znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 437/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   RAVEN   a.   s., Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Štrbáň, s. r. o., Ulica   1.   Mája   1455/5,   Púchov,   za   ktorú   koná   advokát   JUDr.   Branislav   Štrbáň, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   17   Co   365/2011-490   z 10. októbra   2012 a uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   4   Co   245/2014-116   z 28. februára   2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti RAVEN a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   sťažnosť   spoločnosti   RAVEN   a.   s., Šoltésovej 420/2,   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 365/2011-490 z 10. októbra 2012 a uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 245/2014-116 z 28. februára 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné   právo   spoločnosti   RAVEN   a.   s.,   Šoltésovej   420/2,   Považská   Bystrica, IČO: 31595804 vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne   sp.   zn.   17   Co/365/2011   zo   dňa   10.   10.   2012   a   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/245/2014-116 zo dňa 28. 02. 2014, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/365/2011 zo dňa 10. 10. 2012 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/245/2014-116 zo dňa 28. 02. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica, IČO: 31 595 804 priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   284,08   €,   ktoré   je   Krajský   súd v Trenčíne   povinný   vyplatiť   na   účet   spoločnosti   Advokátska   kancelária   štrbáň,   s.   r.   o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol ako   žalovaný   účastníkom   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom   Považská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 C 64/2011, v ktorom sa proti nemu domáhali S. K., J.   P.   a M.   K.   (ďalej   „žalobcovia“),   vydania   bezdôvodného   obohatenia   12   516   € s príslušenstvom z titulu odplaty za užívanie nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobcov   sťažovateľom   na   podnikateľské   účely   bez   uzatvorenej   nájomnej   zmluvy za obdobie   od   21.   apríla   2009   do   21.   apríla   2011.   Žalobcovia   pri   vyčíslení   nároku vychádzali z výšky nájmu 3 €/m2/rok. Sťažovateľ v priebehu konania nerozporoval užívanie nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, avšak nesúhlasil s výškou odplaty, ktorú žalobcovia požadovali. Poukazoval na to, že v konaniach vedených proti nemu inými žalobcami pred okresným súdom (sp. zn. 8 C 166/04, sp. zn. 5 C 62/08) bola odplata určená sumou 35,56 Sk/m2/rok, resp. 44,50 Sk/m2/rok (t. j. 1,18 €/m2/rok, resp. 1,48 €/m2/rok).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   3   C   64/2011-457   z   13.   októbra   2011   zaviazal sťažovateľa zaplatiť každému zo žalobcov 4 030 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21.   apríla   2011   do   zaplatenia,   v   prevyšujúcej   časti   na   späťvzatie   žalobcov   konanie zastavil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Rozhodol tak po tom, čo v konaní nariadil   znalecké   dokazovanie   na   určenie   trhovej   ceny   nájmu   pozemkov,   analogicky bezdôvodného   obohatenia,   vo   vlastníctve   žalobcov   za   obdobie   od   21.   apríla   2009 do 21. apríla 2011. Súdom ustanovená znalkyňa T. K. v znaleckom posudku č. 53/2011 z 9. septembra   2011   stanovila   cenu   nájmu   v   rozhodnom   období   2,898 €/m2/rok,   pričom použila   metódu   polohovej   diferenciácie.   Okresný   súd   vzal   do úvahy,   že   vo   veci   iných žalobcov vedenej   pred   okresným   súdom   proti   sťažovateľovi   pod   sp.   zn.   8 C 72/08   bol sťažovateľ   právoplatným   rozsudkom   zaviazaný   zaplatiť   z   rovnakého   titulu   bezdôvodné obohatenie vo výške zodpovedajúcej sume 80 Sk/m2/rok (t. j. 2,65 €/m2/rok) pre obdobie od 19. mája 2006 do 19. mája 2007 a sume 100 Sk/m2/rok (t. j. 3,32 €/m2/rok) pre obdobie od 19. mája 2007 do 19. mája 2008. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na závery znaleckých posudkov S. a B., okresný súd dospel k záveru, že z týchto nemožno vychádzať z dôvodov vyplývajúcich z rozhodnutia krajského súdu v inej obdobnej veci (sp. zn. 5 Co 57/09). Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   17   Co   365/2011-490 z 10. októbra 2012 rozsudok okresného súdu č. k. 3 C 64/2011-457 z 13. októbra 2011 ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   3   C   64/2011-457   z   13.   októbra   2011   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   17   Co   365/2011-490   z   10.   októbra   2012   nadobudol právoplatnosť 19. októbra 2012.

Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   2.   augusta   2013   návrh,   ktorým   sa   domáhal obnovy konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 3 C 64/2011 a v obnovenom konaní   vydania   rozsudku,   ktorým   bude   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť   žalobcom   ako náhradu za užívanie nehnuteľnosti za žalované obdobie 1,55 €/m2/rok. V návrhu poukázal na to, že v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 64/2011 žiadal vykonať kontrolné znalecké dokazovanie   na   určenie   výšky   bezdôvodného   obohatenia,   avšak   tento   dôkaz   nebol vykonaný.   Dal   do pozornosti   okresnému   súdu,   že   v   inej   veci   vedenej   proti   nemu   pred okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7 C 158/2011   bol   ustanovený   Ústav   súdneho   inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý podal znalecký posudok č. 92/2013 z 9. apríla 2013 (doručený sťažovateľovi 3. mája 2013), podľa ktorého predstavuje výška bezdôvodného obohatenia za užívanie iných pozemkov v areáli sťažovateľa 1,55 €/m2/rok. Preto, ak by vykonal okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 64/2011 sťažovateľom navrhované kontrolné znalecké dokazovanie, je pravdepodobné, že by kontrolný znalec dospel k záveru, ktorý   by bol pre   sťažovateľa   priaznivejší.   Novým dôkazom,   resp.   novou   skutočnosťou, ktorú bez svojej viny sťažovateľ v konaní pod sp. zn. 3 C 64/2011 nemohol uplatniť, je znalecký   posudok   č. 92/2013   z 9. apríla   2013   Ústavu   súdneho   inžinierstva   Žilinskej univerzity v Žiline.

Okresný   súd   o   návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 191/2013-87 z 26. novembra 2013 tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Hoci zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013 z 9. apríla 2013 okresný súd zistil, že tento sa týkal obdobia od 19. októbra 2009 do 19. októbra 2011 a parcely umiestnenej v oplotenom areáli sťažovateľa, pričom výška ročného nájomného bola stanovená 1,551 €/m2/rok, nepovažoval tento posudok za dôkaz, ktorý tu v dobe pôvodného rozhodovania existoval a sťažovateľ ho nemohol bez svojej viny uplatniť [§ 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Okresný súd poukázal na to, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý má povahu   výnimky   zo   zásadnej   nezmeniteľnosti   právoplatného   rozhodnutia.   To,   či   súd v pôvodnom   konaní   navrhovaný   dôkaz   vykonal,   neznamená   možnosť   alebo   nemožnosť účastníka použiť dôkaz v konaní. Inak by sa totiž cestou obnovy konania mohol domáhať každý   účastník zmeny právoplatne skončeného   súdneho konania iba   preto,   že   súd   jeho dôkazným   návrhom   nevyhovel.   Navyše,   zo   znaleckého   posudku   Ústavu   súdneho inžinierstva   Žilinskej   univerzity   v   Žiline   č.   92/2013   vyplýva,   že   tento   bol   vyhotovený 9. apríla 2013, rozsudok okresného súdu č. k. 3 C 64/2011-457 z 13. októbra 2011 v spojení s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   17   Co   365/2011-490   z 10.   októbra   2012   nadobudol právoplatnosť   19. októbra   2012.   Dôvod   povolenia   obnovy   konania   podľa   §   228   ods.   1 písm. a) OSP nebol   teda   daný preto,   že znalecký   posudok   Ústavu   súdneho inžinierstva Žilinskej   univerzity   v Žiline   č.   92/2013   v   čase   rozhodnutia   súdu   v   pôvodnom   konaní neexistoval,   a nie   je   ani   dôkazom,   ktorý   nemohol   sťažovateľ   bez   svojej   viny   použiť v pôvodnom konaní.

O   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   10   C   191/2013-87 z 26. novembra   2013   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   245/2014-116 z 28. februára 2014 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 245/2014-116 z 28. februára 2014 nadobudlo právoplatnosť 2. apríla 2014.

Sťažovateľ   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   na   porušenie   svojho   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 365/2011-490 z 10. októbra 2012 a uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 245/2014-116 z 28. februára 2014 odôvodnil tým, že jedine kontrolným znaleckým dokazovaním bolo možné rozptýliť rozpory o výške bezdôvodného obohatenia, pretože práve takýto dôkaz bol spôsobilý dokázať skutočnosť majúcu vo veci rozhodujúci význam. Všeobecné súdy však napriek návrhom sťažovateľa tento   dôkaz   nevykonali.   Nevykonaním   tohto   navrhovaného   dôkazu   malo   byť   podľa sťažovateľa pôvodné konanie zaťažené vadou a mala byť porušená zásada rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, čím v konečnom dôsledku malo byť porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Ako je zrejmé zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013, sťažovateľ bol nútený zaplatiť v zmysle rozsudku okresného súdu č. k. 3 C 64/2011-457 z 13. októbra 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 365/2011-490 z 10. októbra 2012 žalobcom   bezdôvodné   obohatenie   v   takej   výške,   ktorá   nezodpovedala   obvyklej   výške bezdôvodného   obohatenia   v danom   mieste   a   čase.   Uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 4 Co 245/2014-116 z 28. februára 2014 považuje sťažovateľ za nedostatočne odôvodnené, a to najmä preto, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s jeho odvolacím tvrdením, podľa ktorého rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 191/2013-87 z 26. novembra 2013 došlo k porušeniu jeho základného práva na vlastníctvo.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 365/2011-490 z 10. októbra 2012.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 365/2011-490 z 10. októbra 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. októbra 2012. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal návrh na obnovu konania. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ zrejme považuje podanie návrhu na povolenie   obnovy   konania za   právny   prostriedok   ochrany, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že návrh na povolenie obnovy konania je mimoriadnym opravným   prostriedkom,   jeho   použitie   predpokladá   splnenie   podmienok   predpísaných pre povolenie   obnovy   konania   (§   228   OSP)   a   iba   za   ich   splnenia   umožňuje   znova preskúmať rozhodnutie, proti ktorému návrh na povolenie obnovy smeruje, ústavný súd je toho   názoru,   že   podanie   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   nemožno   v okolnostiach danej veci považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Lehota na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 365/2011-490 z 10. októbra 2012 začala preto sťažovateľovi plynúť najneskôr dňom jeho právoplatnosti, teda 19. októbra 2012, a nie až doručením rozhodnutia o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania.

Sťažovateľ   doručil   sťažnosť   ústavnému   súdu   2.   júna   2014,   hoci   lehota   uvedená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde mu uplynula najneskôr 19. decembra 2012.

Keďže   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   sťažnosť   smerujúcu   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 365/2011-490 z 10. októbra 2012 po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol túto časť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   Odlišná   je   však   situácia   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   napadnutému   uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Co 245/2014-116 z 28. februára 2014, kde ústavný súd konštatuje, že lehota na podanie sťažnosti bola zachovaná.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou   sťažnosti   na   porušenie   týchto   práv   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 4 Co 245/2014-116 z 28. februára 2014 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd dostatočne svoje rozhodnutie neodôvodnil, pretože nereagoval na jeho námietku porušenia základného   práva   na   vlastníctvo,   ako   aj   tvrdenie,   podľa   ktorého   krajský   súd   ústavne nekonformným spôsobom vykladal podmienky povolenia obnovy konania, keď znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013 nepovažoval za   dôkaz   v   zmysle   §   228   ods.   1   písm.   a)   OSP   a   neposkytol   sťažovateľovi   zákonom vyžadovanú   ochranu   pred   postupom   a   rozhodnutím   okresného   súdu   rozsudkom   č. k. 10 C 191/2013-87   z 26.   novembra   2013,   ktoré   s   poukazom   na   tento   znalecký   posudok neobstojí.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 4 Co 245/2014-116 z 28. februára 2014 uviedol:

„Odvolací súd sa najskôr zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa, ktorými namietal procesné pochybenia súdu prvého stupňa, a to, že účastníci v konaní o obnove konania majú mať také procesné postavenie ako v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde   Považská   Bystrica   pod   sp.   zn.   3C/64/2011,   kde   spoločnosť   RAVEN   a.   s.   bola v procesnom postavení odporcu, ako aj to, že o návrhu na povolenie obnovy konania sa rozhoduje uznesením a nie ako nesprávne rozhodol súd prvého stupňa rozsudkom. Tieto námietky navrhovateľa odvolací súd síce považuje za dôvodné, jedná sa však o procesné pochybenia, ktoré s poukazom na ustanovenie § 212 ods. 3 O. s. p. nemali za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Treba   dať   za   pravdu   navrhovateľovi,   že vo svojom   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   správne   označil   ako   účastníkov v procesnom postavení tak, aké bolo ich procesné postavenie v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica sp. zn. 3C/64/2011, a v ktorom mala spoločnosť RAVEN a.s. postavenie odporcu. Je nesporné a súdnou praxou ustálené, že v rozhodnutí o návrhu na povolenie obnovy konania je treba označovať účastníkov konania podľa ich procesného postavenia v pôvodnom konaní s uvedením, kto z nich podal návrh na obnovu konania. Súd prvého stupňa takto nepostupoval a odporcu RAVEN a. s. v tomto konaní o obnove konania označil ako navrhovateľa a navrhovateľov pôvodného konania označil ako   odporcov.   Avšak   ako   už   konštatoval   odvolací   súd   nejde   o   vadu,   ktorá   by   mala za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo veci.   Odvolací   súd   preto   aj   kvôli   jednotnosti v označení   účastníkov   (v   prvostupňovom   a odvolacom   konaní)   konal   s   účastníkmi označenými tak, ako s nimi konal v procesnom postavení súd prvého stupňa. Pokiaľ ide o rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania, mal súd prvého stupňa podľa § 234 ods. 1 O. s. p. rozhodnúť uznesením. Avšak ani táto vada nemá za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Za takúto vadu by bolo možné považovať len také rozhodnutie vo veci, o ktorej je treba rozhodnúť rozsudkom, ale súd rozhodne uznesením. O takýto prípad sa však v danej veci nejedná...

Odvolací   súd   napokon   pristúpil   k   vecnému   preskúmaniu   napadnutého   rozsudku (správne   uznesenia),   ktorým   bol   návrh   navrhovateľa   na   obnovu   konania   vedeného na Okresnom   súdu   Považská   Bystrica   pod   sp.   zn.   3C/64/2011   zamietnutý.   Zamietajúce rozhodnutie súd prvého stupňa založil na tom právnom názore, že znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva zo dňa 09. 04. 2013 v čase vydania rozsudku v pôvodnom konaní č. k. 3C/64/2011-457 zo dňa 13. 10. 2011 neexistoval, preto nie je splnená zákonná podmienka povolenia obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p., ktorý predpokladá, aby dôkazy v dobe pôvodného rozhodovania už existovali.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a na zdôraznenie jeho správnosti ak odvolacím námietkam navrhovateľa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. dopĺňa tieto dôvody:

Podľa   § 228   ods.   1 písm.   a) a   b)   O.   s.   p.   právoplatný   rozsudok   môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak : a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré   bez   svojej   viny   nemohol   použiť   v   pôvodnom   konaní,   ak   môžu   privodiť   pre   neho priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci,   b) možno   vykonať   dôkazy,   ktoré   sa nemohli   vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

V odvolaní je odvolateľom namietané, že dôvodom obnovy pôvodného konania sp. zn.   3C/64/2011   je   dôkaz   –   znalecký   posudok   Ústavu   súdneho   inžinierstva   v   Žiline   č. 92/2013 zo dňa 09. 04. 2013, ktorý nemohol v pôvodnom konaní sp. zn. 3C/64/2011 bez svojej viny použiť, nakoľko v pôvodnom konaní okresný súd ani krajský súd jeho návrhu na vykonanie dôkazu kontrolným znaleckým dokazovaním nevyhoveli, napriek tomu, že takýto dôkaz opakovane navrhoval a domáhal sa jeho vykonania.

Nemožnosť účastníka použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom   konaní,   alebo   nemožnosť   vykonať   dôkazy,   ktoré   sa   nemohli   vykonať v pôvodnom   konaní,   ak   môžu   privodiť   pre   účastníka   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci, znamená nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní alebo nemožnosť označiť alebo predložiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. Odvolací súd   zdôrazňuje,   že   sa   tu   nejedná   o   prípady   nevykonania   možného   dokazovania   súdom ohľadne   tých   skutočností,   rozhodnutí   alebo   dôkazov,   ktoré   boli   účastníkom   konania označené /navrhované/ v pôvodnom konaní, avšak súdom boli považované za nerozhodné, a preto   ich   k   dokazovaniu   nebolo   prikročené.   Preto   po   skončení   pôvodného   konania vyhotovený a navrhovateľom   predložený dôkaz,   a to znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č. 92/2013 zo dňa 09. 04. 2013, ktorý stanovil výšku bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov aj keď nižšou cenou, než bola stanovená v znaleckom posudku T. K. č. 53/2011 zo dňa 09. 09. 2011 vyhotovenom v pôvodnom konaní, nie je dôvodom obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/, b/ O. s. p., nakoľko v pôvodnom konaní   bolo   navrhované   navrhovateľom   kontrolné   znalecké   dokazovanie   znaleckého posudku T. K. a súdom bolo zamietnuté, resp. nebolo mu vyhovené.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel   k   svojmu   rozhodnutiu.   Z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   je   zrejmé,   ako krajský súd vykladal a aplikoval ustanovenie § 228 OSP a na akých skutkových zisteniach svoje rozhodnutie založil. Po dôslednom posúdení pre vec rozhodujúcich skutočností dospel krajský súd k záveru, že návrhu na povolenie obnovy konania nebolo možné vyhovieť.

Pokiaľ sťažovateľ osobitne tvrdil, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho tvrdeniami uvedenými v odvolaní, podľa ktorých rozsudkom súdu prvého stupňa došlo k porušeniu jeho   základného   práva   na   vlastníctvo,   ústavný   súd   sa   s   týmto   názorom   nestotožňuje. V situácii, keď zjavne neboli splnené procesné podmienky na povolenie obnovy konania, táto námietka sťažovateľa už nemohla mať pre vec podstatný význam.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že spôsob, akým vykladal podmienky na povolenie obnovy konania krajský súd, a to najmä okolnosť, že tzv. nový dôkaz musí existovať už v čase   rozhodovania   súdu   v   pôvodnom   konaní,   nemožno   považovať   za   ústavne nekonformný výklad jednoduchého práva, ktorý by nerešpektoval účel a zmysel procesného inštitútu obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Ústavný   súd   sa   preto   stotožňuje   so   závermi   krajského   súdu   vyslovenými v odôvodnení   uznesenia   č.   k.   4   Co   245/2014-116   z   28.   februára   2014   a   na   rozdiel od sťažovateľa zastáva názor, podľa ktorého krajský súd v posudzovanej veci uplatnil svoju právomoc ústavne akceptovateľným spôsobom.

Preto dospel ústavný súd k záveru, podľa ktorého medzi napadnutým uznesením krajského   súdu   a   označenými   právami   sťažovateľa   podľa   ústavy,   listiny   a   dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal i porušenie čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu s odôvodnením, že týmto rozhodnutím bol zbavený majetku vo výške rozdielu medzi sumou, na zaplatenie ktorej   bol   zaviazaný   právoplatným   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   3 C 64/2011-457 z 13. októbra   2011   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   17 Co 365/2011-490 z 10. októbra 2012, a sumou, ktorá by zodpovedala záverom znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom   krajského   súdu   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných a iných práv hmotnoprávneho charakteru by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základných   a   iných   práv   sťažovateľa procesnoprávneho charakteru   (čl. 46 ods.   1 ústavy, čl. 36 ods.   1 listiny a čl. 6 ods.   1 dohovoru),   neprichádza   do   úvahy   ani   možnosť   vyslovenia   porušenia   jeho   základných a iných práv procesnoprávneho charakteru.

S ohľadom na uvedené bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014