znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 438/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   Š.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   T.,   P.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 146/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010 doručená sťažnosť S. Š., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len   „listina“)   postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 146/05.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „V   roku   2002   bolo   proti   mne   začaté   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin   falšovania a pozmeňovania kontrolných technických opatrení na označenie tovaru podľa § 145a ods.1 Trestného   zákona.   V   rámci   vyšetrovania   pri   domovej   prehliadke   a   prehliadke   iných priestorov boli mi zaistené veci, ktoré mali proti mojej osobe slúžiť ako dôkaz zo spáchania trestného činu. Jednalo sa o alkohol, u ktorého bolo podozrenie, že bol označený falošnými kontrolnými známkami. Okresný súd v Prešove rozsudkom sp.zn.: 5T 117/04 z 18.októbra 2005 rozhodol okrem iného aj podľa § 81 ods.3 Trestného poriadku tak, že nariadil zničenie dôkazných vecí-alkoholu,   falošných kontrolných známok a ostatných vecí nájdených pri domových   prehliadkach,   ktoré   sú   uvedené   pod   položkou   č.7/34   v   depozite   Okresnej prokuratúry v P. Aj proti tomuto výroku som podal odvolanie a odvolací súd - Krajský súd v Prešove uznesením sp.zn.: 1To 136/06 z 24.aprila 2007 tento výrok o zničení vecí zrušil. Dňa 23.novembra 2007 rozsudkom Okresného súdu v Prešove sp.zn.: 5 T 146/05 som bol   uznaný   vinným   a   bol   mi   uložený   trest,   tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 23. novembra 2007. Súd pri vyhlásení rozsudku vyhlásil, že o dôkazných veciach vedených na   Okresnej   prokuratúre   v P.   v   depozite   pod   položkou   č.7/34   rozhodne   samostatným uznesením.

Ja   som   listom   z   3.decembra   2009   žiadal   Okresný   súd   v   Prešove   o   doručenie rozhodnutia o zaistených veciach. Doposiaľ mi súd na moju žiadosť neodpovedal a ani mi nedoručil predmetné rozhodnutie....

V   konkrétnom   súdnom   konaní   za   prieťahy,   zodpovedá   len   súd,   ktorý   mal   vydať samostatné   rozhodnutie   o   zaistených   veciach   nachádzajúcich   sa   v   depozite   Okresnej prokuratúry v P. pod č. 7/34, a nie sú mi známe žiadne okolnosti, ktoré by bránili súdu takéto rozhodnutie vydať.“

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti   rozhodol   nálezom   v tomto znení: „Okresný   súd   v   Prešove   v   konaní   sp.zn.   5   T   146/05,   nevydaním   rozhodnutia o zaistených veciach nachádzajúcich sa v depozite Okresnej prokuratúry v P. pod č. 7/34, od   23.novembra   až   doteraz,   porušil   moje   základné   právo   na   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, preto žiadam, aby bolo prikázané Okresnému súdu v Prešove, aby ihneď o zaistených veciach rozhodol.

Ďalej   žiadam   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení mojej osoby v rozsahu 3000 €, ktorú sumu mi je povinný zaplatiť Okresný súd v Prešove, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Uvedené finančné zadosťučinenie požadujem z dôvodu spôsobenej majetkovej ujmy, spočívajúcej v nemožnosti nakladať s mojim majetkom....

Súčasne   žiadam,   aby   ústavný   súd   zaviazal   žalovaného   Okresný   súd   v   Prešove zaplatiť mi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 254,52 €... na účet môjho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   T   146/05   tým,   že nerozhodol   o veciach   sťažovateľa   zaistených   pri   domovej   prehliadke   nachádzajúcich   sa v depozite Okresnej prokuratúry P. pod položkou č. 7/34.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (podobne čl. 38 ods. 2 listiny).

1. Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (uvedené platí aj vo vzťahu k čl. 38 ods. 2 listiny) môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta   v   takom   konaní pred   všeobecným   súdom,   v ktorom   už   okresný   súd   meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06, I. ÚS 208/09), a preto už k namietanému porušovaniu označeného práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že okresný súd 8. júna   2010   o veciach   sťažovateľa   zaistených   v priebehu   trestného   konania   rozhodol uznesením č. k. 5 T 146/2005-2179 tak, že zaistené veci nariadil zničiť. Proti uzneseniu okresného súdu o zničení zaistených vecí z 8. júna 2010 podal sťažovateľ 22. júla 2010 sťažnosť. Sťažnosť sťažovateľa, ktorou za porušovateľa svojho základného práva označil okresný   súd,   bola   ústavnému   súdu   doručená   1. júla   2010,   t.   j.   v čase,   keď   porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a   rovnako   aj   podľa   čl.   38   ods.   2   listiny,   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak sa   preukáže, že   sťažovateľ   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných   osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa   §   62   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže voči sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, predseda okresného súdu môže iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy.

Sťažovateľ, ktorý je kvalifikovane právne zastúpený, v podanej sťažnosti netvrdil, ani inak ničím nepreukázal, že podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu,   prípadne,   že   by   mu   v podaní   takejto   sťažnosti   bránili   dôvody   hodné   osobitného zreteľa, ktorých existenciu nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti.

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV.   ÚS   44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel preto k záveru, že sťažovateľ nevyužil účinný prostriedok nápravy   na odstránenie   namietaného porušenia   ním   označených   základných   práv,   preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010