znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 437/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   D.,   N.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 23/2011 z 29. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2011 doručená sťažnosť P. D., N., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 23/2011 z 29. júna 2011. Zo sťažnosti vyplýva:«V   danom   trestnom   konaní   som   bol   prvostupňovým   rozsudkom   uznaný   vinným zo spáchania Zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že : spolu s obžalovaným D. M., dňa 21.02.2009 v čase asi o 19.00 hod. v N., na sídlisku K., na úrovni polikliniky, na... ul., vyšli sme spoza kríkov a ja som nastriekal korenistý sprej do očí poškodeného M. R., v tom istom momente som ho silne udrel do hlavy, na čo sa dal M. R. na útek, pričom dostával ďalšie rany po rôznych častiach tela, kde po viacerých úderoch spadol na zem a vtedy zacítil silný úder do hlavy, pričom som   sa   mu   snažil   zo zadného   vrecka   nohavíc   vytiahnuť   peňaženku,   čo   sa   mi   však nepodarilo, obžalovaný D. M. potom ako vyšiel spoza kríkov, chytil okolo trupu rukou poškodenú J. S. a druhou rukou jej strekol niečo štipľavé do tváre, pričom následne sa pokúsil jej strhnúť kabelku z pleca, čo sa mu však nepodarilo, potom sa obžalovaný D. M. rozbehol za mnou k poškodenému R. a poškodená J. S. podišla k obžalovanému D. M. a svojou kabelkou ho udrela do chrbta, po čom sa obaja páchatelia dali na útek, čím svojím konaním sme spôsobili zranenie poškodenému M. R. a poškodenej J. S.

Prvostupňovým   rozsudkom   som   bol   taktiež   uznaný   vinným   zo   spáchania   prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm d) Trestného zákona, ku ktorému skutku som sa však priznal a tento som aj oľutoval.

Proti prvostupňovému rozsudku som podal odvolanie, ktoré som náležite zdôvodnil a mám za to, že práve v dôsledku nevysporiadania sa s dôvodmi podaného odvolania proti rozsudku prvostupňového súdu je rozhodnutie odvolacieho súdu nezákonné. V prvom rade som ako na podstatný dôvod vadnosti rozsudku v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že súd rozhodol   na   základe   jediného   priameho   dôkazu   voči   mojej   osobe,   pri   vykonaní,   resp. hodnotení, ktorého, došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu. Už v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní obhajoba totiž upozorňovala, že jediný priamy dôkaz svedčiaci voči mojej osobe, a to prvotná výpoveď spoluobžalovaného D. M. z prípravného konania, je vo vzťahu k mojej osobe z procesného hľadiska neúčinným dôkazom....

... mám za to, že iba tento výsluch (z 25.06 2009) spoluobvineného M., ako aj jeho ďalšie výsluchy v konaní pred súdom, môžu byť voči mne uplatnené ako zákonný dôkaz, keďže boli   vykonané až   po   tom,   čo som   si mohol uplatňovať všetky   práva   obvineného vrátane práva na obhajobu po doručení mi uznesenia o vznesení obvinenia.

K   týmto   námietkam   voči   zákonností   dôkazu   -   výpovede   spoluobvineného   M. v prípravnom konaní (či už pred vyšetrovateľom alebo v rámci výsluchu pred sudkyňou pre prípravné konanie pri rozhodovaní o vzatí do väzby obv. M.) - odvolací súd bez opory v zákone zaujal negatívny postoj....

V tejto súvislosti poukazujem na skutočnosť, že rovnako ako v prípade H., aj sudkyňa JUDr. A. T. rozhodovala v prípravnom konaní o mojom vzatí do väzby, a to konkrétne uznesením zo dňa 23.06.2009, sp. zn.: 1Tp/118/2009, v ktorom okrem iného uviedla: „Na základe doposiaľ vykonaných dôkazov, ktoré sú zadokumentované vo vyšetrovacom spise, je dôvodné podozrenie, že skutku sa skutočne obvinený dopustil a trestné stíhanie je voči nemu dôvodné.“ Z uvedeného vyplýva, že sudkyňa JUDr. T. si už pri tomto rozhodnutí ako sudca pre   prípravné   konanie   vytvorila   subjektívny   názor,   ktorý   už   nevyhnutne   ovplyvňoval (objektívne musel ovplyvňovať) jej postoj pri hodnotení dôkazov a situácie v následnom konaní pred súdom. Zaujatosť sudkyne JUDr. A. T. ako predsedkyne senátu v konaní pred súdom, je znásobená aj jej ďalším rozhodnutím ešte ako sudcu pre prípravné konanie, konkrétne sa jedná o uznesenie Okresného súdu v Nitre sp. zn.: 1Tp/157/2009-11 zo dňa 18.08.2009, ktorým rozhodovala o mojej žiadosti o prepustenie z väzby, keď moju žiadosť zamietla a neprijala môj sľub a ani prevzatie záruky zo strany mojej matky J. D. za moje ďalšie správanie, v rámci možného nahradenia väzby. V tomto uznesení sudkyňa opätovne konštatovala, že dôvody väzby u mojej osoby naďalej trvajú, teda opätovne potvrdila, že má osvedčené dôvody väzby, teda okrem iných aj fakt, že skutok, pre ktorý sa voči mne vedie trestné stíhanie, som skutočne aj spáchal (viď § 71 ods. 1 Trestného poriadku).

V kontexte uvedeného poukazujem na splnenie všetkých kritérií pre určenie zaujatosti sudcu uvedených v prípade H., nakoľko aj v tomto prípade existovalo jednak rozhodnutie súdu o väzbe, ako aj ďalšie rozhodnutie v prípravnom konaní zo strany zaujatého sudcu, ako   aj   skutočnosť,   že   obe   rozhodnutia   o   väzbe   boli   odôvodnené   ustanoveniami vnútroštátneho práva, ktoré prikazuje sudcovi hodnotiť pri rozhodovaní o väzbe aj doteraz zistené   skutočnosti   a   zaujať   postoj   k   dôvodnosti   obvinenia.   Sudkyňa   JUDr.   T.   totiž poukazovala na § 71 ods. 1 TP, podľa ktorého: „Obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. “...

Najvyšší súd sa s dôvodmi dovolania uvedenými v tomto podaní pod bodom III/A vysporiadal tak, že moje argumenty zhodnotil ako môj subjektívny názor a ako taký nemôže zakladať záver o nezákonnosti vykonania dokazovania v posudzovanej veci, keď proces dokazovania tvorí jeden celok pričom v danej veci bol vykonaný celý rad ďalších dôkazov, okrem   usvedčujúcej   výpovede   spoluobvineného   M.   Dovolací   súd   v   tejto   súvislosti konštatoval, že napádanie skutočnosti, že súdy vyhodnotili vykonané dôkazy v neprospech obvineného neznamená, že by dôkaz mal byť vykonaný nezákonným spôsobom.

K tomuto zdôvodneniu musím uviesť, že predmetným zdôvodnením dovolacieho súdu vôbec nebola zodpovedaná namietaná skutočnosť, že pokiaľ súdy, ktoré rozhodovali o mojej vine a treste,   prihliadali   na výpoveď spoluobvineného M.,   ktorá bola učinená v štádiu trestného konania keď mne ešte nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, prečo tento fakt dovolací súd nevyhodnotil ako porušenie zásady kontradiktórnosti v trestnom procese. Totiž podľa § 2 ods. 14 Trestného poriadku strany v trestnom konaní (na tento účel obhajoba a prokurátor) sú si v konaní pred súdom navzájom rovné. Z tohto dôvodu naďalej zotrvávam na svojom názore, že pokiaľ všeobecné súdy v mojom prípade brali na zreteľ v podstate jediný priamy dôkaz svedčiaci o mojej vine, ktorý bol vykonaný v prípravnom konaní pred tým, ako mi bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, teda pred tým, ako som si mohol ako obvinený v trestnom konaná uplatňovať všetky práva obhajoby, teda aj právo, aby bol môj obhajca prítomný pri tomto výsluchu, jedná sa o zjavné porušenie zásady kontradiktórnosti vyjadrenej v zmieňovanom zákonnom ustanovení a teda jedná sa o porušenie   práva   na   obhajobu.   V   tejto   súvislosti   v   kontexte   jedného   zo   základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp právnej istoty, ktorý sa najviac odzrkadľuje v konformnom   rozhodovaní   súdov,   poukazujem   aj   na   jedno   od   tohto   prípadu   nezávislé rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, ktorým bolo rozhodnuté...

Mám za to že takéto zdôvodnenia dovolacieho súdu sú nedostatočné a v podstate ide len   o   zahmlievanie   mojich   argumentov   v   snahe   vyhnúť   sa   priamej   konfrontácii s konkrétnymi   skutočnosťami,   na   ktoré   som   v   podanom   dovolaní   poukazoval s jednoznačným odkazom na konkrétnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva...... mám za to, že dovolací súd nesprávnym právnym posúdením veci, keď rozhodoval na   základe   mnou   podaného   opravného   prostriedku   proti   nezákonným   rozhodnutiam všeobecných súdov prvého a druhého stupňa, porušil moje právo na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď mi napádaným rozhodnutím neposkytol právnu ochranu, ktorej   som   sa   podaným   dovolaním   dôvodne   domáhal,   keďže   nerozhodoval   podľa relevantných právnych noriem.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 23/2011, Uznesením zo dňa 29. júna 2011, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 23/2011 a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských páv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   vyslovil   námietku   porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 23/2011.

Ústavný   súd   nie je oprávnený posudzovať zákonnosť   rozhodnutia, proti   ktorému ústavná sťažnosť bola podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo, v danom prípade sťažovateľom označené právo. Ústavný súd preto   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   nie   zákonnou   argumentáciou,   ktorou   bola zdôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd už judikoval (IV. ÚS 252/04), že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú   svojvoľné,   neudržateľné   alebo prijaté   v   zrejmom   omyle konajúcich   súdov,   ktoré   by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd už takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu   nezávislosti   súdov   podľa   čl.   144 ods.   1 ústavy   vyplýva tiež zásada   voľného hodnotenia   dôkazov.   Pokiaľ všeobecné súdy   rešpektujú   uvedené ústavné garancie   (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov   všeobecnými   súdmi,   a   to   dokonca   ani   vtedy,   keby   s   hodnotením   sa   sám nestotožňoval.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol:„Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   vád,   ale   nie   na   revíziu   skutkových   zistení ustálených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani   k   preskúmavaniu   nimi   vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou   treťou   inštanciou   zameranou   na   preskúmavanie   všetkých   rozhodnutí   súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho   aby   ich   mohol   podľa   zásad   ústnosti   a   bezprostrednosti   v   konaní   o   dovolaní   sám vykonávať.   Na   objasnenie   potrebných   okolností   prípadne   potrebných   na   rozhodnutie   o dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolací súd preskúmal, či v predmetnom prípade boli zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného. Súdne konanie je treba viesť takým spôsobom, aby došlo k zabezpečeniu všetkých základných práv obvineného, osobitne k zabezpečeniu jeho práva na efektívnu obhajobu.

Z   relevantných   častí   trestného   spisu   vyplýva,   že   v   postupe   orgánov   činných v prípravnom   konaní   a   súdu   nie   je   možné   vidieť   žiadne   porušenie   zákonných   záruk spravodlivého procesu. Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ   v rámci   prípravného   konania   a   okresný,   resp.   krajský   súd   pri   vykonávaní úkonov súdneho konania postupovali v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami ako aj, že by vykonali relevantné dôkazy nezákonným spôsobom. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom dovolateľa, že k porušeniu práva na obhajobu došlo výpoveďou spoluobvineného M.   pred   sudkyňou   pre   prípravné   konanie   pri   rozhodovaní   o   väzbe,   ktorú   obvinený nepovažuje za zákonný dôkaz.

Ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. teda, že rozhodnutie je založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným   spôsobom,   neobstojí. Obvinený v tejto časti svojho dovolania sa prevažne zaoberal rozborom dôkaznej situácie a jednotlivých   vo   veci   vykonaných   dôkazov,   pričom   namietal   správnosť   zisteného skutkového   stavu   najmä   na   základe   priznávajúcej   výpovede   spoluobvineného   M. v prípravnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere uzavrel, že právny názor dovolateľa nie je možné akceptovať, pretože tento predstavuje prevažne iba jeho subjektívny názor a ako taký nemôže zakladať záver o nezákonnosti vykonania dokazovania v posudzovanej veci.   V   danej   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   výpovede   vypočutých   svedkov   F.,   S.,   R. a spoluobvineného   M.   boli   vykonané   v   súlade   so   všetkými   procesnými   zákonnými ustanoveniami a tieto je treba považovať za plne relevantné aj z hľadiska hodnotenia ich vecnej   stránky.   Obvinený   sa   ďalej   zaoberal   otázkou,   akým   spôsobom   vykonané   dôkazy nižšie   súdy   vyhodnotili.   Napádanie   skutočnosti,   že   súdy   vyhodnotili   vykonané   dôkazy v neprospech   obvineného   neznamená,   že   by   dôkaz   mal   byť   vykonaný   nezákonným spôsobom. Vo veci bol vykonaný celý rad ďalších dôkazov (okrem usvedčujúcej výpovede spoluobvineného   M.,   sú   nimi   výpovede   svedka   F.   a samotných   poškodených,   ktorí   sa vyjadrovali k priebehu skutkového deja v podstatných rysoch rovnako ako spoluobvinený M.), pričom v danej súvislosti treba dodať, že proces dokazovania tvorí jeden celok. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. súdy hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých   okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V prípade, že súd vyhodnotí vykonaný dôkaz inak než podľa predstáv niektorej zo strán, nezakladá skutočnosť, že takéto dôkazy nie sú vykonané zákonným spôsobom resp., že by bol daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Pokiaľ   ide   o   dovolací   dôvod   uvedený   v   §   371   ods.   1   písm.   e/   Tr.   por.,   možno zdôrazniť, že v predmetnej veci rozhodovala sudkyňa v súlade s rozvrhom práce a Trestným poriadkom. Pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku nie je možné   zaradiť   také   námietky,   ktoré   sa   týkajú   údajného   zaujatého   prístupu   sudcov k prejednávanej   veci   a   ktoré   majú   len   abstraktný   resp.   všeobecný   charakter.   Takýto charakter má bezpochyby aj námietka obvineného. Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom totiž nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu obžalovaného a   vždy   vylúčiť   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, treba trvať na tom, že sudcu   vylúčiť   z prejednávania   a   rozhodovania   pridelenej   veci   možno   skutočne   iba výnimočne   a   z   naozaj   závažných   dôvodov,   ktoré   mu   celkom   zjavne   bránia   rozhodnúť v súlade   so   zákonom   nezaujato   a   spravodlivo.   Pri   riešení   otázky   nestrannosti   sudcu   je potrebné brať na zreteľ všetky aspekty subjektívneho i objektívneho charakteru. Subjektívna stránka   nestrannosti   sudcu   sa   týka   jeho   osobných   prejavov   vo   vzťahu   ku   konkrétnemu prípadu   a   k   procesným   stranám   trestného   konania.   Pri   subjektívnej   nestrannosti   sa vychádza   zo   zásady   prezumpcie   nestrannosti,   až   kým   nie   je   preukázaný   opak.   Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti, pričom   rozhodujúce   nie   je   stanovisko   (subjektívne)   sudcu,   ale   existencia   objektívnych skutočností,   so   zreteľom   na   ktoré   môžu   vznikať   pochybnosti   o   nestrannosti   sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Pri hodnotení nestrannosti sudcu je potrebné uvažovať, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava obvineného je objektívne oprávnená,   pričom   relevantnou   je   len   taká   obava   z   nedostatku   nestrannosti,   ktorá   sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť   nemožno   teda   chápať   tak,   že   čokoľvek,   čo   môže   vrhnúť   čo   aj   len   tieň pochybnosti   na   nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného. Závažnosť,   ktorá   by   založila   pochybnosť   o nezaujatosti   zákonného   sudcu   môže   aj   pri zohľadnení tzv. teórie zdania nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci alebo procesným stranám dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.

Tým,   že sudkyňa JUDr.   A.   T.   rozhodovala v posudzovanej veci už v prípravnom konaní,   za   aktuálneho   právneho   stavu   nebola   v   ďalšom   štádiu   trestného   konania z prejednávania a rozhodovania vylúčená ex lege a z obsahu relevantných častí trestného spisu nie sú zrejmé ani žiadne iné objektívne skutočnosti zakladajúce pochybnosti o jej nezaujatosti podľa § 31 ods. 1 Tr. por. Z uvedených dôvodov nie je splnený ani ďalší obvineným   uplatnený   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   e/   Tr.   por.   vyžadujúci zistenie,   že vo   veci   konal   alebo   rozhodol   sudca ktorý mal   byť   vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.“

Z   uvedeného,   ako   aj   z   rozhodnutí   všeobecných   súdov   pripojených   k   sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo   bolo   potrebné   akceptovať   v   plnom   rozsahu   rozsudky   súdov   nižšieho   stupňa. Zo záverov rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu, čo sa týka aj vyhodnotenia dôkazov. Odôvodnenie rozhodnutia a záverov súdu neboli neodôvodnené a zjavne arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil so   závermi   najvyššieho   súdu,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, vzhľadom na už uvedené.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011