znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 435/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. K., B., Mgr. M. M., B., O. L., B., a J. P., B., ako zástupcov   Obecného   zastupiteľstva   obce   B.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   D.   S.,   K., podanú podľa čl. 127a Ústavy Slovenskej republiky vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 67 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 4 ods. 5 Európskej charty miestnej samosprávy v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Sžo 303/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mgr.   A.   K.,   Mgr.   M.   M.,   O.   L.   a J.   P.,   ako   zástupcov   Obecného zastupiteľstva obce B., o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2010 doručená sťažnosť Mgr. A. K., B., Mgr. M. M., B., O. L., B., a J. P., B., ako zástupcov Obecného zastupiteľstva obce B. (ďalej len „sťažovatelia“), podaná podľa čl. 127a Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietajú porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 67 ods. 1 až 3 ústavy, ako aj čl. 4 ods. 5 Európskej charty miestnej samosprávy (ďalej len „charta“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Sžo 303/2009.

Podaním doručeným ústavnému súdu 17. marca 2010 sťažovatelia svoju sťažnosť doplnili.

2.   Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   Obecné   zastupiteľstvo   obce   B.   (ďalej   aj   „obecné zastupiteľstvo“)   na   svojom   zasadnutí   19.   januára   2007   schválilo   uznesenie   č.   2/2007, ktorým podľa § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 a 4 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových   pomeroch   starostov   obcí   a primátorov   miest   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon č. 253/1994 Z. z.“) a § 11 ods. 4 písm. i) zákona Slovenskej národnej rady č.   369/1990   Zb.   o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o obecnom   zriadení“)   znížilo   pracovný   úväzok   a plat   starostky   obce   B.   na   polovičný (úväzkový starosta). Starostka obce využila svoje oprávnenie podľa § 13 ods. 6 zákona o obecnom   zriadení   a uvedené   uznesenie   nepodpísala.   Následne   uznesením   č.   3/2007 z 30. januára   2007   obecné   zastupiteľstvo   v súlade   s ustanovením   §   13   ods.   8   zákona o obecnom zriadení potvrdilo uznesenie č. 2/2007 z 19. januára 2007, ktorého výkon bol starostkou pozastavený. Proti uzneseniu obecného zastupiteľstva č. 3/2007 z 30. januára 2007   podal   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v K.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) 4. decembra 2008 protest podľa § 22 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov pod sp. zn. Kd 271/08. Obecné zastupiteľstvo prerokovalo protest prokurátora   na   svojom   zasadnutí   13.   januára   2009   a uznesením   č.   1/2009   protestu prokurátora zo 4. decembra 2008 nevyhovelo a nezákonné uznesenie č. 3/2007 z 30. januára 2007 nezrušilo. Krajský prokurátor sa návrhom podaným 17. marca 2009 Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) proti Obci B. domáhal zrušenia uznesenia obecného zastupiteľstva č. 3/2007 z 30. januára 2007 v konaní o preskúmanie zákonnosti uznesenia obecného zastupiteľstva podľa § 250 zf Občianskeho súdneho poriadku. Návrh odôvodnil tým, že postupom obecného zastupiteľstva bolo porušené ustanovenie § 11 ods. 4 písm. i) zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach   života   obce,   najmä   je   mu   vyhradené   určovať   organizáciu   obecného   úradu a určovať   plat   starostu   a hlavného   kontrolóra.   Podľa   §   13   ods.   11   zákona   o obecnom zriadení platové pomery starostu upravuje osobitný zákon, a to zákon č. 253/1994 Z. z., podľa ktorého starostovi patrí plat podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1. Obecné zastupiteľstvo teda starostovi plat v žiadnom prípade neurčuje, pretože tento mu priamo vyplýva zo zákona, obecné zastupiteľstvo môže rozhodnúť len o jeho zvýšení. Inštitút tzv. úväzkového starostu nemožno viazať na oprávnenie obecného zastupiteľstva podľa § 11 ods. 4 písm. i) zákona o obecnom zriadení, pretože takúto právomoc zastupiteľstva vylučuje osobitný zákon, a to zákon č. 253/1994 Z. z. Pokiaľ takáto právomoc zastupiteľstva nebude upravená priamo v zákone o obecnom zriadení, bude určenie rozsahu úväzku starostu závisieť iba od jeho vôle. Poukázal tiež na to, že pri plate starostu obecné zastupiteľstvo rozhoduje o spôsobe a rozsahu nakladania s obecným majetkom, ktorý má jednoznačne verejnoprávny charakter. Starostka obce sa uchádzala o post starostu obce na plný úväzok a po zložení sľubu starostu obce obecné zastupiteľstvo nemá oprávnenie meniť jej plat.

Krajský súd rozsudkom č. k. 7 S 27/2009-16 z 13. mája 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodol o návrhu krajského prokurátora tak, že návrh zamietol. Krajský súd s odvolaním sa na kompetencie obecného zastupiteľstva vymedzené ustanovením § 11 ods. 4 zákona o obecnom zriadení v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Z   vyššie   uvedených   zákonných   kompetencií,   v   ktorých   absentuje   taxatívne vymedzená kompetencia - určovanie rozsahu úväzku starostu, pri použití právnej analógie vyplýva, že orgánom obce, v ktorého kompetencii je široko vymedzená kompetencia pri určovaní   dôležitých   úloh   obce,   najmä   v otázkach   finančných,   je   možné   vyvodiť   právny záver, že v kompetencii obecného zastupiteľstva je aj možnosť určiť úväzok starostu, keďže v opačnom   prípade   by   neexistoval   žiadny   orgán,   ktorý   by   mohol   určiť   rozsah   výkonu funkcie starostu /úväzkového starostu/, na platové pomery ktorého sa odvoláva aj zákon o obecnom zriadení, ide o ust. § 4 ods. 4 zák.č. 253/1994 Z.z..

Kompetencie obecného zastupiteľstva sú len demonštratívne uvedené, pričom aj z ust. § 13 ods. 4 písm. d/ zákona o obecnom zriadení vyplýva, že obecné zastupiteľstvo si môže vyhradiť na rozhodnutie aj iné veci správy obce.

... zákonodarca pripúšťa aj funkcie úväzkových starostov, o rozsahu ktorých potom môže rozhodnúť obecné zastupiteľstvo, ktoré ako jediný orgán obce rozhoduje aj o týchto závažných otázkach obce vymenovaných v ust. § 11 ods. 4 zákona o obecnom zriadení /per analógiám/.

Je vylúčené, aby sám starosta rozhodoval o vlastnom úväzku, ktorý je predstaviteľom obce a súčasne aj výkonným orgánom obce / § 13 a nasl. zákona o obecnom zriadení/.“

S právnym názorom krajského súdu sa krajský prokurátor nestotožnil a 16. júna 2009 podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie. O odvolaní krajského prokurátora rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 303/2009 zo 16. decembra 2009 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“),   ktorým   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zmenil   tak,   že   uznesenie sťažovateľa č. 3/2007 z 30. januára 2007 zrušil. Najvyšší súd v rozsudku dospel k právnemu záveru, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že obecné zastupiteľstvo starostke v žiadnom prípade plat neurčuje, pretože tento jej priamo vyplýva zo zákona. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«... odvolací súd na rozdiel od názoru prvostupňového súdu sa stotožnil s právnym názorom krajského prokurátora, že inštitút tzv. úväzkového starostu nemožno viazať na oprávnenie zastupiteľstva podľa § 11 ods. 4 písm. i/ zákona č. 369/1990 Zb., nakoľko takúto právomoc zastupiteľstva vylučuje osobitný zákon, a to zákon č. 253/1994 Z. z..

Napriek tomu, že kompetencie obecného zastupiteľstva sú v ustanovení § 11 ods. 4 zákona o obecnom zriadení vymenované demonštratívne, kompetencie stanovené v písm. i/ nemožno rozširovať a to ani „per analógiám“, ako to v odôvodnení svojho rozsudku uvádza prvostupňový súd, pričom bližšie nekonkretizuje, akú analógiu treba použiť.

Analógia sa používa tam, kde je tzv. medzera v zákone alebo kde súd má za to, že použitie všeobecnejšieho ustanovenia, ktorá na vec dopadá, by nebolo spravodlivé. Použitie analógie zákona prichádza do úvahy, ak určitý vzťah nie je konkrétne upravený právnou normou. Použitie analógie zákona však predpokladá, že existuje norma, ktorá sa na daný skutkový stav aspoň sčasti vzťahuje alebo ktorá upravuje podobné vzťahy.

Použitie analógie rozšírením právomocí obecného zastupiteľstva v tomto smere však z ustanovenia § 13 ods. 4 písm. d/ zákona o obecnom zriadení, na ktoré prvostupňový súd tiež poukazuje, vyvodiť nemožno a inú analógiu prvostupňový súd neuvádza.

Treba sa stotožniť aj s názorom vysloveným v odvolaní, že jasné pravidlá pre výkon funkcie starostu musia byť určené na začiatku každého volebného obdobia. Ak by takéto pravidlá určené neboli, mohlo by dôjsť v dôsledku rôznych záujmov (osobných, rodinných, skupinových či politických) k situácii, že by v priebehu volebného obdobia mohlo dôjsť k znefunkčneniu   funkcie   starostu   tým,   že   by   rozhodnutím   obecného   zastupiteľstva   bol schválený skrátený pracovný úväzok starostu a s tým súvisiaci aj skrátený plat.   Zákon o obecnom zriadení s takýmito možnosťami nepočítal, a preto ani do kompetencie obecného zastupiteľstva výslovne nezaradil možnosť skrátenia pracovného úväzku starostu. Starostu obce podľa článku 69 ods. 3 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky volia obyvatelia obce, ktorí   majú   na   jej   území   trvalý   pobyt,   na   základe   všeobecného,   rovného   a   priameho volebného práva tajným hlasovaním na štvorročné obdobie.   Voľba starostu na základe priameho volebného práva s tajným hlasovaním je prejavom najvyššej formy demokracie obce a ak nedôjde k zníženiu rozsahu pracovného úväzku starostu a s tým súvisiacej úpravy platu   starostu   na   základe   dohody   medzi   starostom   a   občanmi   obce,   nemôže   obecné zastupiteľstvo svojvoľne v priebehu volebného obdobia tento pracovný úväzok skracovať.»

Proti namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovatelia okrem iného uviedli:„... Sťažovatelia zastávajú právny názor, že Krajský súd v Košiciach sa v rozsudku 7S/27/2009 13. 05.2009 právne správne podľa ust. § 4 ods. 4 zákona č. 253/1994 Z.z. vysporiadal   s   tým,   že   starostovi,   ktorý   nevykonáva   funkciu   v   celom   rozsahu   /úväzkový starosta/ patrí plat v pomernej časti zodpovedajúcej rozsahu vykonávanej funkcie. Mal za osvedčené, že zákonodarca pripúšťa aj funkcie úväzkových starostov, o rozsahu ktorých potom môže rozhodnúť obecné zastupiteľstvo, ktoré ako jediný orgán obce rozhoduje aj o týchto závažných otázkach obce vymenovaných v ust. § 11 ods. 4 zákona o obecnom zriadení.

V   právnom   štáte   nie   je   mysliteľné,   aby   zástupcovia   občanov   zvolení   na   základe demokraticky   prijatých   zákonov,   ktorí   sú   podľa   ústavy   a   zákonov   určení   na   to,   aby rozhodovali o najdôležitejších otázkach obce, nemohli rozhodnúť o tom, že funkcia starostu sa   v   ich   obci   s   počtom   220   obyvateľov   bude   vykonávať   v   skrátenom   úväzku   a   tomu zodpovedajúcou odmenou. Naviac ak na výkon podstatnej časti týchto činností už obec platí pracovnú silu. Sťažovatelia ako členovia obecného zastupiteľstva sú presvedčení o tom, že ich zákonom stanovené kompetencie a ako voleného orgánu určeného na rozhodovanie o najdôležitejších otázkach obce im nemôže uprieť žiadny štátny orgán.

Ak   by   si   každý   zo   starostov   všetkých   obcí   a   miest   Slovenskej   republiky   mohol v skutočnosti sám určiť svoj úväzok a tomu zodpovedajúcu výšku svojej odmeny, došlo by tým k zrejmej anarchii a deštrukcii samosprávnych orgánov.

Sťažovateľov ako legálne zvolených zástupcov orgánu obce nikto neoboznámil s tým, že na návrh žalobcu Krajskej prokuratúry v K. prebieha na Najvyššom súde Slovenskej republiky súdne konanie a nedostali možnosť vyjadriť sa k nemu. O rozsudku sa dozvedeli len náhodou od administratívnej pracovníčky obce.“

Podľa   názoru   sťažovateľov „...   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   bolo   neprimerane zasiahnuté   do   ich   práv,   ktoré   im   ako   členom   orgánu   obce   –   obecnému   zastupiteľstvu garantuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 2... čl. 67 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky... A čl. 5 Európskej charty miestnej samosprávy...“.

3. Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo / 303 /2009 porušil základné práva   sťažovateľov,   Mgr.   A.   K.,   Mgr.   M.   M.,   O.   L.   a J.   P.   ako   členov   obecného zastupiteľstva, orgánu územnej samosprávy obce, zaručené v čl. 2 ods. 2 a v čl. 67 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 5 Európskej charty miestnej samosprávy.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.zn. 6 Sžo/303/209 zo 16. 12.2009.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľom trovy právnych služieb 260,70 €, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr.D. S., K.“

4. Sťažovatelia v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný, nesprávne uvádzajú porušenie čl. 5 charty,   ktorého   predmetom   je   ochrana   územných   hraníc   miestnych   orgánov.   Z obsahu sťažnosti, v ktorej je výslovne citované znenie čl. 4 ods. 5 charty, je zrejmé, že sťažovatelia namietajú porušenie čl. 4 ods. 5 charty, a nie porušenie čl. 5 charty. Ústavný súd považoval túto nezrovnalosť za zrejmú chybu v písaní.

II.

Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   127a   ods.   2   ústavy   ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti   orgánu   územnej samosprávy,   vysloví,   v čom   spočíva   neústavné   alebo   nezákonné   rozhodnutie   alebo neústavný alebo nezákonný zásah do veci územnej samosprávy, aký ústavný zákon alebo zákon bol porušený a akým rozhodnutím alebo zásahom toto porušenie nastalo. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie zruší, alebo ak porušenie práva spočívalo v inom zásahu, než je rozhodnutie,   zakáže   pokračovať   v porušovaní   práva   a prikáže,   ak   je   to   možné,   aby   sa obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov.   V   danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť   iba   v   rozsahu   korešpondujúcom   s   návrhom   na   rozhodnutie   vo   veci   samej (petitom).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že najvyšší súd zrušením uznesenia obecného zastupiteľstva č. 3/2007 z 30. januára 2007, ktorým obecné zastupiteľstvo znížilo pracovný úväzok a plat starostky obce B. na polovičný (úväzkový starosta), neprimerane zasiahol   do   výkonu   územnej   samosprávy   sťažovateľov   ako   členov   orgánu   územnej samosprávy   obce   (obecného   zastupiteľstva),   čím   došlo   k porušeniu   označených   práv sťažovateľov garantovaných ústavou a chartou. Sťažovatelia tiež namietali procesné vady v konaní pred najvyšším súdom, keď ich nikto neoboznámil s tým, že na základe odvolania krajskej   prokuratúry   prebieha   na   najvyššom   súde   konanie,   pričom nemali   ani   možnosť vyjadriť   sa   k nemu.   O rozsudku   najvyššieho   súdu   sa   dozvedeli   len   náhodou   od administratívnej pracovníčky obce.

Ústavný súd sa najprv zaoberal otázkou posúdenia aktívnej procesnej legitimácie sťažovateľov,   ktorí   sú   členmi   obecného   zastupiteľstva,   na   podanie   tzv.   „komunálnej sťažnosti“ podľa čl. 127a ústavy v mene obce.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   považovať   za   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy..., čiže aktívnu procesnú legitimáciu pre tento typ konania má orgán územnej samosprávy,   v tomto   prípade   starosta   alebo   obecné   zastupiteľstvo.   Ako   vyplýva zo sťažnosti,   sťažnosť   podali   sťažovatelia   ako   členovia   obecného   zastupiteľstva,   teda členovia orgánu územnej samosprávy, v ktorej namietajú porušenie svojich práv ako členov obecného zastupiteľstva. Vyplýva to z celého textu sťažnosti, najmä z jej záhlavia, kde sú ako „navrhovatelia“ uvedení sťažovatelia „ako zástupcovia obecného zastupiteľstva obce B.... t. j. orgánu územnej samosprávy“, ako aj z petitu, kde sa uvádza: „1. Najvyšší súd SR... porušil základné práva sťažovateľov, Mgr. A. K., Mgr. M. M., O. L. a J. P. ako členov obecného zastupiteľstva, orgánu územnej samosprávy obce... 2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľom trovy právnych služieb...“

Ústavný súd konštatuje, že obecné zastupiteľstvo má priamo na základe čl. 127a ústavy zvláštnu aktívnu procesnú legitimáciu výlučne na účely podania tzv. „komunálnej sťažnosti“   ústavnému   súdu   v mene   obce.   Vzhľadom   na   uvedené   obecné   zastupiteľstvo v prípade, že bolo toho názoru, že boli porušené jeho práva rozhodnutím všeobecného súdu, mohlo podať len „komunálnu sťažnosť“ na ústavnom súde a nemohlo sa domáhať práv obce pred inými štátnymi orgánmi.

Sťažnosť však podali sťažovatelia ako členovia orgánu územnej samosprávy, t. j. ako členovia (poslanci) obecného zastupiteľstva vo vlastnom mene, v ktorej namietajú porušenie svojich „individuálnych“ práv ako členov orgánu obce, čo ústava ani zákon o ústavnom súde neumožňujú.

Účelom   konania   o komunálnej   sťažnosti   je   chrániť   postavenie   orgánov   územnej samosprávy vo veciach, kde orgány územnej samosprávy pôsobia ako orgány verejnej moci. Základy územnej samosprávy sú upravené v čl. 64 a nasl. štvrtej hlavy ústavy, ktorá za jej základ ustanovuje obec ako samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obce sú spravované prostredníctvom   svojich   orgánov, t. j. starostu   a obecného zastupiteľstva   (čl. 69 ods.   1 ústavy).

Ústavný súd už vyslovil, že aktívnu procesnú legitimáciu na podanie sťažnosti podľa čl. 127a ústavy nemá obec, ale jej orgán (III. ÚS 84/02). Obec navonok zastupuje starosta ako   predstaviteľ obce a jej   najvyšší   výkonný orgán. Starosta   zastupuje obec vo   vzťahu k štátnym   orgánom,   k právnickým   a fyzickým   osobám   (§   13   ods.   4   zákona   o obecnom zriadení).

V okolnostiach   danej   veci   však   podanie   komunálnej   sťažnosti   sťažovateľmi   je v rozpore   so   záujmami   starostky,   keďže   sťažovatelia   v sťažnosti   namietajú   porušenie svojich práv namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie obecného   zastupiteľstva,   ktoré   sa   priamo   dotýka   oprávnených   záujmov   starostky   obce (rozsah   pracovného   úväzku   a tomu   zodpovedajúca   výška   platu).   V tomto   prípade   teda nemožno rozumne očakávať, že obecné zastupiteľstvo bude v konaní podľa čl. 127a ústavy zastupovať starosta. Podľa názoru ústavného súdu je prípustné, aby v takýchto prípadoch (ak   podanie   „komunálnej   sťažnosti“   je   v rozpore   so   záujmami   starostu)   mohli   obecné zastupiteľstvo   zastupovať   jeho   členovia   (poslanci   obecného   zastupiteľstva),   ale   len v prípade,   ak by   vôľu   na   podanie   takejto   sťažnosti   „proti   starostovi“   navonok   prejavili právne relevantným spôsobom, teda spôsobom, ktorý predvída zákon o obecnom zriadení. Obecné   zastupiteľstvo   je   zastupiteľský   zbor   obce   zložený   z poslancov   zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce (§ 11 ods. 1 zákona o obecnom zriadení). Podľa § 12 ods. 2 zákona o obecnom zriadení obecné zastupiteľstvo rokuje vždy v zbore. Spôsobilé rokovať a uznášať sa je vtedy, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov. Na prijatie   uznesenia   obecného   zastupiteľstva   je   potrebný   súhlas   nadpolovičnej   väčšiny prítomných poslancov.

V okolnostiach danej veci sťažovatelia nepreukázali, že vôľu podať sťažnosť podľa čl.   127a   ústavy   v mene   Obecného   zastupiteľstva   obce   B.   prejavili   právne   relevantným spôsobom,   teda   prijatím   uznesenia,   v ktorom   by   vyslovili   súhlas   s podaním   takejto sťažnosti,   príp.   aj   súhlas s osobou   právneho   zástupcu   splnomocneného na zastupovanie obecného zastupiteľstva v konaní pred ústavným súdom.

V   súvislosti   s formálnymi   nedostatkami   sťažnosti   spočívajúcimi   v   nesprávnom označení sťažovateľa a nesprávne formulovaným petitom sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovatelia   sú   zastúpení   advokátom.   Podľa   §   18   ods.   2   zákona   č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené náležitosti   úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom   (obdobne II. ÚS 117/05).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010