znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 438/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., B., t. č. vo väzbe L., zastúpeného advokátom JUDr. R. U., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení s porušením základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   ods. 1,   3   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská Bystrica, v konaniach vedených pod sp. zn. Tp 35/2010 a sp. zn. BB-3 T 13/2012 a jeho uznesením   z 19.   apríla   2012   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2   Tost   10/2012   a sp.   zn.   2   Tost   11/2012   a jeho uzneseniami z 3. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2012 doručená sťažnosť A. P., B., t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   samostatne,   ako   aj   v spojení   s porušením základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), v konaniach vedených pod sp. zn. Tp 35/2010 a sp. zn. BB-3 T 13/2012 a jeho uznesením z 19. apríla 2012   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2   Tost   10/2012   a sp.   zn.   2   Tost   11/2012   a jeho uzneseniami z 3. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je spolu s ďalšími osobami trestne stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), závažný zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1, ods. 4 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona vo viacčinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b), ods. 4 písm. a), b) a c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 35/2010 zo 14. apríla 2010 bol sťažovateľ z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) vzatý do väzby.

Na základe žiadosti sťažovateľa (a ďalších spoluobvinených) o prepustenie z väzby na slobodu špecializovaný súd uznesením sp. zn. Tp 35/2010 zo 4. apríla 2012 sťažovateľa z väzby prepustil. Proti tomuto rozhodnutiu podal (okrem spoluobvinených sťažovateľa) prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   sťažnosť,   o ktorej   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením sp. zn.   2   Tost   11/2012   z 3.   mája   2012   tak,   že   zrušil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa a v relevantných   výrokoch   uznesenia   žiadosť   sťažovateľa   podľa   §   79   ods.   3   Trestného poriadku zamietol, písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) ods. 2 Trestného poriadku neprijal   a podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   ods.   2   Trestného   poriadku   dohľad   probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom neuložil.

Po   podaní   obžaloby   na   sťažovateľa   a ďalších   spoluobvinených   špecializovanému súdu prokurátorom špeciálnej prokuratúry 10. apríla 2012 špecializovaný súd uznesením sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost   10/2012   z 3.   mája   2012   rozhodol   o ponechaní   obvineného   vo   väzbe   po   podaní obžaloby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa názoru sťažovateľa špecializovaný súd a najvyšší súd v rámci svojich konaní a svojimi rozhodnutiami porušili jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru, čo odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o odôvodnenie uznesenia NS SR, č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012 o zamietnutí sťažnosti obvineného proti ponechaniu vo väzbe, najvyšší súd len odkazuje na uznesenie NS SR, č. k. 4 Tost 10/2012 (týkajúce sa obv. N.!) z 03. 04. 2012 a na rozhodnutie NS SR, č. k. 2 Tost 11/2012. Súd poukázal na to, že ide o opakované rozhodovanie o tej istej otázke v období od 03. 04. 2012 do 03. 05. 2012...

...   Obvinenému   je   obmedzená   sloboda   od   12. 04. 2010   do   dňa   vyhotovenia   tejto sťažnosti, ktorej trvanie považujem za nezákonné, nadmerne dlhé a neopodstatnené, pretože väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. v tomto štádiu trestného konania nie je daný.

Rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu a NS SR boli vydávané mechanicky, paušalizovane až arbitrárne všeobecne zdôrazňujúc závažnosť spáchaných trestných činov, neopierajú sa o významné a dostatočné dôvody, pokiaľ ide o ďalšie trvanie väzby a samotný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por...

Posledné   rozhodnutie   o väzbe   Špecializovaného   trestného   súdu...,   č.   k.   BB-3   T 13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS SR, č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012, obsahovalo len odkaz... na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe obvineného NS SR č. k. 2 Tost   11/2012   z 03. 05. 2012   napriek   tomu,   že   druhostupňový   súd   zdôrazňoval,   že o žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   z 16. 03. 2012   doposiaľ   nebolo   právoplatne rozhodnuté... Súdy opätovne len vo všeobecnosti poukázali na rozsah a závažnosť trestnej činnosti   napriek   tomu,   že   sa   jednalo   o rozhodnutie   o väzbe   po   podaní   obžaloby   a bolo povinnosťou súdu preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Uznesenie NS SR 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012, ktorým zamietol žiadosť obvineného o prepustenie zo 14. 03. 2012 a zrušil uznesenie prvostupňového súdu, z hľadiska existencie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. naviac dospel k záveru, že neexistuje obava v pokračovaní v tej istej trestnej činnosti ale v trestnej činnosti rovnakého druhu bez toho, že by bola takáto obava konkrétnymi okolnosťami preukázaná a bližšie odôvodnená. V štádiu po podaní obžaloby a väzby trvajúcej viac ako dva roky nepostačuje takýto záver súdu... Tvrdenie v tomto štádiu konania o zmarení účelu trestného stíhania považujem za   absurdný   vzhľadom   na   to,   že   všetky   procesné   úkony   sú   zdokumentované,   obvinený vypovedal v danej veci niekoľkokrát.

Napriek   tomu,   že   sa   v prípade   uznesenia   NS   SR   2   Tost   11/2012   Z 03. 05. 2012 rozhodovalo   o sťažnosti   prokurátora   proti   prepusteniu   obvineného   z väzby   a v prípade uznesenia   NS   SR   2   Tost   10/2012   z 03. 05. 2012   o sťažnosti   obvineného   o ponechaní vo väzbe   teda   dva   rôzne   druhy   konania   o väzbe   boli   identicky   odôvodnené   vo   vzťahu k všetkým obvineným a s odkazmi na predchádzajúce rozhodnutia súdov o väzbe.

Väzba bola obvinenému naposledy predĺžená bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností teda neodôvodnene... Poukazujem najmä na paušálne zamietanie jeho žiadostí, oneskorené rozhodovanie súdov o nich..., nereagovanie najvyššieho súdu na skutočnosti uvádzané v sťažnostiach obvineného proti väzbe.

Tým, že rozhodnutia o väzbe neboli dostatočne zdôvodnené bolo porušené právo na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru,   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR osobitne uznesenie Špecializovaného trestného súdu... č. k. BB-3 T 13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS SR č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012 a uznesenie NS SR č. k. 2 Tost 11/2012 z 03. 05. 2012...

... Uvedené uznesenia považujem za povrchné, nezákonné, arbitrárne z dôvodu, že neobsahujú   konkrétne   okolnosti   svedčiace   pre   a   proti   väzbe   odôvodňujúce   jej   ďalšie trvanie,   ani   žiadne   okolnosti   spôsobilé   potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného verejného záujmu v súčasnom štádiu trestného konania odôvodňujúce výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody...

... Postupom Špecializovaného trestného súdu -pracovisko Banská Bystrica v konaní č. k. Tp 35/2010 a NS SR č. k. 2 Tost 11/2012 pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 14. 03. 2012, porušili právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene, bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 2 ústavy......   Uznesenie   NS   SR,   č.   k.   2   Tost   10/2012   o   predĺžení   lehoty   väzby,   nebolo obvinenému doručené v lehote 10 dní od rozhodnutia.

Celková dĺžka konania o Žiadosti o prepustenie z väzby bola neprimerane dlhá, keď trvala... 49 dní..., čo nezodpovedá požiadavke konať urýchlene...

... V súvislosti s porušením práva obvineného na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov poukazujem i na to, že vzhľadom na právnu úpravu podľa § 79 ods. 3 Tr. por. tým, že predloženie spisu špecializovaného trestného súdu na rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby trvalo 19 dní, bolo obvinenému neoprávnene bránené opätovne požiadať o prepustenie z väzby, čím bol porušené právo na súdnu ochranu a právo na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Špecializovaný   trestný   súd   Pezinok,   pracovisko   Banská   Bystrica   v   konaní Tp 35/2010 a v konaní BB-3 T 13/2012 a Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o sťažnostiach obvineného proti väzbe držaním obv. P. vo väzbe od 12. 04. 2010 do dňa vyhotovenia tejto sťažnosti z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., porušili jeho právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú alebo byť prepustený počas konania, právo urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

2. Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica, uznesením č. k. BB-3 T 13/2012 z 19. 04. 2012 a NS SR uznesením č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012 porušili právo obvineného byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp.   primeranú,   alebo byť   prepustený počas konania,   právo na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

3. Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica postupom č. k. Tp   35/2010   a   NS   SR   postupom   a   uznesením   č.   k.   2   Tost   11/2012   z   03. 05. 2012   pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 14. 03. 2012 porušili právo obvineného urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, uznesením najvyššieho súdu byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú, alebo byť prepustený počas konania, právo na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

4. práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod č. k. Tp 35/2010 a NS SR v konaní vedenom pod sp. zn.   2   Tost   11/2012   nerozhodli   o   žiadosti   sťažovateľa   zo   14. 03. 2012   o   prepustenie z väzby na slobodu urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov, a tak mu bránili v zákonom ustanovenej lehote opätovne požiadať o prepustenie z väzby.

Zároveň   žiadam   Ústavný   súd,   aby   uznesenie   NS   SR   č.   k.   2   Tost   11/2012 z 03. 05. 2012,   uznesenie Špecializovaného trestného súdu Pezinok -   pracovisko Banská Bystrica č. k. BB-3 T 13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012 zrušil a prikázal NS SR, aby sťažovateľa neodkladne prepustil na slobodu. Zároveň   navrhujem   ústavnému   súdu,   aby   zaviazal   Špecializovaný   trestný   súd Pezinok/NS SR nahradiť obvinenému trovy právneho zastúpenia 323,50 Eur spočívajúce v zastupovaní pred ústavným súdom na účet právneho zástupcu JUDr. R. U... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

1.   Pokiaľ   ide   o namietanie   porušenia   základných   práv   zaručených   ústavou a práv zaručených   dohovorom   (okrem   práva   na   urýchlené   konanie   pri   rozhodovaní o osobnej slobode) označenými postupmi (v konaniach vedených pod sp. zn. Tp 35/2010 a sp. zn. BB-3 T 13/2012) a rozhodnutím (uznesenie z 19. apríla 2012) špecializovaného súdu,   ústavný   súd   podotýka,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ako   vyplýva zo   sťažnosti   a z jej   príloh,   všetky   napádané postupy   a rozhodnutie špecializovaného súdu boli na základe využitia riadnych opravných prostriedkov (sťažností) preskúmané najvyšším súdom v druhostupňových konaniach. Najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho   oprávnenia   ako   druhostupňového   súdu   bol   oprávnený   a v podstate   aj povinný   v prípade   zistenia   zásahu   prvostupňového   súdu   do   základných   práv   a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k špecializovanému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu (čl. 17 ústavy)   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   (čl.   5   dohovoru)   napádanými   postupmi najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tost 10/2012 a sp. zn. 2 Tost 11/2012 a jeho rozhodnutiami z 3. mája 2012 sťažovateľ argumentuje, že rozhodnutia najvyššieho súdu boli vydávané „mechanicky, paušalizovane až arbitrárne všeobecne... neopierajú sa o významné   a dostatočné   dôvody“. Sťažovateľ   najvyššiemu   súdu   taktiež   vytýka,   že   len odkazoval na predchádzajúce rozhodnutia, a teda k predĺženiu väzby došlo „bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností teda neodôvodnene“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája 2012 rozhodol okrem iného aj   o sťažnosti   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 35/2010 zo 4. apríla 2012, ktorým bol sťažovateľ prepustený   z väzby   na   slobodu.   Najvyšší   súd   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   súdu prvého   stupňa   zrušil   a žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zamietol. Najvyšší   súd   taktiež   rozhodol,   že   písomný   sľub   sťažovateľa   neprijal   a ani   dohľad probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom neuložil.

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tak,   že „dôvod   preventívnej   väzby   u obvinených nezanikol a nemožno ho nahradiť zákonom ustanovenou garanciou...

Situácia je v tomto smere rovnaká ako u spoluobvineného N. a je charakterizovaná v uznesení   najvyššieho   súdu   z 3.   apríla   2012...,   sp.   zn.   4   Tost   10/2012.   Z neho   potom obsahovo vychádza i uznesenie Špecializovaného trestného súdu z 19. apríla 2012..., ktorým konajúci senát rozhodol o ponechaní všetkých štyroch väzobne stíhaných obvinených vo väzbe...

Vzhľadom   na   vecnú   a časovú   súvislosť   a zhodný   právny   názor   najvyšší   súd   na uvedené rozhodnutia (doručené stranám) odkazuje. Na ich argumentácii nemá čo meniť. Zhodne má za to, že podozrenie zo spáchania... skutkov pretrváva...... Vzhľadom na predpokladaný (zatiaľ nie pred súdom dokázaný) rozsah a podobu trestnej činnosti je však zrejmé, že obvinení sú spôsobilí (za vyššie uvedeného skutkového predpokladu) zadovažovať si s vysokou efektivitou príjem organizovanou trestnou činnosťou takého druhu, pre akú sú stíhaní. Z hľadiska dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.   nemusí   byť   v tomto   smere   dokázaná   istota,   ale   len   dôvodná   obava.   Táto   bola v priebehu   konania   po   vznesení   obvinenia   podporená   v tom   zmysle,   že   podozrenie zo spáchania   činov   sa   nerozptýlilo,   prokurátor   naopak   po   vykonaní   dokazovania   podal obžalobu...“.

Špecializovaný súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia z 19. apríla 2012,   ktorým   ponechal   sťažovateľa   po   podaní   obžaloby   prokurátorom   špeciálnej prokuratúry vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a písomný   sľub   sťažovateľa   neprijal   a   na   ktoré   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí odkazoval, uviedol:

„Súd má za to, že trestné stíhanie voči obvineným je vedené dôvodne. Podozrenie z páchania trestnej činnosti obvinených existuje v rozumnej miere pravdepodobnosti......   je   potrebné   uviesť,   že   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   stíhaných   skutkov u obvinených aj po podaní obžaloby naďalej pretrváva, pričom je dostatočným spôsobom preukázané na základe dôkazov, ktoré sú zabezpečené spisovom materiáli.

V trestnom spise zabezpečený súhrn dôkazov je na takej úrovni, že v rovine určitej rozumnej   istoty je   možné prijať   záver,   že obvinení   sú dôvodne   podozriví   zo spáchania skutkov uvedených v obžalobe, ktoré majú zákonné znaky trestných činov...

Doposiaľ zadovážené dôkazy nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie sa stali, vykazujú znaky trestných činov a aj naďalej existuje dôvodné podozrenie, že ich mali spáchať obvinení.

V posudzovanom   prípade   sa   jedná   o rozsiahlu   a náročnú   trestnú   vec   s cudzím prvkom,   ktorej   objasnenie   v rozsahu   §   2   ods.   10   Trestného   poriadku,   t.   j.   zistenie skutkového   stavu,   o ktorom   nie   sú   dôvodné   pochybnosti   v rozsahu   nevyhnutnom   na rozhodnutie si vyžaduje vykonanie veľkého počtu dôkazov, čo má priamy vplyv na samotnú dĺžku trestného stíhania ako aj väzby obvinených...

Dôvodnosť väzby obvinených... podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je... dostatočne   podložená.   Hrozba   z pokračovania   v páchaní   trestnej   činnosti   vyplýva   už z vykonaného dokazovania. Trestné činy mali obvinení spáchať zo zištnej pohnútky, a preto rovnako   v tomto   štádiu   trestného   stíhania   reálne   existuje   obava   z konania   obvinených uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j., že na slobode budú v páchaní trestnej činnosti pokračovať.

Na vyššie opísané dôvody väzby nemá vplyv ani skutočnosť podania obžaloby na Špecializovanom trestnom súde, pretože podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdu   je   ústne   a podľa   §   2   ods.   19   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   na   hlavnom pojednávaní na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.

Súd preskúmal dôvodnosť väzby aj z hľadiska plynulosti vedenia trestného stíhania... nezistil   nedôvodné   prieťahy,   vyšetrovacie   úkony   boli   vykonávané   priebežne,   pričom vyšetrovanie prebiehalo plynule o čom svedčí celý rad úkonov, ktoré boli od posledného predĺženia lehoty trvania väzby orgánmi prípravného konania uskutočnené vrátene podania obžaloby pred uplynutím predĺženej lehoty trvania väzby.

Súd   po   dôkladnom   zvážení   všetkých   okolností   dospel   k záveru,   že   dôvody   väzby u obvinených aj po podaní obžaloby naďalej trvajú. Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a podaná obžaloba boli spáchané, majú znaky trestných činov, existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchali obvinení, a teda   u obvineného...   naďalej   pretrváva   dôvodná   obava,   že   bude   konať   spôsobom, predpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku...

K takémuto   záveru   súd   dospel   napriek   rozhodnutiu   sudcu   pre   prípravné   konanie v predmetnej trestnej veci zo dňa 04. 04. 2012 sp. zn. Tp 35/2010, ktorým bol obvinený... prepustený z väzby na slobodu...

Rozsah a závažnosť trestnej činnosti, podľa názoru súdu naďalej odôvodňujú väzby obvinených, pričom stále hrozí dôvodná obava, že v prípade ich prepustenia na slobodu, by bolo zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania...“

Ďalším   namietaným   rozhodnutím   je   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Tost 10/2012   z 3.   mája   2012,   ktorým   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa   (a   ďalších spoluobvinených)   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu   sp.   zn.   BB-3   T   13/2012 z 19. apríla 2012 tak, že jeho sťažnosť zamietol.

Najvyšší súd rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa odôvodnil takto:„Toto rozhodnutie... nadväzuje a je z hľadiska jeho obsahovej podstaty zhodné s jeho predchádzajúcim rozhodnutím z 3. mája 2012, sp. zn. 2 Tost 11/2012, ktorým rozhodol o sťažnosti prokurátora... a obvinených... proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie... zo 4. apríla 2012, sp. zn. Tp 35/2010... Taktiež je toto rozhodnutie z hľadiska názoru na danosť väzobných   dôvodov   na   nemožnosť   nahradiť   väzbu   obsahovo   zhodné   s rozhodnutím najvyššieho súdu z 3. apríla 2012, sp. zn. 4 Tost 10/2012...

Ide   tu   o opakované   rozhodovanie   o tej   istej   otázke   (ďalšom   väzobnom   stíhaní obvinených) v období od 3. apríla 2012 do 3. mája 2012, keď sa v konaní vykonávali len nedôkazné úkony, a to preštudovanie vyšetrovacieho spisu a podanie obžaloby, po čom opäť nasledovalo obligatórne rozhodovanie o väzbe podľa § 238 ods. 3 Tr. por...

Aj z hľadiska obsahu žiadostí, vyjadrení a sťažností obvinených je ich argumentácia v dotknutých prípadoch s nevýraznými rozdielmi zhodná.

Je preto potrebné z väčšej časti odkázať na uznesenie najvyššieho súdu z 3. mája 2012, sp. zn. 2 Tost 11/2012, resp. replikovať podstatnú čas jeho odôvodnenia.

Podstatnými   závermi   skoršieho   aj   tohto   rozhodnutia   je   pretrvávanie   väzobných dôvodov   u obvinených...,   a to   dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por...   ako   aj nemožnosť nahradiť väzbu zákonom ustanovenou garanciou, pri súčasnom konštatovaní pretrvávania podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, ktorá jej predmetom konania. Popri tom   je   potrebné   súhlasiť   aj   s argumentáciou   Špecializovaného   trestného   súdu v preskúmavanom   rozhodnutí,   ako   aj   uviesť,   že   postup   tohto   súdu,   ktorý   predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, bol vykonaný v súlade so zákonom...

Podozrenie zo spáchania (už v súčasnosti žalovaných) skutkov pretrváva. Je zároveň potrebné upozorniť na okolnosť, že alternatívou podania obžaloby je zastavenie trestného stíhania. K nemu by v predmetnej veci mohlo na základe výsledkov dokazovania dôjsť za podmienok uvedených v § 215 ods. 1 písm. a/ až c/ Tr. por., čo zodpovedá nepochybnému záveru, že sa skutok nestal, nespáchal ho obvinený, alebo že skutok nie je trestným činom. Vykonané   dokazovanie   a na   jeho   základe   prechod   do   fázy   súdneho   konania   po podaní   obžaloby   neznamená   uznesenie   viny,   ale   umožnenie   súdu   rozhodnúť   o nej,   ak podozrenie vedúce ku vzneseniu obvinenia nebolo rozptýlené v prípravnom konaní.... o dôvode preventívnej väzby (§ 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.)... nie je pravdepodobné pokračovanie v tej istej aktivite..., ktorá bola zadržaním obvinených a vznesením obvinenia rozvrátená.   Vzhľadom   na   predpokladaný   (zatiaľ   nie   pred   súdom   dokázaný)   rozsah a podobu trestnej činnosti je však zrejmé, že obvinení sú spôsobilí (za vyššie uvedeného skutkového   predpokladu)   zadovažovať   si   s vysokou   efektivitou   príjem   organizovanou trestnou činnosťou takého druhu, pre akú sú stíhaní. Z hľadiska dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nemusí byť v tomto smere dokázaná istota, ale len dôvodná obava. Táto bola v priebehu konania po vznesení obvinenia podporená v tom zmysle, že podozrenie zo spáchania činov sa nerozptýlilo, prokurátor naopak po vykonaní dokazovania podal obžalobu...

Hodnotenie dôkazov, ktoré prezentujú obvinení... je z hľadiska rozhodovania súdu o väzbe   irelevantné,   keďže   podozrenie   zo   spáchania   činov   nepominulo,   čo   viedlo prokurátora   k podaniu   obžaloby,   a nie   k zastaveniu   trestného   stíhania   (a   tento   zásadný záver nemôže na základe obsahu vykonaného dokazovania vo vzťahu k podaniu obžaloby spochybniť   ani   najvyšší   súd).   Spochybňovanie   možného   záveru   o vine   je   legitímnou súčasťou obhajoby, pre ktorú je v tomto smere vytvorený zákonný procesný priestor v už prebiehajúcom súdnom konaní, ktorého prvotným účelom je rozhodnúť práve o tejto otázke. Samotné podanie obžaloby naozaj nie je dôvodom na pretrvávanie väzby, ako sa to uvádza v sťažnostných námietkach. Musí k nemu pristúpiť aj rozhodnutie procesného súdu o väzbe v lehote uvedenej v § 238 ods. 3 a 76 ods. 3 Tr. por., teda v lehote, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená...

... je potrebné uviesť, že súd... splnil zákonnú povinnosť rozhodnúť o väzbe po podaní obžaloby vo vyššie uvedenej lehote, aj keď v čase jeho rozhodovania ešte nebolo rozhodnuté o sťažnosti   proti   predchádzajúcemu   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie,   ktorým rozhodoval   o žiadostiach   obvinených   o prepustenie   z väzby   v prípravnom   konaní.   Ide o orgány s rozlíšenou pôsobnosťou..., pričom v čase rozhodovania súdu... bol právoplatne daný režim väzby obvinených v podobe, zodpovedajúcej stavu pred rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie... Súd teda splnil povinnosť rozhodnúť o väzbe ex offo v zmysle § 76 ods. 4 a § 238 ods. 3 Tr. por., a rozhodnutím o sťažnostiach proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie vo veci 2 Tost 11/2012, odpadla prekážka nadobudnutia právoplatnosti (aktuálne   preskúmavaného)   rozhodnutia   o väzbe   po   podaní   obžaloby,   nakoľko   sa právoplatne stabilizoval režim väzby pretrvávajúci z fázy prípravného konania a nedošlo k obsahovej kontraverzii právoplatných rozhodnutí.“

V prvom rade je potrebné poznamenať, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 151/05, III. ÚS 315/05).

Z citovaných odôvodnení rozhodnutí najvyššieho súdu, ale aj špecializovaného súdu nemožno   vyvodiť,   že   by   sa   všeobecné   súdy   adekvátne   a   preskúmateľným   spôsobom nevysporiadali s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej ďalšom   trvaní)   sťažovateľa.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   tieto   odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutých rozhodnutí síce stručne, ale jasne a výstižne uviedol,   v čom   vidí   danosť   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku.   Z rozhodnutí   nepochybne   vyplýva,   ktorú   skutkovú   okolnosť   považoval za opodstatňujúcu ďalšie trvanie preventívnej väzby sťažovateľa. Túto odôvodnil dôkaznou situáciou   a z toho   plynúcou   obavou,   že   sťažovateľ   bude   pokračovať   v páchaní   trestnej činnosti obdobného charakteru, pričom dodal, že v tomto smere nemusí ísť o dokázanú istotu, ale dôvodný predpoklad, o ktorom bol presvedčený, že existuje.

K   námietke   sťažovateľa,   ktorou   najvyššiemu   súdu   vytýka   spôsob   odôvodnenia rozhodnutia,   v   ktorom   najvyšší   súd   odkazoval   na   iné,   v tejto   trestnej   veci   vydané rozhodnutia,   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   takýto   spôsob   formulovania odôvodnenia   rozhodnutia   možno   z   hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   akceptovať   (obsah predchádzajúcich rozhodnutí bol dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom ich oznámenia   spôsobom   ustanoveným   Trestným   poriadkom,   ako   aj   prípadnou   možnosťou nazretia do príslušného spisu) (podobne napr. II. ÚS 131/08).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012 a sp. zn. 2 Tost 11/2012 obe z 3. mája 2012 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal nedodržanie požiadavky urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   postupom   špecializovaného   súdu   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej špeciálnej prokuratúre 16. marca 2012. V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na   osobnú   slobodu   je   obsiahnuté   aj   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne III. ÚS 7/00, II. ÚS 520/2011).

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu,   to   znamená   Trestnému   poriadku.   Požiadavku   neodkladnosti   rozhodovania o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   ustanovuje   výslovne   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný   súd   v   náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00,   v   ktorom   sa   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   aj   z   hľadiska   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   okrem   iného uviedol,   že aj keď   sa   jednotlivé lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a   nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   (obdobne I. ÚS 18/03).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy a čl. 5 ods.   4 dohovoru   teda   nezodpovedá   lehota   počítaná na mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   väzba   má   mať   striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods.   4   dohovoru   tým, že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03).

Sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. marca 2012 bola doručená   špeciálnej   prokuratúre   16.   marca   2012.   Špeciálna   prokuratúra   túto   predložila špecializovanému   súdu   26.   marca   2012.   O tejto   žiadosti,   ako   aj   o žiadostiach   ďalších obvinených špecializovaný súd rozhodol 4. apríla 2012 a následne pristúpil k doručovaniu svojho   rozhodnutia   stranám   konania   a potom,   ako   mu   boli   doručené   riadne   opravné prostriedky proti tomuto uzneseniu, 20. apríla 2012 predložil spis na rozhodnutie o nich najvyššiemu súdu. Najvyšší súd o sťažnostiach rozhodol 3. mája 2012 a 11. mája 2012 (piatok)   vrátil   spis   špecializovanému   súdu,   ktorý   14.   mája   2012   (pondelok)   zabezpečil doručenie   druhostupňového   rozhodnutia   procesným   stranám.   Sťažovateľovi   a   jeho obhajcovi bolo druhostupňové uznesenie doručené 17. mája 2012.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   od   predloženia   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby špecializovanému súdu, cez jeho rozhodnutie až do predloženia spisu najvyššiemu súdu uplynulo 25 dní. V priebehu ďalších 3 dní špecializovaný súd doručoval druhostupňové rozhodnutie sťažovateľovi a jeho obhajcovi. K doručeniu došlo v priebehu ďalších troch dní.

Pokiaľ ide o dĺžku trvania konania na najvyššom súde, táto nepresiahla dobu 21 dní.

Ústavný súd konštatuje, že tak špecializovaný súd, ako aj najvyšší súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie v lehote jedného mesiaca na jednom stupni.

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. V súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. marca 2012 sťažovateľ namietal aj porušenie práva na obhajobu, pretože podľa jeho názoru mu tým bolo „neoprávnene bránené opätovne požiadať o prepustenie z väzby, čím bolo porušeného právo na súdnu ochranu a právo na obhajobu“.

Pretože ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. marca 2012, odmietol ako   zjavne   neopodstatnenú,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   jeho   námietkou o porušení   práva   na   obhajobu,   ku   ktorému   podľa   jeho   vyjadrenia   malo   dôjsť   práve tvrdenými prieťahmi v postupe špecializovaného súdu a najvyššieho súdu, keďže ústavný súd   postup týchto súdov   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby vyhodnotil ako taký, ktorý zodpovedá zárukám podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

5.   Napokon   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   okrem   toho,   že   svoje sťažnostné námietky subsumoval pod porušenie čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, a pokiaľ ide o   právo   na   obhajobu   pod   porušenie   čl.   50   ods.   3   ústavy,   v   naznačených   súvislostiach namietal aj porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Všetky námietky, ktoré sťažovateľ predostrel voči uvedeným všeobecným súdom, súviseli s rozhodovaním o jeho osobnej slobode, teda súviseli s jeho väzbou.

Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07, II. ÚS 131/08). Obdobný záver platí aj vo vzťahu čl.   17 ústavy   k   ustanoveniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   zaručujúcemu   konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

6. V závere ústavný súd pristúpil k posúdeniu námietky sťažovateľa, že „Uznesenie NS SR, č. k. 2 Tost 10/2012 o predĺžení lehoty väzby, nebolo obvinenému doručené v lehote 10 dní od rozhodnutia“, ktorú, mimochodom, žiadnym spôsobom nekonkretizoval ani k nej neuviedol žiadne ďalšie skutočnosti, t. j. celá námietka spočívala iba v tejto jedinej vete.

Spôsob,   akým   sťažovateľ   predniesol   toto   svoje   tvrdenie,   evokuje   domnienku,   že súčasťou Trestného poriadku   je ustanovenie zakotvujúce povinnosť doručiť rozhodnutie všeobecného   súdu   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby,   resp.   rozhodnutie   o opravnom prostriedku proti takémuto rozhodnutiu sťažovateľovi ako obvinenému do 10 dní odo dňa rozhodnutia.

Ústavný súd však poznamenáva, že to tak nie je a ani zo žiadneho trestno-procesného ustanovenia takúto povinnosť nemožno vyvodiť.

Podľa § 180 Trestného poriadku ak tento diel (druhý diel siedmej hlavy Trestného poriadku upravujúci inštitút uznesenia ako formy rozhodnutia v trestnom konaní, pozn.) neustanovuje niečo iné, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia prvého dielu tejto hlavy o rozsudku.

Podľa   §   172   ods.   3   Trestného   poriadku   rozsudok   treba   písomne   vyhotoviť vo väzobných   veciach   najneskôr   do   10   pracovných   dní,   v   ostatných   veciach   do   30 pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia; ak ho zo závažných dôvodov nemožno v tejto lehote vyhotoviť,   predseda   súdu   môže povoliť dlhšiu   lehotu, najviac však   dvojnásobok uvedených lehôt; o tomto súd upovedomí strany.

Ak sťažovateľ desaťdňovú lehotu na doručenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012   z 3.   mája   2012   odvodzuje   zo   znenia   citovaných   ustanovení   Trestného poriadku,   ústavný   súd   zdôrazňuje   jednak   to,   že   ide   o „vyhotovenie“,   a nie   „doručenie“ rozhodnutia o väzbe v takto stanovenej lehote, a jednak to, že táto lehota je počítaná na pracovné dni.

Najvyšší   súd   označené rozhodnutie   vydal   3.   mája   2012   (štvrtok).   Podľa   zistenia ústavného   súdu   toto   bolo   špecializovaným   súdom   doručované   sťažovateľovi   a jeho obhajcovi 14. mája 2012 (pondelok). Sťažovateľovi bolo doručené 17. mája 2012 (štvrtok) a jeho obhajcovi 16. mája 2012 (streda). Z uvedeného prehľadu vyplýva, že nielen písomné vyhotovenie uznesenia, ale dokonca aj jeho doručenie netrvalo viac ako 9 pracovných dní (8. máj – utorok – nebol pracovným dňom, pozn.).

Všeobecné súdy teda pri doručovaní rozhodnutia o osobnej slobode sťažovateľovi neporušili žiadne ustanovenie Trestného poriadku, a teda v tejto súvislosti nemohlo dôjsť k porušeniu   zákonnosti   väzby   tak,   ako   to   má   na mysli čl.   17   ústavy   a čl.   5   dohovoru. Napokon, ani sám sťažovateľ neuviedol žiaden argument, ktorý by v tejto súvislosti svedčil o zásahu   do   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   (prípadne,   že   by   to   malo   dopad   na zákonnosť väzby).

Vzhľadom na uvedené sa táto námietka sťažovateľa javí ako zjavne neopodstatnená a ako takú ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o jeho ďalších   požiadavkách   (zrušiť   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   prikázať   im prepustiť sťažovateľa na slobodu a priznať sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom) je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012