znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 436/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcuspravodajcu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnostiobchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenejadvokátom   doc.   JUDr.   Branislavom   Fridrichom,   PhD.,   Advokátska   kancelária   FridrichPaľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod   spisovými   značkami:Rvp 12583/2014, Rvp 12584/2014, Rvp 12585/2014, Rvp 12586/2014, Rvp 12587/2014,Rvp 12588/2014, Rvp 12589/2014, Rvp 12590/2014, Rvp 12591/2014, Rvp 12592/2014,Rvp 12593/2014, Rvp 12594/2014, Rvp 12595/2014, Rvp 12596/2014, Rvp 12597/2014,Rvp 12598/2014, Rvp 12599/2014, Rvp 12600/2014, Rvp 12601/2014, Rvp 12602/2014,Rvp 12603/2014, Rvp 12604/2014, Rvp 12605/2014, Rvp 12606/2014, Rvp 12607/2014,Rvp   12608/2014,   Rvp   12609/2014,   Rvp   12610/2014   a   Rvp   12611/2014   vo   vecinamietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 191/2013 z 25. júna 2014(Rvp 12583/2014), sp. zn. 17 Co 722/2013 z 25. júna 2014 (Rvp 12584/2014), sp. zn.17 Co 725/2013 z 25. júna 2014 (Rvp 12585/2014), sp. zn. 16 Co 923/2013 z 12. júna 2014(Rvp 12586/2014), sp. zn. 16 Co 935/2013 z 12. júna 2014 (Rvp 12587/2014), sp. zn.13 Co 931/2013 zo 17. júna 2014 (Rvp 12588/2014), sp. zn. 13 Co 818/2013 zo 17. júna2014 (Rvp 12589/2014), sp. zn. 13 Co 813/2013 zo 17. júna 2014 (Rvp 12590/2014), sp. zn.16 Co 988/2013 z 12. júna 2014 (Rvp 12591/2014), sp. zn. 13 Co 987/2013 zo 17. júna2014 (Rvp 12592/2014), sp. zn. 17 Co 631/2013 z 25. júna 2014 (Rvp 12593/2014), sp. zn.17 Co 765/2013 z 25. júna 2014 (Rvp 12594/2014), sp. zn. 17 Co 772/2013 z 25. júna 2014(Rvp 12595/2014), sp. zn. 16 Co 999/2013 z 12. júna 2014 (Rvp 12596/2014), sp. zn.17 Co 659/2013 z 25. júna 2014 (Rvp 12597/2014), sp. zn. 13 Co 862/2013 zo 17. júna2014 (Rvp 12598/2014), sp. zn. 12 Co 235/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 12599/2014), sp. zn.14 Co 925/2013 z 10. júna 2014 (Rvp 12600/2014), sp. zn. 12 Co 325/2014 z 25. júna 2014(Rvp 12601/2014), sp. zn. 16 Co 1095/2013 z 26. júna 2014 (Rvp 12602/2014), sp. zn.12 Co 209/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 12603/2014), sp. zn. 12 Co 289/2014 z 25. júna 2014(Rvp 12604/2014), sp. zn. 12 Co 298/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 12605/2014), sp. zn.14 Co 945/2013 z 10. júna 2014 (Rvp 12606/2014), sp. zn. 16 Co 970/2013 z 19. júna 2014(Rvp 12607/2014), sp. zn. 16 Co 858/2013 z 19. júna 2014 (Rvp 12608/2014), sp. zn.16 Co 962/2013 z 19. júna 2014 (Rvp 12609/2014), sp. zn. 17 Co 740/2013 z 23. júla 2014(Rvp 12610/2014) a sp. zn. 15 Co 58/2013 z 26. júna 2014 (Rvp 12611/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp   12583/2014,   Rvp   12584/2014,   Rvp   12585/2014,   Rvp   12586/2014,Rvp 12587/2014, Rvp 12588/2014, Rvp 12589/2014, Rvp 12590/2014, Rvp 12591/2014,Rvp 12592/2014, Rvp 12593/2014, Rvp 12594/2014, Rvp 12595/2014, Rvp 12596/2014,Rvp 12597/2014, Rvp 12598/2014, Rvp 12599/2014, Rvp 12600/2014, Rvp 12601/2014,Rvp 12602/2014, Rvp 12603/2014, Rvp 12604/2014, Rvp 12605/2014, Rvp 12606/2014,Rvp 12607/2014, Rvp 12608/2014, Rvp 12609/2014, Rvp 12610/2014 a Rvp 12611/2014s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12583/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. septembra2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia(ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Rimavská Sobota, Okresným súdom Žiar nadHronom, Okresným súdom Veľký Krtíš, Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresnésúdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovejujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym   úradným   postupomokresných   súdov,   ktoré   sú teda   súčasne   súdmi,   ktoré   sťažovateľke   uvedenú   škodua nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľkaodvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za podané odvolania súdnypoplatok   20   €,   podľa   položky   č.   7a   sadzobníka   súdnych   poplatkov   [(príloha   zákonaSlovenskej národnej rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   o   poplatku   za   výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala sťažovateľkaodvolania. Krajský súd svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresnýchsúdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.

Podľa   názoru   sťažovateľky „postupom   v   odvolacom   konaní   a   napadnutým rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd, ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:«Sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   rozsudku   a   nie   žalobu.   Súd   nie   je   oprávnený svojvoľne   rozširovať   okruh   úkonov   podliehajúcich   súdnemu   poplatku.   Sťažovateľ   preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie... Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej   nezákonným   úradným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho nesprávnym   úradným   postupom.   Ako   vyplýva   z   tejto   definície   spoplatneného   úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie odvolania.   Spoplatneniu   nepodliehajú   ďalšie   úkony   vo   veci   samej,   ako   sú   odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Sťažovateľovi   bola   v   rozpore   so   zákonom   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch a poplatku za výpis z registra   trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje   zásah   do   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

Sťažovateľka   poukázala   i   na   rozsudok «Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 29. marca 2007, sp. zn.4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov),   sa   súdne   poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   a   ak   zákon   o   súdnych   poplatkoch   ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver   rešpektujúci   zásadu   „v   pochybnostiach   v   prospech   poplatníka“,   t.   j.   záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa   ust.   §   4   ods.   1   písm.   k)   ZoSP   konanie   vo   veciach   náhrady   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boloporušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konaniaa prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod spisovýmiznačkami:   Rvp   12583/2014,   Rvp   12584/2014,   Rvp   12585/2014,   Rvp   12586/2014,Rvp 12587/2014, Rvp 12588/2014, Rvp 12589/2014, Rvp 12590/2014, Rvp 12591/2014,Rvp 12592/2014, Rvp 12593/2014, Rvp 12594/2014, Rvp 12595/2014, Rvp 12596/2014,Rvp 12597/2014, Rvp 12598/2014, Rvp 12599/2014, Rvp 12600/2014, Rvp 12601/2014,Rvp 12602/2014, Rvp 12603/2014, Rvp 12604/2014, Rvp 12605/2014, Rvp 12606/2014,Rvp 12607/2014, Rvp 12608/2014, Rvp 12609/2014, Rvp 12610/2014 a Rvp 12611/2014,z ktorých   vyplýva   ich právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosťv osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnostismerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka   sťažnosťami   namieta   porušenie   svojho   základného   právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvéhostupňa   o   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   súdny   poplatok,   ako   aj   postupom,   ktorýpredchádzal ich vydaniu.

Z   hľadiska   premetu   sporu   ide   vo   všetkých   pôvodných   konaniach   o   prípadyposudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdnehopoplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutýchkonaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutiesťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučujeu tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základeuplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ichprieskum   bol   automaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k   napadnutýmuzneseniam   aj   z   vecného   hľadiska.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych   a   faktických   garancií   na   uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôdich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupomsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovanío namietaných   veciach   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávneaplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona o súdnych poplatkoch,čím   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd okrem inéhouviedol, že podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosťvzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkovéhoúkonu,   ak   je   poplatníkom   navrhovateľ.   Podľa   poznámky   č.   3   k položke   1   sadzobníkasúdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo vecisamej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydaniepredbežného   opatrenia.   Ak   odvolanie   podá   navrhovateľ   i odporca,   platí   každý   z nichpoplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľaalebo   odporcu   viac,   platia   súdny   poplatok   v závislosti   od   povahy   ich   procesnéhospoločenstva tak, že v prípade samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 OSP)platia   súdny   poplatok   samostatne   podľa   predmetu   svojho   odvolania   a v prípadenerozlučného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 OSP) spoločne a nerozdielne. Krajský súd ďalej k veci dodal, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen za samotnýnávrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnejmoci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony vrátane podanéhoodvolania.

Podľa názoru krajského súdu sa súdny poplatok neplatí len za samotné podanienávrhu,   a tak   zo   strany   okresných   súdov   nedošlo   k svojvoľnému   rozširovaniu   okruhuúkonov   podliehajúcich   súdnemu   poplatku.   Ak   konanie   o návrhu   na   náhradu   škodyspôsobenej   nezákonným   úradným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   jehonesprávnym úradným postupom sa v sadzobníku súdnych poplatkov nachádza (v položke7a), potom nejde o poplatok, ktorý v sadzobníku súdnych poplatkov nie je uvedený.Nesprávna bola podľa názoru krajského súdu argumentácia odvolateľa (v danej vecisťažovateľka) aj v prípade aplikácie zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňazákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1905 Z. z o správnych poplatkoch v zneníneskorších   predpisov   a ktorým   sa   menia   a dopĺňajú   niektoré   zákony   (ďalej   len   „zákonč. 286/2012 Z. z.“) konkrétne jeho účinnosti, ak je zrejmé, že odvolacie konanie v danejveci začalo až podaním odvolania zo strany sťažovateľky, vo vzťahu ku ktorej zaplateniesúdneho poplatku prináleží, keď odvolanie bolo zo strany sťažovateľky podané za účinnostizákona č. 286/2012 Z. z. Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatokza   odvolanie   a dovolanie   podané   po   nadobudnutí   účinnosti   tohto   zákona   sa   vyrubujevo výške určenej týmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z. zaviedol do zákona o súdnychpoplatkoch aj prechodné ustanovenie účinné od 1. októbra 2012, a to § 18ca, podľa ktoréhoz úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatkypodľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri2012.   Krajský   súd   ďalej   uviedol,   že   okresné   súdy   sa   spravovali   pri   vyrubení   súdnehopoplatku za konanie o odvolaní položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohyk zákonu o súdnych poplatkoch) účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v časepodania   odvolania   a dôvodne   prihliadali   na   poznámku   č.   3   k položke   č.   1   sadzobníkasúdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a), ako aj ustanovenie § 17 ods. 2 a § 18ca zákonao súdnych poplatkoch. Námietka, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, jeirelevantná, keďže v danom prípade k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

Podľa krajského súdu tak okresné súdy uzneseniami, ktorými uložili sťažovateľkepovinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, aplikovali správny právny predpis a správneho   aj   vyložili.   V uzneseniach   bola   správne   označená   položka   sadzobníka   súdnychpoplatkov,   podľa   ktorej   sa   súdny   poplatok   vyrubil   a bol   vyrubený   v správnej   výške.Odvolania   sťažovateľky   podľa   názoru   krajského   súdu   preto,   aj   pokiaľ   ide   o rozsahodôvodnenia samotného uznesenia, krajský súd nepovažoval za dôvodné, ak z uzneseniao vyrubení súdneho poplatku už uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Krajský súdpreto   považoval   postup   okresných   súdov,   ktoré   rozhodovali   o povinnosti   sťažovateľkyzaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie,   za   správny   a sťažovateľkou   napadnuté   uzneseniaokresných súdov krajský súd potvrdil.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacíminámietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresnýchsúdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnychpoplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).

Ústavný súd je ďalej toho názoru, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom,ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právompodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta,   neexistuje   takápríčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšiekonanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnomprerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015