znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 439/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. K. J., K., zastúpenej advokátom JUDr. P. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   5   Co   123/2007-183 zo 4. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. K. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010 doručená sťažnosť MVDr. K. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 123/2007-183 zo 4. júna 2008.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla: «V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 18C 1204/2002 bola sťažovateľka účastníkom konania v procesnom postavení žalobkyne v právnej veci o zaplatenie   48   000   000,-Sk.   Sťažovateľka   predmetnú   žalobu   uplatnila   proti   žalovanej, ktorou   bola   F.,   K.   Predmetnou   žalobou   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   súd   zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 48 000 000,-Sk ako náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená   konaním   žalovanej   na   zdraví   sťažovateľky.   Okresný   súd   Košice   II   žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľka proti predmetnému rozhodnutiu Okresného súdu Košice II podala v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal sťažovateľkou podané odvolanie a potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice II....

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   porušovateľ   rozsudkom   č.   k.   5Co   123/2007-183 porušil základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa názoru sťažovateľky sa porušovateľ ako aj Okresný súd Košice II dostatočne nevysporiadali   v   rozhodnutiach   s   podstatným   tvrdením   sťažovateľky   v   zmysle   ktorého predmetný skutkový stav je potrebné subsumovať pod ustanovenie § 420a ods. 1 a ods. 2 písm.   a)   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov (v nasledujúcom texte len ako „Občiansky zákonník“ – v príslušnom gramatickom tvare). V zmysle § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka cit.: „Každý zodpovedá za Škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.“

V   zmysle   §   420a   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   cit:   „Škoda   je   spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti“

V zmysle § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka cit.: „Zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   požiadavke   na   zaistenie   spravodlivej   ochrany   práv a oprávnených záujmov účastníkov konania zodpovedá požiadavka, aby sa súd vysporiadal so všetkými právne relevantnými námietkami vznesenými účastníkmi v priebehu konania u neho   vedeného   a   ich   posúdenie   presvedčivým   spôsobom   vyjadriť   v   odôvodnení rozhodnutia.

Uvedený   záver   odráža   premisu,   podľa   ktorej   ak   uplatňuje   účastník   konania konkrétne   relevantné   námietky   je   nevyhnutné   aby   sa   s   nimi   konajúci   súd   vysporiadal, pretože sa v zásade jedná o základné námietky, ktoré účastník konania uplatňuje.... Pokiaľ   sa   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   nevysporiada   s   odvolacími   námietkami účastníka konania, prostredníctvom ktorých spochybňovali správnosť záverov súdu prvého stupňa   a   opomenul   právne   významné   skutočnosti   majúce   zásadný   právny   význam   pre posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku je jeho právne posúdenie veci, podľa názoru sťažovateľky, neúplné a tým nesprávne. Takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné, ktoré vo svojom dôsledku predstavuje rovnako aj porušenie ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu.

Podľa   názoru   sťažovateľky   ak   nie   je   z   odôvodnenia   rozsudku   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 5Co 123/2007-183 zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu   sťažovateľky   a   prečo   ich   považuje   za   mylné   alebo   vyvrátené,   je   nutné považovať   takéto   rozhodnutie   za   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov   a   to   najmä vtedy, ak ide o právnu argumentáciu, na ktorej je postavený základ žaloby....

Jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces ako aj pojmu právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť. Nepreskúmateľné rozhodnutie nedáva dostatočné záruky na to, že nebolo vydané v   dôsledku   ľubovôle   a   spôsobom   porušujúcim   ústavne   zaručené   právo   na   spravodlivý proces.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom takto: „1.   Základné   právo   sťažovateľky   MVDr.   K.   J.,   bytom:   K.,   na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Co 123/2007-183 zo dňa 04.06.2008 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Co 123/2007-183 zo dňa 04.06.2008 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia   na   účet   advokáta   JUDr.   P.   S.,   so   sídlom   K.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 123/2007-183 zo 4. júna 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp.   zn.   18   C   1204/2002,   ktorým   zamietol   žalobu   sťažovateľky   o   zaplatenie   sumy 48 000 000 Sk z titulu náhrady škody, ktorá podľa tvrdenia sťažovateľky jej bola spôsobená na zdraví konaním žalovanej – F., K.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Žalobkyňa   sa   žalobou   zo   16   12.2002...   domáhala,   aby   žalovanej   bola   uložená povinnosť   zaplatiť   jej   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   33   600   000   Sk   a   bolestné 14 400 000   Sk,   z   titulu   škody   na   zdraví   spôsobenej   jej   pri   operačnom   výkone v zdravotníckom zariadení žalovanej 3.1.2001 a uviedla, že po tom, čo pri automobilovej nehode   14.12.2000   utrpela   úraz   krčnej   chrbtice,   bola   jej   na   základe   röntgenového vyšetrenia   a   CT   vyšetrenia   doporučená   MUDr.   V.   operácia   krčnej   chrbtice,   ktorá   sa v dôsledku úrazu stala nestabilnou s rizikom ochrnutia pri nevhodnom pohybe hlavy, avšak po   vykonaní   operačného   zákroku   sa   stala   imobilnou,   neovládala   žiadnu   končatinu, v súčasnosti je jej schopnosť obmedzená na čiastočný pohyb pravej hornej končatiny, dolné končatiny má úplne ochrnuté, obmedzene hýbe hlavou a rozpráva, a je úplne vyradená z normálneho života, aký viedla predtým, že tieto následky na zdraví boli - podľa záverov ošetrujúcich lekárov, ktorí sa po čase vykonania operačného zákroku vystriedali na jej ošetrovaní - spôsobené poškodením miechy v miestach výkonu operačného zákroku, ktoré nastalo   nesprávnym   vykonaním   operácie   zo   strany   žalovanej,   že   počas   operácie,   resp. bezprostredne po nej nastalo zakrvácame miechového kanála...

Súd rozsudkom žalobu zamietol... V   odôvodnení   reprodukoval,   čo   žalobkyňa   vypovedala   na   pojednávaní   27.9.2004 a poukázal   na   to,   že   v   priebehu   konania   zdôrazňovala   predovšetkým   skutočnosť,   že neudelila   písomný   súhlas   s   vykonaním   operácie,   tak   ako   to   vyžadovali   platné   právne predpisy a že voči záverom vyplývajúcim zo znaleckého posudku (ďalej len ZP) MUDr. P. B.,   znalca   z   odboru   neurochirurgie   uplatnila   výhrady,   nakoľko   ho   považovala   za nedostatočne odborný, ktorý neodpovedal na okolnosti rozhodné pre posúdenie stavu veci, ani   sa   nezaoberal   otázkou   povinnosti   zdravotníckeho   zariadenia,   poučiť   pacienta o vykonanom   operačnom   úkone.   Ďalej   reprodukoval   podstatné   skutočnosti   uvedené v písomnom   stanovisku   z   28.7.2003   žalovanej   a   v   stanovisku   z   12.12.2001   jej vnútroznaleckej komisie, ako aj v jej stanovisku z 18.9.2006 (namietala svoju zodpovednosť poukazujúc aj na závery ZP, ktorý konštatoval, že pri liečení žalobkyne boli dodržané všetky platné postupy pre liečbu jej poranenia, že operačný výkon prebehol v súlade s poznatkami medicíny,   nebolo   konštatované   vybočenie   zo   zásad   lége   artis,   a   nie   je   tak   základ   pre uplatňovanie zodpovednosti za poškodenia jej zdravia)...

Uzavrel, že predpokladom uznania nároku žalobkyne bolo preukázanie existencie jeho základu, teda existencie zodpovednosti žalovanej za vzniknutú Škodu, ktorá môže mať charakter   objektívnej   zodpovednosti   nevyžadujúcej   zavinenie   alebo   subjektívnej zodpovednosti,   predpokladajúcej istú formu zavinenia, že nezistil dôvody pre vyvodenie objektívnej zodpovednosti žalovanej podľa § 420a OZ vyplývajúcej z prevádzkovej činnosti, ani podľa § 421a OZ, ak by škoda bola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v povahe prístroja, či veci ktorá bola použitá pri plnení záväzku, že prichádza do úvahy všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 ods.1, 2 prvá veta, 3 OZ (jeho obsah citoval), že vznik takejto zodpovednosti môže vyplývať aj z porušenia § 415 OZ a že za škodu zodpovedá aj ten, kto nesplní všeobecnú prevenčnú povinnosť predchádzať vznikom škody. Poukázal na to,   že   znalec   sa   v   ZP   vyjadril   k   možným   príčinám   poškodenia   zdravia   žalobkyne, vychádzajúc aj z popísania priebehu operačného zákroku, pričom vzhľadom na jej klinický stav   a   skutočnosti   zistené   zo   zdravotnej   dokumentácie   vylúčil   mechanický   spôsob poškodenia miechy, keďže tomu nezodpovedali ani nálezy zistené z odborného vyšetrenia magnetickou rezonanciou, že príčina jej zdravotného stavu vyplýva z vazospazmu cievy, zásobujúcej miechu, a to konkrétne prednej miechovej artérie, ktorý je javom náhodným a nepredvídateľným a môže k nemu dôjsť i pri vykonaní všetkých potrebných opatrení, i keď riziko   výskytu   takýchto   následkov   ako   u   žalobkyne   je   minimálne.   Podotkol,   že   i   keď žalobkyňa spochybňovala obsah a závery ZP a považovala ho za nedostatočne odborný, vzhľadom na skutočnosť, že ho podával znalec - fyzická osoba, neurochirurg s obdobnou praxou a znalosťami ako lekári, ktorí vykonávali samotný operačný zákrok, nevidel dôvody pre spochybňovanie odbornosti tohto posudku z týchto dôvodov, keďže aj v prípade, že ZP podáva znalecký ústav, vypracuje ho konkrétna poverená fyzická osoba a nie je vylúčené, že by mohla mať aj kratšiu odbornú prax, ako znalec podavší ZP v tomto konaní, že pre posúdenie správnosti a úplnosti záverov ZP sú podstatné logické, súvislé a vzájomne si neodporujúce   tvrdenia,   korešpondujúce   s   listinným   dôkazom   a   skutkovým   stavom,   že v tomto smere hodnotil vykonané znalecké dokazovanie za dostatočne určité a zrozumiteľné, ktoré korešpondovalo i s vyjadreniami ďalších vypočúvaných lekárov (Prof. S. i Doc. L.) z odboru   neurochirurgie,   okrem   tých,   ktorí   zákrok   vykonávali   (MUDr.   V.   a MUDr.   K.) a ktorí   rovnako   vylúčili   možnosť   poškodenia   miechy   pri   operačnom   výkone,   zásahom operátorov do miechy a poukázali na príčiny poškodenia zdravia vyplývajúce z vazospazmu mozgovomiechovej cievy. Vyhodnotiac vykonané dokazovanie dospel k záveru, že samotným operačným zákrokom na žalobkyni, nedošlo k žiadnemu zavinenému porušeniu povinností na strane žalovanej, a to ani v rámci všeobecnej prevenčnej povinnosti každého subjektu predchádzať   škodám   na   zdraví,   pričom   sa   zaoberal   aj   ďalším   argumentom   žalobkyne, predneseným   dodatočne   a   to,   že   neudelila   písomný   súhlas   s   vykonaním   operačného zákroku, keďže je nepochybné, že ak by s takýmto operačným zákrokom nebola súhlasila, bez   ohľadu   na   to,   či   mohla   jeho   výsledky   žalovaná   ovplyvniť,   niesla   by   za   následok zodpovednosť,   keďže   utrpela   poškodenie   pri   zákroku.   Poukázal   ďalej   na   to,   že   v   čase poskytovania   zdravotnej   starostlivosti   žalobkyni   platil   pre   úpravu   práv   a povinností pacienta a zdravotníckeho zariadenia zák.č.277/94 Z. z. o zdravotnej starostlivosti (citoval obsah jeho § 13 ods.1,2 a § 15 ods. 1,2,3, v znení účinnom do 31.3.2001), že v danom prípade   nespochybňovala   udelenie   súhlasu   na   realizáciu   operačného   zákroku,   ktorý   si napokon aj sama vyžiadala, ako to vyplynulo z jej výpovede, že na základe odporúčania svojich známych, kontaktovala MUDr. V. a konzultovala s ním tento liečebný zákrok, že je tiež zrejmé, že boli podané informácie, týkajúce sa tohto liečebného zákroku, keďže z jej výpovede a z výpovede manžela, vyplýva, že jej táto operácia bola odporúčaná, lebo by inak hrozilo   riziko ochrnutia   a   bola   jej daná tiež   odpoveď na charakter   tejto operácie ako operácie   rutinnej,   keďže   sa   pýtala   na   výsledky   tejto   operácie   a   dokonca   jej   manžel vypovedal, že bol podaný aj popis spôsobu vykonania tohto operačného zákroku, preto na základe   uvedeného   ustálil,   že   s   jeho   vykonaním   súhlasila   a   bola   o   ňom   informovaná v dostačujúcej miere. Uzavrel, že skutočnosť, že nie je udelený súhlas v písomnej podobe, neznamená   porušenie povinnosti   žalovanou,   keďže je   udelený v preukázateľnej   forme - ústne. Rovnako tak, vychádzajúc z výpovede samotnej žalobkyne i jej manžela ustálil, že bola v medziach cit. § 15 zák.č.277/94 Z. z. náležite informovaná aj o liečebnom výkone. Pokiaľ uvádzala, že nebola poučená o možnosti ochrnutia v prípade takýchto operačných zákrokov, nepokúsil sa zadovážiť si ďalší dôkaz, ale sa uspokojil s výsledkami dokazovania. Poukázala na to, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd považuje znalecké dokazovanie za úplné a dostatočné, že obsah posudku znalca a obsah jeho výsluchu pri pojednávaní je v súlade   s   ostatnými,   vo   veci   vykonanými   dôkazmi   a   že   námietky,   že   mal   vykonať dokazovanie ZP ústavu považoval za neodôvodnené. Tvrdila ďalej, že odborné posúdenie prípadu   jediným   znalcom   vo   veciach,   kde   sa   obvykle   vedie   dokazovanie   ZP   ústavu,   je postupom   ktorý   ju   poškodzuje,   že   v   tejto   veci   okrem   posúdenia   prípadu   pracovníkmi žalovanej, si mal súd zadovážiť posudok ústavu, kde závery nerobí jedine jedna osoba, že navyše jej nie je známe, že posudok podávajúci znalec je uznávanou autoritou v danom odbore,   že   výsledky   znaleckého   dokazovania   nie   sú   také   jednoznačné   ako   to   vyplýva z odôvodnenia rozsudku, a že predovšetkým dovtedy, pokiaľ nie je urobený spoľahlivý záver o príčine poškodenia jej miechy a následného ochrnutia, nieje možné urobiť vo veci správny právny záver. Poukázala ďalej na to, že znalec MUDr. B. uviedol v závere svojho posudku z 3.7.2006 na strane 13: „Je jasné, že ku zhoršenie stavu MVDr. K. J. došlo v období operácie od uvedenia do celkovej anestézy do prebratia, avšak vzhľadom na vyššie uvedený rozbor a argumenty sa nedá jednoznačne dokázať, ani vyvrátiť platnosť alebo neplatnosť ani jednej z vyššie uvedených odpovedí, takisto ani urobiť jednoznačný záver, aký by bol vývoj   ochorenia   u pacientky   v   prípade,   že   by   nebola   operovaná.“,   avšak   pri   svojom výsluchu svoje závery modifikoval, pozmenil formulácie svojich myšlienok, jeho vyjadrenia sú protokolované prostredníctvom predsedu senátu, to však nič nemení na tom, že nezistil príčinu poškodenia jej zdravia a neurobil jednoznačný záver o prognóze poškodenia jej zdravia... Napokon uviedla, že vec nesprávne posúdil, ak sa zaoberal iba otázkou existencie zodpovednosti   žalovanej   podľa   §   421a   resp.   §   420   OZ   a   nezaoberal   sa   otázkou   jej zodpovednosti podľa § 420a ods. 1, 2 písm. a)OZ.

...   vykonaním   dokazovania   nebolo   preukázané   jej   tvrdenie,   že   by   jej   lekári mechanickým zásahom poškodili miechu, čo bolo konštatované v záveroch ZP MUDr. B. a tento záver vyslovil aj Doc. MUDr. L., ktorý jej poskytoval zdravotnú starostlivosť vo F. v B. a tento záver korešponduje s vyjadreniami operujúcich lekárov MUDr. V. a MUDr. K., ale aj so závermi jej vnútro ústavnej komisie z 13.8.2001. Pokiaľ žalobkyňa vyčítala súdu, že ani ZP, ani výsluch znalca MUDr. B. s kategorickou istotou nezodpovedal na otázku, čo je príčinou poškodenia jej zdravia po vykonaní operácie 3.1.2001,   k tejto jej námietke považovala   za   nutné   uviesť,   že   súčasný   občiansky   súdny   proces   je   výrazne   poznačený kontradiktórnosťou a účastník konania musí sám súdu predkladať dôkazy svojich tvrdení, keďže ťarcha zodpovednosti za výsledok civilného konania je predovšetkým na samotných účastníkoch konania, že z uvedeného dôvodu súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že skutkové okolnosti ňou tvrdené v žalobe - najmä tvrdenie o mechanickom poškodení miechy sa nepreukázali a bolo zo strany súdu správne, keď ďalšie dokazovanie vo veci samej ukončil, že k uvedenému je nutné dodať, že pri medicínskom posudzovaní sa len výnimočne možno vyjadriť s kategorickou istotou a preto nie vo všetkých prípadoch je možné dôjsť k zisteniu objektívnej pravdy jednoducho preto, že pri našom stupni poznania nieje istota vo výroku o existencii alebo neexistencii príčinnej súvislosti vždy dosiahnuteľná, že je niekedy veľmi ťažké rozlíšiť, ktoré pochybenie je nutným rizikom práce lekára a ktoré je už nedbanlivosťou, preto pri každom posudzovaní veci je možné uzavrieť, že ak sa lekár pridržiaval   ktoréhokoľvek   uznávaného   postupu,   konal   lége   artis.   Ďalej   uviedla,   že   sa domnieva, že ak znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že postupovala správne, nie je povinná, rovnako ako súd, žalobkyni objasňovať skutočnú príčinu poškodenia na zdraví, nakoľko otázka zodpovednosti za škodu na zdraví musí byť voči zdravotníckemu zariadeniu preukázaná s istotou, v opačnom prípade, ako je to aj v tejto veci, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a povinnosť nahradiť jej škodu nie je daná. K námietke žalobkyne, že súd nevyhodnotil otázku existencie jej zodpovednosti s poukazom na § 421a, resp. § 420 OZ, ako   aj   420a   ods.   1   a   2   OZ   uviedla,   že   súd   dôsledne   posúdil   vec   podľa   §   420   OZ a zodpovednosť   za   škodu   posudzoval   ako   všeobecnú,   že   podľa   tohto   ust.   bola   povinná preukázať, že došlo k škode na zdraví v príčinnej súvislosti s jej konaním, avšak v tomto konaní   sa   svojej   zodpovednosti   zbavila,   nakoľko   preukázala,   že   škodu   nezavinila,   že objektívna zodpovednosť podľa § 420a OZ nie je daná, nakoľko, ak by sa poskytovanie zdravotnej starostlivosti posudzovalo ako „prevádzková činnosť" zodpovedala by za každý nepriaznivý   následok   súvisiaci   s   touto   činnosťou,   čo   je   bez   skúmania   zavinenia (nedbanlivostného alebo úmyselného) neprijateľné a cit. ust. by nemalo zmysel, že ak by sa škoda   spôsobená   pri   prevádzkovaní   zdravotníckeho   zariadenia   posudzovala   ako   škoda spôsobená prevádzkovou činnosťou podľa § 420a OZ, šlo by o všeobecnú zodpovednosť, tzv. zodpovednosť za výsledok a jej podmienkou by nebolo porušenie právnej povinnosti zdravotníckeho zariadenia, stačilo by preukázať, že škoda bola spôsobená pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení a v príčinnej súvislosti s poskytovaním tejto   starostlivosti   a   zodpovednosti   by   sa   zbavil   ten,   kto   by   preukázal,   že   škoda   bola spôsobená   neodvrátiteľnou   udalosťou,   ktorá   nemá   pôvod   v   prevádzke   zdravotníckeho zariadenia alebo škoda bola spôsobená vlastným konaním poškodeného a že tvrdenie, že sa súd nevyporiadal so zodpovednosťou podľa § 421a OZ nie je pravdou, nakoľko na str. 8 rozsudku jasne konštatuje, že v danom prípade nezistil dôvody pre vyvodenie objektívnej zodpovednosti podľa § 420a OZ a 421a OZ. Na základe uvedeného navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Žalobkyňa odôvodnila odvolanie odvolacím dôvodom podľa § 205 ods.2 písm. c) O. s. p., t. j., že súd neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Neúplnosť zistenia skutkového stavuje v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal účastníkom   navrhnutý   dôkaz,   spôsobilý   preukázať   právne   významnú   skutočnosť   (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy   účastníkmi   navrhnuté,   nemôže   byť   v   sporovom   konaní   spôsobilým   odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí, súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné   skutočnosti,   ktoré,   hoci   boli   tvrdené,   súd   nezisťoval,   najmä   preto,   že   ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

Podľa § 213 ods.3 O. s. p. odvolací súd môže o. i. doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol.

Žalobkyňa,   vzhľadom   na   to,   že   v   zozname   znalcov   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky nie je zapísaná žiadna znalecká organizácia alebo znalecký ústav, ktorým by bolo možné (ako to pôvodne navrhla) dať preskúmať ZP MUDr. B., podaním (č.1.164) zo 6.2.2008 navrhla doplniť znalecké dokazovanie odpoveďou uvedeného znalca na v podaní vymedzené otázky MUDr. B., znalcovi z Odboru - Zdravotníctvo a farmácia, Odvetvie   -neurochirurgia   bolo   preto   uložené,   aby   doplnil   svoj   ZP   č.4/2006   z   3.7.2006 o odpovede na tieto otázky: 1) či prístrojové vybavenie operačnej sály, v ktorej prebiehal zákrok, následkom ktorého žalobkyňa utrpela ujmu na zdraví, bolo dostatočné, najmä či v prístrojovom   vybavení   nechýbal   prístroj   na   meranie   somato   -   sensorické   evokované potenciály a 2) ak takýto prístroj chýbal, či neexistencia tohto prístroja mohla mať význam z hľadiska vzniku následku, ktorý v súvislosti s operáciou vznikol, resp. či pri prítomnosti tohto   prístroja   by   bolo   možné   bez   ťažkostí   zistiť   príčinu   vzniku   poškodenia   zdravia žalobkyne.

Znalec v doplnení č.4/2008 odpovedajúc na prvú otázku uviedol, že k samotnému vybaveniu operačnej sály sa nevie vyjadriť, nakoľko ju nepozná, že prístroj na meranie somatosenzorických evokovaných potenciálov nie je štandardný prístroj pri operáciách na kostených štruktúrach v oblasti krčnej chrbtice, že má špecifické použitie iba pri operácii na samotnej mieche alebo   napr.   nádorov tlačiacich   rniéchu   a   pri tomto type   operácie ho nebolo treba použiť a na druhú otázku odpovedal tak, že za pomoci tohto prístroja by sa dalo zistiť, že počas operácie v niektorom okamžiku nie je niečo v poriadku, že možno by to zabránilo v pokračovaní operácie alebo v zmenení postupu, avšak že toto je iba akademické rozoberanie   situácie,   lebo   žiaden   predpis   nehovorí,   že   pri   tomto   type   operácie   sa doporučujú snímať somatosenzorické evokované potenciály.

Žalovaná zaujala k doplneniu ZP písomné stanovisko, v ktorom uviedla, že znalec sa nevyjadril k otázke, či v jej prístrojovom vybavení pri operácii žalobkyne nechýbal prístroj na meranie somato - senzorických evokovaných potenciálov a že v čase operácie,   t.   j. v r.200l tento prístroj nemala a tento nebol k dispozícii ani na iných pracoviskách FN SR, čo   potvrdil   aj   MUDr.   J.   L.   (na   ČI.84)   lekár   F.   B.   (svedok,   ktorého   navrhla   vypočuť žalobkyňa a ktorý bol požiadaný o revíziu jej operácie) a ktorý na otázku, či v prípade, ak by došlo k poškodeniu počas operácie, bolo možné zaznamenať túto zmenu u pacientky, odpovedal, že nie, nakoľko žalovaná nemá k dispozícii také zariadenie, že merací prístroj má k dispozícii až od r.2004, avšak tento prístroj sa nepoužíva pri operácii na štruktúrach krčnej chrbtice, ale len pri operáciách miechy alebo mozgu, takže na základe uvedeného je možné   uzavrieť,   že   poskytla   žalobkyni   zdravotnú   starostlivosť   využitím   tých   poznatkov lekárskej   vedy,   ktoré   jej   boli   dostupné,   ktoré   pri   správne   stanovenej   diagnóze   možno považovať za obvyklé, avšak s prihliadnutím na konkrétne možnosti vrátane ekonomických podmienok   a   zdôraznila,   že   za   spravodlivý   prístup   k   zdravotnej   starostlivosti   možno s odkazom   na   Dohovor   o   ľudských   právach   a   biomedicíne   (Rada   Európy   4.4.1997) považovať primeranú a náležitú kvalitu a dostupné zdroje. K tvrdeniu zást. žalobkyne na pojednávaní 19.9.2007, že je vysoko pravdepodobné, že operatéri sa dotkli miechy chrbtice, čím je daná objektívna zodpovednosť za škodu podľa § 421a OZ uviedla, že toto tvrdenie nebolo potvrdené ani ZP a vyvrátil ho aj uvedený svedok - MUDr. L., že ak by sa tak stalo, bol by to samozrejme postup lekára non lége artis a jej zodpovednosť by bola daná aj podľa § 420 a n. OZ, že nakoľko príčinná súvislosť medzi škodou a okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktorá bola použitá, nebola v tejto veci preukázaná, je možné vec posudzovať len podľa § 420 OZ a teda bolo na žalobkyni, aby preukázala, že ku škode na jej zdraví došlo v príčinnej súvislosti s jej protiprávnym konaním, pričom táto príčinná súvislosť musí byť postavená na istote, nestačí len pravdepodobnosť.

Ani   po   doplnení   dokazovania   v   odvolacom   konaní   neboli   preukázané   žiadne skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   urobiť   jednoznačný   záver,   že   žalovaná zodpovedá   žalobkyni   za   škodu,   či   už   podľa   §   420   ods.2   alebo   podľa   §   420a   ods.1,   2 písm. a), príp. podľa § 421a OZ, preto je napadnutý rozsudok vecne správny.»

Podstata   sťažnosti   spočíva   v   nesúhlase   sťažovateľky   s   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky. Sťažovateľka argumentovala, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, pretože krajský súd zo skutkového stavu nevyvodil taký právny záver, aký navrhovala ona.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol skutočnosti, pre ktoré odvolanie   sťažovateľky   zamietol.   Dôvodmi   uvedenými   v   jej   odvolaní   sa   krajský   súd zaoberal   a   aj   po   doplnení   dokazovania   konštatoval,   že   neboli   preukázané   žiadne skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   urobiť   záver,   že   žalovaná   zodpovedá žalobkyni za škodu, či už podľa § 420 ods. 2 alebo podľa § 420a ods. 1 a 2 písm. a), príp. podľa § 421a Občianskeho zákonníka, preto rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne   potvrdil.   V   odôvodnení   citoval   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku, ktorými sa pri svojom rozhodovaní spravoval a ktoré na vec aplikoval.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   mu   neprislúcha   akokoľvek   spochybňovať   procesný postup krajského súdu a už vôbec mu neprináleží meniť jeho, síce stručné, ale napriek tomu z   ústavnoprávneho   hľadiska   akceptovateľné   a   dostatočne   odôvodnené   závery,   ktoré   sú výrazom jeho nezávislého rozhodovania. V zásade by takto bol ústavný súd v pozícii ďalšej prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným vymedzením jeho kompetencií.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   sú zrejmé   dôvody,   na   základe   ktorých   ako   odvolací   súd   dospel   k   záveru   o   správnosti rozhodnutia okresného súdu, pričom tieto dôvody nemožno považovať za svojvoľné alebo arbitrárne.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou,   inými   slovami,   o   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010