znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 436/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. I. O., L., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 55/2009 z 11. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2010 doručená   (a   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   21.   apríla   2010   doplnená)   sťažnosť Ing. B. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž 55/2009 z 11. marca 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že «...   so   súhlasom   sťažovateľa a materiálov   predložených   podľa   §   16   ods.   3   zákona   č. 215/2004   Z.z.   o   ochrane utajovaných   skutočností   vykonal   Národný   bezpečnostný   úrad   v súlade   s   §   17   písm.   b/ v spojení s ustanovením § 21 zákona bezpečnostnú previerku II. stupňa pre stupeň utajenia Dôverné.   Na   tento   účel   požiadal   príslušné   štátne   orgány   a   iné   právnické   osoby o poskytnutie informácií o bezpečnostnej spoľahlivosti sťažovateľa a na ich základe ukončil bezpečnostnú   previerku   rozhodnutím   dňa   12.12.2007   č.   PB-2117-29/2007-2270.   Proti tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   Výbor   Národnej   rady   SR rozhodol tak, že rozhodnutím zo dňa 2.4.2008 č. VPR NBÚ-334-1/2008 zrušil rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu a vec vrátil na ďalšie konanie.

Následne po uskutočnení a vykonaní psychofyziologického overenia pravdovravnosti vydal   Národný   bezpečnostný   úrad   nové   rozhodnutie   dňa   10.12.2008   pod   č.   PB-2195- 18/2008-Ž-2270. Aj proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal a o odvolaní rozhodol Výbor Národnej rady SR tak, že rozhodnutím č. VPR NBÚ-334-5/2008 zo dňa 12.2.2009 opätovne zrušil rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie za účelom vyhodnotenia bezpečnostnej spoľahlivosti sťažovateľa.

Národný   bezpečnostný   úrad   vyhodnotil   zhromaždený   podkladový   materiál a bezpečnostnú spoľahlivosť sťažovateľa a vo veci vydal ďalšie rozhodnutie dňa 23.3.2009 č.   PB-2195-18/2008-Ž-2270,   ktoré   znova   napadol   sťažovateľ   opravným   prostriedkom. Uvedené rozhodnutie (správne má byť uvedené odvolanie, pozn.) Výbor Národnej rady SR svojim   rozhodnutím   zo   dňa   24.6.2009   č.   VPR   NBÚ-334-9/2008   (ktoré   je   predmetom preskúmania   súdom)   ako   nedôvodné   zamietol.   K   takému   záveru   dospel   po   tom,   čo Národným bezpečnostným úradom bolo z fotokópie osobnej evidenčnej karty sťažovateľa zistené, že bol na základe vlastnej žiadosti a kádrovým rozkazom Federálneho ministra vnútra dňom 1.9.1986 prijatý do služieb Zboru národnej bezpečnosti ako starší referent oddelenia Štátnej bezpečnosti útvaru E. M., Správy Zboru národnej bezpečnosti... V období od   1.4.1988   do   18.9.1989   bol   služobne   zaradený   na   I.   a   II.   Oddelenie   odboru   Štátnej bezpečnosti Okresnej správy Zboru národnej bezpečnosti L., pričom pracoval na úseku ochrany   československej   ekonomiky,   oblasť   „stavebníctvo“.   Po   prvopočiatočnom oboznámení   sa   s   príslušnými   rozkazmi,   nariadeniami   a   smernicami,   ktoré   upravujú kontrarozviednu   prácu   na   uvedenom   úseku   a   po   nadobudnutí   určitých   čiastkových praktických skúseností   v danej problematike bolo konštatované,   že má záujem a snahu osvojiť   si   príslušné   normy   i   výkon   praktickej   činnosti.   V   predtermíne   získal   troch dôverníkov,   zaevidoval   dve   spolupracujúce   osoby,   pričom   v   jednom   prípade   došlo k realizácii vykonaním preventívno-výchovných opatrení. Po zrušení útvaru Zboru národnej bezpečnosti E. M., bol v roku 1988 prevelený na Okresnú správu ZNB L., kde vznikol odbor Štátnej bezpečnosti, kde sťažovateľ pracoval na ochrane československej ekonomiky. Dňa 7.10.2008 bol so sťažovateľom vykonaný bezpečnostný pohovor, z ktorého bol vyhotovený písomný záznam, ktorý zúčastnené strany podpísali a proti jeho obsahu nik nemal námietky. Pri tomto pohovore uviedol, že o prijatie k Štátnej bezpečnosti nežiadal, ale žiadal o prijatie k ZNB, lebo mal záujem pracovať na kriminálke. Jeho žiadosť bola automaticky preradená k Štátnej bezpečnosti, kde bol zaradený útvar E. M., na ktorom bol sťažovateľ   umiestnený.   V   ďalšom   uviedol,   že   vykonával   kontrarozviednu   ochranu ekonomiky v jadrovej elektrárni M., dohliadal na jej budovanie a kontroloval stavebnú časť. Kontroloval   vstup   osôb   do   areálu   a   kontroloval   či   boli   dovezené   správne   technológie potrebné pri výstavbe elektrárne. Nepracoval po línii vnútorného nepriateľa, pretože takúto činnosť nikdy nevykonával. Získavanie informátorov a spolupracovníkov nepriznával. NBÚ vykonal so sťažovateľom psychofyziologické vyšetrenie overenia pravdovravnosti. Národný bezpečnostný úrad však mal k dispozícii vyhlásenia bývalých nadriadených sťažovateľa pracujúcich na vtedajšej Štátnej bezpečnosti, ktorí potvrdili, že sťažovateľ nikdy nepodpísal žiadosť o prijatie do služieb Štátnej bezpečnosti ale na kriminálnu políciu, jeho žiadosť však podľa   potreby   preradili   do   ochranu   E.   M.,   teda   automaticky   na   ŠtB,   kde   však   nikdy nevykonával aktívnu činnosť.

Naposledy Výbor NR SR preskúmal a vyhodnotil závery Národného bezpečnostného úradu a tiež i námietky sťažovateľa a nezistil dôvody na zrušenie rozhodnutia NBÚ, pričom vyslovil právny názor, že komisia nemôže svoj názor Národnému bezpečnostnému úradu vnútiť.».

Sťažovateľ   proti   rozhodnutiu   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „výbor NR SR“) č. VPR NBÚ-334-9/2008 z 24. júna 2009 doručil 10. augusta 2009 najvyššiemu súdu žalobu o   jeho   preskúmanie.   Podanou   žalobou   sa   sťažovateľ   domáhal   zrušenia   napadnutého rozhodnutia   výboru   NR   SR   v spojení   s rozhodnutím   Národného   bezpečnostného   úradu (ďalej len „NBÚ“) a žiadal vec vrátiť výboru NR SR na ďalšie konanie. V dôvodoch žaloby uviedol,   že «Národný   bezpečnostný   úrad   pri   rozhodovaní   o   jeho   bezpečnostnej spoľahlivosti na stupeň utajenia „dôverné“ nepostupoval v súlade s platným zákonom a nezohľadnil najmä tieto skutočnosti,

- že do štruktúr bývalej Štátnej bezpečnosti sa neprihlásil dobrovoľne, že v tejto štruktúre   pracoval   na   úseku   ochrany   jadrovej   a   československej   ekonomiky   a   okrem kontroly vstupov, samotnej ochrany objektov nevykonával inú činnosť, nezískal dôverníkov ani spolupracujúce osoby, navyše v minulosti od roku 2002 až do roku 2007 mal oprávnenie oboznamovať sa so utajovanými skutočnosťami stupňa „tajné“, nechápe prečo v súčasnosti keď aj napriek tomu, že mu nikdy nebolo vytýkané porušenie, v súčasnosti nespĺňa kritéria podľa § 14 ods. I zák.č. 215/2004 Z.z. ani na oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami   nižšieho   stupňa.». Okrem   toho   sťažovateľ   v žalobe   namietal,   že   NBÚ a výbor NR SR sa dostatočne nevysporiadali s listinnými dôkazmi a vyjadreniami osôb, ktoré mali prehľad o jeho aktivite v Štátnej bezpečnosti, ani s pojmom aktívna spolupráca. Ustanovenie   §   14   ods.   1   zákona   č.   215/2004   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) je podľa sťažovateľa protiústavné, pôsobí retroaktívne a diskriminuje občanov za to, že v minulosti konali v súlade s vtedy platnými a účinnými zákonmi.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sž 55/2009 z 11. marca 2010 žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa: «Uvedeným   rozsudkom   boli   porušené   články   12   ods.   1   a   2,13   ods.   1   písm.   a/, ods. 3,4,19 ods.l, čl. 35 ods. 1,2 Ústavy SR...

Napadnutým rozsudkom NS SR bol sťažovateľ znevýhodnený preto, že v minulosti pracoval v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti ZNB, no nebolo preukázané, že jeho práca   spočívala   v   aktívnej   činnosti   kontrarozviednej   namierenej   proti   vnútornému nepriateľovi. Ochrana ekonomiky je aj v súčasnosti služba štátu. Neškodí však nikomu, naopak   chráni   spoločnosť   pred   páchateľmi   trestných   činov.   V   podstate   takúto   činnosť vykonával sťažovateľ na súčasti E. M. aj to len krátku dobu...

Sťažovateľ... už od roku 2002 sa oboznamuje s utajovanými skutočnosťami, najprv v stupni „tajné“ až do roku 2007 a od tej doby v stupni „vyhradené“, nakoľko pracuje ako riaditeľ   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   PZ   v L.,   ktorý   sa oboznamuje s utajovanými skutočnosťami, /čo súd vôbec nespomenul/.

... je potrebné poznamenať, že sťažovateľ ako vedúci sa oboznamuje s utajovanými skutočnosťami   denne,   to   znamená,   že   ak   za   dobu   jeho   pôsobenia   nedošlo   k   žiadnemu prezradeniu   tajomstva   ani   porušenia   žiadneho   predpisu   v   tomto   smere,   je   zréjme,   že sťažovateľ je dôveryhodná osoba. Potrebu vykonania bezpečnostnej previerky ako takej považuje   sťažovateľ   za   zásah   do   zásady   primeranosti   presahujúci   medze   rozumného zdôvodnenia.

Aj jeho obrana pred orgánom vykonávajúcim bezpečnostnú previerku je málo účinná a znevýhodnená, nakoľko preverované osoby v podstate ani nepoznajú obsah spisu, resp. ho poznajú   iba   čiastočne.   Tu   treba   zdôrazniť   aj   skutočnosť,   že   súd   nemôže   prihliadať   na dôkazy, ktoré v Slovenskej republike nie sú uznávané. Ide konkrétne o psychofyziologické overenie pravdovravnosti, čo súd vyhodnocoval ako dôkaz. Súd navyše o žalobách tohto typu rozhoduje bez účasti na pojednávaní, pričom sťažovateľ aj v tomto smere bol ukrátený na svojich právach, keďže nemal možnosť účinne ochraňovať svoje práva.

Článok   35   ods.   1   Ústavy   bol   taktiež   porušený   týmto   rozsudkom   NS   SR   nakoľko sťažovateľ má právo na slobodnú voľbu povolania a ako príslušník PZ vo funkcii riaditeľa bez toho, aby bol považovaný za bezpečnostne spoľahlivého II. stupňa nemôže vykonávať svoju funkciu, ktorú už dlhé roky úspešne vykonáva. V súčasnosti vykonáva svoju prácu na základe toho, že jeho nadriadený ho poveril oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami I. stupňa. Je však známe, že v podstate nie je veľký rozdiel medzi I. a II. stupňom utajenia, zvlášť keď sa sťažovateľ pred nedávnom sa oboznamoval s utajovanými skutočnosťami aj vo vyššom stupni „tajné“.»

Z týchto dôvodov je podľa sťažovateľa „potrebné rozsudok NS SR považovať za markantný zásah do jeho práva“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1/ Prijal sťažnosť na ďalšie konanie. 2/ Vyslovil, že základné práva Ing. B. S. podľa článkov 12 ods. 1 a 2, 13 ods. 1 písm.a/, ods. 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp.zn. 3 Sž 55/09 z 11. marca 2010 porušené boli. 3/   Zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.zn.   3   Sž   55/09 z 11. marca 2010.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v sťažnosti   je   oddelený   petit   od   jej ostatných častí. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05,   III.   ÚS   2/05).   Ústavný   súd   sa   preto   zaoberal   namietaným   porušením základných   práv   v   rozsahu,   v akom   ich   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 55/2009 z 11. marca 2010.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   1   a čl.   35   ods.   1   a 2   ústavy   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   preskúmal   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a posudzoval ústavnú akceptovateľnosť dôvodov,   na základe ktorých   najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn. 3 Sž 55/2009   z 11.   marca   2010   zamietol   žalobu   sťažovateľa   v konaní   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia výboru NR SR č. VPR NBÚ-334-9/2008 z 24. júna 2009. „K úplným, dostatočným a výstižným dôvodom napadnutého rozhodnutia“ najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia okrem iného uviedol:

«Predmetom   preskúmania   je   rozhodnutie   žalovaného   rozhodujúceho   v   intenciách zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (ďalej   len   „zákon“),   podľa   ktorého   sa   žalobca   nepovažuje   za   bezpečnostne spoľahlivú osobu a nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia, preto bola bezpečnostná previerka ukončená...

Podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zákona, oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami môže vzniknúť, ak tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá

- je bezpečnostne spoľahlivá. Za   bezpečnostne   spoľahlivú   sa   nepovažuje   ten,   kto   uviedol   nepravdivé   údaje v osobnom dotazníku, bezpečnostnom dotazníku, alebo pri bezpečnostnom pohovore, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti   podľa prílohy   č.   1,   alebo bývalej Spravodajskej   správy Generálneho   štábu Československej   ľudovej   armády   do   31.12.1989   s   výnimkou   osoby,   ktorá   vykonávala v týchto   štruktúrach   len   obslužné   alebo   len   zabezpečovacie   činnosti,   alebo   vedome spolupracoval s týmito štruktúrami, alebo u koho bolo zistené bezpečnostné riziko (§ 14 ods. 1 citovaného zákona).

Podľa prílohy č. 1 k zákonu o ochrane utajovaných skutočností (štruktúry ŠtB podľa § 14 ods. 1), podľa tohto zákona sa za osobu, ktorá bola pracovne zradená v štruktúrach bývalej ŠtB, považuje príslušník, ktorý vykonával činnosť v týchto útvaroch:

- bod 39/ Správy Štátnej bezpečnosti krajských správ Zboru národnej bezpečnosti, okrem   príslušníkov   oddelenia   doprovodov   Československých   lietadiel   odboru   letiskovej kontroly,

- bod 40/ oddelenia Štátnej bezpečnosti okresných správ ZNB, okrem príslušníkov oddelenia režimovej ochrany jadrových elektrární.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností vyplýva splnenie   akých   podmienok   zákon   vyžaduje,   aby   bolo   možné   kvalifikovať   osobu   ako bezpečnostne spoľahlivú.

Účelom zákona o ochrane utajovaných skutočností je verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností (rámcové uvedené v § 1 ods. 1) za účelom ochrany bezpečnostných záujmov štátu (označených v § 3 ods. 3 až 6).

Preskúmavanie správnych rozhodnutí všeobecným súdom (medzi ktoré rozhodnutie Národného   bezpečnostného   úradu   a   Výboru   Národnej   rady   SR   na   preskúmavanie rozhodnutí NBÚ bezpochyby patrí) predstavuje reálnu a dostatočnú záruku objektívneho a nestranného rozhodovania. Osoby označené v § 14 ods. 1 zákona - ten kto bol pracovne zaradený   a   aktívne   vykonával   činnosť   v   ustanovených   štruktúrach   bývalej   Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1, predstavujú časť prekážok (negatívne) taxatívne vymedzenej bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby v § 14 ods. 1.

Žalobca v žalobe okrem iného namietal rozpor s ústavou ako aj, že niektorá skupina občanov, resp. občania boli diskriminovaní za to, že v minulosti konali v súlade s vtedy platnými   a   účinnými   zákonmi   Slovenskej   republiky,   a   že   niektoré   ustanovenia   zákona diskriminujú   občana   na   základe   princípu   kolektívnej   zodpovednosti.   K   tejto   otázke   už Ústavný súd SR vo svojom Náleze č. PL.ÚS 6/04-67 vyslovil, že pre posudzovanie ústavného problému   zákazu   nerovnosti   je   rozhodujúce,   či   situácia   označených   uvedených   osôb   je z hľadiska   účelu   zákona   a   chránených   bezpečnostných   záujmov   štátu   rovnaká   alebo analogická situácií iných skupín osôb uvedených v § 14 zákona alebo nie, a či s nimi potom treba zaobchádzať rovnako alebo rôzne.

Podľa Ústavného súdu SR, pokiaľ sú v § 14 ods. 1 vyvodzované z určitých činností súvisiacich   s   bývalou   Štátnou   bezpečnosťou   negatívne   následky   pre   bezpečnostnú spoľahlivosť, ide o logický krok zákonodarcu právneho štátu aj s poukazom na jeho zákony (zákon č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, zákon č. 553/2002 Z.z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu, ako aj zákon o založení Ústavu pamätí národa a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému označuje režim založený   na   komunistickej   ideológii   (ktorý   vládol   aj   na   území   Slovenskej   republiky   od 25.02.1948   do   17.11.1989)   ako   odsúdeniahodný,   a   zákon   o   sprístupnení   dokumentov o činnosti   bezpečnostných   zložiek   štátu   označuje   zase   dobou   neslobody   obdobie   rokov 1939-1989.   Preto   postavenie   osôb   uvedených   v   ustanovení   §   14   ods.   1   zákona   o utajovaných skutočností je iné ako postavenie osôb vykonávajúcich činnosť v prospech SIS, Vojenského spravodajstva a Policajného zboru z dôvodu, že osoby uvedené v § 14 ods. 1 vykonávali činnosť v prospech štruktúr nedemokratického štátu, druhé v prospech štátu demokratického a právneho. Ide teda o zákonné obmedzenie základného práva v zmysle článku 13 Ústavy Slovenskej republiky.

Zákon o ochrane utajovaných skutočností ustanovil medzi predpokladmi na vznik oprávnenia aj bezpečnostnú spoľahlivosť (§ 14 ods. 1), pričom v ods. 2 tohto ustanovenia definoval   bezpečnostné   riziko.   Táto   bezpečnostná   spoľahlivosť   je   upravená   precíznejšie a upresňujú   sa   tiež   dôvody   bezpečnostnej   nespoľahlivosti   osoby.   Platná   právna   úprava bezpečnostnej spoľahlivosti má priamy vzťah k účelu zákona a chráneným bezpečnostným záujmom štátu, pričom vzhľadom na svoju dostatočnú predvídateľnosť spĺňa aj požiadavku kvality   zákona.   Miera   jej   odlišnosti   nemá   znaky   svojvôle   a   je   legitímna.   Zákonné vymedzenie podmienky bezpečnostnej spoľahlivosti musí poskytovať priestor pre uváženie príslušného   orgánu   pri   vyhodnotení   bezpečnostnou   previerkou   získaných   podkladov z hľadiska existencie bezpečnostného rizika u preverovanej osoby.

V súvislosti s vyššie uvedeným najvyšší súd zdôrazňuje, že námietky o protiústavnosti ustanovenia   §   14   ods.   1   zákona   o   ochrane   utajovaných   skutočností   nie   sú   dôvodné, a neopodstatnená je aj námietka žalobcu, týkajúca sa rozporu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov 3, 5 a 8.

Žalovaný a prvostupňový správny orgán sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadal nielen so všetkými námietkami žalobcu, ale vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu,   z   ktorého   mali   preukázané,   že   žalobca   bol   pracovne   zaradený   v   ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti a aktívne vykonával činnosť v ustanovenej štruktúre. Skutočnosť, že žalobca bol pracovne zaradený v ustanovených štruktúrach nie je spochybnená. Aktívny výkon činnosti je potrebné ako materiálnu podmienku vykladať tak, že je naplnená činnosťou, ktorá vyplývala žalobcovi pracovného zaradenia a ktorú aj reálne vykonával,   pričom   konkrétne   činnosti   sú   v   rozhodnutí   uvedené   a   nie   je   potrebné   ich opakovane uvádzať. Je potrebné súhlasiť so žalovaným, že pojem „aktívne“ vykonávanie činnosti   nemožno   chápať   v   zmysle   akejsi   vlastnej   ochoty,   záujmu,   či   iniciatívneho vykonávania činnosti výrazne nad rámec pracovných povinností, ale tento pojem vyjadruje, resp. potvrdzuje skutočnosť, že „v rámci pracovného zaradenia“ žalobcu v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti skutočne dochádzalo k plneniu jeho úloh vyplývajúcich z tohto pracovného zaradenia.

Na základe uvedeného možno jednoznačne konštatovať, že v danom prípade došlo ku kumulatívnemu splneniu dvoch podmienok a to vykonávania činnosti v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti (prvá podmienka) a aktívneho výkonu tejto činnosti (druhá podmienka). Keďže žalobca bol služobne zaradený v rámci výkonného útvaru, pričom nešlo z jeho strany o vykonávanie len obslužných alebo len zabezpečovacích činností, nie je možné jeho konanie subsumovať pod pojem len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti a teda ako výnimku uvedenú v ustanovení § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností. Nemožno   nechať   bez   povšimnutia   ani   záver   psychofyziologického   overenia pravdovravnosti, ktorý je jedným z listinných dôkazov (najmä čo do prijatia žalobcu do služieb   ZNB   a jeho činnosti),   aj keď   ich   obidva orgány   ako predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti nevyhodnocovali.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd SR žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol aj s prihliadnutím na to, že rozhodnutie žalovaného bolo dostatočne, riadne a zrozumiteľne odôvodnené a spĺňa všetky zákonné požiadavky...»

Z namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sa zaoberal námietkami sťažovateľa, na ktoré poukázal v žalobe, pričom zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti   poznamenáva,   že   na   interpretáciu   zákona   o   ochrane   utajovaných   skutočností a príslušných ustanovení procesného predpisu (Občianskeho súdneho poriadku) je zásadne príslušný všeobecný súd.

Poľa   názoru   ústavného súdu   uvedený   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a následne s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   toho   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   skutkových   a právnych   názorov   najvyššieho   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (mutatis   mutandis   I. ÚS 115/02).   Podľa   ústavného   súdu   však   posúdenie zákonnosti rozhodnutia výboru NR SR (a predtým NBÚ) zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné a udržateľné, pričom medzi ním a základnými právami sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dôvod na vyslovenie záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3   a 4   ústavy   namietaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že články 12 a 13 ústavy kvalifikuje stabilizovaná judikatúra ústavného súdu ako všeobecné kritéria   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   ktoré   treba   vykladať   a   chápať ako   ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 19 ods. 1 a čl. 35 ods.   1   a   2   ústavy,   avšak   bez spojenia   s namietaným   porušením   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, ako aj na prijatý záver o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   sťažovateľa   v časti   namietaného   porušenia   čl. 19 ods. 1   a   čl.   35   ods.   1   a   2   ústavy,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010