znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 434/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 To 10/2012 z 24. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2013 doručená sťažnosť P. K., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 10/2012 z 24. januára 2013.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že „Rozsudok   Špecializovaného   trestného   súdu, pracovisko Banská Bystrica, č. k. BB-3T/17/2012, zo dňa 26. 6. 2012, ktorým som bol uznaný   za   vinného   z   obzvlášť   závažného   zločinu   podvodu   podľa   §   221   ods.   1,   ods.   4 písm. a Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a potrestaný k trestu odňatia slobody vo výmere 12 rokov, so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, bol mi uložený ochranný dohľad   v trvaní   dva   roky   a   povinnosť   hlásiť   sa   týždenne   probačnému   a   mediačnému úradníkovi, v mieste svojho pobytu.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 To 10/2012, zo dňa 24. 1. 2013, ktorým bol zrušený mojim odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu a uloženom ochrannom opatrení a ktorým som bol odsúdený k trestu odňatia slobody   vo   výmere   8   rokov,   so   zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody s minimálnym stupňom stráženia, bol mi uložený ochranný dohľad v trvaní dva roky a bola mi uložená povinnosť hlásiť sa týždenne u probačného a mediačného úradníka, v mieste svojho pobytu....

V prípravnom konaní som uviedol, že žiadneho obzvlášť závažného zločinu som sa nedopustil, vôbec som netušil, že by sa malo jednať o podvodné, resp. protiprávne konanie. Vysvetlil   som,   že   som   bol   účastný   v   obžalobe   spomenutých   právnych   úkonov,   ale   len z dôvodu, že som bol o ne požiadaný osobami J. a P., českej národnosti, za odplatu. Nik mi nevysvetlil o čo ide, konal som len podľa ich inštrukcii. Všetky úkony boli vopred nimi pripravené, všetky som popísal vo svojej výpovedi. Protiprávnosť konania som ani nemal z čoho dedukovať.

Prokurátor úradu Špeciálnej prokuratúry GP SR podal dňa 21. 5. 2012 obžalobu č. VII/1 Gv 53/10, na moju osobu, za uvedený skutok, čo ma veľmi prekvapilo. Nikdy som nepredpokladal, že by som mohol byť za tento skutok súdený. Uvedomil som si svoju veľkú chybu z prípravného konania a to fakt, že som OČTK úmyselne zamlčal osobu, ktorá ma do veci zainteresovala. Jedná sa o M. V., českej národnosti. Osoby J. a P. boli skutočné, avšak boli   len   akýsi   pomocníci,   resp.   sprievodcovia   M.   V.   Túto   skutočnosť   som   súdu   prvého stupňa oznámil a zároveň ozrejmil, prečo som ho pôvodne nespomenul. Konal som tak zo strachu pred M. V., pretože som bol dôrazne upozornený, aby som ho z veci vynechal. Mal som dôvodnú obavu o svoj život a zdravie. Kým sa jednalo o prípravné konanie, myslel som, že postačí moje vysvetlenie bez M. V. Strach o zdravie a život bol väčší ako minimálne riziko trestu, v čom som sa hlúpo mýlil. V konaní pred súdom som už povedal všetko, čo viem, bez ohľadu na možné nebezpečenstvo a následky.

Na hlavnom pojednávaní som navrhoval vypočuť pána M. V., k jeho úlohe v celom prípade, pána A. K., môjho advokáta v Českej republike k tomu, kto ho objednával, kto ho platil, resp. prečo mi radil zadarmo, pána J. P., súdneho exekútora, kto ho vo veci oslovil, s kým exekúciu pripravoval, pani L. z... banky, na základe koho pokynov mi nachystala potrebné dokumenty k podpisom. Ďalej som navrhoval preveriť majiteľov všetkých účtov, ktorých zoznam som odovzdal vyšetrovateľke ešte v prípravnom konaní a na ktoré mali byť exekvované finančné prostriedky rozoslané. Z identifikácie účtov bude zrejmé, že zoznam som nezostavil ja....

Odvolací súd potvrdil moju vinu, pričom mi zmiernil uložený trest. V odôvodnení rozsudku   konštatuje,   že   som   konal   v   priamom   úmysle   a   k   dokonaniu   činu   nedošlo   len v dôsledku existencie objektívnych okolností nezávislých na mojej vôli, že Špecializovaný trestný súd správne právne posúdil moje konanie ako úmyselné a rozoberá jednotlivé úkony, z ktorých by mal byť zrejmý môj úmysel. Zaoberal sa aj posúdením práva na spravodlivé konanie podľa § 46 ods. 1 Ústavy, ktoré bolo podľa jeho názoru naplnené.

Odvolací súd ďalej poukázal na obžalovaciu zásadu, ďalej konštatoval, že som síce nebol strojcom transakcie, ale všetky otázky, ktoré majú podstatný vplyv na posúdenie mojej viny boli zodpovedané. Sám si môžem za to, zamlčiavaním informácii v prípravnom konaní. Odvolací súd zároveň konštatuje, že som nebol tzv. spiritus rector protiprávneho konania, do akcie som bol vtiahnutý a zneužitý v prospech osôb, ktorý mali z nej profitovať, pričom   trestné   konanie   sa   viedlo   len   voči   mojej   osobe   najmä   pre   moje   zamlčiavanie informácii   potrebné   na   vznesenie   obvinenia   iným   osobám.   Na   druhej   strane   som   mal participovať na konaní vo vidine vlastného majetkového prospechu.

Ešte   i   na   verejnom   zasadnutí   dňa   24.   1.   2013   sme   poukazovali   na   nevykonané navrhované dôkazy a žiadali ich opätovne vykonať. Najvyšší súd sa našimi návrhmi ani nezaoberal.   Ani   nám   ich   nezamietol,   ani   ich   nespomenul.   Ani   na   pojednávaní,   ani v písomnom odôvodnení rozsudku.

Zo stanoviskom oboch súdov, čo do rozhodnutia o vine sa nestotožňujem. Mám za to, že pri zisťovaní skutkového stavu boli závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci, teda porušené právo na spravodlivé súdne konanie.... Nestotožňujem sa so stanoviskom súdov, že bol zistený skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Základné práva a slobody, ako aj zásady trestného konania by mali platiť v prípravnom konaní i v konaní pred súdom. Napriek môjmu pochybeniu a neuvedeniu mena M. V. v prípravnom konaní, považujem jeho nevypočutie a nevypočutie ostatných navrhovaných svedkov a dôkazov vo veci nedostatnočným zistením skutkového stavu a bez ich vykonania nie je možné spravodlivo rozhodnúť.

Najvyšší   súd   SR   sám   konštatoval,   že   moja   úloha   v   prípade   ho   viedla k zmierňovaciemu ustanoveniu o mimoriadnom znížení trestu, vzhľadom k tomu, že osoby, ktoré tento podvod zinscenovali, zostali v pozadí a trestnému postihu sa doposiaľ vyhli a to nesporne aj v dôsledku benevolencie OČTK.

Dokazovalo sa len to, či P. K. podpisoval notárske zápisnice. Nič iné. Ako som sa do prípadu dostal, kto ma doň zapojil, kde a ako inštruoval, čo som mal kde urobiť /u notára, exekútora,   v   banke/   nebolo   vôbec   predmetnom   dokazovania,   pričom   v   prípade,   ak   by dokazovanie prebehlo, súd by iste dospel k diametrálne odlišným záverom, ako je uvedené v oboch   rozsudkoch.   Ak   by   OČTK   a   súdy   tento   prípad   starostlivo   vyšetrili   a vykonali dôkazy, ktoré som v priebehu celého konania viackrát navrhol, došli by k záveru, že trestnú činnosť spáchala organizovaná skupina ľudí, ktorí vyhľadávajú také malé osobnosti ako som ja, ktorí im naletia. Potvrdilo by sa, že ja som o protiprávnom charaktere konania nemal   ani   tušenia,   že   som   bol   zneužitý   týmito   osobami   a   nie   som   trestne   za   skutok zodpovedný.   Som   nevinný   a   žiadam,   aby   som   bol   spod   obžaloby   oslobodený.   Súdy nevykonali ani jeden jediný úkon, ktorý som navrhol. Skutok sa vôbec nedokazoval. Moje základné právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. 5 To 10/2012 porušil sťažovateľove právo definované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

2/ Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. 5 To 10/2012 porušil sťažovateľove právo definované v čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd 3/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 To 10/2012 zo dňa 24.1. 2013

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsob   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto   ustanovenia   sťažnosti   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo,   prípade   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto možno považovať len ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípade   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súd vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru o vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom,   ktorý   im predchádzal.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada vysloviť porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 10/2012 z 24. januára 2013.

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:„Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného   trestného   činu,   je   napadnutý   rozsudok   výsledkom   konania,   v   ktorom   sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, že ho spáchal obžalovaný P. K. a že z jeho konania hrozil tam uvedený následok.

Vzhľadom   k   tomu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   otázke   skutkových   zistení v prevažnej   miere odkazuje   na dostatočne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil....

... subjektívna stránka konania obžalovaného P. K. bola preukázaná celým radom dôkazov, ktoré z časového hľadiska možno zaradiť do nasledovných etáp:

- k obdobiu postúpenia pohľadávky;

- k obdobiu spísania notárskych zápisníc a skartácie zmeniek;

- k obdobiu vymáhania tejto pohľadávky.... Uvedené   dôkazy   vo   svojom   súhrne   potom   jednoznačne   svedčia   pre   záver,   že v prípade   vnútorného   psychického   vzťahu   k   zamýšľanému   následku   nešlo   zo   strany obžalovaného   o   akúsi   ľahostajnosť,   ktorá   by   eventuálne   mohla   pokrývať   vedomú nedbanlivosť prípadne nepriamy úmysel, ale o úmysel priamy, teda že chcel svojim konaním porušiť záujem spoločnosti na ochrane súkromného vlastníctva, pričom k dokonaniu tohto činu nedošlo len a len v dôsledku existencie objektívnych okolností nezávislých na vôli obžalovaného P. K.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že špecializovaný trestný súd správne zistené konanie obžalovaného P. K. právne posúdil v súlade so zákonom tak po stránke objektívnej aj   po   stránke   subjektívnej,   keď   ho   právne   kvalifikoval   ako   spolupáchateľstvo   obzvlášť závažného zločinu podvodu v štádiu pokusu podľa § 20, § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa obžalovaný P. K. dopustil v priamom úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr. zák....

Keďže stavu veci a zákonu zodpovedalo aj vyššie uvedené právne posúdenie konania obžalovaného P. K., ktoré špecializovaný trestný súd v dostatočnom rozsahu aj odôvodnil, Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k   záveru,   že   právo   obžalovaného   P.   K.   na spravodlivé konanie bolo naplnené....

... obžalovaný P. K. na tomto protiprávnom konaní participoval vo vidine vlastného majetkového prospechu, ktorý takpovediac determinoval jeho konanie.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   odôvodnenia   rozhodnutia   vyplýva,   že   tento   sa vysporiadal   s   argumentmi   uvedenými   v   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   nižšieho   stupňa, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba rozhodnúť vo veci tak, ako to je uvedené. V jeho rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti a právne závery pre vyslovenie rozsudku. Z jeho rozsudku tiež nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne platných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutí   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   závery   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 12/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   tohto   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia   a   postupu   najvyššieho   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by   zásadne   popreli   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   interpretácia a aplikácia príslušných ustanovení najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013