znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 436/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   L.   P.,   Ž.,   zastúpeného   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 7 C 154/2003 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 5 Co 152/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   L.   P.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   L.   P.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej „listina“), ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 7 C 154/2003   a   Krajským   súdom   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 5 Co 152/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. augusta 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   154/2003 zo 16. januára 2012 bol sťažovateľ ako žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 12 056 € s 8 %   ročným   úrokom   z   omeškania   počítaným   od   15.   decembra   2004   do   zaplatenia. Na základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   152/2012 z 30. júla   2012   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený.   Rozsudok   krajského   súdu   bol sťažovateľovi doručený 6. augusta 2012.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil jeho základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 38 ods. 2 listiny, resp. čl. 48 ods. 2 ústavy. Konal a rozhodol v jeho neprítomnosti napriek skutkovej a právnej zložitosti veci. Porušil tým   ustanovenie   §   214   ods.   1   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého na prejednanie   odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. S použitím § 1 Občianskeho súdneho poriadku to znamená, že odvolací súd nariadi pojednávanie vždy, ak to vyžaduje spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany okresného súdu a krajského súdu došlo tým, že tieto súdy rozhodli v rozpore so zásadou   spravodlivosti.   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   je   nedostačujúce a neobsahuje spôsob, akým sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa a s jeho odvolacími dôvodmi. Nerešpektovanie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia je odňatím možnosti konať   pred   súdom   a   zároveň   znamená   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie. Napadnuté rozsudky predstavujú typické „znalecké rozhodnutie“, keďže sa všeobecné súdy opierali   pri   určení   výšky   plnenia   o   znalecký   posudok,   avšak   ignorovali   odborné pripomienky sťažovateľa a vyjadrenie iného znalca.

Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 7 C 154/2003 a krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 152/2012 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 30. júla 2012 zrušený. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € od krajského súdu a rovnako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal 24. augusta 2012 dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 152/2012 z 30. júla 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   154/2003   zo   16.   januára   2012   bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená vo vzťahu voči okresnému súdu právomoc ústavného súdu. Treba poznamenať, že právo podať odvolanie sťažovateľ aj využil.

Obdobná   je situácia   aj   vo   vzťahu   voči   konaniu   vedenému   krajským   súdom   pod sp. zn. 5 Co 152/2012.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   podal   sťažovateľ   proti   rozsudku   krajského   súdu z 30. júla   2012   dovolanie,   a   to   24.   augusta   2012.   Preto   i   v   tomto   prípade   právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má všeobecný súd, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania, čo takisto vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ešte dodáva, že sťažnostné námietky sťažovateľa sú formulované v tom zmysle, že postupom všeobecných súdov mu bola odňatá možnosť konať vo veci, čo zodpovedá ustanoveniu § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v súvislosti s prípustnosťou dovolania proti rozsudku krajského súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012