znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 434/2015-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdupovedomením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. VII/2   Gn   149/15/1000zo 6. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)upovedomením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálnaprokuratúra“)   č. VII/2 Gn 149/15/1000 zo   6.   mája   2015   (ďalej   aj   „napadnutéupovedomenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol oznamovateľom vo vecipodozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa v zmyslepríslušných ustanovení Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť sudca Okresného súduPrešov (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s jeho postupom v konaní vo veci obnovykonania.

3. Napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi oznámené,že   jeho   podanie   označené   ako „trestné   oznámenie“ bolo   odstúpené   na   organizačno-kontrolné   oddelenie   generálnej   prokuratúry,   a následne   upovedomením   generálnejprokuratúry č. XV Gn 97/15/1000-3 zo 14. mája 2015 podanie sťažovateľa označené ako„trestné oznámenie“ z dôvodu vecnej príslušnosti generálna prokuratúra odstúpila na ďalšiekonanie na Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“).

4. Podľa sťažovateľa generálna prokuratúra nepostupovala vo veci jeho oznámeniapodľa Trestného poriadku.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právogarantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutýmupovedomením generálnej prokuratúry porušené. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdprikázal generálnej prokuratúre začať trestné stíhanie a aby priznal sťažovateľovi finančnézadosťučinenie v sume 1 000 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

7. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. medzimnohými napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 60/08, II. ÚS 165/2011, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 92/04).

8. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým upovedomením generálnejprokuratúry,   ktorým   mu bolo   oznámené,   že   jeho   podanie   označené   ako „trestné oznámenie“ bolo odstúpené na organizačno-kontrolné oddelenie generálnej prokuratúry.

9. Ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo fyzickejosoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestnéhooznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani honemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   (porov.   II. ÚS 42/00,II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09). Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťoupráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani právo jednotlivca, aby nazáklade   jeho   trestného   oznámenia   bol   orgán   prokuratúry   povinný   podať   obžalobu   vočioznačeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnomporiadku   (porov.   I.   ÚS   126/06,   II.   ÚS   526/2013,   III.   ÚS   16/06,   IV. ÚS 17/09).   Inakpovedané, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné vykladať tak,že by garantovalo úspech v konaní, či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedápredstavám sťažovateľa.

10.   Ani   z čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   trestnomoznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania protitretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko,č. 50428/99,   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers v. Švédsko, č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991,bod 29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].

11. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanieobžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani za súčasť práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,preto k porušeniu týchto práv postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúrynemohlo dôjsť.

12. Navyše, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že generálnaprokuratúra vyhodnotila obsah podania označeného ako „trestné oznámenie“ a následnepodanie   postúpila   vecne   príslušnému   orgánu   verejnej   moci.   Tento   postup   a záverygenerálnej   prokuratúry   možno   vyhodnotiť   ako   ústavne   konformný,   a preto   záverygenerálnou prokuratúrou vyslovené v sťažovateľovi doručených dvoch upovedomeniach jenutné považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavnýsúd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

13. Z už uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v zmysle § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015