znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 437/2012-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť mal. M. Š. a jej matky J. S., obe bytom M., právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 47/06 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Košice   I   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   22   P   47/06   p o r u š i l základné právo mal. M. Š. a J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 22 P 47/06 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mal.   M.   Š.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2   000   €   (slovom dvetisíc eur) a J. S.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Košice   I   p o v i n n ý   vyplatiť   im   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mal.   M.   Š.   a J.   S.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 485,24 € (slovom štyristoosemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov), ktoré j e Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich advokátky JUDr. I. R., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 437/2012-18 z 11. októbra 2012   prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť mal. M. Š. (ďalej aj „sťažovateľka 1“ alebo „maloletá   sťažovateľka“)   a jej   matky   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka   2“,   spolu   len „sťažovateľky“),   ktorou   namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 47/06 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Konanie o zvýšenie výživného pre v tom čase maloletú V. Š. a sťažovateľku v 1. rade vedené na Okresnom súde Košice I pod sp.   zn.   22P   47/06   začalo   na návrh   sťažovateľky   v   2.   rade   zo   dňa   2.   3.   2006(...)   a   do dnešného dňa toto konanie nie je právoplatne skončené. (...)

Sporná   vec   je   súčasťou   štandardnej   agendy   všeobecných   súdov.   Podľa   názoru sťažovateliek,   z   doposiaľ   uvedených   skutočností   a   citovaných   ustanovení   právnych predpisov nepochybne vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22P 47/06, ktorého účastníkmi sú aj sťažovateľky, dochádza k prieťahom.

Vec nemožno považovať za skutkovo ani za právne zložitú. (...) Sťažovateľka   v   2.   rade   podala   návrh   na   začatie   konania   dňa   2.   3.   2006,   keďže na strane jej detí došlo od posledného určenia výživného k zmene pomerov. Sťažovateľka v 1. rade v čase podania návrhu mala 10 rokov a navštevovala 4. ročník základnej školy(...) V súčasnosti má maloletá 16 rokov a je žiačkou 2. ročníka Gymnázia(...)

Od   podania   návrhu   na   začatie   konania   zo   dňa   2.   3.   2006   do   dnešného   dňa   sa uskutočnilo 11 pojednávaní. Od podania sťažnosti zo dňa 7. 3. 2012 nebolo nariadené žiadne pojednávanie vo veci.

Sťažovateľky   vidia   nesprávnosť   postupu   odporcu   predovšetkým   v   tom,   že nepostupoval dostatočne dôrazne, nevyužíval opatrenia, ktoré má k dispozícii na to, aby zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť.

Sťažovateľky sú presvedčené o tom, že konanie odporcu nesmeruje k odstráneniu ich právnej   neistoty,   teda   k   právoplatnému   skončeniu   sporu,   ale   súd   svojim   postupom a rozhodnutiami naopak konanie nedôvodne predlžuje a odďaľuje tým poskytnutie právnej istoty   rozhodnutej   veci   sťažovateľkám.   „Neprimeraná   dĺžka   konania   pritom   nie   je odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo správaním sťažovateliek. (...) Podľa názoru zákonodarcu je táto lehota postačujúca, pretože ak sudca vyhlasuje rozsudok,   musí   ho   súčasne   aj   odôvodniť,   a   preto   musí   mať   odôvodnenie   pripravené a prípadne ho len upraviť. Rozhodnutie predsedu súdu o predĺžení lehoty musí byť súčasťou spisu, aby bolo preskúmateľné. S takýmto rozhodnutím účastníci neboli oboznámení a ani nie   je   súčasťou   spisu   sp.   zn.   22P   47/06   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   I. Na pojednávaní   dňa   11.   1.   2010   bol   vyhlásený   rozsudok.   Rozsudok   bol   sťažovateľke v 2. rade doručený 4. 3. 2010, teda takmer po 2 mesiacoch. Takýto postup odporcu nemá oporu v zákone, preto je hrubým a bezdôvodným porušením ustanovenia § 158 ods. 3 O. s. p. (...)

Odporca   postupoval   pri   príprave   pojednávania   nezodpovedne,   čo   dokazuje   aj pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 8. 4. 2008, ktoré bolo odročené z dôvodu vyžiadania si daňového priznania od otca. Ak by konajúci súd postupoval sústredene, tak už v predvolaní na toto pojednávanie, by vyzval účastníka, aby predložil dôkaz, ktorý chce vykonať, keďže posledný termín pre podanie daňového priznania za rok 2007 bol dňa 31. 3. 2008. Súd na ujmu účastníkov nevyužil opatrenia, ktoré mu Občiansky súdny poriadok poskytuje. Odporca v konaní 22P 47/06 nariadil 11 pojednávaní, no odročovanie pojednávaní za   účelom   získania   ďalších   relevantných   dôkazov   nebolo   vždy   dôvodné.   Súd   odročil pojednávanie,   ktoré   sa   konalo   dňa   15.   1.   2007,   za   účelom   získania   sobášneho   listu a rodného listu maloletej. Rodný list maloletej priložila sťažovateľka v 2. rade ako prílohu k návrhu a súčasne v tomto návrhu žiadala súd, aby pripojil spis vedený na Okresnom súde Košice   I   pod   sp.   zn.   24C   454/97   a   spis   sp.   zn.   21   P   103/2003.   V   týchto   spisoch   sú informácie, kvôli ktorým súd odročoval prvé pojednávanie. Teda na prvom pojednávaní vo veci neboli vypočutí účastníci, ale bolo odročené, aby účastníci doručili súdu listinné dôkazy, ktoré si mal na návrh účastníkov vyžiadať ešte pred začatím prvého pojednávania. Na pojednávaní konanom dňa 8. 4. 2008 sťažovateľka v 2. rade žiadala, aby bol vypočutý znalec Ing. J. G., ktorý by podrobne špecifikoval náklady otca, ktoré sú výdavkami vynaloženými otcom pod súhrnným názvom „prevádzková réžia“, pretože bez toho znalecké dokazovanie   nesplní   svoj   účel.   Z   tohto   dôvodu   bolo   uvedené   pojednávanie   odročené. Z rovnakého dôvodu došlo k odročeniu ďalších 2 pojednávaní. Po skončení pojednávania dňa 8. 9. 2008 oznámené, že znalec Ing. J. G. zomrel. Odporcovi trvalo 5 mesiacov, než zistil   dôvod   neúčasti   znalca   na   pojednávaní.   Takéto   konanie   je   neospravedlniteľné a nevhodné s ohľadom na to, že ide o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých, kedy súd venuje zvýšenú pozornosť ochrane ich záujmov.

Odporca   uznesením   sp.   zn.   22P   47/06   zo   dňa   27.   11.   2008   nariadil   znalecké dokazovanie znalcom Ing. Š. A. z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo a pojednávanie bolo nariadené na 27. 10. 2009 (toto pojednávanie bolo odročené   z   dôvodu   mimoriadnej   udalosti).   Takýto   postup   odporcu   je   evidentne protizákonný, pretože hrubým spôsobom porušuje ustanovenie § 100 ods. 1 O. s. p. Krajský súd Košice rozhodol rozsudkom sp. zn. 7CoP/164/20l0 zo dňa 31. 3. 2011 o odvolaní   sťažovateľky   v   2.   rade.   Odporca   doplňujúcim   uznesením   sp.   zn.   22P   47/06 zo dňa 27. 2. 2010 nariadil doplnenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo Ing. Š. A. Sťažovateľka v 2. rade sa takéhoto doplnenia znaleckého dokazovania dožadovala už na pojednávaní, ktoré sa konalo 8. 4. 2008. Krajský súd svojim rozhodnutím uznal jej žiadosť ako dôvodnú a potrebnú pre samotné   rozhodnutie   vo   veci.   Odporca   vydal   uznesenie   až   takmer   rok   po rozhodnutí krajského súdu. Ak by odporca pri vykonávaní dokazovania postupoval v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, tak by nevznikol ani dôvod na podanie odvolania a toto konanie by bolo dnes právoplatne skončené. (...)

Z hľadiska povahy veci ide pritom o vec, ktorá vo všeobecnosti vyžaduje postup okresného súdu s osobitnou rýchlosťou. V tejto súvislosti už aj Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že ak je predmetom konania výživné (ktoré je zdrojom príjmov), konaniu o týchto vzťahoch príslušné súdy majú venovať „mimoriadnu starostlivosť“. S ohľadom aj na hore uvedené prieťahy nie je možné považovať postup odporcu ako osobitne rýchly a mimoriadne starostlivý. (...)

Podľa názoru sťažovateliek sú v konaní okresného súdu obdobia, kedy nekonal a to aj napriek tomu, že mu konanie neznemožňovala žiadna zákonná prekážka. Sťažovateľky nikdy   v   priebehu   konania   nepožiadali   o   odročenie   pojednávania,   pretože   sa   snažili postupovať tak, aby súd mohol čo najskôr vo veci rozhodnúť. Aj z uvedeného je zrejmé, že dĺžka konania v trvaní 6 rokov je neopodstatnená.

Sťažovateľky   poukazujú   na   nesprávny   postup   Okresného   súdu   Košice   I   pri rozhodovaní vo veci. Z tohto dôvodu podali odvolanie proti výroku rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 22P 47/06 zo dňa 11. 01. 2010, ktorým v prevyšujúcej časti návrh sťažovateľky v 2. rade na zvýšenie výživného zo strany otca na sťažovateľku v 1. rade zamietol, v spojení s výrokom, ktorým určil dlžné výživné, vzniklé za obdobie od 2. 3. 2006 do 31. 12. 2009 zo strany otca pre sťažovateľku v 1. rade v sume 3.058,- EUR.

Odvolací súd vo svojom rozsudku sp. zn. 7CoP/164/2010 zo dňa 31. 3. 2011 uvádza: „odvolací   súd   po   preskúmaní   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   v časti   zvýšenia   výživného od 1. 9. 2008 do budúcna a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil § 120 ods. 2 O. s. p., ktoré platí pre konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu, teda aj pre konanie o zvýšenie výživného pre maloleté dieťa. Súd prvého stupňa   dostatočne   nezisťoval   osobné   a   majetkové   pomery   v   súvislosti   so   zánikom vyživovacej   povinnosti   k   dcére   V.   otca,   na   ktoré   správne   poukazuje   matka   vo   svojom odvolaní a uspokojil sa len s konštatovaním,   že mu táto vyživovacia povinnosť zanikla 26. 10. 2009, kedy V. prestala študovať. Uvedenú skutočnosť však pri zvýšení vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletej M. nezohľadnil, resp. nijako sa s ňou nevysporiadal, hoci je nesporné, že zánikom vyživovacej povinnosti k tomuto dieťaťu sa možnosti a schopnosti otca   na   výživu   maloletej   M.   nezmenili,   a   tieto   následne   nevyhodnotil   s   jeho   celkovou situáciou   vrátane   skutočnosti,   že   otec   mal   dostatok   finančných   prostriedkov   na   kúpu rodinného domu v Maďarsku práve v roku 2008 za 9.463 €. Súd prvého stupňa v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol prečo sa nezaoberal návrhom matky na zvýšenie výživného od 1. 9. 2008 až na 250 €, ktoré matka odôvodnila zvýšenými výdavkami na maloletú M. v súvislosti s jej mimoškolskou tanečnou aktivitou, z akých   dôvodov   nepovažoval   za   primerané   takéto   zvýšenie   výživného   a   len   stručne konštatoval, že návrh v prevyšujúcej časti zamieta. Uvedené skutočnosti sú preto dôvodmi pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. j) a h) O. s. p., pretože súd prvého stupňa dôsledne nevykonal dokazovanie zamerané na zistenie podstatných skutočností potrebných pre rozhodnutie o výživnom pre maloletú od 1. 9. 2008 do budúcna, a teda nemožno ani zistiť, či vec správne právne posúdil.“

Citovaný   rozsudok   odvolacieho   súdu   jednoznačne   potvrdzuje   ako   nesprávnosť postupu Okresného súdu Košice I v konaní. Dôsledkom tohto nesprávneho postupu súdu prvého stupňa bolo zbytočné predĺženie tohto konania o ďalší rok, počas ktorého odvolací súd rozhodoval o dôvodne podanom odvolaní sťažovateľky v 2. rade. Za toto zbytočné predĺženie konania zodpovedá súd prvého stupňa. (...)

Vec nemožno považovať za skutkovo ani za právne zložitú, preto sa sťažovateľky domnievajú, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu na začatie konania, teda viac ako 6 rokov, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná. (...)

Sťažovateľky považujú za primerané, aby mu bolo v tejto veci priznané finančné zadosťučinenie. (...)

Predmetom   konania   je   zvýšenie   výživného   pre   sťažovateľku   v   1.   rade,   ktoré   je potrebné   na   zabezpečenie   ich   nevyhnutných   životných   potrieb.   Pre   matku   sťažovateľky v 1. rade - sťažovateľku v 2. rade je právoplatné rozhodnutie o predmete tohto konania bytostne   dôležité,   keďže   je   zákonnou   zástupkyňou   maloletej,   ktorej   nevyhnutné   životné potreby zabezpečuje.

S prihliadnutím na to, že to bol práve okresný súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, je dôsledok - pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli, neospravedlniteľný.

Vzhľadom na tie skutočnosti, že v predmetnej veci okresný súd neurobil dostatok úkonov   smerujúcich   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ako   aj   na   celkovú   dĺžku   konania okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22P   47/06,   berúc   do   úvahy   konkrétne okolnosti prípadu, význam uplatňovaných práv a nárokov sťažovateliek, ako aj skutočnosť, že toto konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené, sťažovateľka v 1. rade považuje za primerané,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   4.000,-   Eur a sťažovateľka   v   2.   rade   považuje   za   primerané,   aby   jej   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur.»

2.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateliek   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného sudu Košice I vo veci sp. zn. 22P 47/06 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22P 47/06 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateliek.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľkám finančné zadosťučinenie a to:

- sťažovateľke v 1. rade vo výške 4.000,- Eur,

- sťažovateľke v 2. rade vo výške 3.000,- Eur. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľkám všetky trovy tohto konania.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný   súd,   zastúpený   jeho predsedom,   listom   sp.   zn. Spr 50/12   z 26. novembra   2012 a právna zástupkyňa sťažovateliek stanoviskom zo 14. decembra 2012.

3.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   chronológiu   úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Príčinou zdĺhavého súdneho konania sú aj samotní účastníci, ktorí rôznymi spôsobmi   prispievajú   k   predlžovaniu   konania.   K   predĺženiu   súdneho   konania   došlo   aj z dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   v   čase   od   14.   6.   2011   do 31. 1. 2012.

Na   základe   vyššie   uvedeného   procesného   postupu   súdu   som   dospel   k   záveru,   že Okresný súd Košice I konal vo veci bez väčších prieťahov plynule, efektívne a v súlade s právnymi predpismi. Je dôležité uviesť, že existovali aj objektívne dôvody spočívajúce vo vysokom počte nerozhodnutých vecí v súdnom oddelení Mgr. E. K., ako aj jej dlhodobá práceneschopnosť. Nakoľko   ide   o   konanie,   ktoré   môže   začať   aj   bez   návrhu,   musí   súd vykonávať dokazovanie v širšom rozsahu a zabezpečiť všetky podklady pre rozhodnutie vo veci. Toho   času   je   prejednávaná   vec   v   štádiu   opätovného   nariadenia   znaleckého dokazovania.

Súhlasím, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil z verejného pojednávania. (...)“

3.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   podaní   k vyjadreniu   predsedu okresného súdu uviedla, že «(...) Vyjadrenie Okresného súdu Košice I obsahuje výpočet úkonov súdu v období od 2. 3. 2006 až do 6. 11. 2012.

Toto vyjadrenie však neobsahuje žiadnu argumentáciu o efektívnosti vykonávania jednotlivých   úkonov   a primeranej dĺžke   konania   Okresného   súdu   Košice   I.   Z   prehľadu procesných úkonov je zrejmé, že konanie bolo začaté dňa 2. 3. 2006, kedy sťažovateľka J. S. podala na Okresný súd Košice I návrh na zvýšenie výživného, pričom ani v súčasnosti, po viac ako 6 rokoch, nie je toto konanie právoplatne skončené.

Pre   posúdenie   primeranosti   dĺžky   konania   a   zbytočných   prieťahov   v   ňom spôsobených Okresným súdom Košice I nie je podstatné to, koľko pojednávaní súd vykonal, ani to,   koľko úkonov urobil,   ale efektívnosť týchto úkonov, teda spôsobilosť viesť k čo najrýchlejšiemu právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 6 O. s. p.

Sťažovateľky namietajú neprimeranú celkovú dĺžku konania, ktoré ani po viac ako 6 rokoch nie je právoplatne skončené. Sťažovateľka v 1. rade v čase podania návrhu mala 10 rokov a navštevovala 4. ročník základnej školy v K. V súčasnosti má maloletá 16 rokov a je žiačkou 2. ročníka Gymnázia(...).

Zmyslom   konania   o   zvýšenie   výživného   je   s   osobitnou   pozornosťou   postupovať a rozhodnúť   rýchlo   a   efektívne,   aby   mohla   byť   zabezpečená   všestranná   starostlivosť o výchovu,   zdravie,   výživu   a   vývoj   maloletého   dieťaťa.   Určite   nie   je   zmyslom   konania o zvýšenie výživného neprimerané dlhé konanie a rozhodovanie súdu o tak zásadnej otázke ovplyvňujúcej budúcnosť maloletého dieťaťa.

Dôvody uvádzané vo vyjadrení Okresného súdu Košice I sú irelevantné, keďže tieto dôvody nespôsobili sťažovateľky, ani nespočívajú v skutkovej alebo právnej zložitosti veci, ale všetky tieto dôvody sú na strane Okresného súdu Košice I, spočívajú v organizácii práce na tomto súde a nesprávnom rozhodnutí, ktoré bolo zrušené odvolacím súdom.

Za jednotlivé obdobia nečinnosti, ako aj celkovú neprimeranú dĺžku konania tak zodpovedá Okresný súd Košice I, ktorý sústavne nesprávne postupoval vo veci, a preto celkovú neprimeranú dĺžku konania presahujúcu 6 rokov je potrebné pričítať Okresnému súdu Košice I. (...)

Sťažovateľky sú presvedčené o tom, že konanie Okresného súdu Košice I nesmeruje k odstráneniu ich právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu konania, ale súd svojím postupom   a   rozhodnutiami   naopak   konanie   nedôvodne   predlžuje   a   odďaľuje   tým poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci sťažovateľkám.

Zároveň oznamujem Ústavnému súdu SR, že sťažovateľky netrvajú na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.

Sťažovateľky si uplatňujú a vyčísľujú trovy konania v celkovej výške 485,25 €. (...)».

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 22 P 47/06:

Dňa 2. marca 2006 podala sťažovateľka 2 proti F. Š. (ďalej len „otec“) na okresnom súde návrh na zvýšenie výživného pre mal. V. Š. a mal. M. Š. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 22 P 47/06.

Dňa 4. apríla 2006 súd ustanovil maloletým deťom kolízneho opatrovníka, ktorého vyzval, aby prešetril pomery v ich rodine, a zároveň vyzval otca maloletých, aby sa vyjadril k návrhu a zabezpečil dôkazy týkajúce sa výšky príjmov účastníkov konania.

Dňa 26. mája 2006 Daňový úrad K. doručil okresnému súdu fotokópie daňových priznaní otca za relevantné obdobie.

Dňa 29. mája 2006 aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v K. reagoval na výzvu súdu. Dňa 14. júna 2006 sa k podanému návrhu vyjadril kolízny opatrovník.Dňa 7.   augusta   2006   právna   zástupkyňa   sťažovateliek   oznámila okresnému   súdu presnú adresu otca.

Dňa 23. augusta 2006 sa otec vyjadril k návrhu na zvýšenie výživného.Dňa 5. októbra 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 15. január 2007.Dňa   12.   januára   2007   právna   zástupkyňa   sťažovateliek   doručila   súdu   doklady preukazujúce výdavky na maloleté deti z dôvodu zmeny pomerov od poslednej úpravy.Dňa 15.   januára 2007   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré bolo odročené na 12. marec 2007.

Dňa 12. marca 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom boli veci sp. zn. 22 P 47/06   a sp.   zn.   22 P   155/06   (návrh   otca   na zmenu úpravy   výchovy   k mal. V.   Š.) spojené   na   spoločné   konanie   a pojednávanie   bolo   odročené   na   12.   marec   2007. Pojednávanie   bolo   odročené   pre   účely   nariadenia   znaleckého   dokazovania   z odboru ekonomiky.

Dňa 19. marca 2007 okresný súd uznesením č. k. 22 P 47/06-74 ustanovil vo veci znalca, ktorý mal vypracovať znalecký posudok.

Dňa 4. júna 2007 bol súdu doručený znalecký posudok.Dňa 21. júna 2007 súd uznesením č. k. 22 P 47/06-103 priznal znalcovi odmenu. Dňa   12.   júla   2007   sa   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   2   vyjadrila   k znaleckému posudku a požiadala o jeho doplnenie. V ten istý deň podala sťažovateľka 2 odvolanie proti uzneseniu č. k. 22 P 47/06-103.

Dňa 9. novembra 2007 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľky 2.

Dňa   23.   novembra   2007   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu o priznaní odmeny znalcovi.

Dňa 3. marca 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. apríl 2008.Dňa 8. apríla 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. máj 2008 pre účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 26. mája 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 8. september 2008 na účely vypočutia znalca.

Dňa 8. septembra 2008 bolo pojednávanie odročené na 13. október 2008, pretože na pojednávanie sa nedostavil znalec.

Dňa 13. októbra 2008 bolo pojednávanie odročené na 18. november 2008 z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne a úmrtia predvolaného znalca.

Dňa   18.   novembra   2008   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   pre   účely vypracovania doplnenia k znaleckému posudku.

Dňa 27.   novembra   2008   okresný   súd   uznesením   č.   k.   22   P   47/06-190   ustanovil vo veci znalca z odboru ekonómie.

Dňa   23.   marca   2009   znalec   požiadal   o predĺženie   termínu   na   vypracovanie znaleckého posudku, tejto žiadosti súd vyhovel do 25. mája 2009.

Dňa 25. mája 2009 ustanovený znalec vypracoval znalecký posudok. Dňa 1. júla 2009 súd uznesením č. k. 22 P 47/06-233 priznal znalcovi odmenu.Dňa 16. septembra 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 27. október 2009.Dňa 27. októbra 2009 bolo pojednávanie odročené na 10. november 2009 z dôvodu mimoriadnej udalosti.

Dňa 10. novembra 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. december 2009 na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 14. decembra 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 11. január 2010 na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 11. januára 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 22 P 47/06-316.

Dňa   19.   marca   2010   podala   sťažovateľka   odvolanie   proti   uvedenému   rozsudku okresného súdu.

Dňa 26.   marca   2010   podal   otec   odvolanie   proti   uvedenému   rozsudku   okresného súdu. Dňa 26. marca 2010 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o opravných prostriedkoch účastníkov konania.

Dňa   31.   marca   2011   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   7   CoP   164/2010-356   zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o zvýšení výživného na mal. sťažovateľku.

Dňa 12. apríla 2011 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   27.   februára   2012   okresný   súd   uznesením   č.   k.   22   P   47/06-370   nariadil doplnenie znaleckého posudku znalcom z odboru ekonómie.

Dňa 17. mája 2012 znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 18. mája 2012 súd predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku o 90 dní.Dňa 26. júna 2012 znalec vrátil spis okresnému súdu, pretože bez spolupráce s otcom nie je možné vypracovať znalecký posudok.

Dňa 6. augusta 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. október 2012.Dňa 26. októbra 2012 bolo pojednávanie odročené na neurčito na účely doručenia účtovných dokladov zo strany otca a následného doplnenia znaleckého dokazovania.Dňa 6. novembra 2012 okresný súd doplňujúcim uznesením č. k. 22 P 47/06-418 nariadil doplnenie znaleckého posudku znalcom z odboru ekonómie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o zvýšenie výživného pre maloleté deti vedenom pod sp. zn. 22 P 47/06 dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateliek   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je zvýšenie výživného pre maloleté deti, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom   konaní mohlo   predstavovať   určitý   stupeň   faktickej   zložitosti   súvisiaci s potrebou   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   avšak   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub tejto skutočnosti.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateliek v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda dĺžka napadnutého konania v zásade nebola vyvolaná správaním sťažovateliek.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní o zvýšenie výživného a predovšetkým poukazuje na to, že celkové trvanie tohto konania už viac ako 6 rokov je už samo osebe neprimerané.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   tiež pripomína,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Ďalej možno konštatovať, že okresný súd bol v predmetnej veci absolútne nečinný v období   od   12.   apríla   2011   do   27.   februára   2012   (desať   mesiacov).   Faktom   je,   že   aj rozsudok   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   7   CoP   164/2010   z   31.   marca   2011   potvrdzuje nesprávnosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní, keď jednoznačne konštatoval, že „súd prvého stupňa dôsledne nevykonal dokazovanie zamerané na zistenie podstatných skutočností potrebných pre rozhodnutie o výživnom pre maloletú od 1. 9. 2008 do budúcna, a teda nemožno ani zistiť, či vec správne právne posúdil“. Dôsledkom tohto nesprávneho postupu súdu prvého stupňa bolo zbytočné predĺženie tohto konania asi o jeden rok, počas ktorého odvolací súd rozhodoval o   dôvodne   podanom   odvolaní sťažovateľky   2. Okrem toho, už po uplynutí lehoty na vypracovanie znaleckého posudku 18. mája 2012 okresný súd predĺžil lehotu na vypracovanie tohto posudku o tri mesiace. Okresný súd teda počas dvoch rokov   nevykonal   vo   veci   žiadne   úkony   alebo   vykonával   neefektívne   úkony,   ktoré nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľky v danej veci o zvýšenie výživného počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.   Obranu   predsedu   okresného   súdu,   podľa   ktorej „existovali   aj   objektívne   dôvody spočívajúce vo vysokom počte nerozhodnutých vecí v súdnom oddelení Mgr. E. K., ako aj jej dlhodobá práceneschopnosť“, v tejto pre maloleté dieťa významnej veci nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno   prihliadnuť   na   skutočnosti   označované   ako   objektívne   vo   vyjadrení   predsedu okresného súdu, resp. zákonnej sudkyne. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.   Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   nevyplýva   prijatie   účinných   opatrení. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania   a nemá   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateliek   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľkám ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľke 1 vo výške 4 000 € a sťažovateľke 2 vo výške 3 000 €, najmä „s prihliadnutím na to, že to bol práve okresný súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, je dôsledok - pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli, neospravedlniteľný“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím   na všetky   okolnosti zisteného porušenia ich práv, najmä vzhľadom   na   neobyčajne   dlhé   napadnuté   konanie   a vzhľadom   na   povahu   veci   a jeho význam   pre   sťažovateľky   považuje   za   primerané   sťažovateľke   1   vo   výške   2   000   € a sťažovateľke 2 vo výške 1 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľkám vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie   sťažnosti z 20. septembra 2012 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 14. decembra 2012). Za tri úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume trikrát po 127,16 € a režijný paušál   trikrát   po   7,63   €   (v   zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia pre jednu sťažovateľku predstavujú sumu 404,37 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 202,18 € v prípade jednej sťažovateľky. V prípade dvoch sťažovateliek   tvorí   náhrada   trov   právnej   služby   advokátkou   celkovú   sumu   404,37   €, ku ktorej   bolo   treba   pripočítať   20   %   DPH,   teda   sumu   80,87   €,   t. j.   trovy   právneho zastúpenia sťažovateliek predstavujú celkovú sumu 485,24 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateliek rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013