znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 436/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   NESTVEST, s. r. o.,   Galandova   3,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   AK   MS   s.   r.   o., Galandova 3, Bratislava, za ktorú koná advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práv   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 24 C 92/2005-349 zo 16. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 154/2013-367 z 22. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti NESTVEST, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2014 faxom   a   29.   mája   2014   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   NESTVEST, s. r. o., Galandova 3, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 24 C 92/2005-349 zo 16. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 154/2013-367 z 22. januára 2014, ktorou žiadala vydať tento nález:

„Právo obchodnej spoločnosti NESTVEST, s. r. o. so sídlom Galandova 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 786 507, spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č. 21547/B, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok a práva na rovnakú zákonnú ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 12 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave, sp. zn. 4Co 154/2013-367 zo dňa 22. 1. 2014 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 24C/92/2005-349 zo dňa 16. 11. 2012 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Co 154/2013-367 zo dňa 22. 1. 2014 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 24C/92/2005-349 zo dňa 16. 11. 2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Obchodnej   spoločnosti   NESTVEST,   s.   r.   o.,   so   sídlom   Galandova   3,   811   06 Bratislava, IČO: 35 786 507, spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č. 21547/B priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške   1.500,-   €,   ktoré   je   Krajský   súd   povinný   vyplatiť   v   lehote   do   dvoch   mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, AK MS s. r. o., JUDr.   Miloslava   Šimkoviča   –   advokáta   a   konateľa,   vedený   vo   Unicredit   Bank: 1160032006/1111.

Obchodnej   spoločnosti   NESTVEST,   s.   r.   o.,   so   sídlom   Galandova   3,   811   06 Bratislava, IČO:35 786 507, spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č. 21547/B priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 € ktoré je Krajský súd povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   AK   MS   s.   r.   o., JUDr. Miloslava   Šimkoviča   –   advokáta   a   konateľa,   vedený   vo   Unicredit   Bank: 1160032006/1111.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol ako   žalovaný   účastníkom   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 24 C 92/2005, v ktorom sa proti nemu domáhala E. B. (ďalej len „žalobkyňa“), určenia, že výpoveď z nájmu bytu č. 1 na Galandovej 3 v Bratislave (ďalej len „byt“) z 23. septembra 2005 daná jej sťažovateľom je neplatná.

Žalobkyňa   svoju   žalobu   odôvodnila   tým,   že   výpovedný   dôvod   z   nájmu   bytu spočívajúci v nedoplatku na nájomnom [§ 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka] nie je daný, pretože nájomné i úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu riadne uhrádza. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že žalobkyňa bola povinná platiť v období od 12. januára 2004 do 1. januára 2005 vyššie nájomné (zvýšené postupne zo sumy 2 600 Sk na 4 295 Sk mesačne)   s   ohľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   zvýšil   kategorizáciu   bytu z II. na I. kategóriu,   žalobkyňa   poukázala   na   to,   že   na   takéto   zvýšenie   nájomného nepristúpila, a preto naďalej riadne platila nájomné v maximálnej výške stanovenej pre byty II. kategórie. Ďalej uviedla, že pred doručením výpovede nebola sťažovateľom vyzvaná na doplatenie ním jednostranne zvýšeného nájomného a sama v byte vykonala so súhlasom sťažovateľa a stavebného úradu stavebné úpravy, ktorými zlepšila vybavenie bytu (najmä tam v roku 1981 zriadila ústredné diaľkové kúrenie). Skoršiu výpoveď z nájmu bytu danú jej sťažovateľom tento vzal späť. Do II. kategórie bol byt zaradený už podľa evidenčných listov z 8. júla 1986, ako aj podľa nájomnej zmluvy uzatvorenej so skorším prenajímateľom (M.   L.)   1.   mája 1994.   Sťažovateľ v konaní pred   okresným súdom   tvrdil,   že   byt spĺňa podmienky na jeho zaradenie do I. kategórie, nie on menil jednostranne kategorizáciu, táto zmena vyplýva z právnych predpisov. Nedoplatok žalobkyne na nájomnom za rok 2004, ktorá platila svojvoľne naďalej nájomné ako za byt II. kategórie namiesto nájomného za byt I. kategórie, prevýšil sumu trojnásobku mesačného nájomného. Žalobkyňa poukázala na to, že pred okresným súdom sa už v minulosti viedlo konanie, v ktorom sa sťažovateľ domáhal od nej zaplatenia nedoplatku na nájomnom, a to pod sp. zn. 27 C 5/2006, v ktorom bola vyriešená otázka kategorizácie bytu ako bytu II. kategórie. Sťažovateľ argumentoval tým, že rozhodnutie   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   27   C   5/2006   je   založené   na   nesprávnom právnom posúdení veci.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   24   C   92/2005-349   zo   16.   novembra   2012   žalobe žalobkyne vyhovel, určil, že výpoveď z nájmu bytu z 23. septembra 2005 daná žalobkyni sťažovateľom   je   neplatná,   a   sťažovateľa   zaviazal   na   náhradu   trov   konania.   Mal za preukázané, že žalobkyňa je nájomcom bytu od roku 1981, na svoje náklady vykonala rekonštrukciu bytu, vybudovala prívod ústredného kúrenia, podľa evidenčného listu išlo o byt II. kategórie. Žalobkyňa uzatvorila nájomnú zmluvu s novým vlastníkom bytu 1. mája 1994, podľa ktorej sa pri zmene okolností rozhodujúcich pre stanovenie úhrad primerane zvýši i výška úhrad (čl. V). Sťažovateľ potom, čo nadobudol vlastnícke právo k domu, v ktorom sa byt nachádza, 6. júna 2000, listom z 29. januára 2004 oznámil žalobkyni, že v zmysle   nového   výnosu   Ministerstva   výstavby   a   regionálneho   rozvoja   Slovenskej republiky č. V-1/2003 došlo k zmene regulovaného nájomného, ktoré je od 10. januára 2004 určené na 4 295 Sk mesačne a výška preddavku na služby je 850 Sk, listom z 12. apríla 2005 jej oznámil výšku nájomného pre rok 2005 v sume 4 295 Sk a preddavkov na služby 1 000   Sk.   Okresný   súd   sa   oboznámil   s   obsahom   spisu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 27 C 5/2006, z ktorého zistil, že právoplatným rozsudkom č. k. 27 C 5/2006-177 z 5. marca 2008 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti E. B. o úhradu nedoplatkov za roky 2004 až 2006, a to aj s poukazom na to, že je potrebné zohľadniť, kto z účastníkov sa vlastnými nákladmi   pričinil   o tie stavebné úpravy, ktoré   mali za následok   zmenu kategórie   bytu. Keďže bolo preukázané, že rekonštrukcia bytu bola vykonaná E. B. na jej vlastné náklady, sťažovateľ na nich neparticipoval, nemôže si z neho odvodzovať nároky na úkor nájomcu. Žaloba sťažovateľa vo veci sp. zn. 27 C 5/2006 bola zamietnutá potom s odôvodnením, že E. B. bola v žalovanom období povinná platiť sťažovateľovi nájomné vo výške nájomného pre byty II. kategórie. Rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 5/2006-177 z 5. marca 2008 bol potvrdený   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   8 Co 130/2008-224   z   11.   mája   2010. Sťažovateľom proti nemu podané dovolanie bolo odmietnuté Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Cdo 228/2010 z 27. júla 2011 a sťažnosť doručená ústavnému súdu   smerujúca   proti   tomuto   rozhodnutiu   bola   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená uznesením č. k. I. ÚS 494/2011-23 zo 14. decembra 2011. Okresný súd žalobe žalobkyne vyhovel s poukazom na závery vyplývajúce z rozsudku č. k. 27 C 5/2006-177 z 5. marca 2008   a dospel   k   záveru,   že   v období,   o   ktorom   sťažovateľ   tvrdí,   že   žalobkyni   vznikol nedoplatok   na   nájomnom,   bola   žalobkyňa   povinná   uhrádzať   nájomné   ako   za   byt II. kategórie,   ktoré   sťažovateľovi   uhradila,   v   dôsledku   čoho   nebol   naplnený   výpovedný dôvod z nájmu bytu uplatnený sťažovateľom vo výpovedi z 23. septembra 2005.

Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   4   Co   154/2013-367 z 22. januára   2014   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil   a   žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 154/2013-367 z 22. januára 2014 nadobudol právoplatnosť 24. marca 2014.

Sťažovateľ   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   na   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k. 24 C 92/2005-349 zo 16. novembra 2012 a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 154/2013-367 z 22. januára 2014 odôvodnil tým, že všeobecné súdy sa nezaoberali účinne jeho námietkami a argumentmi, dotknuté ustanovenia právnych predpisov aplikovali svojvoľne a arbitrárne, rozhodli v rozpore s relevantným právom   a nezohľadnili závery Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach týkajúcich sa regulácie nájomného, najmä Bitto   v.   Slovenská   republika.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   všeobecné   súdy   neboli viazané rozhodnutím vo veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 27 C 5/2006, zvlášť ak   argumentoval   cenovými   právnymi   predpismi   platnými   v čase   porušenia   povinnosti žalobkyne odôvodňujúcej výpoveď z nájmu bytu. Sťažovateľ poukázal i na to, že podľa jeho zistení nebolo na úradnej tabuli krajského súdu päť dní vopred oznámené vyhlásenie rozsudku, ako aj na to, že v jeho veci nebolo možné aplikovať § 17 vyhlášky č. 60/1964 Zb., ktorá bola zrušená s účinnosťou od 1. januára 2000, a naopak, mali byť aplikované cenové predpisy účinné v roku 2004, a to výnos č. V 1/2003 a zákon Národnej rady Slovenskej republiky   č. 18/1996   Z.   z.   o cenách   v znení   neskorších   predpisov.   Všeobecné   súdy nezohľadnili   obsah   čl. V   nájomnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   žalobkyňou a predchádzajúcim   prenajímateľom,   ktorý   predpokladá   zvýšenie   nájomného   pri   zmene okolností,   ku   ktorým   došlo   vo   veci   sťažovateľa   zmenou   právnej   úpravy.   Právo na vlastníctvo sťažovateľa bolo podľa jeho tvrdenia porušené v dôsledku toho, že nájomné je majetkovým právom, všeobecné súdy nezabezpečili jeho ochranu, hoci sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej sa byt nachádza, a chce z nej brať úžitky a disponovať s ňou v súlade s právnymi predpismi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 24 C 92/2005-349 zo 16. novembra 2012.

Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd   zásadne   nemá   právomoc   rozhodovať   o   sťažnostiach   proti   takým   rozhodnutiam všeobecných súdov, vo vzťahu ku ktorým o opravných prostriedkoch je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 24 C 92/2005-349 zo 16. novembra 2012 podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 154/2013-367 z 22. januára 2014. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa rozhodnutím okresného súdu.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu,   pretože   jeho   preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Odlišná   je   však   situácia,   pokiaľ   ide   o   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 4 Co 154/2013 367 z 22. januára 2014, vo vzťahu ku ktorému je právomoc ústavného súdu daná.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou   sťažnosti   na   porušenie   týchto   práv   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 4 Co 154/2013-367 z 22. januára 2014 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu súdna ochrana nebola krajským súdom poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite v dôsledku toho, že rozsudok je založený na ústavne nekonformnom výklade dotknutých zákonných ustanovení a jeho odôvodnenie nezodpovedá zákonnej požiadavke, pretože z neho nemožno zistiť, ako sa krajský súd vysporiadal s jeho argumentáciou.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 4 Co 154/2013-367 z 22. januára 2014 uviedol:

„Súd   prvého   stupňa   zhodnotením   výsledkov   vykonaného   dokazovania   v   súlade s § 132 O. s. p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej i správny právny záver o nenaplnení skutkovej podstaty danej ust. § 711 ods. 1 písm. d/   Občianskeho   zákonníka   vo   vzťahu   k   navrhovateľke,   keď   na   vec   aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu navrhovateľky aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil. Prihliadnuc na obsah spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav, odvolací súd nezistil v postupe súdu   prvého   stupňa   z   hľadiska   procesnoprávneho   žiadne   vady   majúce   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.) Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojim konaním, rozhodnutím odňal odporcovi možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa zákonným spôsobom argumentoval o neplatnosti navrhovateľke danej výpovede z nájmu bytu odporcom pre nenaplnenie skutkovej okolnosti o hrubom porušovaní povinnosti nájomcu. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil,   keď   dostatočnosť   a   relevantnosť   týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej ako aj právnej otázky rozhodnutia, avšak len takej, ktorá   je   pre   rozhodnutie   súdu   rozhodujúca,   nevyhnutá.   Z   konania   pred   súdom   prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné:

Podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce mu z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší   čas   ako   tri   mesiace,   alebo   tým,   že   prenechal   byt   alebo   jeho   časť   inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa.

Výpoveď   z   dôvodu   uvedeného   v   tomto   zákonnom   ustanovení   je   teda   sankciou za hrubé porušenie povinností nájomcu vyplývajúcich z nájmu bytu. Úlohou súdu prvého stupňa, ako i odvolacieho súdu, bolo preto i podľa zásady výkonu práv a oprávnených záujmov v súlade s dobrými mravmi posúdiť, či u navrhovateľky došlo k takému opomenutiu plnenia si povinností nájomcu, za ktoré by mala byť takto sankcionovaná a iné zdanlivo súvisiace okolnosti neposudzovať.

Vzhľadom na odvolacie námietky odporcu pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku   a   skutočnosť,   že   podľa   názoru   odporcu   sa   súd   prvého   stupňa   nevysporiadal s aplikáciou   s   vecou   súvisiacich   ďalších   právnych   noriem   a   so   všetkými   skutkovými a právnymi argumentmi odporcu, odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu nevyplýva žiadna úvaha o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu, resp. o prípadnej nesprávnosti jeho rozhodnutia. Odvolací súd sa vzhľadom na obsah odvolania zaoberal   posúdením,   či   súd   prvého   stupňa   neodňal   odvolateľovi   možnosť   konať   pred súdom, keď odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   poznamenáva,   že   súd   nemusí   dať   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako je postačujúce uviesť, ktoré právne normy na vec aplikoval a prečo a nie je závadným postup   súdu,   ak   v   odôvodení   rozhodnutia   neuvedie,   ktoré   právne   normy   uvádzané účastníkmi   konania   nepoužil.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktorým   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   konania   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS 115/03). V danom prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodujúci skutkový stav, primerane   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   oboch   procesných   strán   a   výsledky dokazovania. Primeranosť je daná hmotnoprávnou normou, ktorá má byť na posudzovaný prípad aplikovaná.

Predmetom sporu bolo posúdenie platnosti, či neplatnosti výpovede z nájmu bytu v zmysle § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, preto prvostupňový súd správne postupoval, ak dokazovanie vykonal v rozsahu za účelom zistenia, či navrhovateľka hrubým spôsobom   porušila   svoje   povinnosti   nájomcu,   keď   z   dikcie   uvedeného   ustanovenia   sa za porušenie týchto povinností predpokladá najmä nezaplatenie stanoveného nájomného za tri mesiace. Daná právna norma teda nie je kogentná, t. j. z jej dikcie vyplýva možnosť voľnejšej úvahy o tom, či nájomca svoje povinnosti porušil alebo nie a či ich porušil takým hrubým   spôsobom,   aby   takéto   jeho   konanie   založilo   nárok   prenajímateľa   pre   danie výpovede   z nájmu   bytu.   Správne   preto   postupoval   súd   prvého   stupňa,   ak   dokazovanie zameral len na zistenie, či navrhovateľka porušila povinnosti nájomcu a len tieto zistenia v odôvodnení rozhodnutia vyhodnocoval.   Tu sa i odvolaciemu súdu ako jediná pre vec rozhodujúca   skutočnosť   javí   to,   že   v   zmysle   právoplatného   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava   I,   č.   k.   27   C   5/2006-177,   ktorý   bol   potvrdený   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave, č. k. 8 Co 130/2008-224, bol zamietnutý návrh odporcu na platenie vyššej než navrhovateľkou uhrádzanej výšky nájomného za predmetný byt a to za identické období, ako za obdobie rozhodné pre danú výpoveď z nájmu, z ktorého dôvodu treba jednoznačne konštatovať,   že nemohlo   dôjsť   u navrhovateľky k porušeniu   jej povinností   nájomcu,   ak platila   nájomné   vo výške,   aká   vyplývala   z   výsledku   týchto   súdnych   konaní.   Existencia takéhoto   právneho   stavu,   za   ktorého   by   navrhovateľka   v   zmysle   jedného   súdneho rozhodnutia   nebola   zaviazaná   k   povinnosti   platiť   nájomné   vo   výške   vyššej   než   ňou uhrádzanej, a v zmysle druhého súdneho konania by bolo rozhodnuté o platnosti výpovede z nájmu bytu pre neplatenie nájomného vo výške nad rámec hradenej sumy, by bola zjavne ústavne   nekonformná   a   táto   aplikácia   právnych   noriem   vy   bola   rozhodne   v   rozpore s dobrými mravmi, na ktoré pamätá ust. § 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie vyť v rozpore s dobrými mravmi. Už   podľa   R 74/1968   v   rámci   úvahy,   či   užívateľ   (dnes   nájomca)   hrubo   porušuje   svoje povinnosti tým, že neplatí úhradu za užívanie bytu (nájomné), prihliadne súd na to, z akých dôvodov   neplatí.   Navrhovateľka   neplatila   z   dôvodu,   ktorého   zákonnosť   prejudiciálne k preskúmavanému konaniu posúdil už právoplatne všeobecný súd v inom súdnom konaní. Preto   ak   bola   navrhovateľke   poskytnutá   súdna   ochrana   v   tomto   zmysle,   nemohlo   sa následne konštatovať, že u nej došlo k porušeniu povinností nájomcu. Navyše odvolací súd dáva do pozornosti i tú skutočnosť, že nárokom odporcu na platenie vyššieho nájomného sa zaoberal i súd ústavný, ktorý nevzhliadol vo veci žiadne porušenie práv a oprávnených záujmov   odporcu.   Z odôvodnenia   rozsudku   preto   nevyplýva   jednostrannosť   a   ani   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 Ústavy SR.

Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol ani na písomné podanie odporcu doručené   Krajskému   súdu   v   Bratislave   dňa   10.   02.   2014,   ktorým   upriamil   pozornosť na novú   právnu a skutkovú   situáciu vyvolanú aktuálnym   rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vydané v kauze Bittó a spol. vs. SR, podľa ktorého regulované nájomné je v rozpore s ľudskými právami vlastníkov reštituovaných domov, navyše s poukazom na tú skutočnosť,   že predmetné písomné podanie bolo   do spisu doručené až po vydaní tohto rozsudku   dňa   22.   01.   2014.   S   poukazom   na   odvolávku   odporcu   ohľadom   procesného postupu súdu prvého stupňa v rozpore s ust. § 118a a 118 ods. 2 O. s. p. a nevykonanie dôkazu špecifikáciou platieb navrhovateľky odvolací súd uvádza, že ust. § 118 a O. s. p. sa viaže ku konaniami s iným predmetom sporu a pokiaľ ide o zhodu či nezhodu postupu súd prvého stupňa s ust. § 118 ods. 2 O. s. p., preskúmaním zistená skutočnosť by nemala za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   a   i   prípadný   rozporný   postup   s   uvedeným ustanovením   nezakladá   skutkovú   podstatu   pre   zmenu,   či   zrušenie   preskúmavaného rozhodnutia. Písomná špecifikácia platieb navrhovateľky pre rozhodnutie vo veci nebola totiž už z vyššie uvedených dôvodov relevantná, navyše z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa zo dňa 9. 10. 2012 nevyplynulo, že by bol prednesený návrh na dokazovanie   založením   takéhoto   listinného   dôkazu   niektorým   z   právnych   zástupcov. Právny   zástupca   navrhovateľky   vzhľadom   na   argumentáciu   protistrany   síce   uviedol,   že špecifikáciu doloží, avšak nešlo o jeho návrh na dokazovanie. Právny zástupca odporcu takýto dôkaz nenavrhol. Pokiaľ uložil takúto povinnosť právnemu zástupcovi navrhovateľky súd   prvého   stupňa   v rámci   uznesenia   súdu   o   odročení   pojednávania,   treba   uviesť,   že takýmto uznesením týkajúcim sa vedenia konania nie je súd podľa § 170 ods. 2 O. s. p. viazaný.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel   k   svojmu   rozhodnutiu.   Z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   je   zrejmé,   ako krajský súd vykladal a aplikoval ustanovenie § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka a   na   akých   skutkových   zisteniach   svoje   rozhodnutie   založil.   Rovnako   tak   z   tohto rozhodnutia   je   zrejmé,   z   akých   dôvodov   považoval   za   významné   skoršie   rozhodnutie okresného súdu vo veci sp. zn. 27 C 5/2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 130/2008-224.   Po   dôslednom   posúdení   pre   vec   rozhodujúcich   skutočností   dospel krajský súd k záveru, že odvolaniu sťažovateľa nemožno vyhovieť.

Keďže sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej aplikácii práva, zaoberal sa ústavný súd ďalej tým, či výklad výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka krajským súdom zodpovedá zmyslu a účelu právnej úpravy v kontexte sťažovateľom označených základných práv.

Podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa.

Tak ako to uviedol v odôvodnení rozsudku č. k. 4 Co 154/2013-367 z 22. januára 2014 i krajský súd (s poukazom na R 74/1968), pri aplikácii tohto výpovedného dôvodu je povinný súd prihliadnuť na všetky okolnosti rozhodovanej veci a vždy i na to, z akých dôvodov a ako dlho neplatil nájomca bytu nájomné alebo za služby spojené s nájmom a aké sú pomery nájomcu a podobne.

Vo veci sťažovateľa predchádzalo konaniu vedenému pred okresným súdom pod sp. zn. 24 C 92/2005 konanie vedené medzi rovnakými účastníkmi pod sp. zn. 27 C 5/2006, ktorého   predmetom   bolo   zaplatenie   sťažovateľom   tvrdených   nedoplatkov   na   nájomnom za obdobie   rokov   2004   až   2006,   ktoré   bolo   právoplatne   skončené   zamietnutím sťažovateľovej žaloby rozsudkom okresného súdu č. k. 27 C 5/2006-177 z 5. marca 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 130/2008-224 z 11. mája 2010. Vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu ústavný súd konštatoval, odmietajúc sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, v uznesení č. k. I. ÚS 494/2011-23 zo 14. decembra 2011, že postup   krajského   súdu   a   právny   názor   vyslovený   v   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 8 Co 130/2008-224   z   11.   mája   2010   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základných   práv sťažovateľa (ktoré označil v sťažnosti doručenej ústavnému súdu). Krajský súd v rozsudku č. k. 8 Co 130/2008-224 z 11. mája 2010 okrem iného uviedol vo vzťahu k nájomnému vzťahu   účastníkov, „že z   tohto   právneho   vzťahu   vzniknutého   za platnosti   doterajších predpisov... vstupom do práv predchádzajúceho prenajímateľa vznikol nárok na nájomné vo vzťahu   k   odporkyni   –   ako   pôvodnej   nájomníčke   ako   za   byt   II.   kategórie.   Pretože odporkyňa nájomné ako za byt II. kategórie v súlade s platným Výnosom riadne platila, nemohol potom vzniknúť nedoplatok na nájomnom v žalovanom období ako rozdiel medzi nájomným bytu I. a II. kategórie a z tohto dôvodu... nemožno návrh navrhovateľa považovať za   opodstatnený.   Nie   je   dôvod   odňať   odporkyni   ňou   získané   právo   na   kvalitatívne zatriedenie bytu z hľadiska určenia výšky nájomného, a to ani vzhľadom na záväzný právny predpis platný v žalovanom období, z obsahu ktorého vyplýva, že predmetný byt spĺňa hľadiská kvalitatívneho zatriedenia bytu I. kategórie, keď ako bolo uvedené navrhovateľ vstúpil do práv predchádzajúceho prenajímateľa a nedošlo tu k žiadnej zmene okolností od roku 2003 do roku 2004 odôvodňujúcej zmenu kritérií na kvalitatívne zatriedenie bytu a niet   tiež   dôvodu,   aby   sa   odporkyňa   novou   právnou   úpravou   dostala   do   horšieho postavenia.   Tomuto   záveru   neodporuje   ani   ust.   §   667   Obč. zák.,   keď   aj   podľa   názoru odvolacieho súdu toto sa netýka odporkyne ako pôvodnej nájomníčky bytu.“.

Ústavný   súd   ani   po   oboznámení   sa   s   argumentáciou   sťažovateľa   v   tejto   veci nenachádza   dôvod   odchýliť   sa   od   záverov   svojho   uznesenia   č.   k.   I.   ÚS   494/2011-23 zo 14. decembra 2011 bez ohľadu na to, že sťažovateľ znova spochybňuje právny názor vyslovený v právoplatnom rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 130/2008-224 z 11. mája 2010.

Ako už opakovane uviedol ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi, k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (čl. 1   ods.   1   ústavy,   napr.   PL.   ÚS   36/95),   ktorého   neopomenuteľným komponentom   je predvídateľnosť práva. To okrem iného znamená aj to, že každý adresát právnej normy sa môže dôvodne spoliehať na to, že všeobecný súd nielen bude platné právo aplikovať, ale i na to, že bude rešpektovať právne názory vyslovené už prv v právoplatných rozhodnutiach súdov.   Opačný prístup už sám osebe predstavuje porušenie základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   sa   preto   plne   stotožňuje   so   závermi   krajského   súdu   vyslovenými v odôvodnení rozsudku č. k. 4 Co 154/2013-367 z 22. januára 2014, podľa ktorých by zjavne   ústavne   nekonformný   bol   stav,   v   ktorom   by   navrhovateľka   v   zmysle   jedného (skoršieho) súdneho rozhodnutia nebola zaviazaná na povinnosť platiť nájomné vo výške vyššej než ňou uhrádzanej v určitom období, a v zmysle druhého (neskoršieho) súdneho konania by bolo rozhodnuté o platnosti výpovede z nájmu bytu pre neplatenie nájomného vo výške nad rámec hradenej sumy za rovnaké obdobie.

Na rozdiel od sťažovateľa zastáva preto ústavný súd názor, podľa ktorého výkon súdnej moci krajským súdom bol z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

Ústavný súd dospel preto k záveru, podľa ktorého medzi napadnutým rozsudkom krajského   súdu   a   označenými   základnými a   inými právami sťažovateľa   neexistuje   taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala,   že   mohlo   dôjsť   k   ich   porušeniu.   Z   týchto dôvodov   odmietol   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ vo   svojej sťažnosti   namietal i porušenie čl. 20 ústavy   a čl. 1 ods.   1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu s odôvodnením, že týmto rozhodnutím bol obmedzený vo výkone svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa   čl.   20   ods.1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Hmotné práva sťažovateľ namietal v súvislosti s čl. 46 ods. 1 ústavy s porušením ústavných práv.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základných   a   iných   práv   sťažovateľa procesnoprávneho charakteru   (čl. 46 ods.   1 ústavy, čl. 36 ods.   1 listiny a čl. 6 ods.   1 dohovoru),   v okolnostiach   danej   veci   neprichádza   do   úvahy   ani   možnosť   vyslovenia porušenia jeho základných práv hmotno-právneho charakteru.

S ohľadom na uvedené bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014