znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 436/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J.   H.,   Advokátska   kancelária...,   B.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 2173/2011   a   sp.   zn. Rvp 2189/2011 vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   6 CoE 1/2011 z 23. mája 2011 a sp. zn. 19 CoE 223/2011 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2173/2011 a sp. zn. Rvp 2189/2011   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 2173/2011.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 22. a 24. augusta   2011   doručené   sťažnosti   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 1/2011 z 23.   mája   2011   a sp.   zn.   19   CoE   223/2011   z   31.   mája   2011   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

1. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 21. februára 2008 sťažovateľka poskytla dlžníčke   V.   B.   (sp.   zn.   Rvp   2173/2011)   úver   v   sume   199,16   €,   ktorý   spolu   s ďalšími poplatkami bola   dlžníčka   povinná splatiť   v dvanástich   mesačných   splátkach.   Vzhľadom na skutočnosť,   že   dlžníčka   neuhradila   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   dostala   sa do omeškania so splácaním úveru, v dôsledku čoho sa úver stal okamžite splatným. Sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníčkou začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“), a dlžníčka bola rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaná na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 28. augusta 2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 29. októbra 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 12. decembra 2008   začal   nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Povinná   podala   návrh   na   zastavenie exekúcie. Okresný súd následne uznesením č. k. 62 Er 2348/2008-65 z 8. novembra 2010 exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 1/2011 z 23. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2.   Na   základe   zmluvy   o úvere   uzavretej   13.   apríla   2007   sťažovateľka   poskytla dlžníkovi Ľ. M. (sp. zn. Rvp 2189/2011) úver v sume 663,88 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami   bol   dlžník   povinný   splatiť   v dvanástich   mesačných   splátkach.   Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v dôsledku čoho sa úver stal okamžite splatným.

Sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkom začala   rozhodcovské   konanie   pred   rozhodcovským   súdom   a dlžník   bol rozhodcovským nálezom   právoplatne   zaviazaný   na   zaplatenie   dlhu   zo zmluvy. Dňa   6.   marca   2008   sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 22. mája 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 16. júna 2008 začal   nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 61 Er 1204/2008-14 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 223/2011 z 31. mája 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej   právo   na   spravodlivý   proces   garantované   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ako   aj   právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažností v podstatnom uviedla: «... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   nastolil sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj   majetok   -   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v   rámci   dozoru   nad   núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne   okresný   súd   z vlastného   podnetu (resp. „z podnetu   dlžníka/povinného“, pozn.)... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu   konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Okresný   súd   v   priebehu   konania   na   zastavenie   exekúcie... opätovne   preskúmal exekučný   titul   a   súvisiace   doklady   najmä   predmetnú   zmluvu   o   úvere,   tj.   vykonal dokazovanie.   V   priebehu   tohto   konania   súd   nedal   priestor   na   vyjadrenie   účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.»

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka v napadnutých   uzneseniach   krajského   súdu   zároveň   aj   porušenie   práva   pokojne   užívať majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva,   na   ktorý   jej   vznikol   nárok   na   základe   zmluvy   o úvere   a ktorý   bol   zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2173/2011 a sp. zn. Rvp 2189/2011 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Predmetom   sťažností   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu   napadnutými   uzneseniami,   ktorými   krajský   súd   potvrdil   uznesenia prvostupňového   súdu   o zastavení exekúcie   z dôvodu,   že exekúciu   nemožno vykonať na základe rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru sťažovateľky namietanými uzneseniami došlo   k   neprípustnému   zásahu do   jej   práva na spravodlivý   proces   tým, že   krajský   súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od povinných.

K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach,   ktorý   spočíva   v tom,   či   krajský   súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto   štádiu   konania prípustnosť   exekúcie z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu. Konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

1. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 1/2011 z 23. mája 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č. k.   62 Er   2348/2008-65   z 8.   novembra 2010, ktorým   tento   exekúciu zastavil,   ako   vecne   správne   podľa § 219   ods. 1   OSP,   pričom   v odôvodnení   svojho rozhodnutia uviedol:  

„Preskúmaním   odvolací súd zistil,   že súd prvého   stupňa   vo svojom rozhodnutí správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Správne vychádzal z ust. § 57 ods. 2, 3 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí   v rozhodcovskom   konaní   nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/ (ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40   písm.   a/,   b/,   alebo   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza.

Pre   posúdenie   dôvodu   na   postup   podľa   §   45   ods.   2   zákona   o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t.j., či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka   rozhodcovského   konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Pri posudzovaní exekučného titulu   z aspektov ust.   § 45 ods.   1 písm.   c/ zák.   č. 244/2002 Z.z., správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná.

Súd   prvého   stupňa   považoval   správne   vyhodnotil,   že   podľa   úverovej   zmluvy a následne aj vykonávaného rozsudku stáleho rozhodcovského súdu v danej veci úroky z omeškania   mali   predstavovať   91,25%   ročne,   ktorú   skutočnosť   nespochybňuje   ani oprávnený   vo   svojom   odvolaní.   Výška   úrokov   z omeškania...   je   považovaná   za neprimeranú a teda za rozpornú s ust. § 39 Občianskeho zákonníka aj v judikatúre súdov Slovenskej republiky (rozsudok NS SR 1Mcdo/1/2009). A zároveň správne zhodnotil, že aj povinnosť   uložená   povinnej   zaplatiť   oprávnenému   poplatok   vo   výške   191,19   Eur a paušálnu náhradu nákladov veriteľa zaväzujú povinnú na právom nedovolené plnenie, ktoré podľa rozsudku nemožno oddeliť, preto nútený výkon takéhoto rozhodnutia nie je prípustný.

V dôsledku uvedeného bolo potrebné uznesenie okresného súdu potvrdiť. Odvolací súd akcentuje osobitnú právnu úpravu v ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z.z., z ktorej pre súd vyplýva povinnosť ex offo sa zaoberať exekučným titulom. Ak exekučný titul   bol   vydaný   na   základe   spotrebiteľského   úveru,   ktorého   dojednania   musia   byť v súlade   s ust.   §   53   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   nemôžu   obsahovať   práva a povinnosti, ktoré nie sú v rovnováhe, a preto sú považované za nekalé a sankcionované absolútnou   neplatnosťou,   v dôsledku   čoho   samotnému   exekučnému   titulu   možno odoprieť vykonateľnosť.

Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho   dvora,   ktorý v rozhodnutí   C – 168/05   uviedol,   že   na rozhodcovský   rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska   jeho   platnosti,   resp.   nulity   takého   rozhodcovského   rozhodnutia   a nie   je potrebné jeho prípadne zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.“

2.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   19   CoE   223/2011   z   31.   mája   2011   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   61   Er   1204/2008-14   z 12.   januára   2011,   ktorým   tento exekúciu zastavil, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, keď sa v celom rozsahu stotožnil   s odôvodnením   uznesenia   súdu   prvého   stupňa,   pričom   na   zdôraznenie   jeho správnosti uviedol:

„Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v každej fáze exekučného konania je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúciu zastaviť. Takýto postup je zákonný a upravený v ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Neobstojí preto námietka zo strany oprávneného, že v štádiu, keď už bolo vydané poverenie, nie je exekučný súd oprávnený skúmať ďalej exekučný titul.

Čo sa týka námietky oprávneného k aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v   danej   veci,   keď   smernice   vydávané   v   rámci   európskeho   práva   sú   pre   členské   štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát implementuje do svojho právneho systému, je potrebné uviesť, že podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernica nemá   ako   prameň   komunitárneho   práva   horizontálny   priamy   účinok,   ale   existuje komunitárna   povinnosť   interpretovať   vnútroštátne   právo   komunitárne   komfortným spôsobom.   V   prejednávanej   veci,   čo   sa   týka   smernice,   táto   bola   implementovaná   do Slovenského   právneho   poriadku   dňom   01.04.2004   zákonom   č.   150/2004   Z.   z.   zo   dňa 02.03.2004, a to predovšetkým do ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Súd prvého   stupňa   okrem   toho,   že   skúmal   povahu   plnenia   priznaného   v   rozhodcovskom rozsudku aj z pohľadu smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,   teda   aplikoval   správny   právny   predpis,   do   ktorého   bola   smernica implementovaná.

Rovnako   neobstojí   námietka   zo   strany   oprávneného   v   tom   smere,   že   tu   existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním.   Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   spotrebiteľ   vzhľadom   k tomu,   že   žalobcom v spotrebiteľských úveroch   je   spravidla   veriteľ,   ktorý sa   domáha   plnenia   z porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený. Výber osoby rozhodcu evidentne uskutočnil sám veriteľ,   ktorý   zostavil   znenie   rozhodcovskej   doložky   vo   svojej   vopred   pripravenej formulárovej zmluve. V tejto skutočnosti potom súd prvého stupňa správne posúdil nekalý charakter   dojednania   a   možnosti   riešenia   sporu.   Vychádzajúc   z   komplexnej   úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a teda neplatnú, a to aj v náväznosti na judikatúra Európskeho súdneho   dvora   (C-240/98   až   C-244/98,   C-168/05,   C-40/08,   C-473/00,   C-243/08). Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva zo všeobecných podmienok poskytovania úveru, súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na § 53 ods.   4 Občianskeho zákonníka   v príslušnom znení za absolútne neplatnú   zmluvnú podmienku, obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu   medzi   právami   a   povinnosťami   zmluvných   strán,   a   to   v   neprospech spotrebiteľa, teda povinného. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania   je   skutočnosť,   že   táto   podmienka   nebola   so   spotrebiteľom   individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah do predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,   resp.   niektoré   zo   zmluvných   dojednaní   vylúčiť.   Pokiaľ   teda   právomoc rozhodcovského   súdu   bola   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom   dojednaní,   je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť, a to ani sčasti, spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku,   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   v znení neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V nadväznosti   na   citované   odôvodnenia   napadnutých   uznesení   krajského   súdu ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude   exekúcia   podľa   titulu,   ktorý   tieto požiadavky   nespĺňa, aj napriek tomu   nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   práva sťažovateľky   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   už   z povahy   veci   vyplýva,   že   ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy   aplikácia   takých   požiadaviek   spravodlivého   procesu,   ako   je   kontradiktórnosť   či rovnosť   zbraní,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namietala.   Navyše   treba   uviesť,   že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   v spojení s uzneseniami   prvostupňového   súdu   dospel   k   záveru,   že   z odôvodnenia   napadnutých uznesení nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky,   že   zastavením   exekúcií   došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Z okolností   prípadov   sťažovateľky   vyplýva,   že   posudzovaná   bola   len   platnosť rozhodcovských   nálezov,   ktorými   boli   dlžníci   zaviazaní   zaplatiť   dlh   vyplývajúci z úverových   zmlúv.   Aj   keď   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia príslušného   okresného   súdu,   ktorými   boli   exekúcie   zastavené   z   dôvodu   neplatnosti exekučného   titulu   (a   tým   absencie   jedného   z predpokladov   exekúcie),   uvedené   nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011