znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 438/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   AB   restructuring   k.   s.,Dostojevského   rad   19,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Martinom   Berecom,DOMUS   PETRA,   Pod   Sokolice   1/B,   Trenčín,   vo   veci   namietaného   porušenia   jejzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako ajpráv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 1/2014 z 27. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti AB restructuring k. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2014prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť spoločnosti AB restructuring k. s.,Dostojevského rad 19, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen   „ústava“),   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 1/2014z 27. marca 2014 (ďalej len „uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva: «Dňa   31.   10.   2013   doručil   Správca   súdu   návrh na priznanie   odmeny   v   6.638.78   €   Správcu   podľa   §   12   ods.   2   písm.   c)   vyhl.   MS   SR č. 665/2005 do konanie prvej schôdze veriteľov.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 6K/81/2013-320 zo dňa 20. 11. 2013 súd rozhodol o priznaní odmeny v celkovej výške 4.779,09 €...

Dňa   20.   12.   20013   správca   osobne   doručil   súdu   odvolanie   proti   Uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 6K/81/2013-320 zo dňa 20.11.2013.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR/1/2014-360 zo dňa 27. 3. 2014 súd odvolanie odmietol (ďalej len „Uznesenie“)...

Hlavný   argument   Krajského   súdu,   ktorý   vychádza   z   lehoty   15   dní   na   podanie odvolania   je   zjavne   arbitrárny.   Súd   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil,   prečo   by   lehota na odvolanie v tomto prípade, keď sťažovateľ riadne argumentoval že poučenie pri uznesení nie   je   správne,   mala   byť   lehota   15   dní.   Poukazujeme   aj   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ v podanom odvolaní explicitne uviedol prečo má zato, že lehota na odvolanie v tomto prípade do troch mesiacov od doručenia...

Rovnako za rozporné s princípom právnej istoty je potrebné považovať tvrdenie súdu, že „odvolací súd jeho argumentáciu týkajúcu so zachovania lehoty na podanie odvolania v zmysle § 204 ods. 2 O. s. p. – z dôvodu nesprávneho poučenia súdu o lehote na podanie odvolania - vyhodnotil ako nesprávnu, a jeho odvolanie považoval za podané oneskorene.“ V zmysle § 196 zák. č. 7/2005 Z. z. v platnom znení (ďalej len „ZKR“) ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Odvolací súd toto tvrdenie ale žiadnym spôsobil neodôvodnil súd v jednom odseku pripúšťa primeranosť použitia O. s. p. na inštitúty neupravené v ZKR v jednom odseku, ale v druhom si protirečí. Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že inštitút § 204 ods. 2 O. s. p., a to nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, je z dôvodu jeho absencie v ZKR plne aplikovateľné na konkurzné konanie...

Sťažovateľ poukazuje aj na rozpor výroku Uznesenia s odôvodnením, keď nie je zrejmý dôvod odmietnutie odvolania. Súd neúplne vymenoval taxatívne uvedené dôvody, pre ktoré môže súd odmietnuť odvolanie – súd vymenoval len dôvody v písm. a) až c) § 218 ods. 1 O. s. p.

Máme zato, že súd v odôvodnení najprv nesprávne právne hodnotí odvolanie ako oneskorene podané, pričom v predposlednom odseku odôvodnenie už uvádza, že odmietol odvolanie podľa § 218 ods. l písm. c) O. s. p. Navodzuje tak právne neistý stav, keď sťažovateľovi nie je zrejmé, či by odvolací súd odvolanie odmietol aj keby bolo podané v ním tvrdenej ako záväznej 15-dňovej lehote...

Máme   zato,   že   týmto   arbitrárnym   a   zmätočným   postupom   Krajského   súdu v Bratislave a Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR/1/2014-360 zo dňa 27. 3.   2014,   ktorým   súd   odmietol   jeho   odvolanie   bolo   porušené   sťažovateľove   právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. l Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa AB restructuring k. s. podľa ust. čl. 46 ods. ústavy Slovenskej republiky v spojení s ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ust. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ust. čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR/1/2014-360 zo dňa 27. 3. 2014, porušené bolo.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   2   CoKR/1/2014-360   zo   dňa 27. 3. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy,ako   aj   práv podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru a podľa   čl.   1 ods.   1 dodatkového   protokoluoznačeným uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckehopráva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákonaa za primeranú náhradu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by,vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmomspoločnosti.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva.

Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľanevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu.Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotenískutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásahústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenýmiv čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdubolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omylea v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

Ústavný   súd   pripúšťa,   že   časť odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   obsiahnutána jeho 3. strane a pojednávajúca o odbornej spôsobilosti správcov, resp. o oneskorenompodaní odvolania zo strany sťažovateľa sa javí byť nadbytočná, v dôsledku čoho môžespôsobovať čiastočnú zmätočnosť odôvodnenia uznesenia. Za zásadné však ústavný súdpovažuje   to,   že   prípadná   čiastočná   zmätočnosť   odôvodnenia   uznesenia,   prípadne   jehonadbytočné časti, nie sú z ústavno-právneho pohľadu natoľko   zásadnými, aby dokázalizasiahnuť do sťažovateľom označených práv s intenzitou opodstatňujúcou prípadné zrušenienapadnutého uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd za hlavný argument pre odmietnutieodvolania považoval samotnú neprípustnosť odvolania v danej veci s ohľadom na princípneprípustnosti odvolania proti uzneseniu v konaní podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze areštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), pokiaľ tento zákon odvolanie výslovnenepripúšťa.

V zmysle § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd v konaní podľatohto   zákona   rozhoduje   uznesením.   Proti   uzneseniu   vydanému   v   konkurznom   konaní,v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak toustanovuje tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanémuv konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.

Krajský súd pritom v odôvodnení na 3. strane uznesenia uviedol, že „Občiansky súdny   poriadok   v   zásade   pripúšťa   odvolanie   proti   všetkým   rozhodnutiam   súdu   prvého stupňa a súčasne taxatívne vymedzuje rozhodnutia, proti ktorým odvolanie nie je prípustné. Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiam v konaní podľa ZKR je založená na opačnom princípe   –   odvolanie   je   prípustné   len   vtedy,   ak   to   zákon   pri   jednotlivých   uzneseniach výslovne pripúšťa; ak však ZKR túto otázku pri určitom uznesení nerieši, je potrebné riešiť prípustnosť odvolania podľa ustanovení O. s. p. primerane.

Z ustanovenia § 43 ods. 1 ZKR vyplýva, že správca má za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov... nárok na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov. Výška paušálnej odmeny je v danom prípade upravená v ustanovení § 12 ods. 2 písm. c/ vyhlášky č. 665/2005 Z. z. sumou 6.638,78 eur; citované ustanovenia otázku prípustnosti odvolania neupravujú, a preto v zmysle ustanovenia § 198 ods. 1 ZKR nie je prípustné.

Z   uvedeného   teda   bez   akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa nepochybil, keď v poučení napadnutého uznesenia uviedo1, že proti nemu nie je prípustné odvolanie.“.

V   závere   odôvodnenia   uznesenia   krajský   súd   napokon   uviedol,   že „Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací odvolanie odvolateľa podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.“.

Z jednoznačného záveru krajského súdu o aplikácii § 218 ods. 1 písm. c) zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s jehoúvahou   obsiahnutou   na 3. strane   odôvodnenia   uznesenia,   týkajúcou   sa   neprípustnostiodvolania v danej veci ústavný súd vyvodzuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu jeústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnené   a   nemožno   ho   považovať   za   prejavinterpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistujemedzi   uznesením   krajského   súdu   a   sťažovateľom   označenými   právami   taká   príčinnásúvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatítejto sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný túto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenúpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2015