SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 435/2015-6
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,t. č. ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 66/2014 z 27. januára 2015 atakto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 66/2014a jeho rozsudkom z 27. januára 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu29. mája 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal proti advokátovi ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný“) žalobu o náhradu škody spôsobenejžalovaným nekvalitným poskytovaním právnej pomoci a neplnením povinností advokátav zmysle Advokátskeho poriadku.
Rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 84/2009z 20. marca 2014 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Následným rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 11 Co 66/2014-261 z 27. januára 2015 doručeným sťažovateľovi 8. apríla 2015bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za nezákonný, nesprávny a ústavneneudržateľný.
Na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 65/2002 prebiehal súdny spor medzisťažovateľom ako žalobcom a žalovanou ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „)o neúčinnosť darovacej zmluvy. V tomto spore zastupoval sťažovateľa žalovaný akoadvokát. Sťažovateľ poskytol otcovi 20. marca 1999 pôžičku 38 000 Sk naodkúpenie bytu od mesta Prešov. Pôžička mala byť vrátená do 31. marca 2000.Z vypožičanej sumy otec skutočne byt odkúpil, avšak následne 2. septembra1999 už ako vlastník tento byt podaroval, ktorá ho potom 20. februára 2002odpredala ⬛⬛⬛⬛. Otec požičané peniaze nevrátil a podarovanímbytu v prospech sa zbavil jediného majetku, predajom ktorého by bolo možnédosiahnuť splatenie jeho dlhu voči sťažovateľovi. Vzhľadom na túto situáciu a s poukazomna ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka sťažovateľ požadoval vyslovenie právnejneúčinnosti darovacej zmluvy o prevode bytu uzavretej medzi ako obdarovanoua otcom ako darcom.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 65/2002-82 z 27. januára 2005 bolavyslovená právna neúčinnosť darovacej zmluvy, avšak rozsudkom krajského súdu č. k.7 Co 102/2005-115 z 20. apríla 2006 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žalobasťažovateľa bola zamietnutá.
Hoci sťažovateľa zastupoval ako advokát žalovaný, napriek tomu mu nedoručilzmeňujúci rozsudok krajského súdu, proti ktorému bolo prípustné dovolanie. Pritom podľasťažovateľa vzhľadom na doterajšiu judikatúru všeobecných súdov a ústavného súdu sa daloočakávať, že dovolanie by bolo úspešné.
Okresný súd a krajský súd odlišným spôsobom vyložili pojem „vymáhateľnápohľadávka“ uvedený v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Kým podľaokresného súdu za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať takú pohľadávku, ktorú možnoúspešne vymáhať pred súdom, podľa krajského súdu treba za vymáhateľnú pohľadávkupovažovať pohľadávku už judikovanú, teda právoplatne priznanú.
Sťažovateľ je toho názoru, že žalovaný tým, že neinformoval sťažovateľa o obsahurozsudku krajského súdu a tento mu ani neposkytol, znemožnil mu podanie dovolania.Spôsobil mu tak škodu, ktorej náhrada však nebola všeobecnými súdmi priznaná, čím došlok porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.
Sťažovateľ pre úplnosť poukazuje napokon na to, že 30. marca 2001 podal žalobuproti otcovi o vrátenie pôžičky 38 000 Sk. Konanie bolo vedené pod sp. zn.13 C 87/2002 a bolo zastavené pre úmrtie otca, po ktorom zostal iba nepatrnýmajetok, ktorý nikto nezdedil. Uznesenie o zastavení konania sa stalo právoplatné22. novembra 2002.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskému súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 66/2014-261 zo dňa 27.1.2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 66/2014-261 zo dňa 27.1.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 66/2014-261 z 27. januára 2015 vyplýva, žením bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 84/2009-239 z 20. marca 2014.Podľa názoru krajského súdu odporovacia žaloba je právnym prostriedkom slúžiacimna uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní. Už z toho, ako jevymedzený zmysel odporovacej žaloby, vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle §42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možnovynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľnýmrozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Odporovacejžalobe teda možno vyhovieť len vtedy, ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná v doberozhodovania súdu. Vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť takú pohľadávku, ktorejsplnenie možno vynútiť exekúciou. Keďže o takýto prípad nešlo (sťažovateľ exekučný titulnemal), treba záver okresného súdu o predpokladateľnej neúspešnosti odporovacej žalobypovažovať za správny. Zároveň to znamená, že neexistuje príčinná súvislosť medzipochybením žalovaného ako advokáta (opomenutím informovať sťažovateľa o obsahuodvolacieho rozsudku a o možnosti podať dovolanie) a tvrdenou škodou (sumou, ktorú bysťažovateľ vymohol v prípade úspešnosti žaloby o neúčinnosť darovacej zmluvyv dovolacom konaní).
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podstatou argumentácie sťažovateľa je, že v prípade podania dovolania protirozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 102/2005-115 z 20. apríla 2006 by bol v sporeo neúčinnosť darovacej zmluvy úspešný, pretože existujúca judikatúra všeobecných súdova ústavného súdu dávala za pravdu jeho právnemu názoru, podľa ktorého vymáhateľnápohľadávka nie je totožná s judikovanou pohľadávkou. Dovolanie však nemohol podaťv dôsledku protiprávneho postupu žalovaného ako advokáta, ktorý ho o doručení rozsudkukrajského súdu a o jeho obsahu neinformoval.
Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie krajského súdu v spojenís argumentáciou okresného súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známkyarbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vecodlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie jeho označených práv.
Zodpovedá skutočnosti, že judikatúra najvyššieho súdu v otázke výkladu pojmu„vymáhateľná pohľadávka“ podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je jednotná.Väčšinou sa prikláňa k interpretácii, ktorú si osvojil aj krajský súd, avšak existujú ajrozhodnutia vykladajúce tento pojem tak ako sťažovateľ.
Z pohľadu ústavného súdu vzhľadom na špecifické okolnosti tohto prípadu nie jepotrebné uvedený výkladový problém zásadným spôsobom riešiť. Zo skutkového stavu vecitotiž vyplýva, že konanie o žalobe sťažovateľa voči otcovi o vrátenie pôžičky38 000 Sk bolo zastavené, keďže otec v priebehu konania zomrel ako nemajetný,v dôsledku čoho po ňom nikto nededil. Tým z hľadiska hmotnoprávneho došlo nepochybnek zániku pohľadávky sťažovateľa voči otcovi (§ 470 ods. 1 Občianskehozákonníka). To bez ďalšieho znamená, že by sťažovateľ nemohol byť pri vymáhanípohľadávky úspešný voči prípadným do úvahy prichádzajúcim dedičom. Táto skutočnosťsama osebe postačuje pre záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi porušenímadvokátskych povinností žalovaného advokáta a škodou vzniknutou sťažovateľovi.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2015