znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 439/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. B. F., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 14576/2012, sp. zn.   Rvp 14577/2012   a   sp. zn.   Rvp 8739/2013   až   sp. zn.   Rvp 8743/2013   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 20 Er 5097/2010 z 5. októbra 2012, sp. zn.   20 Er 5333/2010   z 9.   októbra   2012,   sp. zn.   20 Er 111/2004   z 11.   októbra   2012, sp. zn.   24 Er 757/2003   z 18.   októbra   2012,   sp. zn.   24 Er 855/2003   z 11.   októbra   2012, sp. zn. 24 Er 449/2005 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 24 Er 202/2005 z 11. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 14576/2012,   sp. zn. Rvp 14577/2012 a sp. zn. Rvp 8739/2013 až sp. zn. Rvp 8743/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14576/2012.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. decembra 2012   a 10.   januára   2013   doručené   sťažnosti   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 14576/2012,   sp. zn.   Rvp 14577/2012   a   sp. zn. Rvp 8739/2013 až sp. zn. Rvp 8743/2013, ktorými namietala porušenie základného práva vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 ústavy   a   v   čl.   14   dohovoru   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp. zn.   20 Er 5097/2010   z 5. októbra   2012,   sp. zn.   20 Er 5333/2010   z 9. októbra   2012,   sp. zn.   20 Er 111/2004   z 11. októbra   2012,   sp. zn.   24 Er 757/2003   z 18. októbra   2012,   sp. zn.   24 Er 855/2003   z 11. októbra   2012,   sp. zn.   24 Er 449/2005   z 11. októbra 2012 a sp. zn. 24 Er 202/2005 z 11. októbra 2012.

Napadnutými   uzneseniami   okresný   súd   okrem   iného   vylúčil   súdneho   exekútora z vykonávania   exekúcie   vo   veciach   vedených   pod   sp. zn.   EX   15307/2010,   sp. zn. EX 16886/2010, sp. zn. EX 247/2004, sp. zn. EX 1090/2003, sp. zn. EX 1160/2003, sp. zn. EX 50/2005 a sp. zn. EX 121/2005 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávnenej – sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladalo dôvod na jeho vylúčenie.

V súlade s § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   súdny exekútor,   ktorému   boli   doručené   návrhy   sťažovateľky   na   vykonanie   exekúcií,   požiadal okresný súd o udelenie poverení na ich vykonanie. Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R.   K.   z vykonávania exekúcie... Práve   označené   uznesenie...   a   postup   všeobecného   súdu,   ktorý   viedol   k   jeho   vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v napadnutých   konaniach porušil jej práva, konkrétne:

„A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...; B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...“

V   podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   zdôvodňuje,   v   čom   podľa   nej   spočíva porušenie jej v sťažnosti označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých konaniach   a   jeho   napadnuté   uznesenia „nelegitímne   a   nelegálne   limitovali   práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl.   6 ods.   1 Dohovoru a to v takej miere,   že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a)   bez toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o legálnom a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení bez existencie   návrhu   (námietky   zaujatosti   formulovanej   zo strany   oprávneného   alebo povinného).   Podľa   ust.   §   30   Exekučného   poriadku   však   konať   o   zaujatosti   súdneho exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez toho,   aby   akokoľvek   vypočul   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   (§   37   ods.   1 Exekučného   poriadku)   a umožnil   mu   rovnocenne vznášať   argumenty proti   argumentom povinného   a   sudcu,   de   facto   ale   aj   de   iure   rozhodol   o   definitívnom   vylúčení   súdneho exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným   spôsobom   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie...   Súdne   konanie   neprebiehalo v duchu   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   a   osobitne   s   dodržaním   zásady   „rovnosti zbraní“.».

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konania   nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom   postavení   (a   to   v   súvislosti   so   zaujatosťou   súdneho   exekútora),   nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť   a   sám   nemal   možnosť   navrhnúť   dôkazy   na   podporu   svojich   tvrdení.   Podľa konštantnej   judikatúry   Súdu   nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom,   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, tvrdiac, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto   rozhodnutie výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom   konania   rovnako   ako   povinný. Z okolností   daného   prípadu   nemožno   vyšpecifikovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej v petite   sťažností   označené   základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články ústavy a dohovoru boli napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 14576/2012,   sp. zn.   Rvp 14577/2012   a sp. zn.   Rvp 8739/2013   až   sp. zn. Rvp 8743/2013   a   z ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   citované   právne   normy,   tak,   že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1. Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére   práva   na súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru. Z uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II.   ÚS   143/02,   III.   ÚS   60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   zásadne   nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a   aké   právne   závery   zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Sťažovateľka tvrdí, že postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu došlo k   porušeniu   ňou   označených   práv   zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým protokolom,   keďže   okresný   súd   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľkou   zvoleného   súdneho exekútora   bez vznesenia   námietky   zaujatosti   účastníkmi   exekučného   konania,   ako   aj bez vykonania   akéhokoľvek   dokazovania   a   tiež   bez toho,   aby   umožnil   sťažovateľke vyjadriť sa k vylúčeniu ňou zvoleného súdneho exekútora. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“, takže   v   konečnom   dôsledku   napadnuté   rozhodnutia   založil   na   nesprávnom   skutkovom zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. neposúdil podľa relevantnej právnej normy,   keď   súdneho   exekútora   z vykonávania   exekúcií   vylúčil.   Sťažovateľka   svoju argumentáciu   podporila   aj   tvrdením,   že   okresný   súd   v   napadnutých   rozhodnutiach neprihliadol na stabilizovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri sťažovateľkou označené   rozhodnutia)   vo   veci   námietok   zaujatosti   vznesených   povinnými   proti   osobe súdneho exekútora (rozumej JUDr. K., pozn.) v iných exekučných konaniach, v rámci ktorej ako   súdny   exekútor   pre   svoj   bývalý   pracovný   pomer   u   oprávnenej   z exekúcie (u sťažovateľky) nebol z vykonávania exekúcií vylúčený, pričom okresný súd svoj odklon od tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako neodôvodnil.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   zistil,   že   argumentácia   sťažovateľky obsiahnutá v sťažnostiach je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu k napadnutým uzneseniam súdu prvého stupňa, ktorými vylúčil exekútora z vykonávania exekúcií, odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania súdu prvého stupňa, v ktorých jeho napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej   v   posudzovaných   sťažnostiach   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenia   napadnutých rozhodnutí okresného súdu obsahovali z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia veci   okresným   súdom   obdobné závery   ako   vo   veciach,   ktoré   už boli ústavným   súdom preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m. IV. ÚS 466/2012, IV. 457/2012, II. ÚS 63/2013, IV. ÚS 293/2013, IV. ÚS 342/2013).

Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri   KMEC,   J.   et   al.   Evropská   úmluva   o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia sp. zn. IV. ÚS 466/2012 z 3. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 457/2012 z 28. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 63/2013 z 30. januára 2013, sp.   zn.   IV.   ÚS   293/2013   z 30.   mája   2013)   týkajúcich   sa   takmer   identických   sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky   v   týchto   častiach   s   poukazom   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia   [teda bez potreby   podrobnejšieho   (opakovaného)   odôvodňovania   svojich   právnych   záverov] odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Sťažovateľka   sťažnosťami   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v označených konaniach v priamej príčinnej súvislosti (z rovnakých dôvodov) s namietaným porušením jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   v   zmysle   ktorého v označených konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej práva zaručeného v čl. 6 ods. 1   dohovoru,   k   rovnakému   záveru   dospel,   aj   pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu a tiež vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti aj v týchto častiach odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013