znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 438/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2008   predbežne prerokoval   sťažnosť L.   V.,   S.,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   V.   D.,   K., vo veci   namietaného porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1,   čl.   13   a čl.   14   v spojitosti   s čl.   6   a čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 5 písm. e) bodu i) a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 7/2008 a jeho rozsudkom z 8. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. V. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2008 doručená sťažnosť L. V., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 12 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), porušenie   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14   v spojitosti   s čl.   6   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 5 písm. e) bodu i) a čl. 6 Medzinárodného dohovoru   o   odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie   (ďalej   len   „dohovor o odstránení rasovej diskriminácie“) postupom Krajského súdu v Trnave v konaní (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 10 Co 7/2008 a jeho rozsudkom z 8. apríla 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 28. októbra 2005 Okresnému súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti spoločnosti I., spol. s r. o., S. (ďalej   len   „odporkyňa“),   ktorou   sa   domáhala   zaplatenia   nemajetkovej   ujmy   v sume 600 000 Sk „z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri výkone zamestnania“. Žalobu odôvodnila tým, že odporkyňa, ako jej zamestnávateľka, sa proti jej osobe dopustila diskriminácie na základe etnického pôvodu.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C   131/2005-132   z   12.   septembra   2007   žalobu sťažovateľky   zamietol.   Proti   predmetnému   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 7/208-167 z 8. apríla 2008 tak, že napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   (rozsudok   bol   sťažovateľke   doručený 19. mája 2008).

Podľa   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bol   porušený   čl.   12 ods. 2 ústavy, ďalej boli porušené jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva zaručené v čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 6 a čl. 13 dohovoru a napokon aj práva zaručené v čl. 5 písm. e) bode i) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie.

Tieto tvrdenia sťažovateľka odôvodnila takto:«Sťažovateľka   má   za   to,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nie   je   z   hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé a je ústavne nekonformné. Všeobecný súd sa v odôvodnení rozhodnutia   nedostatočným   spôsobom   vysporiadal   so   skutočnosťami,   ktoré   vyplynuli z dokazovania   a   ktoré   mali   vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci,   pričom   nesprávne   -   ústavne nekonformným spôsobom, interpretovali vnútroštátne právne normy, účinné v čase kedy došlo k protiprávnemu konaniu, t. j. ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona týkajúce sa presunu   dôkazného   bremena.   V   rámci   vykonaného   dokazovania   súd   neprihliadol   na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložila sťažovateľka v rámci konania a ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci (napr. na okolnosti pracovného úrazu a ďalšie skutočnosti ohľadne pracovného miesta sťažovateľky, ktoré vyplynuli zo svedeckej výpovede svedka J. K. na pojednávaní   pred   súdom   prvého   stupňa   dňa   19. 9. 2006,   lekárske   správy   preukazujúce zhoršenie jej psychického stavu, výpovede svedka M. na pojednávaní dňa 12. 12. 2006). Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   v   konaní   pred   Okresným   súdom   v   Senici   aj Krajským súdom v Trnave taktiež v rámci práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, k porušeniu aj konkrétne princípu rovnosti zbrani...

V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbrani vo vzťahu   k   sťažovateľke.   Sťažovateľka   považuje   rozhodnutia   všeobecných   súdov   za arbitrárne, nakoľko sa jej argumentáciou zaoberajú len v obmedzenom rozsahu, v nich obsiahnuté odôvodnenia nie sú presvedčivé, v určitých smeroch postrádajúce aj akékoľvek zásady logiky. Vydaním arbitrárneho rozhodnutia všeobecným súdom tak došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní ako jedného zo základných prvkov práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu sťažovateľky v porovnaní s protistranou. Vyvodené závery všeobecných súdov   sú   podľa   sťažovateľky   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné a účinky   týchto   záverov   mali   za   následok   porušenie   práv   sťažovateľky   podľa medzinárodných dohovorov a ústavy.

K porušeniu práva na spravodlivý proces vo vzťahu k sťažovateľke došlo aj tým, že všeobecné súdy sa nedostatočne vysporiadali okrem iného aj s jej námietkami týkajúcimi sa spôsobu vedenia pojednávania pred súdom prvého stupňa, ktoré boli obsahom sťažnosti zo dňa 3. 1. 2007 adresovanej predsedovi Okresného súdu v Senici, ktorá bola vyhodnotená ako neopodstatnená a následne Krajským súdom v Trnave v rámci preskúmania spôsobu vyhodnotenia sťažnosti potvrdená....

Právo na „účinný prostriedok nápravy“ bolo porušené, tým, že štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko - právnom konaní, ktoré sťažovateľka za týmto účelom   iniciovala   a   v   rámci   konania   porušil   jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie, spôsobom ako to je uvedené vyššie....

Sťažovateľka je ženou rómskeho etnického pôvodu.   V zamestnaní bola vystavená diskriminácii   na   základe   jej   etnického   pôvodu.   Ostatní   zamestnanci   a   zamestnankyne zamestnávateľa   voči   sťažovateľke   vytvárali   nepriateľské   a   zastrašujúce   prostredie   na pracovisku. Nadávali jej do „Cigánov“, zosmiešňovali ju a v rámci pracovného kolektívu ignorovali   jej   osobu.   Mala   pridelené   najhoršie   pracovné   miesto   v   rámci   výroby a zamestnávateľ s ňou nepredlžil pracovný pomer, a to aj napriek tomu, že u ostatných zamestnankýň, ktoré pracovali v tej istej pozícii ako sťažovateľka, tak urobil.

Slovenská republika jej v rámci súdneho konania, ktoré iniciovala na ochranu pred takýmto diskriminačným konaním, neposkytla prostredníctvom všeobecných súdov náležitú právnu   ochranu.   Sťažovateľka   má   taktiež   za   to,   že   jej   etnický   pôvod   mal   vplyv   aj   na rozhodovanie všeobecných súdov vo veci. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj zo sťažnosti právnej zástupkyne navrhovateľky na spôsob vedenia pojednávania zo dňa 3. 1. 2007.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd vydal nález,   ktorým   vysloví,   že   krajský   súd   svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 Co 7/2008 a rozsudkom z 8. apríla 2008 porušil čl. 12 ods. 2 ústavy, porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva zaručené v čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 6 a čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 5 písm. e) bode i) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie. Sťažovateľka ďalej žiadala predmetný rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Napokon sťažovateľka požadovala priznať jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk, náhradu trov konania a trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za   podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 5 písm. e) bodu i) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie v súlade so základnými povinnosťami   vyhlásenými v   článku   2   tohto   dohovoru   sa   zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo   každého   na   rovnosť   pred   zákonom   bez   rozlišovania   podľa   rasy,   farby   pleti, národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní týchto práv: e) hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, najmä:

i)   práva   na   prácu,   na   slobodnú   voľbu   zamestnania,   na   spravodlivé   a   uspokojivé pracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti, na rovnaký plat za rovnakú prácu a na spravodlivú a uspokojivú odmenu za prácu.

Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom   príslušných   vnútroštátnych   súdov   a   iných   štátnych   orgánov   všetkým osobám   podliehajúcim   ich   jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdoch   spravodlivú   a   primeranú   náhradu   za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je   v tomto   prípade   zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti s tým konaním (postup krajského súdu a jeho rozsudok), ktorých vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľka   domáha   v   návrhu   na   rozhodnutie,   t. j.   v   petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení práv v iných konaniach (o sťažnostiach podaných predsedom okresného súdu a krajského súdu), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru namieta, že rozhodnutie krajského súdu nie je z hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé   a   ústavne   konformné,   že   krajský   súd   sa   nedostatočne   vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej,   pritom   nesprávne   interpretoval   vnútroštátne   právne   normy   (nevysporiadal   sa s presunom dôkazného bremena). Sťažovateľka taktiež tvrdí, že krajský súd neprihliadol na skutočnosti   a dôkazy,   ktoré   predložila   v rámci   konania,   v čom   vidí   porušenie   princípu rovnosti zbraní (zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 47 ods. 3 ústavy). Podľa jej názoru   sú   rozhodnutia   všeobecných   súdov   arbitrárne,   pretože   sa   argumentáciou sťažovateľky   zaoberajú   len   v obmedzenom   rozsahu,   ich   odôvodnenia   sú   nepresvedčivé a v „určitých smeroch“ im chýbajú akékoľvek zásady logiky.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 10 Co 7/2008 z 8. apríla 2008 uviedol:

„...   Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku,   ako   aj   celého   obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Z   obsahu   spisového   materiálu   vyplynulo,   že   navrhovateľka   bola   u   odporcu zamestnaná na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1. 8. 2004, pričom pracovný pomer bol dohodnutý   na   dobu   určitú   do   31. 1. 2005.   Pracovný   pomer   navrhovateľky   sa   skončil uplynutím dojednanej doby, pričom týmto dňom bol ukončený pracovný pomer i s ďalšou pracovníčkou J. M. Za navrhovateľku nebola prijatá nová pracovníčka, ale na uvoľnené miesto bola preradená zamestnankyňa A. J. Zo strany nadriadených bola navrhovateľka hodnotená ako zamestnankyňa, ktorá vyžadovala individuálny prístup, pričom sa jej snažili pomáhať tak spolupracovníčky, ako aj nadriadení zamestnanci. Počas trvania pracovného pomeru navrhovateľka, absolvovala odborné školenie, pričom pri testoch vyhovela a len jeden   bod   ju   delil   od   hodnotenia   nevyhovela.   Práve   z   dôvodu   nutnosti   zaškolenia navrhovateľky   jej   nebolo   umožnené   vypisovať   uvoľňovacie   listy.   Dňa   22. 12. 2004   o 5.50 hod. kontroloval J. P. predávanie pracoviska medzi nočnou a rannou smenou, pričom bol   zo   strany   pracovníka   kvality   M.   V.   upozornený,   že   diely,   ktoré   mala   kontrolovať navrhovateľka, neboli premerané podľa technologického postupu. Na základe toho bolo navrhovateľke uložené diely prekontrolovať.

Z ustanovení zákona č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon), ako aj z ustanovení Zákonníka práce vyplýva zásada, podľa ktorej výkon práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nemôže svoje práva a povinnosti zneužívať sledujúc úmysel poškodiť druhého účastníka vzťahu. Diskriminácia pritom môže spočívať   v   zámernom   znevýhodňovaní   a   vytváraní   nerovných   podmienok,   pričom   pod pojmom   diskriminácia   možne   vo   všeobecnosti   rozumieť   zaujaté   neuznávanie   rovnosti rozlišovania osôb pri priznávaní práv, výhod a podobne. O diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách   bez   objektívneho   a   rozumného   zdôvodnenia.   Za   objektívne   a   rozumné zdôvodnenie sa považuje zdôvodnenie, ktoré sleduje legálny cieľ a rešpektuje rozumový rámec primeranosti medzi, použitými prostriedkami a zamýšľaným cieľom. V prípade, že zo strany zamestnanca sú preukázané skutočnosti, z ktorých možno dôvodne vyvodiť, že došlo k priamej   alebo   nepriamej   diskriminácii,   je.   povinnosťou   zamestnávateľa   preukázať,   že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého   stupňa   o   nedôvodnosti   nároku   navrhovateľky   z   dôvodu   nepredloženia   takých dôkazov, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania   došlo,   pričom   v   podrobnostiach   odkazuje   na   odôvodnenie   napadnutého rozsudku s tým, že záverom v ňom obsiahnutým nemožno nič vytknúť.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by došlo   k   porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania,   pritom   je   potrebné   uviesť,   že k namietanému správaniu sa došlo v rámci vzťahu nadriadených - zamestnancov odporcu a navrhovateľky,   pričom   išlo   o   plnenie   si   povinností   vedúcich   zamestnancov   v   zmysle ustanovenia § 82 písm. a) Zákonníka práce a povinnosťou navrhovateľky ako zamestnanca bolo podľa § 81 písm. a) Zákonníka práce plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi   predpismi.   Z   vykonaného   dokazovania   nevyplynulo,   že   by   sa   odporca k navrhovateľke správal inak ako k ostatným zamestnancom, zo strany odporcu dochádzalo k vyžadovaniu si riadneho plnenia povinností zo strany navrhovateľky, tak ako tomu bolo aj voči ostatným zamestnancom. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je výslovne v kompetencii odporcu   ako   zamestnávateľa   sa   rozhodnúť,   či   po   ukončení   pracovného   pomeru dojednaného na dobu určitú pracovný pomer predĺži alebo nie. Pokiaľ nedošlo k predĺženiu pracovného   pomeru   navrhovateľky,   stalo   sa   tak   nie   v   dôsledku   jej   diskriminácie,   ale v dôsledku   jej   nie   celkom   uspokojivých   pracovných   výsledkov,   ktoré   vyplynuli i z absolvovaného   odborného   školenia.   Rovnako   bolo   na   odporcovi,   aby   v   záujme bezvadnosti   výroby   individuálne   umožnil   vypisovanie   uvoľňovacích   lístkov   na   základe pracovných   výsledkov   jednotlivých   zamestnancov.   Vykonaným   dokazovaním   nebolo preukázané   také   správanie   sa   majstrov   a   spolupracovníkov   navrhovateľky   pri   udajnom incidente   dňa   22. 12. 2004,   ktoré   malo   pôsobiť   na   navrhovateľku   ponižujúco a diskriminujúco, naopak odporca v konaní vykonanými dôkazmi tvrdenia navrhovateľky vyvrátil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľne a jednoznačne odôvodnil, prečo odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Vyčerpávajúcim spôsobom sa vysporiadal sa všetkými rozhodujúcimi otázkami, ktoré boli z hľadiska   predmetu   sporu   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   (vymedzeného   žalobou sťažovateľky) podstatné, a vysporiadal sa aj s presunom dôkazného bremena na odporcu. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   V konečnom dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Namietané porušenie práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru sťažovateľka odôvodnila tak, že „štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko – právnom konaní, ktoré sťažovateľka za týmto účelom iniciovala a v rámci konania   porušil   jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie...“.   Z dosiaľ   uvedeného   však možno konštatovať, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok) sťažovateľke   odopreté   nebolo.   Krajský   súd   ako   odvolacia   inštancia   sa   odvolaním sťažovateľky   zaoberal   v súlade   s ustanoveniami   relevantného   právneho   predpisu   (zákon č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov)   a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúci postup prvostupňového súdu preskúmal. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je automatický nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľky.

Z uvedeného   pohľadu   ústavný   súd   posúdil   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   sa   týka námietky porušenia práva zaručeného v čl. 13 dohovoru, ako zjavne neopodstatnenú.

3. Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru, ako aj porušenie čl. 5 písm. e) bodu i) a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie   videla   sťažovateľka   v tom,   že „Slovenská   republika   jej   v rámci   súdneho konania, ktoré iniciovala na ochranu pred takýmto diskriminačným konaním, neposkytla prostredníctvom všeobecných súdov náležitú právnu ochranu“. Z tejto formulácie vyplýva, že   porušenie   označených   práv,   príp.   článkov   dohovoru,   ústavy   a dohovoru   o odstránení rasovej diskriminácie sťažovateľka spája s porušením svojho práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods.   1   ústavy)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil. Vzhľadom na túto   skutočnosť   ústavný   súd   nemohol   konštatovať   ani   porušenie   označených   práv, príp. článkov   ústavy,   dohovoru   a dohovoru   o odstránení   rasovej   diskriminácie,   a to z dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi   ich   namietaným porušením a postupom, resp. rozsudkom krajského súdu vydaným 8. apríla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 7/2008.

Preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   časti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátení mu veci na ďalšie konanie, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a o náhrade trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008