SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 434/2015-6
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdupovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/2 Gn 149/15/1000zo 6. mája 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálnaprokuratúra“) č. VII/2 Gn 149/15/1000 zo 6. mája 2015 (ďalej aj „napadnutéupovedomenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol oznamovateľom vo vecipodozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa v zmyslepríslušných ustanovení Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť sudca Okresného súduPrešov (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s jeho postupom v konaní vo veci obnovykonania.
3. Napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi oznámené,že jeho podanie označené ako „trestné oznámenie“ bolo odstúpené na organizačno-kontrolné oddelenie generálnej prokuratúry, a následne upovedomením generálnejprokuratúry č. XV Gn 97/15/1000-3 zo 14. mája 2015 podanie sťažovateľa označené ako„trestné oznámenie“ z dôvodu vecnej príslušnosti generálna prokuratúra odstúpila na ďalšiekonanie na Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“).
4. Podľa sťažovateľa generálna prokuratúra nepostupovala vo veci jeho oznámeniapodľa Trestného poriadku.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právogarantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutýmupovedomením generálnej prokuratúry porušené. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdprikázal generálnej prokuratúre začať trestné stíhanie a aby priznal sťažovateľovi finančnézadosťučinenie v sume 1 000 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
7. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. medzimnohými napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 60/08, II. ÚS 165/2011, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 92/04).
8. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým upovedomením generálnejprokuratúry, ktorým mu bolo oznámené, že jeho podanie označené ako „trestné oznámenie“ bolo odstúpené na organizačno-kontrolné oddelenie generálnej prokuratúry.
9. Ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo fyzickejosoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestnéhooznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani honemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov. II. ÚS 42/00,II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09). Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťoupráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani právo jednotlivca, aby nazáklade jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu vočioznačeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnomporiadku (porov. I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09). Inakpovedané, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné vykladať tak,že by garantovalo úspech v konaní, či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedápredstavám sťažovateľa.
10. Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na trestnomoznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania protitretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko,č. 50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers v. Švédsko, č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991,bod 29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].
11. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanieobžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani za súčasť práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,preto k porušeniu týchto práv postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúrynemohlo dôjsť.
12. Navyše, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že generálnaprokuratúra vyhodnotila obsah podania označeného ako „trestné oznámenie“ a následnepodanie postúpila vecne príslušnému orgánu verejnej moci. Tento postup a záverygenerálnej prokuratúry možno vyhodnotiť ako ústavne konformný, a preto záverygenerálnou prokuratúrou vyslovené v sťažovateľovi doručených dvoch upovedomeniach jenutné považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavnýsúd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.
13. Z už uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v zmysle § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2015