znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 437/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s. r. o.,   V.,   zastúpenej   advokátom Mgr. I. I., V., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva pokojne užívať majetok zaručeného v čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 386/2005 zo 14. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2007   doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s. r. o.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva pokojne užívať majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   dôkazom zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 386/2005 zo 14. júna 2007.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v exekučnom   konaní 9. októbra 1998 stala vlastníčkou 110 ks akcií spoločnosti T., a. s. (ďalej len „spoločnosť“), čo predstavovalo 5,78 % podiel na základnom imaní tejto akciovej spoločnosti. Na základe rozhodnutia   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“) č. 043/1998/SAN   z 9. decembra   1998   Stredisko   cenných   papierov   Slovenskej   republiky, a. s. (ďalej len „SCP“), uskutočnilo výmaz akcií spoločnosti z účtu sťažovateľky a pripísalo ich na účet Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky ako ich nového vlastníka.

Na   základe   žaloby   sťažovateľky   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“) zákonnosť uvedeného rozhodnutia ministerstva preskúmal Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sž   143/01 z 28. mája   2002   rozhodnutie   ministerstva   č.   043/1998/SAN   z 9.   decembra   1998   zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Vzhľadom na skutočnosť, že zákonom č. 329/2000 Z. z. o Úrade pre finančný trh a o zmene a doplnení niektorých zákonov prešli kompetencie štátneho dozoru nad kapitálovým trhom z ministerstva financií na Úrad pre finančný trh (ďalej len „úrad“), ministerstvo po vrátení veci najvyšším súdom nové rozhodnutie vo veci nevydalo, čo sťažovateľke oznámilo listom z 30. júna 2003. Úrad listom č. 1586/2002-ÚFT z 8. novembra 2002 sťažovateľke oznámil, že z dôvodu zmeny podoby akcií spoločnosti zo zaknihovaných na listinné, nie je možné vykonať opravu v evidencii SCP.

V dôsledku   rozhodnutia   ministerstva   spoločnosť   nevyplatila   sťažovateľke   v roku 2002 riadne a mimoriadne dividendy, na základe čoho sa sťažovateľka žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 20. decembra 2002 podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym   úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon   č. 58/1969   Zb.“)   domáhala   náhrady škody,   ktorá   jej   vznikla   nevyplatením   divident   v dôsledku   nezákonného   rozhodnutia ministerstva.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 203/02-90 z 13. mája 2005 žalobu sťažovateľky o náhradu   škody   zamietol   s odôvodnením,   že   sťažovateľka   nie   je   aktívne   legitimovaná domáhať   sa   náhrady   škody,   pretože   nebola   účastníčkou   konania,   v ktorom   malo ministerstvo   vydať   nezákonné   rozhodnutie,   že   rozhodnutie   ministerstva   bolo   zrušené najvyšším   súdom   nie   z dôvodu   jeho   nezákonnosti,   ale   z dôvodu,   že   ministerstvo nepredložilo   najvyššiemu   súdu   administratívny   spis,   ďalej   z dôvodu,   že   podľa   názoru okresného   súdu   je   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   zrušené   označené rozhodnutie   ministerstva,   nulitným   rozhodnutím,   pretože   najvyšší   súd   nebol   oprávnený v danej veci konať, a napokon okresný súd vyslovil názor, že rozhodnutie najvyššieho súdu napriek vyznačenej doložke právoplatnosti nie je právoplatné.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky,   ktorá   odvolaním   napadla   výrok   rozsudku okresného súdu v merite veci (ministerstvo sa odvolalo proti výroku o trovách konania), krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 Co 386/2005 zo 14. júna 2007 rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil, avšak na podklade iných dôvodov, než ako rozhodol okresný súd, pretože dospel k záveru, že „... žaloba žalobcu je predčasná lebo v danej veci chýba rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre jeho nezákonnosť“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že rozhodnutie krajského súdu je neodôvodnené, pretože „... záver súdu o absencii nezákonného rozhodnutia v konaní, v ktorom nezákonné rozhodnutie č. 043/1998/SAN bolo zrušené, krajský súd nijako neodôvodnil“, a tiež, že toto rozhodnutie je „celkom nezrozumiteľné“, pretože podľa sťažovateľky nie je zrejmé ani to, čo   mal krajský   súd   na mysli,   keď   konštatoval: „Odvolací   súd pokiaľ   ide   o stanovisko odporcu,   že   Najvyšší   súd   SR   nebol   vecne   príslušný   na   konanie   vo   veci   preskúmania rozhodnutia odporcu č. 043/1998/ SAN zo dňa 9. 12. 1998, že toto rozhodnutie nepovažuje za zrušené, ako aj jeho stanovisko, že v predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž 143/01 zo dňa 28. 5. 2002 považuje za stanovisko, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi.“, a napokon, že rozhodnutie krajského súdu   je aj neúplné, pretože sa vôbec nevysporiadal   s tým,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   domáhala   náhrady   škody   aj   z dôvodu nesprávneho   úradného   postupu   ministerstva,   ktorý   mal   spočívať   v tom,   že   ministerstvo nekonalo so sťažovateľkou ako s účastníkom konania.

V súvislosti   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sťažovateľka   v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu záver o absencii nezákonného rozhodnutia v konaní o náhradu škody nevyplýva a preto prijatý právny záver je so zreteľom na skutkový stav   zrejme   neodôvodnený   a   arbitrárny   a   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný a neudržateľný   a   má   za   následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ sa v konaní o náhradu škody domáhal priznania nároku na náhradu škody   nielen   v   dôsledku   vydania   nezákonného   rozhodnutia   Ministerstva   financií   SR č. 043/1998/SAN   zo   dňa   9.   decembra   1998,   ale   aj   v   dôsledku   nesprávneho   úradného postupu v konaní, ktoré vydaniu tohto rozhodnutia predchádzalo....

Krajský súd sa touto námietkou sťažovateľa vôbec nezaoberal, čím neporušil len ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a to viazanosť odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi odvolania, ale aj základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ sa až z odôvodnenia odvolacieho rozsudku dozvedel, že absentuje v tomto konaní rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre jeho nezákonnosť a keďže už nemá možnosť zaujímať k tomuto záveru stanovisko a predkladať dôkazy na jeho vyvrátenie, bola mu odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom....

Konanie Krajského súdu v Bratislave a rozhodnutie vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 386/2005 vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nie je dostatočne odôvodnené a   je   arbitrárne.   V   konaní   bola   sťažovateľovi   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   lebo právny   záver   odvolacieho   súdu   o   absencii   nezákonného   rozhodnutia   vyplynul   až   z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, kedy už sťažovateľ nemal možnosť k tomuto záveru zaujímať stanovisko a predkladať dôkazy na jeho vyvrátenie.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 386/2005 porušil právo spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V., V. vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1, právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   zaručené v čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu sp. zn. 3 Co 386/2005-133 zo dňa 14. júna 2007 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania pozostávajúce z odmeny za právne služby vo výške 9.444,- Sk na účet právneho zástupcu sťažovateľa...   do   15.   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   námietok   sťažovateľky   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu sp. zn. 3 Co 386/2005 zo 14. júna 2007 sa týka predovšetkým jej námietok o porušení základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť z dôvodu neodôvodnenosti, nezrozumiteľnosti   a neúplnosti   označeného   rozhodnutia   krajského   súdu,   z ktorého   sa sťažovateľka   podľa   jej   tvrdení   navyše   dozvedela   novú   skutočnosť   o „chýbajúcom rozhodnutí,   ktoré   by   bolo   zrušené   pre   nezákonnosť“,   proti   ktorej   sa   už   nemohla argumentačne brániť, pretože krajský súd konal v danej veci už ako súd druhého stupňa, preto malo dôjsť aj k porušeniu základného práva sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom porušenie označených základných   práv   a práv   malo   mať   v   konečnom   dôsledku   dopad   na   vlastnícke   práva sťažovateľky, čím malo byť porušené aj jej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie   je   v súlade   s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd odôvodnil svoje závery takto:

«Navrhovateľ aj v konaní pred odvolacím súdom zotrval na svojom nároku náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   a v   konaní   pred   štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným   rozhodnutím   orgánu   spoločenskej   organizácie   vydaným   pri   plnení   úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Z   vyššie   uvedeného je nesporné,   že   pre riešenie prípadného   nároku   na náhradu škody voči štátu sú predpoklady uvedené v § 1 ods. 1 a § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.. V danom prípade neboli podmienky určené týmito ustanoveniami splnené. Navrhovateľ   podľa   zmenového   výpisu   účtu   cenných   papierov   zo   dňa   9. 10. 1998 vedeného   Strediskom   cenných   papierov   SR   Bratislava   a.   s.,   mal   ako   majiteľ   na   účte 110 akcií T. a. s.

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že odporca rozhodnutím č. 043/1998/SAN zo dňa 9. 12. 1998 uložil Stredisku cenných papierov do 3 dní od doručenia rozhodnutia uviesť evidenciu účtu majiteľa, Ministerstva hospodárstva SR, ako jediného majiteľa akcií vydaných spoločnosťou T. a. s. B., do pôvodného stavu, t. j. do stavu pred 9. 10. 1998.

Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sž   143/01   zo   dňa   28. 5. 2002   rozhodnutie odporcu   č.   043/1998/SAN   zo   dňa   9. 12. 1998   zrušil   a   vec   vrátil   odporcovi   na   ďalšie konanie.   Rozhodnutie   bolo   zrušené   z   dôvodu   absencie   administratívneho   spisu,   preto Najvyšší súd neskúmal vecnú stránku tohto rozhodnutia.

Z   vyjadrenia   odporcu   bolo   preukázané,   že   odporca   po   zrušení   a   vrátení   veci Najvyšším súdom SR nekonal, nové rozhodnutie nevydal z dôvodu, že sú toho názoru, že Najvyšší súd SR nebol vecne príslušný na konanie o rozhodovaní, preto toto rozhodnutie nepovažujú za zrušené,   považujú ho za platné.   Taktiež nepovažujú predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR za právoplatný.

Podľa § 135 ods. 2 O. s. p. inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže   súd   posúdiť   sám.   Ak   však   bolo   o   takejto   otázke   vydané   príslušným   orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Z citácie uvedeného zákonného ustanovenia je nesporné, že navrhovateľ, odporca, ale aj súd z rozsudku Najvyššieho súdu musí vychádzať.

Je preto nesporné, že rozhodnutie odporcu č. 043/1998/SAN zo dňa 9. 12. 1998 bolo Najvyšším súdom SR zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Nové rozhodnutie vo vecí nebolo   vydané.   Preto   chýba   v   danej   veci   rozhodnutie,   ktoré   by   bolo   zrušené   pre   jeho nezákonnosť a teda aj podmienka pre konanie.

Odvolací súd na základe uvedeného vyššie dospel k záveru, že návrh navrhovateľa z tohto dôvodu je predčasne podaný. Rozsudok súdu prvého stupňa preto podľa § 219 O. s. p. potvrdil, ale z dôvodov neexistenciu základu pre uplatnenie si náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb.

Odvolací   súd   pokiaľ   ide   o   stanovisko   odporcu,   že   Najvyšší   súd   SR   nebol   vecne príslušný na konanie vo veci preskúmavania rozhodnutia odporcu č. 043/1998/SAN zo dňa 19.12.1998,   že   toto   rozhodnutie   nepovažuje   za   zrušené,   ako   aj   jeho   stanovisko,   že   v predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž 143/01 zo dňa 28. 5. 2002 považuje za stanovisko, ktoré je v rozpore s platnými právnymi predpismi.

Hodnotenie súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR že je rozsudkom nulitným, ako aj hodnotením, že predmetný rozsudok nie je právoplatný, taktiež považuje za hodnotenie v rozpore s právnymi predpismi. Súd prvého stupňa nie je oprávnený tieto skutočnosti riešiť ani ako predbežnú otázku. Súd prvého stupňa zrejme opomenul, že je povinný podľa § 132 ods. 2 O. s. p. z takéhoto rozhodnutia vychádzať. Je nesporné, že v danom prípade išlo o rozhodovanie podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Voči rozhodnutiam súdov podľa tejto časti neboli prípustné opravné prostriedky s výnimkou   mimoriadneho   dovolania.   Podľa   §   10a   ods.   4   O. s. p.   o   dovolaniach   proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mohol rozhodnúť opäť len Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   (iný   senát).   Jedine   tento   súd   mal   oprávnenie   riešiť   otázku prípadnej nesprávnosti vecnej príslušnosti. Taktiež pokiaľ ide o vyznačenie právoplatnosti na   rozhodnutí,   tento   úkon   v   danej   veci   mohol   vykonať   iba   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky. Aj prípadnú opravu tohto údaju (napr. v pochybnostiach pri exekúcii a pod.) môže   vykonať   iba   tento   súd.   Podľa   vyjadrenia   Najvyššieho   súdu   SR   je   vyznačenie právoplatnosti   na   predmetnom   rozsudku   správne   a   rozsudok   je   právoplatný.   Nie   je   v právomoci iného súdu, prípadne iného orgánu túto skutočnosť hodnotiť a meniť.»

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   posudzoval   rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 386/2005 zo 14. júna 2007 z hľadiska, či sa krajský súd pri výklade zákonných ustanovení, na ktorých svoje rozhodnutie založil, neodchýlil natoľko od ich   znenia,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam,   pretože   o   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02, II. ÚS 159/07).

Z citovanej   časti   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   predovšetkým skúmal, či sú naplnené zákonné predpoklady priznania nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   v zmysle   požiadaviek   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.,   pričom jednou   z takýchto   požiadaviek   bolo,   aby   rozhodnutie,   ktorým   malo   dôjsť   k spôsobeniu škody,   bolo   zrušené   pre   nezákonnosť.   Krajský   súd   dospel   k záveru,   že   rozhodnutie ministerstva, ktoré malo byť podľa tvrdení sťažovateľky dôvodom vzniku jej škody, bolo zrušené rozsudkom najvyššieho súdu, avšak nie z dôvodu jeho nezákonnosti, ale z dôvodu jeho   nepreskúmateľnosti,   kvôli   nepredloženiu   súvisiaceho   administratívneho   spisu najvyššiemu súdu zo strany ministerstva. Ďalej krajský súd poukázal na skutočnosť, že konanie   súvisiace   s rozhodnutím   ministerstva   je   stále   živé,   pretože   po   zrušení   tohto rozhodnutia najvyšší súd vrátil vec ministerstvu na ďalšie konanie, a preto krajský súd konštatoval,   že   z tohto   hľadiska   je   žaloba   sťažovateľky „predčasná“.   Vzhľadom   na uvedené krajský súd dospel   k záveru, že nie je daný zákonný predpoklad existujúceho (konečného) rozhodnutia zrušeného pre jeho nezákonnosť, v dôsledku vydania ktorého by sťažovateľke bola spôsobená nenapraviteľná (v inom konaní) škoda, ktorej by sa mohla domáhať už iba v zmysle krajským súdom citovaných ustanovení § 1 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

Ústavný súd uznáva, že právo sťažovateľky na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Súčasne   však   konštatuje,   že   toto   právo neznamená, že na každý argument sťažovateľky je všeobecný súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie práva na spravodlivý proces,   ak všeobecný   súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania a   jeho návrhu nevyhovie,   ak   je takéto   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v súlade   s objektívnym   právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (napr. IV. ÚS 340/04).

Aplikácia   v rozsudku   sp.   zn.   3   Co   386/2005   zo   14.   júna   2007   krajským   súdom citovaných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. je podľa názoru ústavného súdu v súlade s ich účelom, preto sa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu nejaví ako zjavne neodôvodnené, svojvoľné alebo ústavne neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať porušenie sťažovateľkou   označeného   základného   práva   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručených v ústave a dohovore.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie   sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   nielen   neodôvodnenosť   a svojvoľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ale aj jeho nezrozumiteľnosť v súvislosti s tým, ako   sa   krajský   súd   vysporiadal   so   stanoviskom   ministerstva   a okresného   súdu,   a tiež namietala neúplnosť rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že krajský súd sa nevysporiadal s tým, že sťažovateľka sa žalobou podľa zákona č. 58/1969 Zb. mala domáhať náhrady škody aj v dôsledku nesprávneho úradného postupu ministerstva.

Z citovaného   rozhodnutia   je   nepochybne   zrejmé,   že   krajský   súd   sa   nestotožnil so stanoviskom okresného súdu a s obrannou argumentáciou ministerstva, čo sa týka ich názoru na neprávoplatnosť a „nulitnosť“ rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 143/01 z 28. mája 2002, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministerstva a vec mu bola vrátená na ďalšie   konanie,   a toto   ich   stanovisko   vyhodnotil   ako „v rozpore   s platnými   právnymi predpismi“,   pričom   krajský   súd   svoj   názor   právne   vyargumentoval   odvolaním   sa   na ustanovenie § 135 ods. 2 OSP s tým, že označené rozhodnutie najvyššieho súdu, je pre ministerstvo,   ako   aj   pre   iné   orgány   a súdy   vrátane   konajúceho   krajského   súdu   právne záväzné.   Krajský   súd   založil   svoje   rozhodnutie   potvrdiť   rozhodnutie   okresného   súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľky ako vecne správne na iných dôvodoch ako okresný súd, o čom svedčí aj konštatovanie krajského súdu, že „Rozsudok súdu prvého stupňa preto podľa § 219 O. s. p. potvrdil, ale z dôvodov neexistencie základu pre uplatnenie si náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb.“.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľky   o neúplnosti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pretože krajský súd sa podľa jej názoru nevysporiadal s tým, že sťažovateľka   sa   žalobou   domáhala   náhrady   škody   aj   v dôsledku   nesprávneho   úradného postupu ministerstva, ústavný súd konštatuje, že zo žaloby sťažovateľky podanej okresnému súdu 20. decembra 2002, ktorej kópia bola prílohou sťažnosti, vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala   náhrady   škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   iba   v súvislosti   s nezákonným rozhodnutím   ministerstva,   nie   však   v súvislosti   s jeho   nesprávnym   úradným   postupom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o neodôvodnenosti aj tejto námietky sťažovateľky v súvislosti s ňou namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu bolo   porušené   aj   jej   základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   pretože   o absencii   zrušeného   rozhodnutia   pre   jeho nezákonnosť,   čo   bol   dôvod   zmietnutia   jej   žaloby,   sa   dozvedela   až   z druhostupňového rozhodnutia, takže proti tomuto argumentu sa už nemohla účinne brániť ani sa k nemu vyjadriť, čím jej „bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom“.

V súvislosti   s touto   námietkou   sťažovateľky   ústavný   súd   podotýka,   že   zákonná podmienka na účinné domáhanie sa náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím spočívajúca   v existencii   zrušeného   rozhodnutia   pre   jeho   nezákonnosť   vyplývala   už zo samotného znenia zákona č. 58/1969 Zb., pričom sťažovateľka bola navyše v konaní pred všeobecnými súdmi relevantne právne zastúpená advokátom. Okrem toho, v prípade, že   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   krajský   súd   jej   znemožnil   konať   pred   súdom,   mala možnosť   využiť   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   mimoriadny   opravný prostriedok (dovolanie) podľa 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť   konať   pred   súdom.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   za   zjavne neopodstatnenú aj námietku sťažovateľky o porušení čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože sťažovateľka namietala porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 1 dodatkového protokolu iba   v nadväznosti   na   ňou   namietanú   svojvoľnosť   a arbitrárnosť   záverov   napadnutého rozsudku krajského súdu, v dôsledku čoho malo byť porušené základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd vzhľadom na uvedené závery o nezistení porušenia práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj vzhľadom na to, že krajský súd nemôže byť primárnym porušovateľom označených práv, nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa sťažovateľky tiež porušené.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   a namietaným   porušením   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy a v tom dôsledku ani porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu a o priznaní náhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa ich sťažovateľka domáhala, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008