SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 435/2015-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,t. č. ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 66/2014 z 27. januára 2015 atakto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl.46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 66/2014a jeho   rozsudkom   z   27.   januára   2015.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu29. mája 2015.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   podal   proti   advokátovi ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „žalovaný“)   žalobu   o   náhradu   škody   spôsobenejžalovaným nekvalitným poskytovaním právnej pomoci a neplnením povinností advokátav zmysle Advokátskeho poriadku.

Rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 84/2009z 20. marca 2014 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Následným rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 11 Co 66/2014-261 z 27. januára 2015 doručeným sťažovateľovi 8. apríla 2015bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za nezákonný, nesprávny a ústavneneudržateľný.

Na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   12   C   65/2002   prebiehal   súdny   spor   medzisťažovateľom   ako   žalobcom   a   žalovanou ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „)o neúčinnosť   darovacej   zmluvy.   V   tomto   spore   zastupoval   sťažovateľa   žalovaný   akoadvokát.   Sťažovateľ poskytol   otcovi 20. marca 1999   pôžičku   38 000   Sk   naodkúpenie   bytu   od   mesta   Prešov.   Pôžička   mala   byť   vrátená   do   31.   marca   2000.Z vypožičanej sumy otec skutočne byt odkúpil, avšak následne 2. septembra1999 už ako vlastník tento byt podaroval, ktorá ho potom 20. februára 2002odpredala ⬛⬛⬛⬛. Otec požičané peniaze nevrátil a podarovanímbytu v prospech sa zbavil jediného majetku, predajom ktorého by bolo možnédosiahnuť splatenie jeho dlhu voči sťažovateľovi. Vzhľadom na túto situáciu a s poukazomna   ustanovenie   §   42a   Občianskeho   zákonníka   sťažovateľ   požadoval   vyslovenie   právnejneúčinnosti darovacej zmluvy o prevode bytu uzavretej medzi ako obdarovanoua otcom ako darcom.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   C   65/2002-82   z   27.   januára   2005   bolavyslovená právna   neúčinnosť   darovacej   zmluvy,   avšak   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.7 Co 102/2005-115 z 20. apríla 2006 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žalobasťažovateľa bola zamietnutá.

Hoci   sťažovateľa   zastupoval   ako   advokát   žalovaný,   napriek   tomu   mu   nedoručilzmeňujúci rozsudok krajského súdu, proti ktorému bolo prípustné dovolanie. Pritom podľasťažovateľa vzhľadom na doterajšiu judikatúru všeobecných súdov a ústavného súdu sa daloočakávať, že dovolanie by bolo úspešné.

Okresný   súd   a   krajský   súd   odlišným   spôsobom   vyložili   pojem   „vymáhateľnápohľadávka“   uvedený   v   ustanovení   §   42a   ods.   1   Občianskeho   zákonníka.   Kým   podľaokresného súdu za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať takú pohľadávku, ktorú možnoúspešne vymáhať pred súdom, podľa krajského súdu treba za vymáhateľnú pohľadávkupovažovať pohľadávku už judikovanú, teda právoplatne priznanú.

Sťažovateľ je toho názoru, že žalovaný tým, že neinformoval sťažovateľa o obsahurozsudku krajského súdu a tento   mu   ani   neposkytol,   znemožnil   mu   podanie   dovolania.Spôsobil mu tak škodu, ktorej náhrada však nebola všeobecnými súdmi priznaná, čím došlok porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.

Sťažovateľ pre úplnosť poukazuje napokon na to, že 30. marca 2001 podal žalobuproti otcovi o vrátenie pôžičky 38 000 Sk. Konanie bolo vedené pod sp. zn.13 C 87/2002 a bolo zastavené pre úmrtie otca, po ktorom zostal iba nepatrnýmajetok,   ktorý   nikto   nezdedil.   Uznesenie   o   zastavení   konania   sa   stalo   právoplatné22. novembra 2002.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajskému   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   11   Co   66/2014-261   zo   dňa   27.1.2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 66/2014-261 zo dňa 27.1.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 66/2014-261 z 27. januára 2015 vyplýva, žením bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 84/2009-239 z 20. marca 2014.Podľa   názoru   krajského   súdu   odporovacia   žaloba   je   právnym   prostriedkom   slúžiacimna uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní. Už z toho, ako jevymedzený zmysel odporovacej žaloby, vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle §42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možnovynútiť   exekúciou,   t.   j.   pohľadávka,   ktorá   bola   veriteľovi   priznaná   vykonateľnýmrozhodnutím   alebo iným   titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Odporovacejžalobe teda možno vyhovieť len vtedy, ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná v doberozhodovania súdu. Vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť takú pohľadávku, ktorejsplnenie možno vynútiť exekúciou. Keďže o takýto prípad nešlo (sťažovateľ exekučný titulnemal), treba záver okresného súdu o predpokladateľnej neúspešnosti odporovacej žalobypovažovať   za   správny.   Zároveň   to   znamená,   že   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzipochybením   žalovaného   ako   advokáta   (opomenutím   informovať   sťažovateľa   o   obsahuodvolacieho rozsudku a o možnosti podať dovolanie) a tvrdenou škodou (sumou, ktorú bysťažovateľ   vymohol   v   prípade   úspešnosti   žaloby   o   neúčinnosť   darovacej   zmluvyv dovolacom konaní).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Podstatou   argumentácie   sťažovateľa   je,   že   v   prípade   podania   dovolania   protirozsudku   krajského   súdu   č.   k.   7   Co   102/2005-115   z   20.   apríla   2006   by   bol   v   sporeo neúčinnosť darovacej zmluvy úspešný, pretože existujúca judikatúra všeobecných súdova ústavného súdu dávala za pravdu jeho právnemu názoru, podľa ktorého vymáhateľnápohľadávka nie je totožná s judikovanou pohľadávkou. Dovolanie však nemohol podaťv dôsledku protiprávneho postupu žalovaného ako advokáta, ktorý ho o doručení rozsudkukrajského súdu a o jeho obsahu neinformoval.  

Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie krajského súdu v spojenís argumentáciou okresného súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známkyarbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vecodlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie jeho označených práv.

Zodpovedá   skutočnosti,   že   judikatúra   najvyššieho   súdu   v   otázke   výkladu   pojmu„vymáhateľná pohľadávka“ podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je jednotná.Väčšinou   sa   prikláňa   k   interpretácii,   ktorú   si   osvojil   aj   krajský   súd,   avšak   existujú   ajrozhodnutia vykladajúce tento pojem tak ako sťažovateľ.

Z pohľadu ústavného súdu vzhľadom na špecifické okolnosti tohto prípadu nie jepotrebné uvedený výkladový problém zásadným spôsobom riešiť. Zo skutkového stavu vecitotiž vyplýva, že konanie o žalobe sťažovateľa voči otcovi o vrátenie pôžičky38 000 Sk bolo zastavené, keďže otec v priebehu konania zomrel ako nemajetný,v dôsledku čoho po ňom nikto nededil. Tým z hľadiska hmotnoprávneho došlo nepochybnek   zániku   pohľadávky   sťažovateľa   voči   otcovi (§   470   ods.   1   Občianskehozákonníka).   To   bez   ďalšieho   znamená,   že   by   sťažovateľ   nemohol   byť   pri   vymáhanípohľadávky úspešný voči prípadným do úvahy prichádzajúcim dedičom. Táto skutočnosťsama   osebe   postačuje   pre   záver   o   neexistencii   príčinnej   súvislosti   medzi   porušenímadvokátskych povinností žalovaného advokáta a škodou vzniknutou sťažovateľovi.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015