znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 435/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   U.,   T.,   zastúpenej   JUDr.   L.   M.,   usadeným euroadvokátom, B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. U. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013 doručená   sťažnosť   M.   U.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý   súdny   proces podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 a žiada vydať tento nález:

„I. Usnesením Krajského soudu Bratislava ze dne 30. 4. 2013 č. j. 8 Co/236/2012- 124 bylo porušeno právo stěžovatelky na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy a soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy.

II. Usnesení Krajského soudu Bratislava ze dne 30. 4. 2013 č. j. 8 Co 236/2012-124 se zrušuje.

III.   Stěžovatelce   se   podle   advokátního   tarifu   přiznávají   náklady   právního zastupování, ktoré je Krajský soud Bratislava povinen vyplatit na účet právního zástupce stěžovatelky... do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola   ako   žalobkyňa   účastníčkou   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   11   C   113/2011   proti   Slovenskej   republike   – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) o zaplatenie sumy 1 026,62 € s príslušenstvom. V tomto konaní sťažovateľku zastupoval JUDr. L. M., usadený euroadvokát so sídlom v B., ktorého sídlom v štáte registrácie (Českej republike) je P.Zaplatenia tejto sumy sa sťažovateľka domáhala z dôvodu jej vynaloženia na úhradu trov   právneho   zastupovania   vo   veci   zastavenia   trestného   stíhania   a   rehabilitácie   jej nebohého manžela P.   U.,   ktorý   bol rozsudkom   bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava   sp.   zn.   2   T   36/59   z   25.   februára   1959   uznaný   vinným   z   trestného   činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 zákona č. 86/1950 Zb. Trestný zákon   a   bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   16   mesiacov.   Sťažovateľka, zastúpená   advokátom,   dosiahla,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Nt   13/2009 z 10. mája 2010 bola povolená obnova trestného konania, rozsudok z roku 1959 bol zrušený a uznesením okresného súdu „sp. zn. VOS Bratislava 2 T 36/1959“ z 26. mája 2010 bolo trestné stíhanie zastavené, pretože skutok nie je trestným činom.

Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 113/2011-102 zo 4. apríla 2012 vyhovel aj žalobe sťažovateľky o zaplatenie sumy 1 026,62 € s príslušenstvom a zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke   1   026,62   €   s   úrokom   z   omeškania   9,25   %   ročne   od   25.   mája   2011 do zaplatenia a trovy   konania 709,66 € k rukám jej právneho zástupcu.   Priznaná suma náhrady   trov   konania   pozostávala   z   odmeny   advokáta   275,50   €   a   náhrady   hotových výdavkov   vo   výške   434,16   €   zahŕňajúcich   cestovné,   stravné   a   náhradu   za   stratu   času za účasť na pojednávaní 4. apríla 2012.

Proti výroku rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 113/2011-102 zo 4. apríla 2012 o náhrade   trov   konania   podal   žalovaný   odvolanie.   V   napadnutej   časti   navrhol   zmeniť rozsudok tak, že sťažovateľke bude priznaná náhrada trov konania iba vo výške 275,50 € z titulu odmeny advokáta za vykonanie štyroch úkonov právnej služby vo veci. Žalovaný uviedol, že v prevyšujúcej časti okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď priznal sťažovateľke i náhradu hotových výdavkov jej advokáta, ktorý je usadeným euroadvokátom so sídlom v B, teda v mieste sídla súdu, na pojednávanie ktorého sa dostavil.

Sťažovateľka   vo   vyjadrení   k   tomuto   odvolaniu   žalovaného   uviedla,   že   hotové výdavky   boli   vynaložené   len   pre   správanie   odporcu,   ktorý   nezaplatil   žalovanú   sumu dobrovoľne na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Sťažovateľka netrvala ani na nariadení pojednávania vo veci okresným súdom. Jej advokát skutočne vykonal cestu na pojednávanie z P., keďže má väčšinu pracovných povinností v Českej republike. Náklady boli vynaložené účelne a sťažovateľka sa ich vzniku snažila rozumným spôsobom predísť.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   Co   236/2012-124   z   30.   apríla   2013   rozsudok okresného súdu   vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania vo výške 275,50 € k rukám jej právneho zástupcu a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 nadobudlo právoplatnosť 8. júla 2013.

Sťažovateľka   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 odôvodnila tým, že krajský súd jej svojím rozhodnutím neposkytol riadnu súdnu ochranu proti   nezákonnému   konaniu žalovaného a hospodárnosť   vedenia   konania sťažovateľkou spravodlivo neposúdil. Pokiaľ krajský súd svoje rozhodnutie založil na ustanoveniach § 16 ods. 4 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“), ustanovenie § 16 ods. 4 advokátskej tarify reguluje výšku náhrady, ale nerieši, kedy nárok vzniká, a ustanovenie § 17 ods. 1 advokátskej tarify nerieši prípad, keď sa úkon právnej služby síce vykonáva v mieste, ktoré je sídlom advokáta, avšak napriek tomu z nejakého dôvodu cestovné náklady advokátovi vzniknú. Krajský súd považoval za nevýznamné, na čom   sa sťažovateľka s advokátom dohodla, pokiaľ ide o náhradu hotových výdavkov (§ 16 ods. 1 a 2 advokátskej tarify), ako aj   to,   že   žalovaný   v   rámci   predbežného   prerokovania   nároku   žiadosti   sťažovateľky nevyhovel. Sťažovateľka na vysvetlenie, z akého dôvodu sa obrátila v uvedených veciach na JUDr. L. M., advokáta so sídlom v P., uviedla, že rehabilitácia a odškodňovanie, tzv. odopieračov vojenskej služby je špecifickou právnou oblasťou, ktorej sa venuje podľa jej zistení na Slovensku iba tento advokát. Ďalej v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedla, že spravodlivému riešeniu veci by zodpovedalo iba také jej posúdenie, ktoré by vzalo do úvahy účelnosť vynaloženia hotových výdavkov sťažovateľkou, pričom pre posúdenie tejto otázky bolo potrebné zistiť, prečo náklady vôbec vznikli a či a ako ich vzniku bolo možné predísť. Namiesto toho krajský súd vychádzal zo zjednodušenej predstavy, v zmysle ktorej ak má advokát sídlo v mieste, kde sa úkon koná, potom mu nárok na náhradu hotových cestovných výdavkov nepatrí. Pritom je zrejmé, že hotové výdavky by neboli vznikli, ak by žalovaný v rámci predbežného prerokovania nároku vyhovel požiadavke sťažovateľky a ak by   súhlasil   s rozhodnutím   veci   bez   nariadenia   pojednávania,   ako   to   navrhovala sťažovateľka. Napriek tomu, že sťažovateľka a jej advokát urobili všetko, čo bolo reálne možné, aby vzniku cestovným nákladov predišli, musel advokát z P. do B. na pojednávanie cestovať. Je nespravodlivé, aby tieto náklady znášala bez náhrady sťažovateľka, ak tieto vznikli   iba zavinením   žalovaného. Krajský   súd   tak v   konečnom   dôsledku   sťažovateľku „trestá za úspech“, keď sa postavil na stranu žalovaného, ktorého nesprávnym postupom celý spor v skutočnosti vznikol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd uznesenie č. k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 odôvodnil takto:„V posudzovanej veci je zrejmé, že právny zástupca navrhovateľky JUDr. L. M. je zapísaný v Slovenskej advokátskej komore v zozname usadených euroadvokátov so sídlom v B., z čoho vyplýva, že na území Slovenskej republiky sústavne poskytuje právne služby v rámci výkonu advokácie, prostredníctvom svojej kancelárie so sídlom v B.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že pokiaľ usadený euroadvokát poskytuje právne   služby   na   území   Slovenskej   republiky   zo   sídla   na   území   Slovenskej   republiky, náhradu cestovných výdavkov, stravné a náhradu za stratu času (§ 16 ods. 4 a § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) možno priznať len z miesta jeho sídla na území Slovenskej republiky do miesta, kde je právna služba poskytnutá.

Odvolací súd sa tak v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou odporcu v tom, že za účasť na pojednávaní na Okresnom súde Bratislava I právneho zástupcu navrhovateľky, ako usadeného euroadvokáta poskytujúceho právne služby na území Slovenskej republiky, nemožno priznať náhradu cestovných výdavkov, stravné a náhradu za stratu času z jeho sídla v štáte registrácie v P. Právnemu zástupcovi navrhovateľky tak vznikol nárok na trovy právneho zastúpenia spočívajúce v odmene za štyri úkony právnej služby vo výške 275,50 eur a nevznikol mu tak nárok na náhradu hotových výdavkov uplatňovaných si vo výške 434,16 eur v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaní pred súdom prvého stupňa.

V danom prípade je z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania bez právneho významu, že navrhovateľka sa s jej právnym zástupcom dohodla na druhu a výške hotových výdavkov v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaní v zmysle § 16 ods. 1, 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ako aj to, že navrhla, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a že odporca jej žiadosti, v rámci o predbežného prerokovania nároku, nevyhovel.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej   časti,   zmenil   tak,   že   odporcovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 275,50 eur (§ 220 O. s. p.).“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   integrálnou   súčasťou   súdneho   konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ktorý   nie   je   v   súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu napadnutého   výroku   o   trovách   konania   uchyľuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného   práva   (porovnaj   m.   m.   II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 v dôsledku ústavnej nekonformnej   aplikácie   ustanovení   advokátskej   tarify   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov konania.

Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších predpisov   usadený   euroadvokát   je   oprávnený   poskytovať   právne   služby   na   území Slovenskej republiky za podmienok a spôsobom ustanoveným týmto zákonom. Na účely tohto   zákona   a   osobitných   predpisov   a v   súlade   s   podmienkami   ustanovenými   týmto zákonom sa usadený euroadvokát považuje za advokáta podľa tohto zákona.

Podľa § 15 advokátskej tarify advokát má popri nároku na odmenu aj nárok

a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním   právnych   služieb,   najmä   na   súdne   poplatky   a   iné   poplatky,   cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,

b) na náhradu za stratu času (§ 17). Podľa § 16 ods. 1 advokátskej tarify advokát sa môže dohodnúť s klientom na druhu a výške niektorých hotových výdavkov, ktorých vynaloženie sa predpokladá v súvislosti s poskytovaním právnych služieb.

Podľa   §   16   ods.   3   advokátskej   tarify   od   klienta   možno   požadovať   na   náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny   výpočtového   základu   za   každý   úkon   právnej   služby.   Túto   sumu   môže   advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

Podľa § 16 ods. 4 advokátskej tarify na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa   §   17   ods.   1   advokátskej   tarify   pri   úkonoch   právnej   služby   vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi   náhrada   za   stratu   času   vo   výške   jednej   šesťdesiatiny   výpočtového   základu za každú aj začatú polhodinu.

Zmyslom   právnej   úpravy   výšky   odmeny   advokáta   a   náhrady   jeho   hotových výdavkov pre účely rozhodovania o náhrade trov občianskeho súdneho konania [§ 151 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] je stanoviť predvídateľné pravidlá rozhodovania o výške náhrady trov konania, ktoré musia nielen rešpektovať princíp rovnosti účastníkov v občianskom súdnom konaní, ale aj umožňovať na jednej strane úspešnému účastníkovi konania získať náhradu ním vynaložených nákladov v primeranej sadzobníkom vopred určenej   výške,   ale súčasne na druhej   strane aj poskytnúť ochranu neúspešnému účastníkovi pred neprimeranou výškou uplatňovaných trov konania voči nemu.

Ako   vyplýva   z   citovaných   ustanovení,   postavenie   usadeného   euroadvokáta   ako zástupcu účastníka v občianskom súdnom konaní na území Slovenskej republiky, pokiaľ ide o rozhodovanie o odmene a náhrade hotových výdavkoch v rámci náhrady trov konania, je zhodné   s   postavením   advokáta   zapísaného   v   zozname   advokátov   vedenom   Slovenskou advokátskou komorou, pričom sa vychádza z toho, že sídlom usadeného euroadvokáta je jeho sídlo na území Slovenskej republiky evidované v zozname usadených euroadvokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou.

Klientovi usadeného euroadvokáta patrí preto ako súčasť náhrady trov občianskeho súdneho   konania   náhrada   hotových   výdavkov   pozostávajúca   okrem   iného   z   náhrad preukázaných cestovných výdavkov podľa osobitného predpisu (§ 16 ods. 4 advokátskej tarify) a pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť a náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu (§ 17 ods. 1 advokátskej tarify).   Obe tieto   položky   však   patria   klientovi   advokáta   iba   v   prípade,   ak ide   o   úkon vykonaný   mimo   sídla   advokátskej   kancelárie.   Tento   záver   vyplýva   zo   systematického výkladu citovaných ustanovení advokátskej tarify (miestne prepravné je nahrádzané ako súčasť režijného paušálu – § 16 ods. 3 advokátskej tarify).

Pre rozhodovanie o náhrade trov konania je zásadne bez významu obsah dohody medzi advokátom a klientom o výške odmeny advokáta či o spôsobe náhrady jeho hotových výdavkov (§ 16 ods. 1 advokátskej tarify). Obsah tejto dohody má význam iba pre vzťah medzi advokátom a jeho klientom.

Účelnosť vynaloženia hotových výdavkov advokátom je predpokladom ich priznania ako súčasti náhrady trov konania v občianskom súdnom konaní klientovi advokáta (§ 142 ods. 1 OSP). Princíp zavinenia na vzniku trov občianskeho súdneho konania sa premieta do rozhodovania o náhrade trov konania iba v prípadoch stanovených Občianskym súdnym poriadkom (§ 147, § 147a OSP), avšak ku vzniku povinnosti na separátnu náhradu trov konania   nemôže   dôjsť   v   prípade,   ak   povinný   účastník   konania   nenaplní   predpoklady stanovené v príslušnom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorými nie sú prípady riadnej   realizácie   svojich   procesných   oprávnení   (napr.   ak   účastník   trvá   na   osobnom vypočutí   na   pojednávaní   a   pod.).   V   prípadoch   separátnej   náhrady   trov   konania   ide o zavinenie v procesnoprávnom zmysle. Ani ustanovenie § 150 OSP neumožňuje priznať náhradu trov konania v prípadoch, v ktorých nárok na náhradu trov konania nevznikol, prípadne   vo   väčšej   výške,   než   v   akej   vznikol   (toto   ustanovenie   umožňuje   úspešnému účastníkovi   občianskeho   súdneho   konania   náhradu   trov   konania   v   prípade   dôvodov hodných osobitných zreteľa iba nepriznať alebo skrátiť).

V prípade sťažovateľky, v konaní zastúpenej usadeným euroadvokátom so sídlom v B.,   bol   uplatnený   nárok   na   náhradu   hotových   výdavkov   spojených   s   cestou na pojednávanie na okresnom súde zo sídla jej zástupcu v štáte registrácie do B. Ako z už uvedeného vyplýva, nárok na náhradu nákladov spojených s touto cestou nebolo možné sťažovateľke priznať i napriek tomu, že niet pochybnosti o jeho účelnosti a ani s ohľadom na procesný postup žalovaného, či na nepochybnú snahu sťažovateľky náklady konania minimalizovať (tobôž nie s ohľadom na obsah dohody uzatvorenej medzi sťažovateľkou a jej advokátom).

Pokiaľ   v   tejto   situácii   krajský   súd   náhradu   hotových   výdavkov   sťažovateľke nepriznal, aplikácia dotknutých ustanovení advokátskej tarify (a ani Občianskeho súdneho poriadku) krajským súdom nenesie znaky ich ústavne nekonformného výkladu.

S ohľadom na skutočnosť, že citované ustanovenia advokátskej tarify a Občianskeho súdneho   poriadku   boli   nepochybne   sťažovateľke   i   jej   advokátovi   známe   už   v   čase vykonania cesty advokáta na pojednávanie na okresný súd, považuje ústavný súd napadnuté rozhodnutie navyše i za také, ktoré vec sťažovateľky, pokiaľ ide o náhradu trov konania, posúdilo v súlade s princípmi spravodlivosti.

Právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého ak má advokát sídlo v mieste, kde sa úkon koná, potom mu nárok na náhradu hotových cestovných výdavkov nepatrí, nie je neprípustne   zjednodušeným   princípom,   ktorý   neobstojí   (ako   to   tvrdí   sťažovateľka),   ale naopak   východiskom,   na   ktorom   je   náhrada   cestovných   výdavkov   advokáta   v   zmysle advokátskej   tarify   postavená.   Ani   advokátska   tarifa,   a   ani   Občiansky   súdny   poriadok nestanovujú žiadne výnimky z tohto princípu a neumožňujú súdu rozhodujúcemu o náhrade trov   konania   tento   princíp   modifikovať   tak,   že   účastníkovi   konania,   zastúpenému advokátom, by bolo možné priznať aj náhradu cestovných nákladov v takomto prípade (nad rámec režijného paušálu).

V prípade sťažovateľky teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. V tomto prípade od krajského súdu ani   účel   normy,   ani   história   jej   vzniku,   ani   systematická   súvislosť   alebo   niektorý z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia aplikovanej právnej normy spôsobom, aký sťažovateľka od krajského súdu žiadala. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem konkrétne právo, rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   sťažnosť   sťažovateľky neobstojí.

Iba to, že sťažovateľka sa   s názorom krajského súdu   vyjadreným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky označených v jej sťažnosti, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013