znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 438/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   B.,   B.,   t.   č.   vo výkone   trestu,   zastúpeného advokátom   JUDr. M.   M.,   Advokátska   kancelária   M.,   s. r. o.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 22/2013 zo 17. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2013 doručená sťažnosť D. B., B., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Tost 22/2013 zo 17. júla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v P. (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. PK-1 T 49/2010 z 8. novembra 2010   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5   To   5/2013   z 11.   apríla   2013 uznaný vinným   zo   spáchania   trestného   činu   sprenevery   podľa   §   248   ods.   1   a   5 zákona č. 140/1961 Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „skorší Trestný zákon“), za ktorý bol odsúdený na výkon trestu odňatia slobody v trvaní päť rokov.

Pretože sťažovateľ bol v tomto trestnom konaní stíhaný väzobne, špecializovaný súd uznesením   sp. zn. PK-1 T 49/2010   z 15.   mája   2013   podľa   §   45   ods.   1   a   2   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „neskorší Trestný zákon“) započítal do uloženého trestu odňatia slobody aj väzbu, ktorá trvala v tejto veci od 25.   mája   2006   do   30.   novembra   2007   a od   20.   februára   2013   do   11. apríla 2013. Započítaný   bol   aj   trest   odňatia   slobody   sťažovateľa   vykonávaný   od   21.   mája   2012 do 20. februára 2013.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 22/2013 zo 17. júla 2013 rozhodol tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd označeným uznesením porušil základné právo sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   zaručené   v čl.   17   ods.   2   ústavy,   jeho   základné   právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje presvedčenie odôvodnil takto:„Nesprávny   výrok   o započítaní   vykonanej   väzby   do   uloženého   trestu   namietam z dôvodu,   že   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody...   nebola   započítaná   celá   väzba vykonaná mojou   osobou   v trestnej   veci   vedenej   na   Špeciálnom   súde   v   Pezinku...   pod sp. zn.: PK-1   Tš   8/2005,   čím   boli   porušené   moje   ústavou   a medzinárodnou   zmluvou garantované práva...

V predmetnej   trestnej   veci   bola   na   mňa   podaná   obžaloba...   ktorá   bola   následne vedená Špeciálnym súdom v Pezinku pod sp. zn.: PK-1 Tš 8/2005.

V tejto trestnej veci bola osobná sloboda obmedzená dňa 23. 01. 2003, kedy som bol zadržaný na území Českej republiky...

Súčasne Okresný súd Košice uznesením zo dňa 08. 06. 2004, sp. zn.: 8 Ntv 56/2002, rozhodol tak, že podľa § 71 ods. 8 Tr. poriadku účinného do 31. 12. 2005 v mojej trestnej veci   počas   väzby   vykonávanej   v prípravnom   konaní   nezapočítal   dobu   od   23. 01. 2003 do 07. 05. 2004.

Dňa   12. 08. 2005   prokurátor...   v inej   trestnej   veci...   na   mňa   podal   obžalobu za spáchanie   trestného   činu   sprenevery...   Táto   obžaloba   bola   prijatá   na   konanie pred Špeciálny súd v Pezinku pod sp. zn.: 1 Tš 19/2005.

Následne podľa § 23 ods. 3 Tr. poriadku Špeciálny súd v Pezinku uznesením zo dňa 25. 05. 2006   (sp.   zn.:   1   Tš   8/2005),   rozhodol   o spojení   trestných   vecí   vedených pod sp. zn.: 1 Tš 8/2005 a 1 Tš 19/2005 na spoločné prejednanie a rozhodnutie s tým, že vec sa bude viesť pod sp. zn.: 1 Tš 8/2005.

Dňa 30. 11. 2007 som bol na základe príkazu predsedu senátu Špeciálneho súdu v Pezinku, sp. zn.: 1 Tš 8/2005, prepustený z väzby na slobodu.

Uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   dňa   08. 11. 2010   bolo konanie   o   obžalobe   za   spáchanie   trestného   činu   sprenevery...   vylúčené   na   samostatné konanie,   pričom   následne   toho   istého   dňa   v   tejto   trestnej   veci   bol   vynesený   rozsudok, ktorým som bol uznaný vinným z trestného činu sprenevery. Po vylúčení na samostatné konanie bola táto trestná vec prejednávaná samostatne až do jej právoplatného skončenia na Najvyššom súde SR Uznesením zo dňa 11. 04. 2013, sp. zn.: 5 To 5/2013.

...   po   právoplatnosti   vyššie   uvedeného   rozsudku...   Uznesením...   Špecializovaného trestného   súdu   zo   dňa   15. 05. 2013,   sp.   zn.:   PK-1 T 49/2010   tento   výrokom v bode I. rozhodol podľa § 45 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a § 414 ods. 1 Trestného poriadku tak, že sa mi do trestu odňatia slobody, ktorý mi bol uložený..., započítava väzba, ktorá trvala od:

a) 25. mája 2006 od 30. novembra 2007,

b) od 20. februára 2013 do 11. apríla 2013,

c) ako aj výkon trestu odňatia slobody od 21. mája 2012 do 20. februára 2013.... Za podstatu porušenia môjho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., považujem... tú skutočnosť, že Najvyšší súd SR..., nevzal do úvahy dĺžku mnou vykonanej väzby vykonanej v konaní 1 Tš 8/2005, ktorú som vykonal predtým, ako... došlo ku spojeniu na spoločné prejednanie a rozhodnutie vecí 1 Tš 19/2005 a 1 Tš 8/2005, v ktorých boli pôvodne podané samostatné obžaloby... Do trestu odňatia slobody je potrebné započítať i väzbu, ktorú obvinený vykonával v pôvodne oddelenom prebiehajúcom trestnom konaní, pokiaľ neskoršie došlo ku spojeniu veci   do   spoločného   konania.   Ani   skutočnosť,   že   nakoniec   vec,   v   ktorej   bol   obvinený vo väzbe,   bola   vylúčená   k   samostatnému   prejednaniu   a   rozhodnutiu   (a   napríklad zastavané) na tomto závere nemôže nič meniť (Najvyšší súd ČR, 4 Tz 42/2003 [T 599]). Som toho názoru, že vzhľadom na skutočnosť, že obe trestné konania (1 Tš 19/2005 a 1 Tš 8/2005) boli spojené do konania jedného, z hľadiska trvania väzby ide o konanie jediné (rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn.: 1 Tvn 20/93; R 27/1993).

Takto vyprofilované   výkladové kritériá   ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku o započítaní väzby do uloženého trestu súd podľa môjho názoru nerešpektoval. Z rozhodnutí súdov pritom nie sú známe žiadne dôležité dôvody (napr. II. ÚS SR 55/1998), na   ktoré   by   všeobecné   súdy   v   procese   rozhodovania   prihliadali.   V   napadnutých rozhodnutiach sa súdy len koncízne odvolali na citáciu zákonnej úpravy, pričom sa adresne nevysporiadali s mojimi námietkami vznesenými v podanej sťažnosti.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Právo D. B..., t. č. ÚVTOS..., na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. júla 2013, sp. zn.: 3 Tost 22/2013, bolo porušené.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. júla 2013, sp. zn.: 3 Tost 22/2013, týkajúce sa D. B..., t. č. ÚVTOS..., zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie, alternatívne Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   17.   júla   2013,   sp.   zn.: 3 Tost 22/2013, týkajúce sa D. B..., t. č. ÚVTOS..., zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   prikazuje,   aby   prepustil   D.   B...   neodkladne   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody na slobodu.

3)Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   D.   B...,   t. č. ÚVTOS..., finančné   zadosťučinenie   v   sume   5.000   €...,   a to do 15 dní   odo   dňa   právoplatnosti   tohto nálezu.

4) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť D. B..., t. č. ÚVTOS..., trovy právneho zastúpenia v sume 296,90 €..., na účet jeho zvoleného obhajcu JUDr. M. M., advokáta, M., s. r. o., advokátska kancelária, v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie základného práva   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   ústavy,   základného práva na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 22/2013 zo 17. júla 2013, ku ktorému malo dôjsť tým, že v jeho trestnej veci   nebola   správne   započítaná   doba   trvania   väzby   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody, resp. nebola započítaná celá doba vykonanej väzby.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   3   Tost   22/2013   zo   17.   júla   2013 zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu   sp. zn. PK-1 T 49/2010 z 15. mája 2013, ktorým bolo rozhodnuté o započítaní väzby. Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„Najvyšší   súd   po   preštudovaní   spisového   materiálu   zistil,   že   D.   B. bol na základe rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 8. novembra 2010, sp. zn. PK-1 T 49/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. apríla 2013, sp. zn. 5 To 5/2013, uznaný vinným z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005. Uvedeným rozsudkom mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením do 1. nápravnovýchovnej skupiny.

Uloženiu tohto trestu predchádzalo nasledovné: Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   podal   na   odsúdeného   D.   B.   obžalobu   zo   dňa   28.   októbra   2004, sp. zn. VII Gv 205/04,   pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a   podporovania zločineckej skupiny   a teroristickej   skupiny   podľa   §   185a   ods.   1   Tr.   zák.   účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005. Na základe tejto obžaloby viedol Špeciálny súd v Pezinku konanie pod sp. zn. PK-1 Tš 8/2005.

V tejto veci bola odsúdenému D.   B.   obmedzená osobná sloboda dňa 23. januára 2003,   kedy   bol   zadržaný   na   území   Českej   republiky.   Následne   Okresný   súd   Košice   I uznesením zo 7. mája 2004, sp. zn. 8 Ntv 56/02, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach   zo   dňa   26.   mája   2004,   sp.   zn.   4 Tpo   68/04,   rozhodol   o   vzatí   odsúdeného do väzby   z   dôvodov   uvedených   v   §   67   ods.   1   písm.   a),   písm.   b)   Tr.   zák.   účinného do 31. decembra 2005.

Súčasne Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 8. júna 2004, sp. zn. 8 Ntv 56/02, rozhodol tak, že podľa § 71 ods. 8 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 v trestnej veci D. B. počas väzby vykonávanej v prípravnom konaní nezapočítal dobu od 23. januára 2003 do 7. mája 2004.

Ďalej   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v B.   podal   na   D.   B.   obžalobu   zo   dňa 12. augusta 2005, sp. zn. 2 Kv 121/04, pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr.   zák.   účinného   do   31.   decembra   2005.   Po   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2006, sp. zn. 1 Ndtš 3/2006, o vecnej príslušnosti Špeciálneho súdu v Pezinku, bola táto vec vedená na predmetnom súde pod sp. zn. 1 Tš 19/2005. Následne   podľa   §   23   ods.   3   Tr.   por.   Špeciálny   súd   v   Pezinku   rozhodol uznesením z 25.   mája   2006,   sp.   zn.   PK-1   Tš 8/2005,   o   spojení   trestných   vecí vedených pod sp.   zn.   PK-1 Tš   8/2005   a   sp.   zn.   PK-1 Tš   19/2005,   na   spoločné   prejednanie a rozhodnutie s tým, že vec sa bude viesť pod sp. zn. PK-1 Tš 8/2005.

Odsúdený D. B. bol v priebehu trestného konania vo väzbe až do 30. novembra 2007, kedy   bol   na   základe   príkazu   predsedu   senátu   Špeciálneho   súdu   v Pezinku,   sp.   zn. PK-1 Tš 8/2005, prepustený z väzby na slobodu.

Uznesením   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   z   8.   novembra   2010   bolo   konanie o obžalobe podanej na D. B. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného   do   31.   decembra   2005   vylúčené   na   samostatné   konanie   vedené   pod sp. zn. PK-1 T 49/2010, pričom toho istého dňa bol v tejto veci vynesený rozsudok, ktorým bol D. B. uznaný vinným z trestného činu sprenevery.

Po   vylúčení   predmetnej   veci   bola   táto   prejednávaná   v   samostatnom   konaní až do jej právoplatného   skončenia   na   základe   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 11. apríla 2013, sp. zn. 5 To 5/2013.

Podľa § 45 ods. 1 Tr. zák. ak sa viedlo proti páchateľovi trestné stíhanie vo väzbe a dôjde   v   tomto   konaní   k   jeho   odsúdeniu,   započíta   sa   mu   doba   strávená   vo   väzbe do uloženého trestu, prípadne do úhrnného trestu alebo súhrnného trestu, ak je vzhľadom na   druh   uloženého   trestu   započítanie   možné.   Rovnako   sa   postupuje,   ak   súd   upustí od uloženia súhrnného trestu alebo ďalšieho trestu.

V zmysle platnej judikatúry započítanie doby strávenej vo väzbe do uloženého trestu podľa § 45 ods. 1 Tr. zák. prichádza do úvahy len vtedy, keď bol páchateľ vo väzbe v tom konaní,   v   ktorom   došlo   k   jeho   odsúdeniu   a   uloženiu   samostatného,   úhrnného   alebo súhrnného trestu.

Najvyšší súd dospel k záveru, že predseda Špecializovaného trestného súdu v Pezinku postupoval   správne,   keď   odsúdenému   D.   B.   započítal   do   trestu   odňatia   slobody,   ktorý mu bol   uložený   rozsudkom   Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku   dňa   8. novembra 2030, sp. zn. PK-1 T 49/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z   11.   apríla   2013,   sp.   zn.   5   To   5/2013,   väzbu,   ktorá   trvala   od   25.   mája   2006 do 30. novembra 2007.

Keďže D. B. bol uznaný vinným z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5   Tr.   zák.   účinného   do   31.   decembra   2005   na   základe   rozsudku   Špecializovaného trestného   súdu   v   Pezinku   dňa   8.   novembra   2010,   sp.   zn.   PK-1   T   49/2010,   v   spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. apríla 2013, sp. zn. 5 To 5/2013, bolo potrebné do uloženého trestu započítať len väzbu, ktorú odsúdený B. vykonával v tejto trestnej veci.

V posudzovanom prípade dobu trvania väzby namietanú odsúdeným (do 25. mája 2006)   tento   vykonával   v   inom   trestnom   konaní   (pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 vedenom na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. 1 Tš 8/2005), než v ktorom bol odsúdený a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia   slobody,   ktorý   v   súčasnej   dobe   vykonáva.   Preto   predseda   Špecializovaného trestného   súdu   v   Pezinku   rozhodol   v   súlade   so   zákonom,   keď   túto   väzbu   odsúdenému do výkonu trestu odňatia slobody nezapočítal.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu jasne a zreteľne vyplýva, prečo   všeobecné   súdy   dobu   väzby   vykonávanej   sťažovateľom   do   25.   mája   2006 v inej trestnej   veci   nezapočítali   do   trestu   odňatia   slobody   v tejto   trestnej   veci   (v   ktorej došlo k jeho   odsúdeniu),   aj   keď   došlo   k spojeniu   týchto   vecí   na   spoločné   konanie. Je zbytočné, aby   ústavný   súd   znovu   opakoval   skutkový   priebeh   väzobného   stíhania sťažovateľa   všeobecnými   súdmi,   je   však   potrebné   zdôrazniť,   že   do   25. mája 2006, keď špecializovaný súd   (vtedy   špeciálny   súd)   rozhodol   o spojení   vecí   vedených pod sp. zn. 1 Tš 8/2005   a   sp.   zn.   1 Tš 19/2005   na   spoločné   konanie,   nebol   sťažovateľ v tejto aktuálnej trestnej veci (sp. zn. 1 Tš 19/2005, neskôr po opätovnom vylúčení veci sp. zn.   PK-1 T 49/2010)   vo   väzbe.   Špecializovaný   súd   a najvyšší   súd   preto   vzhľadom na znenie   §   45   ods.   1   a 2   neskoršieho   Trestného   zákona   rozhodli   o nezapočítaní   väzby vedenej   v inom   trestnom   konaní (sp.   zn.   1 Tš   8/2005)   pred   spojením   vecí   na   spoločné konanie. Najvyšší súd svoj záver teda oprel o konkrétne zákonné ustanovenie príslušného právneho predpisu (neskoršieho Trestného zákona), ktorého znenie priamo v odôvodnení rozhodnutia citoval.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   v sťažnosti   uvádzané   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Českej   republiky   sp.   zn.   4   Tz   42/2003   a   sp.   zn.   1   Tvn   20/93,   o ktoré   opiera svoje presvedčenie   o   nesprávnom   započítaní   väzby   a   trestu,   ústavný   súd   zdôrazňuje, že nie je   viazaný   právnym   názorom   súdneho   orgánu   cudzieho   štátu   a   jednak   v týchto prípadoch   nešlo   o identickú   situáciu.   Možno   však   konštatovať,   že   závery   týchto rozhodnutí nie sú v rozpore so záverom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Navyše, sťažovateľovi v tomto prípade nebol ukladaný ani úhrnný, ani súhrnný trest (na rozdiel od prvého uvádzaného judikátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 4 Tz 42/2003) a (na   rozdiel   od   druhej   sťažovateľom   uvádzanej   veci   sp.   zn.   1   Tvn   20/93)   vo   veci sťažovateľa   došlo   k   vylúčeniu   veci   na   samostatné   konanie,   čo   predstavuje   rozhodné odlišnosti od situácie, v ktorej sa nachádza sťažovateľ.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno považovať   za   udržateľné.   A   práve   aj   v   tomto   smere   sa   rozhodnutie   najvyššieho   súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky javí ako akceptovateľné.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení právneho predpisu upravujúceho   započítanie   väzby   a   uloženého   trestu   v   trestnom   konaní   v   označenom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné   účinky   s   ústavou.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti,   arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli   najvyššieho   súdu   a   nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol   už na predbežnom prerokovaní podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa,   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013