znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 434/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Antóniou   Kauzalovou,   Advokátska   kancelária,   Májová   1115,   Čadca,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 1/2014-226 z 29. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014 doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 1/2014-226 z 29. januára 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa J. K., občan SR na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a to Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 01. 2014 pod sp. zn. 5Co/1/2014 porušené bolo.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   5   Co/1/2014   zo   dňa   29.   01.   2014   zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   J.   K.   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 402,64   €,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   sťažovateľovi   vyplatiť   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi J. K. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške   284,08   €,   ktorú   sumu   je   Krajský   súd   Žilina   povinný   vyplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa JUDr. Antónie Kauzalovej, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh, pred Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) bolo na jeho návrh začaté 1. júna 2012 konanie vedené pod sp. zn. 5 C 79/2012, v ktorom sa sťažovateľ domáhal proti O. H., J. K., E. J., V. Č., E. K., O. K., M.   K.   a P.   K.   povolenia   obnovy   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 5 C 271/2002 (ďalej aj „pôvodné konanie“). V pôvodnom konaní okresný súd rozsudkom sp.   zn.   5 C 271/2002 zo 7. júna 2005 v spojení s rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn. 8 Co 142/08 právoplatne určil, že O. H. je spoluvlastníkom nehnuteľností v k. ú..., a to v podiele 1/6 k parcele... a v podiele 1/5 k parcelám... zapísaných na LV č... Sťažovateľ v návrhu na povolenie obnovy konania doručenom okresnému súdu 1. júna 2012 označil za nové dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci [§ 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], resp. za dôkazy, ktoré možno vykonať a nemohli sa vykonať v pôvodnom konaní a môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci [§ 228 ods. 1 písm. b) OSP], čestné vyhlásenia M. K. z 25. marca 2008, E. H. z 19. marca 2008 a J. H. z 27. marca 2008 (ďalej len „čestné vyhlásenia“). Z týchto čestných vyhlásení vyplývalo, že   v   roku   1924   J.   K.   ako   syn   zapísaného   pôvodného   vlastníka   nehnuteľnosti   ústnou zmluvou   získal   sporné   nehnuteľnosti,   ktoré   výlučne   sám   užíval   a   v   roku   1959   preto vlastnícke   právo   k   nim   vydržal.   Ďalej   z   čestných   vyhlásení   vyplývalo,   že   A.   H.   a   jej súrodenci tieto nehnuteľnosti neužívali. Sťažovateľ tvrdil, že tieto dôkazy nemohol bez svojej viny uplatniť v pôvodnom konaní, keďže rozsudok vo veci sp. zn. 5 C 271/08 bol vyhlásený 5. februára 2008, čestné vyhlásenia boli získané až následne v marci toho istého roku, a to, že by mohli byť dôvodom na obnovu konania, zistil až v máji 2012.

Okresný súd uznesením č. k. 5 C 79/2012-212 z 21. marca 2013 návrh sťažovateľa na   povolenie   obnovy   konania   zamietol   a   odporcom   nárok   na   náhradu   trov   konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že návrh na povolenie obnovy konania doručil sťažovateľ   okresnému   súdu   po   tom,   čo   mu   uplynula   trojmesačná   subjektívna   lehota ustanovená v § 230 ods. 1 OSP, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy konania, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Za účelové považoval okresný súd tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého sa dozvedel o tom, že čestné vyhlásenia môžu byť dôvodom obnovy konania, v máji 2012 od právničky J. M., pretože toto nijako nepreukázal, a navyše, navrhovateľ mal tieto čestné vyhlásenia spísané už v marci 2008. Pokiaľ účastník bez svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať.

O odvolaní sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Co 1/2014-226 z 29. januára 2014 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   na   porušenie   svojho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 1/2014-226 z 29. januára 2014 odôvodnil tým, že síce čestné vyhlásenia skutočne získal už v marci 2008, avšak nemohol ich predložiť okresnému súdu, ktorý v pôvodnom konaní vyhlásil rozsudok už prv (5. februára 2008), a hoci ich doručil krajskému súdu v odvolacom konaní, odvolací súd na ne neprihliadol s poukazom na § 120 ods. 4 OSP, pretože mali byť predložené skôr, ako bol vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa. Ak by teda mal sťažovateľ predložiť vyhlásenia v lehote určenej v § 230 ods. 1 OSP, tak ako to uviedol krajský súd, musel by ich predložiť s návrhom na obnovu konania ešte počas odvolacieho konania v pôvodnej veci (v ktorej krajský súd vyhlásil rozhodnutie 16. septembra 2008). Preto právny názor, na ktorom sú založené rozhodnutia v konaní o povolenie obnovy konania, nemôže podľa sťažovateľa obstáť, t. j. nemôže obstáť názor, podľa ktorého sa trojmesačná lehota počíta od získania čestných vyhlásení sťažovateľom. V pôvodnom konaní súdy vychádzali len z dedičského rozhodnutia sp. zn. D 247/1976 v dedičskom konaní po A. H., ktorá však bola iba formálne zapísaná ako podielová spoluvlastníčka sporných nehnuteľností titulom dedenia po otcovi J. K. a sama mala vedomosť o tom, že tieto nehnuteľnosti boli už prv darované jej bratovi J. K., otcovi sťažovateľa. Preto rozhodnutia vydané v pôvodnom konaní sú podľa sťažovateľa v   rozpore   so   skutočným   stavom,   čím   fakticky   došlo   k   odňatiu   jeho   vlastníctva.   Pre zosúladenie   skutočného   stavu   so   stavom   právnym   podal   sťažovateľ   návrh   na   obnovu pôvodného konania, avšak súdy   mu ochranu neposkytli ani v tomto konaní. Uznesenie krajského   súdu   č.   k.   5 Co   1/2014-226   z 29. januára   2014   je   preto   založené   na   ústavne nekonformnej   aplikácii   § 230   ods.   1   OSP a záver   o   nedodržaní   lehoty   v ňom   uvedenej neobstojí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí   uvedených   v   §   20   musí   obsahovať   označenie...   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody...

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Podľa   §   56   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti v tejto veci, sťažovateľ napáda uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 1/2014-226 z 29. januára 2014, teda rozhodnutie všeobecného súdu.

Ústavný súd sa v súvislosti s ustálením začiatku lehoty na podanie ústavnej sťažnosti obrátil na okresný súd so žiadosťou o oznámenie, kedy nadobudlo uznesenie krajského súdu č.   k.   5   Co   1/2014-226   z   29.   januára   2014   právoplatnosť,   a   z   informácií   poskytnutých okresným súdom 29. mája 2014 zistil, že uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 1/2014-226 z 29. januára 2014 dosiaľ právoplatnosť nenadobudlo z dôvodu, že odporca v 2. rade J. K. medzičasom zomrel.

Ako vyplýva z čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy a ustanovení § 49, § 50 ods. 1 písm. b),   §   50   ods.   2,   §   53   ods.   3   a   §   56   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je to, že musí smerovať proti takému rozhodnutiu súdu, ktoré je právoplatné.

Ústavný   súd už prv   vyslovil,   že v prípade,   ak konanie nebolo v čase   doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   táto   okolnosť   v   zásade   zakladá v súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti ako predčasne podanej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. II. ÚS 461/2011).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené považuje sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti neprávoplatnému   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   1/2014-226   z   29.   januára   2014 za predčasne   podanú,   o   ktorej   nie   je   príslušný   konať   v   zmysle   zásad   vyjadrených v citovaných ustanoveniach ústavy   a zákona o ústavnom   súde,   preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014