znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 438/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J. – C., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 38/2010 z 23. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. – C.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011 doručená sťažnosť P. J. – C., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo aj „odvolací súd“) sp. zn. 2 Co 38/2010 z 23. mája 2011.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ sa žalobou doručenou súdu prvého stupňa dňa 18. 02. 2009 domáhal, aby súd určil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom uzemí V. Š., a to parcely KN-C č. 2406/12 – orná pôda o výmere 15012 m2, vedenej na LV č. 4797 a zároveň žiadal priznať mu náhradu trov konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 12. 09. 2000 medzi ním ako kupujúcim a správkyňou konkurznej podstaty úpadcu Z. P. š. p. v likvidácii, po tom čo opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach   zo   dňa   31.   08.   2008,   sp.   zn.   1   K   519/97,   konkurzný   súd   vyslovil   súhlas s predajom   majetku   úpadcu   mimo   dražby,   vrátane   spornej   nehnuteľnosti.   Vklad vlastníckeho   práva   v   prospech   sťažovateľa   bol   povolený   dňa   11.   10.   2000,   pod č. V 3532/2000.   Rozhodnutím   zo   dňa   07.   01.   2003   Správa   katastra   P.   rozhodnutie o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   v   prospech   sťažovateľa   v   rozsahu   povolenia vlastníckeho   práva   ohľadne   spornej   nehnuteľnosti   zrušila,   nakoľko   bolo   plne   vyhovené protestu prokurátora. Katastrálny úrad v P. rozhodnutím zo dňa 04. 04. 2003 rozhodnutie Správy katastra P. o zrušení vkladu zo dňa 07. 01. 2003 potvrdil. Následne na to Správa katastra P. opäť vydala rozhodnutie,   a to dňa 30. 04. 2003, č. V-3532/2000-V,   ktorým zamietla návrh na vklad vlastníckeho práva na základe kúpno-predajnej zmluvy uzavretej dňa 12. 09. 2000, vedený pod č. k. V 3532/2000, v časti týkajúcej sa prevodu vlastníctva k pozemku parc. č. 20406/12 orná pôda vo výmere 15012 m2 v katastrálnom území V. Š. Predmetné   rozhodnutie   bolo   napadnuté   protestom   prokurátora   zo   dňa   22.   05.   2006. Katastrálny úrad v P. rozhodnutím zo dňa 11. 06. 2006 protestu prokurátora nevyhovel a Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, rozhodnutím zo dňa 03. 11. 2006, odvolanie sťažovateľa zamietol a rozhodnutie žalovaného potvrdil.…“

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   ďalej   vyplýva,   že   Okresný   súd   Prešov   rozsudkom z 29. januára 2010 sp. zn. 7 C 50/2009 žalobu zamietol. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal „v zákonom stanovenej lehote odvolanie, kde navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a vyhovieť návrhu sťažovateľa v celom rozsahu.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, okrem výroku o trovách konania.“.

3. Podľa sťažovateľa „Všeobecný súd opomenul, že sťažovateľ sa nedomáha určenia vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 09. 2000 z dôvodu, že vkladové konanie bolo dňa 30. 04. 2003 zamietnuté, ale na základe ničotného správneho aktu Správy katastra   P.   zo   dňa   07.   01.   2003,   ktorým   mu   bolo   nezákonne   zrušené   vlastnícke   právo k predmetu sporu, ktoré mu bolo práve na základe tejto kúpnej zmluvy zo dňa 12. 09. 2000 právoplatne povolené, a to dňa 11. 10. 2000 pod č. konania V 3532/2000...“.

Tvrdenie   všeobecného   súdu,   „že   vklad   vlastníckeho   práva   v   prospech   žalobcu povolený   nebol,   preto   žalobca   sa   nestal   vlastníkom   spornej   nehnuteľnosti   s   poukazom na znenie   §   133   O.   s.   p.   je   preto   nepravdivé  ...   V   rozhodnutí   porušovateľa   absentuje akákoľvek odpoveď na odvolacie dôvody sťažovateľa. Takéto rozhodnutie porušovateľa, nemá   právny,   ani   skutkový   základ,   nie   je   nijako   odôvodnené   a   možno   ho   považovať za arbitrárne  ...   Všeobecný   súd   zamietnutím   žaloby   svojvoľne   odoprel   sťažovateľovi základné procesné záruky vyplývajúce z dohovoru a premietnuté v normách Slovenského právneho poriadku.

Postupom všeobecného súdu bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku v zmysle prvého – všeobecného pravidla, vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru.

K porušeniu práv sťažovateľa na pokojné užívanie majetku v zmysle prvého pravidla vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru došlo aj tým, že nebola sťažovateľovi poskytnutá ochrana pred porušením princípu právnej istoty.

K   zásahu   do   práva   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti   sťažovateľa   súdom v zmysle Článku 6 ods. 1 a článku 13 dohovoru došlo tým, že všeobecný súd neposkytol v danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť ochranu svojich práv, nakoľko súd zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva, pričom nerešpektoval zákon o katastri nehnuteľnosti v spojení so zákonom o prokuratúre (§ 31 ods. 6 zákona č. 16/1995 Z. z., v spojení s § 62 až 69 zákona č. 71/1967 Zb. a § 27 zákona č. 153/2001   Z.   z.),   v   zmysle   ktorých   prokurátor   nebol   oprávnený   podať   protest   voči rozhodnutiu o povolení vkladu vlastníckeho práva a Správa katastra P. nebola oprávnená zrušiť rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva... Všeobecný súd sa nezaoberal dôkazmi – rozhodnutiami súdov, na ktoré sťažovateľ v odvolaní poukazoval. V odôvodnení rozsudku na nich sťažovateľ nedostal žiadnu odpoveď, resp. porušovateľ neodôvodnil ich irelevantnosť... Všeobecný súd interpretoval a aplikoval jednoduché právo spôsobom, ktorý nie je možné aprobovať. V dôsledku tejto interpretácie a aplikácie sa jeho rozhodnutie stalo rozporným   s   ústavne   zakotveným   „právom   na   súd",   ktorého   jednou   stránkou   je   právo na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd v občianskoprávnej veci.

Pretože sťažovateľ v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 23. 05. 2011 sp. zn. 2 Co 38/2010, nemal bez vlastného zavinenia reálny prístup k súdu a k súdnej ochrane,   tak ako to vyžaduje čl.   46 ods.   2 ústavy,   čl.   36 ods.   2 listiny a čl.   6 ods.   1 dohovoru, došlo podľa sťažovateľa napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Prešove k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Sťažnosti sa vyhovuje. 2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 a ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2 Co 38/2010 zo dňa 23. 05. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. 05. 2011, sp. zn. 2 Co 38/2010, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 305,86 € (2 x   120,23   €   -   1.   prevzatie   a   príprava   právneho   zastúpenia,   2.   písomné   podanie na ústavný súd,   plus   2x   režijný   paušál   7,21   €,   plus   DPH   vo   výške   20   %   -   50,98   €), v prospech JUDr. J. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

3. Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

4. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

5. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

7. Podľa čl.   11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

8. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

9. Podľa   čl.   36   ods.   2   listiny   kto   tvrdí,   že   bol   ukrátený   na   svojich   právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

10. Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

11. Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

1. Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v tvrdení,   že   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 2 Co 38/2010 z 23. mája 2011 porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s právnym   názorom krajského   súdu   vysloveným   v napadnutom   rozsudku,   podľa   jeho   názoru   je   rozsudok arbitrárny. Sťažovateľ   tvrdí,   že   odvolací   súd   sa   nevysporiadal   s odvolacími   dôvodmi sťažovateľa   a   namieta,   že   krajský   súd „nerešpektoval   zákon   o katastri   nehnuteľnosti   v spojení so zákonom o prokuratúre (§ 31 ods. 6 zákona č. 16/1995 Z. z., v spojení s § 62 až 69 zákona č. 71/1967 Zb. a § 27 zákona č. 153/2001 Z. z.), v zmysle ktorých prokurátor nebol oprávnený podať protest voči rozhodnutiu o povolení vkladu vlastníckeho práva a Správa katastra P. nebola oprávnená zrušiť rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva“.

2. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

3. Okresný súd v rozsudku sp. zn. 7 C 50/2009 z 29. januára 2010 uviedol: „V danom prípade žalobca odvodzuje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti z titulu kúpnej zmluvy. Ale aj v prípade, že zmluva je uzavretá v rámci konkurzného konania, platí režim ust. § 132 ods.   2 OZ,   teda   vlastníctvo k nej   sa   nadobúda až právoplatnosťou   rozhodnutia   správy katastra   o   povolení   vkladu   ako   to   vyplýva   v   súlade   s   vyššie   citovanými   zákonnými ustanoveniami, keďže žiadna výnimka v zákone v rámci zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní platného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy zakotvená nie je. Pôvodné rozhodnutie o povolení vkladu bolo zrušené a následne bol návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu právoplatne zamietnutý.

Súd   v   tomto   konaní   pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal   zo   skutočností,   že   vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu povolený nebol, preto žalobca sa nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti s poukazom na znenie § 133 O. s. p. Žalobca nepreukázal ani žiadny iný   právny   titul   o   nadobudnutí   vlastníckeho   práva   k   spornej   nehnuteľnosti,   neuniesol dôkazné   bremeno   ohľadne   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k   danej   nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu musel súd žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.“

Okresný súd poukázal na ustanovenie § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže   súd   posúdiť   sám;   ak   však   bolo   o takejto   otázke   vydané   príslušným   orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza; ďalej uviedol: „Súd teda v tomto konaní vychádzal z právoplatných   rozhodnutí   správnych   orgánov,   a   preto   v   spojitosti   s   vyššie   uvedeným prejudicálne   sa   nezaoberal   otázkou   platnosti   resp. neplatnosti   uzavretej   kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 12. 09. 2000 od ktorej odvíjal a uplatňoval svoje nároky žalobca. Ohľadne vzneseného   návrhu   týkajúceho   sa   preskúmania   zákonnosti   vyššie   citovaných   rozhodnutí správnych orgánov zo strany žalobcu je potrebné ešte uviesť, že súd v tomto konaní nie je oprávnený preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.“

4. Krajský   súd   sa   v   rozsudku   sp.   zn.   2   Co   38/2010   z   23.   mája   2011   stotožnil so závermi   prvostupňového   súdu   a uviedol:   «Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   závermi prvostupňového   súdu   správne   poukazujúceho   na   to,   že   v   tomto   konaní   nebolo   možné preskúmavať správnosť a zákonnosť rozhodnutí vydaných príslušnými správnymi orgánmi. Materiálne   chápanie   právneho   štátu   vyžaduje,   aby   verejná   správa   bola   pod kontrolou   súdnej   moci.   Ústavné   základy   na   vznik   správneho   súdnictva   boli   položené v článku 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého ten, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy sa môže obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.   Na uvedenú listinu nadväzovala novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 519/1991 Zb., ktorá vytvorila samostatnú piatu časť nazvanú „správne súdnictvo“. Účinnosťou tejto novely sa vytvorili dve formy správneho súdnictva a to rozhodovanie o žalobách proti právoplatným   rozhodnutiam   orgánov   verejnej   správy   a   rozhodovanie   o   opravných prostriedkoch   proti   neprávoplatným   rozhodnutiam   orgánov   verejnej   správy.   Všeobecná právomoc správneho súdnictva vyplýva z článku 142 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podstatou správneho   súdnictva   je   teda   ochrana   práv   občanov   a   právnických   osôb,   o   ktorých   sa rozhodovalo v správnom konaní. Ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti poškodená dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom   správny   orgán   už   nebude   mať   autoritatívne   postavenie,   ale   bude   účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.

Výkon   správneho   súdnictva   je   zverený   všeobecným   súdom   a   žalobca,   pokiaľ nesúhlasil s vyššie uvádzanými rozhodnutiami orgánov štátnej správy v rámci vkladového konania, mohol sa domáhať preskúmania vydaných rozhodnutí a tým aj ochrany svojich práv v konaniach podľa piatej časti O. s. p., rešpektujúc zákonom určené lehoty pre podanie odvolaní proti neprávoplatným rozhodnutiam, či žalôb proti právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy. Súd prvého stupňa správne zdôraznil, že žalobca svoje právo domáhať sa preskúmania rozhodnutia Správy katastra P. č. V - 3532/2000 - V zo dňa 30. 4. 2003 nevyužil.

Ako   bolo   uvádzané,   pôvodne   bol   vklad   vlastníckeho   práva   v   prospech   žalobcu k spornej   nehnuteľnosti   povolený   Okresným   úradom   v P.   -   katastrálnym   odborom   dňa 11. 10. 2000. Zákon č. 162/1995 Z. z. v znení platnom v tomto období v ustanovení § 31 určoval oprávnenie katastrálneho úradu vo vkladovom konaní rozhodnúť dvoma spôsobmi. Ak boli podmienky na vklad splnené, katastrálny úrad vklad povolil, inak návrh zamietol. Proti rozhodnutiu o povolení vkladu citované ustanovenie v ods. 5 nepripúšťalo odvolanie, čo však nevylučovalo preskúmanie rozhodnutia na základe protestu prokurátora. Inštitút protestu prokurátora predstavuje jeden zo špecifických prostriedkov dozoru prokuratúry, slúži na nápravu nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej správy a teda na odstránenie právnych pochybení, ktoré vznikli v správnom konaní. V danom prípade protest Okresnej prokuratúry P. vo veci povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe kúpnopredajnej zmluvy z 12. 9. 2000, bol podaný v lehote do 3 rokov od vydania rozhodnutia (§ 27 ods. 1 písm. e/ zákona č. 153/2001 Z. z. v znení platnom k 6. 12. 2002 ) a je   tiež   zrejmé,   že   v   priebehu   celého   konania   o   návrhu   na   vklad   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   z   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   12.   9.   2000   konali   a   rozhodovali   k   tomu príslušné orgány štátnej správy na úseku katastra v rámci pôsobnosti určenej Katastrálnym zákonom ( § 11 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. v znení platnom v čase vydania týchto rozhodnutí ).

Keďže žalobca v konaní okrem spomínanej kúpnej zmluvy a rozhodnutí vydaných v rámci   správneho   konania   neargumentoval   iným   právnym   titulom   o   nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z LV č. 4797 kat. úz. V. Š., poukazujúc na uvedené dôvody, odvolací súd vyhodnotil preskúmavaný rozsudok ako vecne správny a potvrdil ho postupom podľa § 219 O. s. p., okrem výroku o trovách konania, o ktorých si prvostupňový súd   vymienil   rozhodnúť   až   po   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej   (§151   ods.   3 O. s. p.).»

5. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

6. Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto   nemôže   preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred   všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   odvolacieho   konania   či   konania   o   dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania (I. ÚS 226/2010).

7.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k uvedeným   námietkam   sťažovateľa   pripomína,   že preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

8. Rozsudok krajského súdu bol založený na záveroch z vykonaného dokazovania prvostupňového   súdu.   V napadnutom   rozsudku   sú   uvedené   skutkové   okolnosti   veci a odôvodnené   závery   týkajúce   sa   právneho   posúdenia   veci.   S ohľadom   na   citované ustanovenie § 135 ods. 2 OSP krajský súd vychádzal z rozhodnutí príslušných správnych orgánov a konštatoval, že v konaní o určovanej žalobe nie je možné preskúmavať správnosť a zákonnosť rozhodnutí vydaných príslušnými správnymi orgánmi. Sťažovateľ, vzhľadom na   skutočnosť,   že   v jeho   právnej   veci   boli   vydané   rozhodnutia   príslušných   správnych orgánov, mal možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti týchto rozhodnutí postupom podľa § 244 a nasl. OSP (správne súdnictvo).

9. K námietke sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal dostatočne s dôvodmi odvolania sťažovateľa, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 115/03). Podobne judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne   korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré   sú   pre   jeho   rozhodnutie   vo   veci   podstatné   a   právne   významné.   Podľa   názoru ústavného súdu predmetné rozhodnutie uvedené atribúty spĺňa a postupu krajského súdu pri výklade a aplikácii dotknutých ustanovení právnych predpisov nie je čo vytknúť.

10. Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   nie   je svojvoľné   ani   arbitrárne,   obsahuje   jasné   a   zrozumiteľné   dôvody,   ktoré   ho   viedli k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu. Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi   sťažovateľom   označenými   právami   a   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu nemohlo byť porušené. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

11. Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   o ďalších   nárokoch   sťažovateľa ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011