znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 438/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť P. L. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Tost 4/2014 zo 14. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2014 prostredníctvom   poštovej   prepravy   doručená   sťažnosť   P.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 4/2014 zo 14. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Predmetom   tejto   ústavnej   sťažnosti je však   obnova konania –   proces   o obnove konania a rozhodnutie súdov v obnove konania...

Súd v obnove/v rozhodovaní o obnove konania, nepredvolal a nevypočul znalcov, ktorých   som   označil   a   ktorí   vypracovali   predmetné   znalecké   posudky.   Neprejednal   v súdnom konaní tieto znalecké posudky. Nepredvolal a nevypočul osoby, ktoré sú menované na listinných dôkazoch (zmluvách), ktoré preukazujú, že som skutky nemohol spáchať, lebo v čase skutku som bol na iných miestach.

Neumožnil   preveriť   pravosť   listinného   dôkazu   „Zmluva   –   Dohoda“   medzi spoluobvinenými, ktorý dokazuje, že vypovedali proti mne.

Nepredvolal a nevypočul klinickú psychologičku B. K. a neprejednal ani jej odborné vyjadrenie k veci...

Podstata mojej ústavnej sťažnosti je v tom, že: Trestný poriadok umožňuje/priznáva právo dotknutej osobe, podať obnovu konania ak získala nové dôkazy.

Stanovuje tiež to, že súd povolí obnovu konania, ak sa objavia dôkazy a skutočnosti, ktoré boli súdu skôr neznáme a odôvodňujú iné rozhodnutie o vine. A toto svoje právo som si uplatnil v roku 2012...

Úlohou súdov v návrhu o obnove konania malo byť – a zo zákona aj bolo iba to, aby posúdili   tieto   nové   dôkazy   nie   z   hľadiska   viny,   či   neviny   (lebo   tým   by   zasahovali do kompetencie iného súdu, ktorý je oprávnený vyslovovať závery o vine či nevine), ale iba posúdiť, či:

a) ide o nové dôkazy a skutočnosti, ktoré súdu v pôvodnom konaní neboli známe,

b) či ide o také nové dôkazy a skutočnosti, ktoré odôvodňujú iné rozhodnutie o vine. Preskúmaním spisu obnovy konania ústavný súd zistí, že všetky tieto podmienky boli bezpochyby splnené! Lebo je zrejmé, že:

- ani jeden z tých dôkazov a skutočností, ktoré som v návrhu na obnovu predložil, nebol   predtým   súdom   známy   –   ide   o   úplne   nové   dôkazy   a   skutočnosti,   a   to   vrátane existujúcich nálezov ústavného súdu ČR, ktoré síce v tom čase existovali, ale pre súd neboli známe (nevedel o ich existencii)

- a že predložené nové dôkazy a skutočnosti bezpochyby odôvodňujú iné rozhodnutie o vine ako v pôvodnom procese...

Predmetom mojej ústavnej sťažnosti je teda najmä to, že:

- súdy v návrhu o obnove procesu mali za daných okolností, skutočností a dôkazov povoliť obnovu konania. A tým, že tak nespravili porušili moje uvedené práva,

- a že Najvyšší súd SR ako súd II. stupňa mal buď zrušiť rozhodnutie súdu I. st. a vec mu vrátiť na nové konanie. Alebo mal sám rozhodnúť, že obnova konania sa povoľuje. Najvyšší súd SR však uznesením zo dňa 14. 5. 2014 zn. 6 Tost 4/2014 môj opravný prostriedok   „odmietol“,   teda   obnova   konania   nebola   povolená,   čím   došlo   k   porušeniu mojich vyššie uvedených práv.

A vo vzťahu k vyššie citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu mám ešte niekoľko námietok:

- súd napr. poukazuje na vierohodnosť výpovedí svedkov K., Z. a pod. Podľa môjho názoru takýmto hodnotením dôkazov zasahuje do právomoci iného súdu – súdu, ktorý je jediný oprávnený rozhodovať o vine či nevine, lebo len on je oprávnený hodnotiť dôkazy v danom smere,

- čo je však dôležitejšie, že:

a) tvrdil nepravdivé závery/tvrdenie, ale napr. že ja som menil svoju obhajobu. (Moja bola vždy tá istá a s to potvrdili aj svedkovia aj dôkazy – staré aj nové!)

b) dôkazmi, ktorých vierohodnosť a odôvodnenosť nedokázal spochybniť/vyvrátiť, sa odmietol venovať a ignoroval ich (znalecký posudok, odborné vyjadrenie, závery českého ústavného súdu, a pod.) takéto do očí bijúce rozdielne posudzovanie dôkazov a účelovosť v tom, ktorý dôkaz uvedie/bude sa ním zaoberať a ktorým nie, už prekročili hranice práva na nestranný súd a práva na zákonnosť procesu.

c)   tvrdil   nepravdivé   závery   v   tom,   že   som   nepredložil   žiadne   nové   dôkazy a skutočnosti, ktoré by boli relevantné. Tieto závery sú v priamom rozpore s tým, čo mnou predložené dôkazy preukazujú.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1/ Práva P. L. na

- súdnu ochranu

- na prístup k súdu

- na rovnosť strán v konaní

- na rovnosť zbraní v konaní

- na účinný opravný prostriedok

- na spravodlivé súdne konanie, zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a), ods. 4 Dohovoru, čl. 6 ods. 1, 2, 3 Dohovoru, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 a nasl. ústavy SR v konaní vedenom na Najvyššom súde SDR zn. 6 Tost 4/2014 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.5.2014 zn. 6 Tost /4/2014 porušené boli.

2/ Ústavný súd SR týmto zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 5. 2014 zn. 6 Tost 4/2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Zároveň sťažovateľ navrhol: „Preto žiadam ústavný súd SR, aby mi ustanovil advokáta na moje zastupovanie v tejto veci v konaní pred ústavným súdom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 a nasl. ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. a), ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozhodnutím.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   uväznenie   po   odsúdení príslušným súdom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   materiálna   povaha   predmetu   konania.   Aplikácia   uvedeného   článku dohovoru   prichádza   do   úvahy iba v prípade,   ak ide o konanie, v ktorom   sa   rozhoduje o občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   prípadne   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo   iný   orgán   verejnej   moci,   a   taktiež   nie   je   rozhodujúca   ani   povaha   zákona,   ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby   považovať   aj   obnovu   konania   (IV.   ÚS   382/09,   m.   m.   I.   ÚS   5/02   A.   B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy konania   priamo   nesúvisia   s   rozhodnutím   o   právach   a   záväzkoch   občianskoprávneho charakteru   alebo   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania   [pozri   aj   Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina, 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011) preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   najvyššieho   súdu   v   napadnutom rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Inými   slovami,   v   prípade   rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného poriadku vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorého   porušenie   namieta,   a   napadnutými rozhodnutiami tak Špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Tieto závery obdobne platia aj vo vzťahu namietaného porušenia čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru.

Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Tost 4/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014, ústavný súd poznamenáva, že vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných   sťažnostiach   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako   ich   ďalšia   opravná   inštancia.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   225/03, IV. ÚS 158/09).   Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu   môžu   byť preto   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný   súd   takisto   pripomína,   že   jeho prvoradou   úlohou   je   ochrana   ústavnosti,   a   nie   ochrana   zákonnosti,   čo   je   aj   prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Sťažovateľ   namietal   skutkové   a   právne   závery   najvyššieho   súdu   v   napadnutom rozhodnutí,   ktoré   mali   mať   za   následok   porušenie   ním   označených   základných   práv. Ústavný súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie, v odôvodnení ktorého najvyšší súd okrem iného uviedol:

„Proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy zahlásil odsúdený sťažnosť priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí (č. l. 429). Podanú sťažnosť odôvodnil osobitným podaním samotný odsúdený, ako aj prostredníctvom jeho obhajcu. V písomnom odôvodnení svojej sťažnosti poukázal na výpovede K. a spol., ktoré potvrdzujú, že odsúdený A. klamal, považuje ho aj s odsúdeným B. za zaujatých. Má za to, že listinné dôkazy preukazujú, že nebol na mieste činu, na čo poukazoval už v základnom konaní, avšak súdy na tieto dôkazy neprihliadali, taktiež poukázal na závery znaleckého posudku   a   v   tej   súvislosti   namietol   opoznávanie.   Ďalej   namietol   porušenie   jeho   práva na spravodlivý   proces   v   základnom   konaní,   nepribratie   znalca,   neprípustné   opakované opoznávanie, poukázal na judikatúru ESĽP, okolnosť, že prvostupňový súd neakceptoval všetky jeho návrhy na výsluchy ďalších svedkov, má za to, že bolo porušené jeho právo na prezumpciu   neviny,   namietol,   že   v   tlači   sa   objavili   články,   ktoré   ho   označili   za páchateľa, ešte pred tým, než bol obvinený.

Záverom   svojej   sťažnosti   navrhol   napadnuté   uznesenie   zrušiť   a   vec   vrátiť   súdu prvého stupňa na nové konanie, alternatívne navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a povoliť vo veci obnovu konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce a zistil, že sťažnosť odsúdeného L. nie je dôvodná.

Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, účelom ktorého je odstrániť nedostatky   v   skutkových   zisteniach   právoplatných   rozhodnutí,   pokiaľ   dodatočne   vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli rozhodujúcemu súdu skôr známe, a teda v právoplatnom rozsudku sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne ale tieto nové skutočnosti musia   byť   takého   charakteru,   že   odôvodňujú   zásah   do   stability   a   nezmeniteľnosti právoplatného odsudzujúceho rozsudku.

Účelom   obnovy   konania   nie   je   revízia   pôvodného   trestného   konania,   ani spochybňovanie spôsobu, akým dôkazy hodnotili súdy v pôvodnom konaní. Tieto sú totiž nezvratné,   nemožno   ich   meniť,   ani   inak   korigovať   a   dôkazy,   ktoré   už   boli   vykonané v pôvodnom   konaní   nemožno   opakovať   (revízia   pôvodného   rozhodnutia   a predchádzajúceho mu konania prichádza do úvahy pri podaní dovolania, ak sú splnené zákonné   podmienky   pre   uplatnenie   tohto,   od   obnovy   konania   odlišného   mimoriadneho opravného prostriedku).

Prvostupňový   súd   sa   v   tomto   konaní   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania vysporiadal so skutočnosťami, ktoré mali podľa subjektívneho pocitu odsúdeného zakladať dôvod pre povolenie obnovy konania a svoje rozhodnutie primerane odôvodnil.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa stotožňuje   s podstatným   záverom krajského súdu,   a   to   že   odsúdený   v   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   neuviedol   žiadne   nové skutočnosti, prípadne dôkazy, ktoré by súdu v pôvodnom konaní boli neznáme a ktoré by mohli, v kontexte aj s ostatnými vykonanými dôkazmi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného L.

Za   nové   v   zmysle   vyššie   citovaného   ustanovenia   je   potrebné   považovať   také skutočnosti, ktoré neboli pred rozhodnutím súdu predmetom zisťovania alebo dokazovania, novým dôkazom je predovšetkým dôkazný prostriedok, ktorý sa v čase rozhodovania súdu v spise nenachádzal. Naproti tomu za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle citovaného ustanovenia   nemožno   považovať   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   sú   zistiteľné   z   obsahu spisového materiálu, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, popr. ich vykonanie na hlavnom pojednávaní odmietol. Ani spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov nie je dôvodom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

Správne sú úvahy súdu prvého stupňa, že odsúdeným uvádzané skutočnosti, ktoré prezentuje ako nové, súdu doposiaľ neznáme, takými novými skutočnosťami ani dôkazmi nie sú. Súd ich mal až na znalecký posudok a niektoré listinné dôkazy, ktoré doložil odsúdený, k dispozícii   už   v   čase   svojho   pôvodného   rozhodovania   a   pri   rozhodovaní   vzal   tieto skutočnosti do úvahy.

Spochybňovanie výpovedí odsúdených A. a B. odsúdený L. prezentoval počas celého konania aj v odvolaní, (odhliadnuc od validity, či vierohodnosti výpovedí svedkov typu K., Z. a spol.), taktiež spôsob opoznávania, (č. l. 1530- 1540), vrátane poukazovania na jamku na brade (č. l. 1514), taktiež medializáciu skutkov namietal v odvolaní, ako aj poukazovanie na   svoje   alibi,   ktoré   menil   podľa   priebehu   konania.   Namietanie   práva   na   spravodlivý proces, či nerešpektovanie zásady in dubio pro reo, nie je dôvodom na povolenie obnovy konania, uvedené námietky by mohli byt' odvolacími popr. dovolacími dôvodmi.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odsúdený v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania   nepredložil   žiadne   nové   skutočnosti   ani   dôkazy,   spôsobilé   samy   o   sebe   alebo v spojení   s   inými   skutočnosťami   a   dôkazmi   odôvodniť   predpoklad   pre   možnú   zmenu právoplatného rozsudku a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť odsúdeného P. L. podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Najvyšší   súd   sa   so   skutkovými závermi   súdu   prvého   stupňa   týkajúcimi   sa   nepredloženia   nových   dôkazov   súdu   skôr neznámych stotožnil a dospel k rovnakému právnemu záveru, keď sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený právny názor najvyššieho súdu je zdôvodnený dostatočne a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom   takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k ostatným námietkam sťažovateľa o porušení ním označených článkov dohovoru [čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 5 ods. 4 a č. 13] ústavný súd poznamenáva, že tieto ostali iba   v   rovine   tvrdenia   bez   toho,   aby   ich   akoukoľvek   argumentáciou   podporil   a náležite odôvodnil.   Sťažnosť   sťažovateľa   sa   preto   v   tejto   časti   javí   ako   neopodstatnená,   a to z dôvodu   absencie   akejkoľvek   príčinnej   súvislosti   medzi   označenými   článkami   ústavy a dohovoru a úvahami sťažovateľa.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšou   požiadavkou   sťažovateľa   v   nej   obsiahnutou,   a   to   žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014