znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 439/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. B., Ž., zastúpenej A. k. JUDr. M. B., s. r. o., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Mgr.   M.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4   000   €   (slovom štyritisíc eur), ktoré   j e Okresný súd Martin   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný   súd   Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia Mgr. M. B. v sume 314,18   € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet A. k. JUDr. M. B., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011 doručená sťažnosť Mgr. M. B., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej A. k. JUDr. M. B., s. r. o., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Martin (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/01.

2. Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla, že je účastníčkou konania (v procesnom postavení   žalovanej   vo   4.   rade)   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   sa   začalo návrhom žalobkyne (obchodnej spoločnosti) zo 4. mája 1995. Konanie bolo vedené najskôr na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 9 C 339/95, neskôr bola vec prikázaná na prejednanie a rozhodnutie   Okresnému   súdu   Čadca,   kde   bolo   konanie   vo   veci   vedené pod sp. zn. 6 C 988/98.   Na základe   podanej   námietky   zaujatosti   sudcov   Okresného   súdu Čadca bola vec ďalej prikázaná na konanie a rozhodnutie okresnému súdu, kde je vedená pod sp. zn. 5 C 360/2001.

3.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza: „Týmto   svojím   podaním   sa   domáham na Ústavnom súde SR, aby rozhodol, že konanie u odporcu bolo zdĺhavé a bolo porušené moje právo na spravodlivý súdny proces.

Ja, navrhovateľka Mgr. M. B. sa svojím podnetom podaným v zmysle článku 127 Ústavy   SR   domáham   v   podstate   vydania   uznesenia   súdu,   ktorým   namietam   porušenie mojich základných ľudských práv garantovaných v článku 48. ods. 2. Ústavy SR a čl. 6. zák. č. 209/1992 Zb. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

4. Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   uvádza   chronologický   prehľad   úkonov všeobecných   súdov,   ktoré   konali vo   veci,   až po   vydanie   rozsudku   sp.   zn.   5   C   360/01 z 13. mája 2010, ktorým okresný súd návrh voči sťažovateľke ako žalovanej vo 4. rade zamietol. Na základe podaného odvolania Krajský súd v Žiline vydal 25. januára 2011 rozsudok   sp. zn.   5   Co   287/2010,   ktorým   bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   čo   sa   týka sťažovateľky ako žalovanej vo 4.   rade,   zrušený a vec bola vrátená súdu   prvého stupňa na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla: „Do pozornosti Ústavného súdu SR dávam tú skutočnosť, že od podania žalobného návrhu spísaného dňa 4. 5. 1995 napriek tomu, že od jeho podania uplynulo do dnešného dňa viac ako 16 rokov, nebolo právoplatne skončené konanie vo veci. Rozsudok odporcu bol vyhlásený opätovne dňa 13. 5. 2010 pod č. k.   5   C   360/01-733,   teda   po   9   rokoch   odo   dňa   začatia   konania   v   predmetnej   veci u odporcu po jej prikázaní mu z dôvodu vhodnosti a opätovne bol z časti zrušený rozsudkom Krajského súdu Žilina č. k. 5 Co 287/2010-806 zo dňa 25. 1. 2011, ktorý mi však bol doručený dňa 10. 6. 2011 takmer až po 5 mesiacoch.“

6.   Podľa   názoru   sťažovateľky „Nedostatočná   sústredenosť   odporcu   na   vec   sa prejavuje aj v neefektívnom vykonávaní dôkazov, najmä opakovanými výsluchmi účastníkov konania,   žiadosťami   o   ich   vyjadrenia   často   k   tým   istým   skutočnostiam,   čomu   sa   dalo pri správnej   organizácií   práce   predísť...   Z   vyššie   uvedeného   je   nepochybne   zrejmé,   že napriek   tomu,   že   vo   veci   boli   vykonávané   niekoľko   krát   tie   isté   dožiadania na prvostupňovom súde, nebolo pojednávané bez zbytočného odkladu, i keď išlo o vec, ktorá v prvom stupni mala byť rozhodnutá čo najskôr, pretože v čase, pokiaľ bol žalobkyňou podaný žalobný návrh na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vec, ktorá bola staršia ako 6 mesiacov sa považovala za vec reštančnú.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   mám   za   to,   že   v   konaní   tohto prvostupňového   súdu   došlo   k   neprimeraným,   neodôvodneným   a   značným   prieťahom v konaní vedenom pod č. k. 5 C 360/01, po doručení žalobného návrhu spísaného dna 4. 5. 1995 príslušnému súdu a neskôr v roku 2001 odporcovi.“.

Sťažovateľka uviedla, že súhlasí s tým, aby bolo upustené od ústneho pojednávania vo veci, pretože je toho názoru, že nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „Právo Mgr. M. B., trvalé bytom Ž., priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Okresnom súde v Martine, pod sp. zn. 5 C 360/01, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý súdny proces, boli porušené.

Mgr. M. B. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 53 110,24 € (slovom: päťdesiattri   tisíc   stodesať   EUR,   dvadsaťštyri   centov),   ktoré   je   odporca   -   Okresný   súd Martin   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   Mgr.   M.   B.,   v lehote   dvoch   mesiacov   od   vydania nálezu Ústavného súdu SR.

Odporca Okresný súd Martin je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Mgr. M. B.   na   účet   právnej   zástupkyne,   A.   k.   JUDr. M.   B.,   s.   r.   o.,   a   to   v   lehote   15   dní   od právoplatnosti nálezu.“

8.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   sp.   zn.   Spr   865/11 z 26. októbra 2011 k priebehu namietaných konaní vedených okresným súdom okrem iného uviedla: „Chronológia úkonov súdu a účastníkov konania bola nasledovná

22. 08. 2001 - Okresnému súdu Martin postúpený spis z Okresného súdu Čadca

06. 09. 2001 - žiadaný spis z Okresného súdu Čadca zn. 6 C/895/98

20. 11. 2001 - súdu doručený žiadaný spis

09. 01. 2001 - žiadosť právneho zástupcu odporcu spojený so štúdiom spisu

04. 04. 2003 - vytýčený termín pojednávania na deň 30. 05. 2003

23. 05. 2003 -   súdu   doručená   žiadosť   navrhovateľa   o   odročenie   pojednávania z dôvodu práceneschopnosti

09. 6. 2003 - vytýčený termín pojednávania na 19. 09. 2003

19. 09. 2003 - súd vykonal pojednávanie, odročené na žiadosť právnej zástupkyne odporcu za účelom vyhotovenia písomného vyjadrenia k návrhu

28. 10. 2003 - výzva   adresovaná   navrhovateľovi   za   účelom   vyjadrenia   sa k písomnému stanovisku odporcu

18. 02. 2003 - vytýčený termín pojednávania na deň 19. 03. 2004

26. 02. 2004 - súdu doručené ospravedlnenie právneho zástupcu odporcu 15. 03. 2004 - vytýčený termín pojednávania na deň 19. 04. 2004

19.   04.   2004   -   pojednávanie   odročené   za   účelom   znaleckého   dokazovania a predloženia dokladov

24. 05. 2004 - súd vydal uznesenie o ustanovení znalca 23.08.2004 - spis doručený znalcovi

08. 10. 2004 - žiadosť znaleckej organizácie o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku

30. 06. 2004   opätovne súdu doručená žiadosť znaleckej organizácie o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku

16. 01. 2006 - súdu doručený znalecký posudok

23. 01. 2006 - vytýčený termín pojednávania na deň 22. 03. 2006

22. 03. 2006 - pojednávanie odročené za účelom predloženia spisu Ústavnému súdu Slovenskej republiky Košice

10. 04. 2006 - spis vrátený

11. 04. 2006 - výzva právnemu zástupcovi navrhovateľa - upresniť okruh účastníkov na strane odporcu

výzva právnemu zástupcovi odporcu - špecifikovať námietky na znaleckú organizáciu k vypracovanému znaleckému posudku

03. 05. 2006 - uznesenie o priznaní znalečného

09. 05. 2006 - zaslané otázky právneho zástupcu odporcu - znaleckej organizácii 24. 05. 2006 - postúpený   návrh   právneho zástupcu   odporcu   na zrušenie predbežného opatrenia Okresného súdu Žilina

13. 06. 2006 - opravné uznesenie - k uzneseniu zo dňa 03. 05. 2006 (znalečné) 10. 07. 2006 - urgovaná znalecká organizácia

08. 8. 2006 - vyjadrenie znaleckej organizácie k námietkam

19.   09.   2006   -   vyjadrenie   zaslané   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa,   právnemu zástupcovi odporcu

29. 09. 2006 - vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa

30. 10. 2006 - vyjadrenie právneho zástupcu odporcu

06. 11. 2006 - prípis právnemu zástupcovi odporcu

26. 11. 2006 -   návrh   na   doplnenie   znaleckého   dokazovania   právnym   zástupcom odporcu

dňa 05. 12. 2006 - vytýčený termín na deň 17. 01. 2007

17. 01. 2007 - odročené pojednávanie za účelom výsluchu svedkov na deň 08. 03. 2007 Na   výslovnú   žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľa   a   právneho   zástupcu   odporcu   - vykonané doplnené znalecké dokazovanie.

25. 01. 2007 - žiadaná znalecká organizácia o doplnenie znaleckého posudku

08. 03. 2007 - pojednávanie odročené do vypracovania doplnku znaleckého posudku

20. 08. 2007 - urgovaný znalec

01. 10. 2007 - uznesenie na doplnenie posudku

06. 09. 2007 - odpoveď znalca

28. 01. 2007 - urgovaný znalec

08. 02. 2008 - doplnok znaleckého posudku doručený Okresnému súdu Martin

25.   02.   2008   -   doplnok   doručený   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa,   právnemu zástupcovi odporcu

10. 03. 2008 - vytýčený termín na 16. 04. 2008 pojednávanie dňa 16. 4. 2008 odročené za účelom vyhlásenia rozsudku

21. 04. 2008 - vyhlásený rozsudok

13. 05. 2008 - podané odvolanie navrhovateľa a odporcu

- 30. 06. 2008 - uznesenie - priznanie znalečného

28. 07. 2008 - spis predložený Krajskému súdu v Žiline

10. 07. 2009 - vrátený spis z KS ZA - v časti rozsudok zrušený

14. 07. 2009 - rozhodnutie KS ZA doručované účastníkom konania

-16. 07. 2009 - vytýčený termín pojednávania 23.09.2009

-23. 9. 2009 - pojednávanie odročené na neurčito - právna zástupkyňa navrhovateľa žiadala lehotu na rozšírenie okruhu účastníkov konania a úpravu návrhu

-30. 9. 2009 - podaný návrh právnou zástupkyňou navrhovateľa

-26. 10. 2009 - uznesenie o pripustení zmeny návrhu na začatie konania a rozšírenie účastníkov konania

23. 11. 2009 - opravné uznesenie

11. 01. 2010 - vytýčený termín pojednávania 11. 02. 2010

11. 2. 2010 - odročené pojednávanie na neurčito z dôvodu, že právna zástupkyňa navrhovateľa   na   pojednávaní   predložila   písomné   vyjadrenie   a   toto   bolo   potrebné preštudovať súdom a právnou zástupkyňou odporcu

16. 02. 2010 - procesné rozhodnutie o úprave návrhu

18. 03. 2010 - vytýčené pojednávanie na 22. 04. 2010

22. 04. 2010 - pojednávanie odročené za účelom vyhlásenia rozsudku

22. 4. 2010 - rozsudok doručený PZN, PZO

- podané odvolanie PZN, PZO Od vydania Nálezu Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 249/2010 zo dňa 09. 11. 2010 doručenému   Okresnému   súdu   Martin   dňa   27.   12.   2010   na   súde   prvého   stupňa   neboli vykonávané   žiadne   úkony,   pretože   sa   spis   od   18.   08.   2010   nachádzal   na   odvolacom Krajskom súde Žilina a tunajšiemu súdu bol vrátený dňa 22. 06. 2011, ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil v časti, v ktorej súd uložil odporcovi v rade 1) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.457,99 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 21. 06. 1997 do zaplatenia,   odporcovi   v   rade   2)   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   9.457,99   € so 17,6 %   úrokom   z omeškania od 21.   06.   1997 do zaplatenia   a   odporkyni   v rade   3) povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   17.985,69   €   so   17,6   %   úrokom   z   omeškania od 21. 06.   1997   do   zaplatenia   a   to   všetko   do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku. Rozsudok okresného súdu v časti výroku, v ktorej súd návrh navrhovateľa voči odporcom v rade 1) - 3) vo zvyšnej časti zamietol, ponechal nedotknutý. Rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej súd návrh navrhovateľa voči odporcom v rade 4) - 11) zamietol, zrušil a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. O trovách celého konania má rozhodnúť prvostupňový súd samostatným uznesením.

Po vrátení spisu prvostupňový súd dňa 27. 06. 2011 vytýčil termín pojednávania na deň 13. 09. 2011.

Na pojednávaní dňa 13. 09. 2011 bolo predložené vyjadrenie právnej zástupkyne navrhovateľa vtom smere, že vo vzťahu k odporcom v rade 9), 10), 11) nemohla vyčísliť uplatnený nárok, pretože nedisponovala dedičským rozhodnutím na preukázanie podielu nadobudnutého   z   dedičstva   po   neb.   I.   B.   Dedičské   rozhodnutie   jej   bolo   doručené   na pojednávaní dňa 13. 09. 2011 s tým, aby upravila svoj podaný návrh vo vzťahu k odporcom v rade 9), 10) a 11) a po dohode s účastníkmi konania, kedy v ich dispozícii bolo možné najskôr prísť na súd na ďalšie pojednávanie až 13. 10. 2011, bolo toto odročené na tento dátum s predpokladom rozhodnutia vo veci samej. Súčasne na pojednávaní konanom dňa 13. 09. 2011 J. B. tvrdila, že vo vzťahu k navrhovateľovi zaplatila čiastku 9.458 €, čo však nevedela   preukázať   žiadnym   spôsobom   a   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   nemala informáciu o zaplatení žalovanej sumy. Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 13. 10. 2011.

Na pojednávaní konanom dňa 13. 10. 2011 sťažovateľka uznala nárok navrhovateľa v časti istiny (chcela ho zaplatiť aj za dcéru - odporkyňu v rade 5), Súd vo veci vyhlásil v uvedený deň nasledovný rozsudok:

Odporca v rade 4/ je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 720,41 € so 17,6 %- ným úrokom z omeškania ročne od 21. 6. 1997 do zaplatenia, odporca v rade 5/ sumu 5 898,95 € so 17,6 %-ným úrokom z omeškania ročne od 21. 6. 1997 do zaplatenia, odporca v   rade   6/   sumu   612,88   €   so   17,6   %-ným   úrokom   z   omeškania   ročne   od   21.   6.   1997 do zaplatenia, odporca v rade 7/ sumu 612,88 € so 17,6 %-ným úrokom z omeškania ročne od 21. 6. 1997 do zaplatenia, odporca v rade 8/ sumu 612,88 € so 17,6 %-ným úrokom z omeškania ročne od 21. 6. 1997 do zaplatenia, odporca v rade 9/ úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 21. 6. 1997 do 23. 6. 2011 zo sumy 3 087,10 €, odporca v rade 10/ úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 3 185,45 € od 21. 6. 1997 do 23. 6. 2011, odporca v rade 11/ úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 21. 6. 1997 do 23. 6. 2011 zo sumy 3 185,45 €, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd konanie voči odporcovi v rade 9/ v časti istiny 3 087,10 €, voči odporcovi v rade 10/ v časti istiny 3 185,45 € a voči odporcovi v rade 11/ v časti istiny 3 185,45 € zastavuje. Vo zvyšnej časti súd   návrh   navrhovateľa   zamieta.   O   trovách   konania   bude   rozhodnuté   samostatným rozhodnutím.

Rozsudok bol expedovaný dňa 24. 10. 2011, doposiaľ nenadobudol právoplatnosť. Po   právnej   stránke   bol   spor   zložitý,   vyžadujúci   si   zabezpečenie   a   predloženie viacerých dôkazov, jednotlivé úkony súdu systematicky smerovali k rozhodnutiu vo veci samej. Prihliadané bolo na všetky návrhy účastníkov konania na vykonanie dokazovania (námietky   k   znaleckému   posudku,   výsluch   svedkov,   návrh   na   doplnenie   znaleckého posudku).“

Predsedníčka   okresného   súdu   v   závere   podania   uviedla,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

9. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

1. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4. Podľa § 30 os. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

6.   Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

7. Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

8. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

9. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

1.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/01 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zistil, že vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/01 už ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 49/06 a nálezom   sp.   zn.   III. ÚS   249/2010   (sťažnosti   boli   podané   inými   účastníčkami   konania pred okresným súdom).

2. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.   Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 305/2010).

3. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

4.   Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

5. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňoval tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

6.1. Pri hodnotení podľa kritéria zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 5 C 360/2001 ústavný súd poukazuje na svoj nález sp. zn. III. ÚS 249/2010, keď konštatoval, že spory o vydanie bezdôvodného obohatenia nie sú právne zložité a existuje k nim aj stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov, aj keď skutkovo, ako to vyplýva zo súdnej praxe, spravidla predpokladajú   znalecké   dokazovanie.   Na   dĺžku   tohto   konania   malo   vplyv   zisťovanie a ustálenie   skutkového   stavu   veci,   ako   aj   to,   že   v   priebehu   konania   vyvstala   potreba vykonať znalecké dokazovanie a bolo nutné vypočuť aj viacerých svedkov. Ústavný súd však konštatuje, že žiadna skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania pred okresným súdom.

6.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka je účastníčkou tohto konania až od roku 2006, keď vstúpila do konania namiesto doterajšieho účastníka MUDr. V. B. Ústavný súd nezistil žiadne závažné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sťažovateľka prispela k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom a ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k prieťahom.

6.3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedených konaniach došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Sťažovateľka je účastníčkou tohto konania takmer 6 rokov, pričom konanie je vedené na dvoch stupňoch súdov (konanie však začalo už v roku 1995, pozn.). V čase od 28. júla 2008 do 10. júla 2009 a od 18. augusta 2010 do 22. júna 2011 sa spis nachádzal na krajskom súde, pričom tieto obdobia nemožno pričítať na vrub nečinnosti okresnému súdu.

Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 249/2010 konštatoval, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001 súvisiaci so znaleckým dokazovaním možno považovať za neefektívny. Dňa 24. mája 2004 ustanovil znaleckú organizáciu, ktorá spracovala znalecký posudok až 16. januára 2006, nie v lehote stanovenej okresným súdom. Okresný   súd   navyše   znalecké   dokazovanie   musel   nariadiť   hneď   opakovane   druhýkrát a doplnok k znaleckému posudku mu bol po viacerých urgenciách predložený až vo februári 2008. Okresný súd teda nepostupoval pri nariaďovaní znaleckého dokazovania dôsledne a vopred   nekonzultoval   objektívnu   možnosť   podania   posudku,   čím   v   konaní   vznikli zbytočné prieťahy.

V konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001 okresný súd trikrát rozhodol. Prvý rozsudok okresného súdu z 21. apríla 2008 v napadnutej časti krajský súd zrušil uznesením sp. zn. 5 Co/245/2008 z 28. októbra 2008 z dôvodu, že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 písm. f) OSP. Druhý rozsudok okresného súdu z 13. mája 2010 krajský súd v konaní sp. zn. 5 Co/287/2010 z 25. januára 2011 v časti potvrdil, avšak v časti výroku voči odporcom vo 4. až v 11. rade zrušil a vec vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   a to   z dôvodu   nedostatočného   odôvodnenia rozhodnutia,   odňatia   možnosti   účastníkov   konať   pred   súdom   a nesprávneho   právneho posúdenia veci. Ďalší rozsudok okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 360/2001 bol   vydaný   13.   októbra   2011.   Konanie   v čase   doručenia   sťažnosti   nebolo   právoplatne skončené.

Podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to bolo   v   danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   v   globále   považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07). Ústavný súd berúc do úvahy doterajšiu dĺžku namietaného konania konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby účastník konania musel čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie všeobecného súdu viac ako 16 rokov, i keď v konkrétnom prípade sťažovateľky je jej účasť v konaní „len“ šesť rokov. Navyše, ústavný súd dodáva, že tak, ako bolo uvedené, ústavný súd vo vzťahu k označenému konaniu rozhoduje už tretíkrát o porušení základných práv jeho účastníkov.Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   preto   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   jej   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 360/2001.

IV.

1. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Pokiaľ   ide   o príkaz   ústavného   súdu,   aby   okresný   súd   vo   veci   konal,   aj   napriek zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, neprikázal mu konať bez zbytočných prieťahov v tejto veci vzhľadom na to, že táto povinnosť   mu   už   bola   uložená   nálezom   sp.   zn.   III.   ÚS   49/06   z   5.   apríla   2006 (m. m. IV. ÚS 187/05, IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).

2. Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 53 110,24 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

3. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

4. Vzhľadom   na   doterajšiu   dobu   posudzovaného   súdneho   konania,   jeho   priebeh, dosiahnuté výsledky, podiel sťažovateľky a mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní, a v neposlednom rade aj vzhľadom na nerešpektovanie príkazu konať bez zbytočných prieťahov uložených predchádzajúcim nálezom ústavného súdu (III. ÚS 49/06 a   III. ÚS 249/2010) ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

7. Ústavný súd pri   rozhodovaní o priznaní úhrady   trov konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania v uplatnenom rozsahu, t. j. za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje v roku 2011 sumu 123,50 €, režijný paušál sumu 7,41 €, a teda za dva úkony právnej   služby   bola   odmena   a   paušálna   náhrada   hotových   výdavkov   ustálená   na   sumu 261,82 €, ktorú bolo potrebné podľa § 18 ods. 3 vyhlášky ešte zvýšiť o daň z pridanej hodnoty (20 %), tá predstavuje sumu 52,36 €, preto celkové trovy konania priznal ústavný súd sťažovateľke v celkovej sume 314,18 €.

8.   Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

9. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011