znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 435/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Karolom   Spišákom,   Ventúrska   18,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Krásno nad Kysucou vo veci vedenej pod ČVS: ORP-945/KK-CA-2013 a jeho uznesením zo 14. augusta 2013, uznesením Okresnej prokuratúry Čadca č. k. 1 Pn 406/13-9 z 5. septembra 2013, postupom Krajskej prokuratúry v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 235/13 a jej prípisom zo 6. decembra 2013 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 39/14/1000 a jej prípisom z 11. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Slovenskej republiky Krásno nad Kysucou (ďalej len „OO PZ SR Krásno nad   Kysucou“)   vo veci   vedenej   pod   ČVS: ORP-945/KK-CA-2013   a jeho   uznesením zo 14. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie OO PZ SR Krásno nad Kysucou“), uznesením Okresnej prokuratúry Čadca (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 406/13-9 z 5. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry“), postupom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn   235/13   a jej   prípisom   zo 6. decembra   2013   (ďalej   len   „napadnutý   prípis   krajskej prokuratúry“)   a   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 39/14/1000 a jej prípisom z 11. marca 2014 (ďalej len „napadnutý prípis generálnej prokuratúry“).

V sťažnosti sa predovšetkým uvádza: «Uznesením   ČVS:   ORP-945/KK-CA-2013   zo   dňa   14.08.2013   2013   (ďalej   len „Uznesenie“)   poverený   príslušník   Obvodného   oddelenia   PZ   SR   Krásno   nad   Kysucou v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku trestné oznámenie odmietol, nakoľko nie je   dôvod   na začatie   trestného   stíhania alebo   na postup podľa   § 197   ods.   2 Trestného poriadku.

Proti tomuto Uzneseniu podala sťažovateľka v zákonnej lehote v zmysle § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť zo dňa 28. 08. 2013 z dôvodu, že policajt vyhodnotil Uznesenie jednostranne, v jej neprospech, napriek predloženým dôkazom, Uznesenie je predčasné, pričom výpoveď   M.   F.   je založená na nepravde.   Listom zo   dňa   11.   09.   2013   doplnila sťažovateľka svoju sťažnosť zo dňa 28. 08. 2013.

Po doručení sťažnosti dňa 03. 09. 2013 uznesením č. k. 1 Pn 406/13-9 už zo dňa 05. 09. 2013 prokurátor okresnej prokuratúry Čadca zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania, pričom poukázal na absenciu úmyslu na strane podozrivého, a na rozpornosť proti sebe stojacich dvoch relevantných skupín navzájom si odporujúcich   dôkazov,   pričom   zistenie   iných   dôkazov   (osvedčujúcich   pravdivosť   jednej alebo druhej skupiny), po začatí trestného stíhania je vylúčené, a nie je možné zistené rozpory odstrániť ani dôsledným vyhodnotením odporujúc ich si dôkazov.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   prokurátora   okresnej   prokuratúry   podnet v zmysle § 31 a nasl. zákona zo dňa 28. 09. 2013.

Krajská   prokuratúra   Žilina   listom   č.   k.   1   Kn   235/13-6   zo   06.   12.   2013   podnet sťažovateľky odmietla ako nedôvodný s poukázaním na skutočnosť, rovnako ako okresná prokuratúra, že vo veci existujú dve skupiny navzájom si odporujúcich dôkazov, pričom je vylúčené, že aj po začatí trestného stíhania vo veci by mohli byť zistené také ďalšie dôkazy, ktoré   by   mohli   osvedčiť   pravdivosť   jednej   alebo   druhej   skupiny   dôkazov.   Krajská prokuratúra ďalej v odôvodnení uviedla,   že   po   komplexnom vyhodnotení   zadováženého spisového materiálu sa stotožňuje so závermi povereného príslušníka OO PZ Krásno nad Kysucou,   ako aj okresného prokurátora OP Čadca,   ktorí   po preskúmaní zadováženého spisového   materiálu,   vo   svojich   rozhodnutiach   zhodne   skonštatovali,   že   sťažovateľkou uvádzané skutočnosti, t. j. poškodenie jej majetku, neboli v trestnom konaní preukázané. Krajská   prokuratúra   taktiež   uviedla,   že   v   danom   prípade   absentuje   naplnenie   všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty prečinu podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ako aj akéhokoľvek iného trestného činu, ktorého znaky sú uvedené v osobitnej časti   Trestného   zákona.   Na   záver   skonštatovala,   že   v   predchádzajúcich   vydaných rozhodnutiach   nezistila   žiadne   vecné,   ani   procesné   pochybenia   a   predmetné   uznesenia považuje za zákonné, dôvodné a vecne správne, a preto podnet sťažovateľky zo dňa 28. 09. 2013 odložila.

Opakovaný   podnet,   ktorý   sťažovateľka   adresovala   listom   zo   dňa   10.   01.   2014 generálnej   prokuratúre,   bol   generálnou   prokuratúrou   odmietnutý   listom   sp.   zn. IV/1 Gn 39/14/1000-9   z   11.   03.   2014,   pričom   prokurátor   generálnej   prokuratúry konštatoval,   že   tak   ako   aj   spôsob   vybavenia   podnetu   krajskou   prokuratúrou   považuje za zákonný   a   správny,   s obsahom   písomného   upovedomenia   zo   dňa   06.   12.   2013   sa stotožňuje, tak aj odmietnutie veci uznesením ČVS: ORP-945/KK-CA-2013 zo 14. 08. 2013 povereným príslušníkom Obvodného oddelenia PZ SR Krásno nad Kysucou, bolo zákonným a dôvodným rozhodnutím. Opakovaný podnet bol tak bez prijatia prokurátorských opatrení odložený....

Poverený   príslušník   OO   PZ   Krásno   nad   Kysucou   ako   a   príslušné   prokuratúry pristupovali k danej veci nedôsledne už od začiatku. Z postupu a rozhodnutí (ako už bolo vyššie uvedené, odôvodnenia sú takmer totožné, použili rovnaké vety a k skutkovému stavu je   v   Uznesení   príslušníka   OO   PZ   Krásno   nad   Kysucou   a   Uznesení   OP   Čadca prekopírovaná výpoveď sťažovateľky a oznamovateľa) je evidentné, že sa snažili predmetnej veci skôr rýchlo zbaviť (ignorovali sťažovateľkou navrhované dôkazy, rozhodnutia neboli dostatočne a riadne odôvodnené) a nie ju riadne vyšetriť, tak ako ukladá Trestný poriadok. S   poukazom   na   vyššie   uvedené,   orgány   činné   v   trestnom   konaní   nevenovali   trestnému oznámeniu sťažovateľky pozornosť, ktorú vyžaduje zákon.

Príslušné   prokuratúry   vzhľadom   na   vyššie   vytknuté   skutočnosti   príslušné   právne normy aplikovali v príkrom rozpore s ich účelom a zmyslom, čo má za následok porušenie práva sťažovateľky na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Pokiaľ sa generálna prokuratúra s rozhodnutím príslušných prokuratúr (okresná a krajská)   stotožnila,   aplikovala   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu   sťažovateľky predmetné právne normy v rozpore s ich účelom a zmyslom, tým porušila právo sťažovateľa na inú právnu ochranu, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Z   odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej   možnej   interpretácii   odôvodnenia   rozhodnutia   nevyplývajú,   treba   takéto rozhodnutie   považovať   za   rozporné   s   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR.   Rozhodnutia   musia v dostatočnej   miere   uvádzať   dôvody,   na   ktorých   sú   založené,   pričom   v   rozsah   tejto povinnosti   závisí   od   osobitostí   jednotlivých   prípadov.   Jednotlivec   má   právo   na   také odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   alebo   inej   ochrany,   t.   j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Podľa   názoru   sťažovateľky v danom   prípade   z   dôvodu   vyššie   uvedených   vytknutých   pochybení   dostatočného odôvodnenia tomu tak nebolo....

Keďže   závery   povereného   príslušníka   OO   PZ   Krásno   nad   Kysucou   a   následne príslušných   prokuratúr   v   ich   rozhodnutí   sú   podľa   názoru   sťažovateľky   zjavne neodôvodnené, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenia základného ústavného práva, preto by mali byť aj predmetom kontroly zo strany ústavného súdu.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   práva   A.   K...   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   postupom   Obvodného   oddelenia   PZ   SR   Krásno   nad   Kysucou, Okresnou prokuratúrou Čadca, Krajskou prokuratúrou Žilina, Generálnou prokuratúrou SR, porušené boli.

2.   Zrušuje   sa   Uznesenie   Obvodného   oddelenia   PZ   SR   Krásno   nad   Kysucou ČVS: ORP-945/KK-CA-2013 zo dňa 14. 08. 2013 a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. A. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 Eur (slovom tisícpäťsto Eur), ktoré jej je Generálna prokuratúra SR povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Generálna prokuratúra SR je povinná nahradiť trovy právneho zastúpenia A. K. v sume   340,90   EUR   s   DPH   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   Karola Spišáka... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na inú právnu   ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1 ústavy   napadnutým uznesením   OO PZ   SR Krásno nad Kysucou a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnutým uznesením okresnej   prokuratúry,   napadnutým   prípisom   krajskej   prokuratúry   a postupom,   ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu, a napadnutým prípisom generálnej prokuratúry a postupom, ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu.   Podľa   sťažovateľky   k   namietanému   porušeniu   jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy malo dôjsť takým postupom   označených   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktorý   vyústil   do   uznesenia o odmietnutí jej trestného oznámenia založeného na závere, že v predmetnej veci nie je dôvod   na   začatie   trestného   stíhania,   alebo   postupu   v   zmysle   §   197   ods.   2   Trestného poriadku, s čím sťažovateľka nesúhlasí.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy napadnutým   uznesením   OO   PZ   SR   Krásno   nad   Kysucou   a postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu

Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp.   podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   ako   prostriedku   ochrany   ústavou   (alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou)   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   sa   uplatní   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústava ani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje,   aby   sťažovateľ   vyčerpal   všetky   jemu   dostupné   a   účinné prostriedky nápravy. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Proti   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy napadnutým uznesením OO PZ SR Krásno nad Kysucou a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bola oprávnená a aj   povinná   rozhodnúť   okresná   prokuratúra.   Táto   skutočnosť   zároveň   zakladá   dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti pre jej neprípustnosť.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy napadnutým uznesením okresnej prokuratúry

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky napadnutým uznesením okresnej prokuratúry, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť proti napadnutému uzneseniu   OO PZ   SR Krásno   nad Kysucou,   síce   nemohla podať sťažovateľka   opravný prostriedku podľa Trestného poriadku, ale mala možnosť namietať toto uznesenie podnetom podľa príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), čo aj využila.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v ktorej zdôrazňuje,   že   podnet   a   tiež   opakovaný   podnet   považuje   podľa   zákona   o prokuratúre za právny prostriedok nápravy, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje,   a to   aj   vo   vzťahu   k tomu   právu,   ktorého   porušenie sťažovateľka   namieta   touto   sťažnosťou   (pozri   napr.   IV.   ÚS   330/04,   I.   ÚS   186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   túto   možnosť   využila   a podnet   proti napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry, ktorý bola oprávnená a aj povinná vybaviť krajská   prokuratúra,   podala.   Uvedené   okolnosti   vylučujú,   aby   ústavný   súd   meritórne prerokoval   túto   časť   sťažnosti,   a preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako neprípustnú.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy napadnutým   prípisom   krajskej   prokuratúry   a postupom,   ktorý   predchádzal jeho vydaniu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného práva sťažovateľky napadnutým postupom   a napadnutým   prípisom   krajskej   prokuratúry,   ktorým   bol   odmietnutý   podnet sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry ako nedôvodný, ústavný súd   opätovne   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v ktorej   nielen   podnet,   ale   aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre považuje za právny prostriedok nápravy, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tomu právu, ktorého porušenie sťažovateľka namieta touto sťažnosťou (pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.).

Konštatujúc, že sťažovateľka podala proti napadnutému prípisu opakovaný podnet, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   aj   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné   už   pri   predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

4.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy napadnutým prípisom generálnej prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Opakovaný   podnet   podaný   sťažovateľkou   smerujúci   proti   napadnutému   prípisu krajskej prokuratúry prokurátor generálnej prokuratúry napadnutým prípisom vybavil tak, že ho odložil, pričom v jeho texte vyhodnotil spôsob, akým vybavila krajská prokuratúra podnet sťažovateľky, ako zákonný a správny. Rovnako vyhodnotil prokurátor generálnej prokuratúry v napadnutom prípise aj napadnuté uznesenie OO PZ SR Krásno nad Kysucou vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ústavný súd uvádza, že nevyhnutnou podmienkou uplatnenia základného práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je existencia práva, ktorého porušenie fyzická osoba alebo právnická osoba v konaní pred súdom, alebo iným orgánom verejnej moci.

Z   ustanovení   Trestného   poriadku   ani nijakého iného   platného právneho   predpisu zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) však nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených   v   trestnom   oznámení   alebo   skutočností   zistených   preverením   trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Osobe,   ktorá   podala   trestné   oznámenie,   nevzniká   právo na začatie   trestného   stíhania.   Absencia   existencie   práva   na začatie   trestného   konania vylučuje možnosť porušenia sťažovateľkou označeného základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Takéto   právo   nemožno   odvodiť   ani   z   niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   podľa   druhej   hlavy   ústavy   (m.   m.   II.   ÚS   42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03).

Rovnako   súčasťou   týchto   základných   práv   nie   je   ani   povinnosť   orgánu   štátu kvalifikovať konanie, ktoré sťažovateľka považuje za porušenie svojich práv, ako trestný čin. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané, nedávajú podklad pre začatie alebo pokračovanie v trestnom   stíhaní,   nemôže   vyšetrovateľ   začať   konať   alebo   pokračovať   v   konaní. Sťažovateľka ako oznamovateľka trestného činu mala zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jej oznámením, resp. sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal. Nemá však nárok na to,   aby   výsledok   konania   kompetentného   štátneho   orgánu   zodpovedal   jej   predstave (II. ÚS 88/99).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods.   2   zákona   o prokuratúre),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným   spôsobom   sa   takýmto   podnetom,   resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp.   opakovanému   podnetu   vyhoveli   (m.   m.   napr.   I.   ÚS   40/01,   II.   ÚS   168/03, III. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu   ochranu   nemožno   považovať   samu   osebe   skutočnosť,   že   prokuratúra   podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.)

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014