znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 437/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľaa advokáta   doc.   JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   spisovými   značkami:Rvp 12626/2014, Rvp 12627/2014, Rvp 12628/2014, Rvp 12629/2014, Rvp 12630/2014,Rvp 12631/2014, Rvp 12632/2014, Rvp 12633/2014, Rvp 12634/2014, Rvp 12635/2014,Rvp 12636/2014, Rvp 12637/2014, Rvp 12638/2014, Rvp 12639/2014, Rvp 12640/2014,Rvp 12641/2014, Rvp 12642/2014, Rvp 12643/2014, Rvp 12644/2014, Rvp 12645/2014,Rvp 12646/2014, Rvp 12647/2014, Rvp 12648/2014, Rvp 12649/2014, Rvp 12650/2014,Rvp 12651/2014 a Rvp 12652/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystriciv   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Co   857/2013   a   jeho   rozsudkom   z   19.   júna   2014(Rvp 12626/2014),   sp.   zn.   13   Co   972/2013   a   jeho   rozsudkom   zo   17.   júna   2014(Rvp 12627/2014),   sp.   zn.   17   Co   739/2013   a   jeho   rozsudkom   z 23.   júla   2014(Rvp 12628/2014),   sp.   zn.   16   Co   969/2013   a   jeho   rozsudkom   z 19.   júna   2014(Rvp 12629/2014),   sp.   zn.   16   Co   961/2013   a   jeho   rozsudkom   z   19.   júna   2014(Rvp 12630/2014),   sp.   zn.   14   Co   944/2013   a   jeho   rozsudkom   z 10.   júna   2014(Rvp 12631/2014),   sp.   zn.   17   Co   190/2013   a   jeho   rozsudkom   z 25.   júna   2014(Rvp 12632/2014),   sp.   zn.   12   Co   208/2014   a   jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2014(Rvp 12633/2014),   sp.   zn.   12   Co   297/2014   a   jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2014(Rvp 12634/2014),   sp.   zn.   12   Co   288/2014   a   jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2014(Rvp 12635/2014),   sp.   zn.   16   Co   1094/2013   a   jeho   rozsudkom   z   26.   júna   2014(Rvp 12636/2014),   sp.   zn.   12   Co   324/2013   a   jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2014(Rvp 12637/2014),   sp.   zn.   12   Co   234/2014   a   jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2014(Rvp 12638/2014),   sp.   zn.   13   Co   860/2013   a   jeho   rozsudkom   zo   17.   júna   2014(Rvp 12639/2014),   sp.   zn.   16   Co   998/2013   a   jeho   rozsudkom   z   12.   júna   2014(Rvp 12640/2014),   sp.   zn.   17   Co   658/2013   a   jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2014(Rvp 12641/2014),   sp.   zn.   17   Co   630/2013   a   jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2014(Rvp 12642/2014),   sp.   zn.   17   Co   771/2013   a   jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2014(Rvp 12643/2014),   sp.   zn.   17   Co   764/2013   a   jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2014(Rvp 12644/2014),   sp.   zn.   17   Co   720/2013   a   jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2014(Rvp 12645/2014),   sp.   zn.   13   Co   986/2013   a   jeho   rozsudkom   zo   17.   júna   2014(Rvp 12646/2014),   sp.   zn.   17   Co   723/2013   a   jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2014(Rvp 12647/2014),   sp.   zn.   16   Co 922/2013   a   jeho   rozsudkom   z 12.   júna   2014(Rvp 12648/2014),   sp.   zn.   16   Co   987/2013   a   jeho   rozsudkom   z   12.   júna   2014(Rvp 12649/2014),   sp.   zn.   16   Co   934/2013   a   jeho   rozsudkom   z   12.   júna   2014(Rvp 12650/2014),   sp.   zn.   13   Co   930/2013   a   jeho   rozsudkom   zo   17.   júna   2014(Rvp 12651/2014),   sp.   zn.   13   Co   812/2013   a   jeho   rozsudkom   zo   17.   júna   2014(Rvp 12652/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   12626/2014,   Rvp   12627/2014,   Rvp   12628/2014,   Rvp   12629/2014,Rvp 12630/2014, Rvp 12631/2014, Rvp 12632/2014, Rvp 12633/2014, Rvp 12634/2014,Rvp 12635/2014, Rvp 12636/2014, Rvp 12637/2014, Rvp 12638/2014, Rvp 12639/2014,Rvp 12640/2014, Rvp 12641/2014, Rvp 12642/2014, Rvp 12643/2014, Rvp 12644/2014,Rvp 12645/2014, Rvp 12646/2014, Rvp 12647/2014, Rvp 12648/2014, Rvp 12649/2014,Rvp 12650/2014, Rvp 12651/2014 a Rvp 12652/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12626/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. septembra2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach uvedených v záhlaví tohtorozhodnutia (spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v   procesnompostavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Revúca, Okresným súdomVeľký Krtíš a Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresné súdy“), predmetomktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škodya nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym   úradnýmpostupom okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodua nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Príslušné okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celomrozsahu   zamietli   a   zároveň   zamietli   i   návrhy   sťažovateľky   na   prerušenie   konaní.   Protirozsudkom   okresných   súdov   podala   sťažovateľka   odvolania.   Krajský   súd   svojiminapadnutými rozsudkami potvrdil rozhodnutia príslušných okresných súdov.

Podľa   názoru   sťažovateľky   odvolacie   súdy „spôsobili“ porušenie   jej   základnýchpráv, „osobitne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„1.   Rozhodoval   vylúčený   sudca.   Všetky   úkony,   ktoré   boli   zo   strany   konajúceho prvostupňového   súdu   vykonané   predstavujú   úkony   vykonané   vylúčeným   sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP.   Zásadnosť   výhrad   sťažovateľa   k   nestrannosti   súdu   však   jednoznačne   preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...

2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

3.   Súdy   oboch   stupňov   založili   svoje   rozhodnutia   na   skutočnostiach   a   právnych argumentoch,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ   nemohol   vyjadriť   s   cieľom   ovplyvniť   súdne rozhodnutie vo svoj prospech...

4.  ... konanie   pred   odvolacím   súdom   ako   aj   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v predmetnej   veci   porušuje   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v napadnutýchkonaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší a veci vrátina ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradutrov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právnaa skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakterrozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdu prvého stupňa o zamietnutížaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušeniekonania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,že k   úlohám   právneho   štátu   patrí   aj   vytvorenie   právnych   a   faktických   garanciína uplatňovanie a ochranu   základných práv   a slobôd ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické osobya právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobodypotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečeníprávnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému znositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálnyvýkon   a   ochranu   základného   práva   alebo   slobody,   a preto   ich imanentnou   súčasťou   súprocesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   všaknevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takétokonania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučujesvojvôľa   v   konaní   a rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci.   Objektívny   postuporgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnickáosoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveďpráve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia;

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými;

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania;

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené;

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutíprerušenia súdneho konania.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov   krajský   súd   zhodnekonštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákonč. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitnezaoberal   skutočnosťou,   či   postupom   príslušných   okresných   súdov   v   namietanýchexekučných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základpre priznanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Rovnako sa tak krajský súd vysporiadal v napadnutých rozsudkoch aj s námietkou,že v predmetných veciach rozhodoval vylúčený sudca.

Krajský   súd   vyhodnotil tiež   námietku   sťažovateľky,   že   jej   postupom príslušnýchokresných súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti sa zaoberalnámietkou   sťažovateľky,   že   príslušné   okresné   súdy   rozhodli   na   pojednávaní   v jejneprítomnosti   alebo   jej   právneho   zástupcu   a   že   nevyhoveli   jej   žiadosti   o   odročeniepojednávania. Krajský súd sa tiež vysporiadal s námietkou   sťažovateľky,   že jej nebolodoručené vyjadrenie odporcu k návrhu.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchrozsudkoch   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkýmiodvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudkyokresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia odôvodnil v súlades § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavnéhosúdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., Občianskehosúdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnychexekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalšíchzákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľky,   že   rozhodnutia   krajského   súdusú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálenýprávny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúruvšeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej   republiky   (resp. jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznávaaj právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecnezáväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiáNajvyššieho súdu Slovenskej republiky   sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,keď sa   ich   výklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súdv prípade napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu   sťažovateľky   za   spôsobilú   na   to,   aby   lenna jej základe   bolo   možné   tieto   rozhodnutia   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľnéa neudržateľné.

V týchto   súvislostiach   ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   s   ústavnou   udržateľnosťouprávnych   záverov   krajských   súdov   ako   odvolacích   súdov   vo   vzťahu   k námietkamsťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnostiprípadu,   sa   ústavný   súd   podrobne   vysporiadal   aj   v predchádzajúcich   rozhodnutiach(napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), plne sa s nimi stotožňujea v podrobnostiach odkazuje na argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdua postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnostína ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   pretopri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015