znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 435/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B.,   pre namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 28/91 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 28/91, ktorou žiadal vydať tento nález:

„1/   Okresný   súd   Bratislava   IV   vo   veci   návrhu   na   určenie,   že   rozviazanie   jeho pracovného pomeru zo strany jeho zamestnávateľa, Č., výpoveďou zo dňa 28. 8. 1990 je neplatné, prejednávaného pod sp. zn. 7 C 28/91 porušil právo sťažovateľa Ing. M. H., aby sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 28/91 vo veci návrhu na určenie, že rozviazanie jeho pracovného pomeru zo strany jeho zamestnávateľa, Č., výpoveďou zo dňa 28. 8. 1990 je neplatné prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. 3/ Ing. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 12.000,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti   a   pripojeného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 7 C 28/91,   sťažovateľ   ako   žalobca   doručil   okresnému   súdu   (býv.   Obvodnému   súdu Bratislava 4) 1. februára 1991 žalobu, ktorou sa domáhal proti Č. (ďalej len „žalovaný“) určenia,   že   rozviazanie   pracovného   pomeru   sťažovateľa   výpoveďou   žalovaného z 28. augusta 1990, podľa ktorej sa mal pracovný pomer skončiť 30. novembra 1990, je neplatné a pracovný pomer sťažovateľa u žalovaného ďalej trvá, a zaplatenia „straty na zárobku“. Svoju žalobu sťažovateľ odôvodnil tým, že nesúhlasí s výpovedným dôvodom [§ 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce účinného v čase výpovede] uvedeným vo výpovedi, ktorý   je   v   rozpore   so   skutočnosťou,   a   výpoveď   je „výplodom   prívržencov   bývalých totalitných štruktúr, ktorí sa snažia zbaviť sa pre nich tzv. nepohodlných pracovníkov, aby si mohli znovu upevniť svoje funkčné a finačné pozície. Nie je to nič iné ako maskovaná pomsta za viacero mojich sťažností proti nim v období totality, za porušovanie zákonnosti a diskrimináciu a šikanovanie mojej osoby, ktoré dodnes nie sú vybavené, čo je taktiež v rozpore s platnými predpismi. Odporca nikdy nesplnil ani podmienku platnosti právneho úkonu vyplývajúceho zo Zákonníka práce, t. j. písomnú výpoveď doručiť mojej osobe do vlastných   rúk.“. Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   opatruje   svoju   ťažko   chorú   matku,   čo vyžaduje, aby bol zamestnaný v jej blízkosti.

V priebehu konania pred okresným súdom po tom, čo bolo sťažovateľovi súdom doručené 13. januára 1992 podanie žalovaného z 10. septembra 1991 – odvolanie výpovede z   pracovného   pomeru,   sťažovateľ   vzal   svoju   žalobu   späť   a požiadal   okresný   súd o zastavenie   konania   (ako   to   vyplýva   z   úradného   záznamu   na   č.   l.   24).   Okresný   súd uznesením č. k. 7 C 28/91-43 z 11. januára 1993 konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal   nárok   na   náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ 1. apríla   1993   odvolanie.   V odvolaní   poukázal   na   to,   že   ho   podáva   v   zákonnej   lehote, pretože „uznesenie /7C28/91-43/“ bolo „doručené dňa 17.3.1993“. Ďalej uviedol, že podal proti   sudcovi,   ktorému   bola   vec   pridelená,   námietku   zaujatosti   (19.   septembra   1991), pričom vec mala byť predložená nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti a až potom   mal okresný   súd   vo veci   ďalej   konať.   Celý   postup   okresného   súdu   označil sťažovateľ za taký, ktorý je v rozpore s platnými predpismi a skutočnosťou, poukázal na to, že   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   nerešpektuje   dôvody   uvedené   sťažovateľom v jeho odvolaní proti skoršiemu rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konania, ktorému býv. Mestský súd v Bratislave (ďalej len „mestský súd“) uznesením sp. zn. 7 Co 104/92 vyhovel   (skoršie   rozhodnutie   okresného   súdu   o   zastavení   konania   zrušil   a   vec   vrátil okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie),   a   navyše   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia uvádza   lživé   tvrdenia,   napr.   že   žalovaný   vo svojom   písomnom   odvolaní   výpovede z 10. septembra   1991   vyzval   sťažovateľa   na   nástup   do   práce,   pretože „nič   takého   tam odporca   nenapísal,   predsa   vie,   že lekárov   suplovať   nemôže“. Mestský   súd   o   podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 7 Co 110/93 z 21. mája 1993 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 28/91-43 z 11. januára 1993 ako vecne správne potvrdil, čo odôvodnil takto:

„Odvolací súd v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, podľa § 214 ods. 2 písm. c/ O. s. p. prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia pojednávania a rozhodnutie ako vecne správné podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Predmetom   konania   je   návrh   na   určenie   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 28. 8. 1990 a náhradu mzdy. Odporca listom zo dňa 10. 9. 1991 č. 75/91/110.1 podľa § 44 ods. 3 Z.p. túto výpoveď odvolal a požiadal prvostupňový súd o doručenie listu o odvolaní výpovede navrhovateľovi. Podľa úradného záznamu zo dňa 13. 1.1992 (č. l. 24) bol navrhovateľovi doručený list odporcu o odvolaní výpovede, k čomu navrhovateľ uviedol, že s odvolaním výpovede z pracovného pomeru súhlasí, že návrh berie späť. Podmienka požadovaná ust. § 44 ods. 3 Z. p. bola týmto splnená a výpoveď odporcu daná navrhovateľovi platne odvolaná. Správne preto prvostupňový súd v súlade s ust. § 96 ods. 1 a 3 O. s. p. konanie zastavil. K odvolaniu navrhovateľa treba uviesť, že prvostupňový súd mal po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia odvolacím súdom povinnosť vo veci ďalej konať,   nakoľko rozhodnutím   odvolacieho   súdu   zo   dňa 30.   10.   1992   č.   k.   12   Nc   14/92 predseda   senátu   ObS   Bratislava   4   JUDr.   T.   M.   nebol   vylúčený   z   prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Ďalšie okolnosti uvádzané navrhovateľom v odvolaní na posúdenie veci nemajú právny význam, nie je preto možné na tieto prihliadať. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“Ako ďalej vyplýva z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 28/91, uznesenie mestského súdu sp. zn. 7 Co 110/93 z 21. mája 1993 bolo doručované žalovanému, ktorý ho prevzal 21. júna 1993 a doručované bolo aj sťažovateľovi na adresu „Ing. M. H., B.“. Z poštovej doručenky založenej v spise okresného súdu sp. zn. 7 C 28/91 vyplýva, že táto zásielka bola doručená 22. júna 1993, pričom k dátumu prevzatia písomnosti je pripojený nečitateľný podpis.

Sťažovateľ sa listami z 28. marca 2009 a 8. júna 2009 obrátil na predsedu okresného súdu a uviedol, že súdny spor vedený pod sp. zn. 7 C 28/91 považuje za „nedokončený“, žiada, aby sudca JUDr. M. bol disciplinárne stíhaný za jeho lajdácky postup vo veci, pretože do dnešného dňa nebolo sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu z 11. januára 1993.   Predseda   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   2041/09   z   3.   júla   2009   odpovedal sťažovateľovi   a   uviedol,   že   jeho   sťažnosť   prešetril   a   zistil,   že   mu   bolo   doručené   aj uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 28/91-43 z 11. januára 1993, ktorým bolo konanie zastavené, a aj uznesenie mestského súdu sp. zn. 7 Co 110/93 z 21. mája 1993, ktorým bolo toto uznesenie okresného súdu potvrdené, v dôsledku čoho bola vec právoplatne skončená ešte v roku 1993. Preto predseda okresného súdu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Na ďalší list sťažovateľa reagoval predseda súdu obdobne.

Sťažnosť   na   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   28/91   doručenú   ústavnému   súdu odôvodnil sťažovateľ tým, že konanie nepovažuje dosiaľ za skončené, pretože mu nebolo doručené rozhodnutie   o   jeho odvolaní,   ktoré   podľa   dostupných   vedomostí   bolo vydané odvolacím súdom 21. mája 1993, v dôsledku čoho toto rozhodnutie nenadobudlo dosiaľ právoplatnosť. Poukázal na to, že z doručeniek o doručovaní uznesenia mestského súdu sp. zn. 7 Co 110/93 z 21.   mája 1993   založených   v   spise   vyplýva,   že toto rozhodnutie prevzala   22.   júna   1993   sťažovateľova   manželka.   Rozhodnutie   malo   byť   sťažovateľovi doručené   do   vlastných   rúk.   Na   jeho   doručenie   nemožno   aplikovať   ani   §   47   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, pretože nebol dodržaný ani   postup   podľa   tohto   ustanovenia.   Skutočnosť,   že   rozhodnutie   prevzala   manželka sťažovateľa,   majú   potvrdzovať   aj   kópie   iných   doručeniek,   ktoré   sťažovateľ   predložil ústavnému súdu, na ktorých je podpis manželky sťažovateľa, kde pri podobnom podpise je uvedené,   že   zásielku   prevzala   manželka   sťažovateľa.   Navyše,   v rozhodnom   čase   sa sťažovateľ   v mieste   doručovania nezdržiaval, pretože sa   zdržiaval v obci   P.   a   staral   sa o svoju chorú matku. Do vlastných rúk mu nebolo doručené ani rozhodnutie okresného súdu z 11. januára 1992. Sťažovateľ pripojil k sťažnosti ústavnému súdu čestné vyhlásenie svojej manželky Ing. S. H. z 13. apríla 2011, v ktorom manželka sťažovateľa uviedla, že ona bola tou osobou, ktorá prevzala zásielky od okresného súdu 18. marca 1993 a 22. júna 1993, ktoré neboli adresované do vlastných rúk sťažovateľa. V čestnom vyhlásení uviedla i to, že sťažovateľ   sa   staral   (v   bližšie   neuvedenom   čase)   o svoju   chorú   matku   mimo   mesta   B. V závere   čestného   vyhlásenia   vysvetlila,   že   ho   podáva   z   dôvodu,   že   okresný   súd   pod vedením jeho predsedu a jeho sudca JUDr. M. „hrubým spôsobom porušovali a obchádzali zákony vč. zákona o doručovaní rozhodnutí súdu do vlastných rúk a podvádzali manžela počas celého súdneho sporu tým,   že zneužívali svoje nezákonné kroky na nezákonnosti takého rozsahu, ktorými poškodili nie len manžela ale aj celú rodinu a dokonca dodnes neukončený súdny spor si dovolili vedome nezákonne vyhlásiť za právoplatne ukončený“. Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   uviedol,   že   v   dôsledku   toho,   že   mu   nebolo   doručené   ani rozhodnutie o zastavení konania okresným súdom, dosiaľ mu neuplynula ani len lehota na podanie   odvolania   proti   nemu.   Keďže   konanie   pred   okresným   súdom   dosiaľ   nebolo právoplatne skončené, nejde o zložitý prípad skutkovo ani právne, okresný súd vo veci nekonal od 21. mája 1993 dosiaľ vôbec, jeho postup je zbytočným prieťahom vo veci, a preto dochádza k porušeniu jeho označených práv.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že okresný súd mu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 28/91 dosiaľ nedoručil do vlastných rúk uznesenie okresného   súdu   č.   k.   7   C   28/91-43   z   11.   januára   1993   o   zastavení   konania   a najmä uznesenie mestského súdu sp. zn. 7 Co 110/93 z 21. mája 1993, ktorým bolo rozhodnutie okresného súdu potvrdené, pretože obe tieto rozhodnutia doručil jeho manželke.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, je zrejmé, že sťažovateľ v priebehu konania   pred   okresným   súdom   po   doručení   odvolania   výpovede   z   pracovného   pomeru žalovaným prostredníctvom súdu vzal 13. januára 1992 svoju žalobu späť a požiadal súd o zastavenie   konania   (č.   l.   24).   Je   teda   zrejmé,   že   v   čase   od   13.   januára   1992   nebolo predmetom konania meritórne rozhodovanie o sťažovateľom uplatnenom práve na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej mu žalovaným. Rovnako zrejmé je i to, že od   tohto   času   bola   právna   neistota   sťažovateľa   o   otázke   platnosti   alebo   neplatnosti výpovede z pracovného pomeru sťažovateľa odstránená, a od tohto času nemožno hovoriť ani o tom, že by právne postavenie sťažovateľa v otázke, s ktorou sa obrátil na súd, bolo naďalej neisté.

S   ohľadom   na   uvedené   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   vo   vzťahu   k   tvrdenému porušeniu sťažovateľom označených práv je bez významu a najmä bez potrebnej príčinnej súvislosti   ďalšie   sťažovateľom   opísané   konanie   všeobecných   súdov   po   tom,   čo   dôvod sporu, ktorý mal okresný súd prerokovať, odpadol a sťažovateľ svoju žalobu vzal späť.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011