znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 437/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2013 doručená   sťažnosť   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   spoločnosť   W.   spol.   s r. o.   (ďalej   len „spoločnosť“),   zastúpená   JUDr.   E.   K.,   daňovým   poradcom   a   advokátom,   podala   na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 9. decembra 2011 žalobu podľa piatej časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   o preskúmanie rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky B. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), právneho   predchodcu   sťažovateľa.   V spojených   veciach   žiadala   preskúmať   celkovo   11 rozhodnutí, tieto zrušiť a vec vrátiť sťažovateľovi na ďalšie konanie.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k   2   S   202/11-184,   2 S 156-165/12   IČS: 1011201919 z 20. júna 2012 žalobu zamietol.

Najvyšší   súd,   konajúc   o   podanom   odvolaní   spoločnosti,   rozsudkom   sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutia daňového riaditeľstva podľa § 250j ods. 2 písm. a) a d) OSP zrušil a vec vrátil sťažovateľovi na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   spoločnosti   náhradu   trov konania v sume 1 452 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 564,74 € na účet právneho zástupcu spoločnosti do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Najvyšší súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 246c ods. 1 prvej vety OSP a § 250k ods. 1 prvej vety OSP v spojení s § 224 ods. 2 OSP tak, že spoločnosti priznal náhradu trov celého konania, keďže bola v konaní úspešná.

Sťažovateľ napáda časť rozsudku najvyššieho súdu týkajúcu sa trov konania.

Sťažovateľ v konkrétnostiach uvádza: „V   danom   prípade,   žalobca   jednou   podanou   žalobou   o   preskúmanie   rozhodnutí žalovaného preukazoval, že veci skutkovo spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov. Žalobca vyhotovil jednu žalobu, kde v žalobnom petite uviedol 11 rozhodnutí, ktoré žiada zrušiť. V žalobe sa nezaoberá jednotlivými rozhodnutiami, jediný žalobný dôvod sa týka   všetkých   rozhodnutí,   rovnako   to   platí   o   jednom   dôvode,   ktorý   sa   týka   všetkých rozhodnutí v podanom stanovisku z 25. 5. 2012, taktiež na pojednávaniach sa prejednával žalobný   dôvod,   ktorý   sa   týkal   všetkých   rozhodnutí,   neboli   prejednávané   jednotlivé rozhodnutia, jediný dôvod sa týka všetkých odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Sťažovateľ zastáva názor, že pri spojených veciach treba postupovať podľa § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Právny   zástupca   žalobcu   JUDr.   E.   K.   predloženým   vyúčtovaním   trov   právneho zastúpenia   žiadal   vyplatiť   finančné   prostriedky   za   nevykonané   úkony   právnej   služby. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   mu   priznal   náhradu   uplatnených   trov   právneho zastúpenia za jedenásťkrát znásobených šesť úkonov právnej služby.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Sžf/78-88 právoplatným rozsudkom zo dňa 15. 1. 2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasťou základného práva na súdnu   ochranu   je   nepochybne   aj   nárok   na   náhradu   trov   konania.   Aj   zákonná   úprava platenia a náhrady trov konania určuje, či je základné právo naplnené reálnym obsahom.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžť/78-88/2012 z 15. januára 2013 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.   k. 3 Sžf/78-88 z 15.   1.   2013 zrušuje vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd podľa   ústavy   alebo ľudských   práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prerokovania.

Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa a predovšetkým konštatoval, že pokiaľ ide o jej obsah, rozhodovanie o náhrade trov súdneho konania tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu, a preto všeobecný súd pri jej poskytovaní môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, toto základné právo porušiť (II. ÚS 56/05).

V konkrétnostiach treba uviesť, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť tak postupom všeobecného súdu založeným na zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   upravujúcich   náhradu   trov   konania,   ktoré   vykazujú   znaky   svojvôle   (napr. v prípade   nerešpektovania   kogentnej   normy   prípadne   prehnaného   formalizmu),   ako   aj v prípadoch, keď je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania   zjavne   nedostatočné,   a   preto   nepreskúmateľné.   Ústavný   súd   považuje   za nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov zodpovedali zákonným kritériám nielen v merite veci, aby ich vydaniu predchádzal postup rešpektujúci procesné normy a aby ich odôvodnenia vo vzťahu k výrokom zodpovedali kritériám ustanoveným v § 157 ods. 2 poslednej   vete   OSP,   pretože   iba   takéto   rozhodnutia   možno   považovať   za   súladné s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 348/2011).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   tú   časť   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho   súdu,   ktorá   sa   týkala   úhrady   trov   konania.   Podstatou   jeho   sťažnosti   bolo presvedčenie, že jeho žaloby boli predmetom spojeného konania, pretože „žalobca jednou podanou žalobou o preskúmanie rozhodnutí žalovaného preukazoval, že veci skutkovo spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov. Žalobca vyhotovil jednu žalobu, kde v žalobnom petite   uviedol   11   rozhodnutí,   ktoré   žiada   zrušiť.   V   žalobe   sa   nezaoberá   jednotlivými rozhodnutiami, jediný žalobný dôvod sa týka všetkých rozhodnutí, rovnako to platí o jednom dôvode, ktorý sa týka všetkých rozhodnutí v podanom stanovisku z 25. 5. 2012, taktiež na pojednávaniach sa prejednával žalobný dôvod, ktorý sa týkal všetkých rozhodnutí, neboli prejednávané   jednotlivé   rozhodnutia,   jediný   dôvod   sa   týka   všetkých   odvolaní   proti prvostupňovému rozsudku.“. Podľa sťažovateľa mala tejto skutočnosti zodpovedať aj výška náhrady trov konania, takže (a pokiaľ ide o odmenu advokáta) sťažovateľ „zastáva názor, že pri spojených veciach treba postupovať podľa § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.“. Keďže najvyšší súd vo veci sťažovateľa takto nepostupoval a rozhodol o trovách konania v každej   z   predložených   11   žalôb,   tak   najvyšší   súd „...   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Sžf/78-88 právoplatným rozsudkom zo dňa 15. 1. 2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania určuje, či je základné právo naplnené reálnym obsahom.“.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   upravuje problematiku náhrad a odmien advokátov z viacerých hľadísk. Ustanovenie § 9 uvádzajúce jej   druhú   hlavu   (Tarifná   odmena)   v odseku   1   ustanovuje,   že   základná   sadzba   tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva a podľa počtu úkonov   právnej   služby,   ktoré   advokát   vo   veci   vykonal.   Konkrétny   výpočet   takto stanovených odmien vyhláška upravuje vo vzťahu k jednotlivým druhom súdneho konania, a to v § 10 pre občianske konanie, § 11 ods. 4 pre správne súdnictvo podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a v § 12 pre trestné konanie a konanie o priestupkoch. Raz určená tarifná odmena môže byť v rámci jednotlivých druhov súdneho konania zvýšená alebo znížená z dôvodov uvedených v § 13 vyhlášky, t. j. v prípade spoločných úkonov advokáta pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (ods. 2), pri spojení dvoch alebo viacerých   vecí   v závislosti   od   tarifnej   hodnoty   veci   s   najvyššou   hodnotou   (ods.   3), v prípade, ak spojenie vecí na spoločné prerokovanie vyplýva priamo zo zákona, sa tarifná odmena   určí   podľa   veci,   ktorej   hodnota   je najvyššia   (ods.   4),   v   prípadoch   poskytnutia právnej služby advokátom osobe, ktorá je v hmotnej núdzi (ods. 5). Z uvedeného vyplýva, že   buď   fakultatívne,   alebo   zákonné   spojenie   dvoch   alebo   viacerých   vecí   na   spoločné prerokovanie má vplyv len na výšku takej tarifnej odmeny advokáta, ktorej sadzba sa určuje z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou (§ 13 ods. 3 a 4 vyhlášky). Jedine v rámci týchto prípadov prichádza do úvahy sťažnosť ústavnému súdu namietajúca výšku tarifnej odmeny   advokáta   v závislosti   od   procesného   postupu   súdu,   t. j.   spojenia   dvoch   alebo viacerých vecí na spoločné prerokovanie.

Sťažovateľ však napadol rozsudok najvyššieho súdu prijatý v správnom súdnictve, v rámci ktorého ani určenie a ani prípadné zmeny výšky odmeny advokáta nie sú závislé od spôsobu   procesného   prerokovania   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   na   zákonnosť rozhodnutí alebo postupov orgánov verejnej správy všeobecným súdom (§ 244 ods. 1 OSP). Podľa 11 ods. 4 vyhlášky je totiž základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (Správne   súdnictvo),   pričom   výpočtový   základ vyhláška   definuje   ako   priemernú   mesačnú   mzdu   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (§ 1 ods. 3 vyhlášky). Základ tarifnej   odmeny   v správnom   súdnictve   tak   tvorí   skutočnosť,   ktorá   žiadnym   spôsobom nesúvisí s procesným postupom súdu pri prerokovaní žalôb alebo opravných prostriedkov proti rozhodnutiam alebo postupom orgánov verejnej správy. Napriek tomu však sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal výšku priznaných trov právneho zastúpenia práve s poukazom na   procesný   spôsob   prerokovania   označených   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy najvyšším súdom. Podľa jeho názoru sa práve táto skutočnosť mala prejaviť pri určení výšky trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na už uvedené sa preto ústavný súd nemohol stotožniť s použitou argumentáciou sťažovateľa, keďže v správnom súdnictve je pre určenie tarifnej odmeny advokáta rozhodný určený podiel z výpočtového základu, a nie procesný spôsob   prerokovania   veci,   na   čo   sťažovateľ   poukazoval.   Keďže   na   základe   takejto argumentácie   bolo   zjavne   nedôvodné   namietať porušenie   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako   zjavne neopodstatnenú   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza že najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách konania postupoval v súlade s ustanoveniami vyhlášky, keď za základ svojho rozhodnutia zobral jej §   11   ods.   4,   ktorý   určuje   základnú   sadzbu   tarifnej   odmeny   pre   správne   súdnictvo   ako šestinový podiel z výpočtového základu určeného § 11 ods. 3 vyhlášky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013