie, ktorým sa po vyčerpaní riadneho opravnéhoprostriedku opätovne domáhala postavenia účastníka v konaní, bolo dovolacím senátomnajvyššieho súdu procesne odmietnuté.

Dovolací senát v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že sťažovateľkunemohol považovať za účastníčku konania, pretože zo žiadneho dokladu nevyplývalo, že bynavrhovateľka označila sťažovateľku za účastníka konania alebo že by o vstupesťažovateľky do konania rozhodol súd.

V ďalšom sa preto najvyšší súd zameral na výklad troch definícií účastníkov konania(§ 90 a § 94 OSP), v ktorom zdôrazňuje, že právo na podanie opravného prostriedku protirozhodnutiu súdu (odvolania alebo dovolania) má len účastník konania.

Postavenie sťažovateľky bolo dovolacím senátom najvyššieho súdu posúdené„stricto sensu“podľa druhej definície účastníkov konania (§ 90 OSP) v zmysle ustanovenia§ 74 ods. 2 OSP.

Možnosť aplikácie tretej definície účastníkov konania (§ 94 ods. 1 OSP v zmyslektorého účastníkmi konania sú aj osoby, ktorých práva a povinnosti nie sú výslovneupravené výrokom rozhodnutia, avšak ich právne postavenie je ním nejakým spôsobomdotknuté) na sťažovateľkinu vec bola podľa názoru dovolacieho senátu najvyššieho súduvylúčená, pretože návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol podaný navrhovateľkouv sporovom konaní.

Najvyšší súd na podporu uvedeného ďalej poukázal na § 240 ods. 1 OSP,podľa ktorého právo podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok prislúcha lenúčastníkovi konania.

Textácia § 206 ods. 1 OSP (na základe ktorej by v kombinácii s treťou definíciouúčastníkov konania bolo na zvážení, či považovať sťažovateľku za osobu oprávnenúna podanie opravného prostriedkuodvolania) je podľa názoru dovolacieho senátunajvyššieho súdu vo vzťahu k veci sťažovateľky irelevantná, keďže toto ustanoveniemá upravovať len suspenzívny účinok odvolania vo vzťahu k účastníkovi, resp. za určitýchpodmienok vedľajšiemu účastníkovi konania. Predmetné ustanovenie podľa názorunajvyššieho súdu neupravuje okruh účastníkov konania (a ani nedefinuje pojem zúčastnenejalebo dotknutej osoby, ktorá by mala byť považovaná za osobu oprávnenú na podanieodvolania).

Najvyšší súd teda v konaní o nariadenie predbežného opatrenia svojím rozhodnutímpotvrdil uloženie povinnosti banke (odporkyni) nevykonať výplatu peňažnej sumyv prospech sťažovateľky, pričom postavenie sťažovateľky nekvalifikoval ako postavenieúčastníka konania ani ako postavenie zúčastnenej osoby v konaní.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka voči napadnutému uzneseniu nemalamožnosť procesne brániť a dostala sa tak do postavenia „štatistu“ prizerajúceho sana konanie, v ktorom sa„de facto“rozhodovalo „o nej bez nej“.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanejplatnej a účinnej normy na zistený stav veci (II. ÚS 70/2014).

Pri posúdení postavenia sťažovateľky v konaní ústavný súd naďalej zotrvávana názore už vyjadrenom v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 713/2013, podľa ktoréhopredbežným opatrením možno podľa § 76 ods. 2 OSP uložiť povinnosť niekomu inému nežúčastníkovi konania len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Túto inú osobuvšak možno následne považovať za účastníka pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhodujeo uložení povinnosti súčinnostného charakteru tejto osobe.

Teda v prípade sťažovateľky sa vzhľadom na už uvedenú podstatu základného právana súdnu ochranu javí ústavnému súdu za ústavne neudržateľný taký výklad ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku upravujúcich účastníctvo v konaní, ktorým by bolasťažovateľke odopretá možnosť akejkoľvek procesnej obrany (a skrz nej vyjadrenia sak veci) voči rozhodnutiu všeobecného súdu čo aj len dočasne zasahujúceho do jej práv.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že neodmysliteľným základom právana súdnu ochranu je inštitút účastníctva v konaní. Je to práve vstup do postavenia účastníkakonania a následne rešpektovanie všetkých ostatných práv odvíjajúcich sa od tohtopostavenia, ktorý garantuje každému zákonom ustanoveným postupom možnosť domáhaťsa svojich práv pred nezávislým a nestranným súdom.

Na margo samotného postavenia účastníka konania ústavný súd dodáva, že ono samoosebe ešte nezakladá nárok na úspech námietok v spore, avšak je jednak garanciou toho,že sporom dotknutá strana bude aj vypočutá, a tak isto aj garanciou toho, že dotknutá stranabude mať vedomosť o začatí a ukončení sporu, v ktorom sa rozhoduje o jej právach.

K uvedenému ústavný súd ešte poznamenáva, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovýmprocesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť(nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťouústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonuzároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady,kedy určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene hodnotiť, a to výlučnez formálneho pohľadu, ako postupcontra legem– protiústavnosť konania nezaloží(I. ÚS 214/2014).

Keďže najvyšší súd sa v sťažovateľkinej veci nepriklonil k ústavne konformnémuvýkladu jednoduchého práva a ústavný súd považoval postup najvyššieho súdu za natoľkozávažný, že vyústil do protiústavnosti konania ako celku, bolo pre zabezpečenie ochranypráv sťažovateľky potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy sa ústavný súd ďalejnezaoberal námietkou porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy ani čl. 1dodatkového protokolu. Ochrana práv garantovaných uvedenými článkami ústavyje zaručená práve prostredníctvom práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ústavy)v tom-ktorom konaní pred súdom alebo orgánom verejnej správy. Keďže sťažovateľkenebol umožnený„vstup do konania“, je nesporné, že súd jej v konaní ani len teoretickynemohol zabezpečiť rovnosť v konaní, možnosť vyjadriť sa k dôkazom, kontradiktórnekonanie, ochranu vlastníckeho práva atď.

3. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradutrov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom.

Pri výpočte trov vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 €a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trovza dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpeniaa podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 284,08 € vrátane režijného paušálu.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke úhradu trov za úkon právnej služby uskutočnenýv roku 2015 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu), pretože toto stanoviskoneobsahovalo žiadne skutočnosti významné pre rozhodnutie ústavného súdu.

Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcusťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015