znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 434/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. P. S., M., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 897/12-7 z 13. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) č.   k. IV/1 Gn 897/12-7 z 13. júla 2012 (ďalej aj „oznámenie generálnej prokuratúry“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako poškodená 4. októbra 2011 podala Okresnej prokuratúre Bratislava III trestné oznámenie proti konkrétnej osobe pre spáchanie majetkovej trestnej činnosti.

3. Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I (ďalej len „vyšetrovateľ“) č. k. ORP–1394/OEK-B1-2011 z 13. januára 2012 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) bola vec podozrenia zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona odmietnutá podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.

4.   Proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   bola   19.   januára   2012   podaná   sťažnosť,   ktorú Okresná   prokuratúra   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   uznesením   č.   k. 1 Pn 1159/11-10 z 8. februára 2012 (ďalej len „uznesenie okresnej prokuratúry“) zamietla.

5. Sťažovateľka sa podnetom zo 14. februára 2012 podľa ustanovenia § 31 zákona č. 153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“) domáhala preskúmania uznesenia okresnej prokuratúry.

6. Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) listom č. k. 1 Kn 127/12-9 z 13. apríla 2012 sťažovateľke oznámila, že nezistila žiadne pochybenia, a podnet ako nedôvodný odložila.

7. Sťažovateľka následne požiadala opakovaným podnetom z 9. mája 2012 generálnu prokuratúru o preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu zo 14. februára 2012 krajskou prokuratúrou.

8. Generálna prokuratúra v liste č. k IV/1 Gn 897/12-7 z 13. júla 2012 sťažovateľke oznámila, že jej opakovaný podnet ako nedôvodný odkladá.

9.   Podľa   názoru   sťažovateľky «nebolo   ani   generálnou   prokuratúrou   uvedené,   z akých dôvodov a na základe akých skutočností, neboli vykonané sťažovateľom navrhované dôkazy, prečo nebol vo veci vypočutý F. F., ktorý ju kúpil od Ing. L. za 1 euro, prečo Ing. L. a z akých   finančných   prostriedkov   založil   ďalšie   spoločnosti,   s   tým   istým   predmetom podnikania ako mala spoločnosť Z., spol. s r. o. (A., s. r. o.), prečo nevypočuli účtovníčku spoločnosti N. J. k tvrdeniam uvádzaným Ing. L., prečo nebola daná odpoveď na otázku akú úlohu zohral v tejto veci M. H., prečo neboli zisťované skutočnosti, či spoločnosť Z., spol. s r.   o.   ďalej   vykonáva   podnikateľskú   činnosť   (podľa   našich   interných   zistení   práve prevodom obchodného podielu na F. F. spoločnosť prestala reálne podnikať - takže už len tu   je   minimálne   rozporné   tvrdenie   Ing.   L.   o   úmysle   p.   F.   podnikať   so zadlženou spoločnosťou), prečo nebol vykonaný pokus o zaistenie účtovných odkladov spoločnosti, prečo sa nezisťovali osobné, majetkové pomery p. F. na podporu tvrdení Ing. L. (opätovne z interných   zistení máme vedomosť,   že p.   F.   by   mal   byť bezdomovec) a   iné relevantné skutočnosti, ktoré sťažovateľ požaduje vykonať od začiatku.».

10. K porušeniu ústavných a iných práv sťažovateľka uviedla, že «z postupu vyššie spomínaných OČTK je dostatočne zrejmé, že vyšetrovateľ OKP Bratislava I, ako aj Okresná prokuratúra   Bratislava   I,   Krajská   prokuratúra   Bratislava   I   a   napokon   i   Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ako posledný možný postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky,   ako   poslednou   inštanciou   resp.   posledným   štátnym   orgánom   zo sústavy   orgánov   prokuratúry,   ktorá   je   príslušným   na   poskytnutie   práva   na   inú   právnu ochranu, tým, že chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu, nevykonali dôkazy navrhované sťažovateľom, nedali záväzný pokyn na ich vykonanie,   neuviedli   zákonný   a   jasný   dôvod   prečo   sťažovateľom   navrhované   dôkazy vykonané   neboli   aj   napriek   skutočnosti,   že   navrhované   dôkazy   a   ich   vykonanie   malo podstatný význam pre ďalšie rozhodnutie a taktiež bez bližšieho odôvodnenia neuviedli dôvod   prečo   sa   nebudú   sťažovateľom   navrhnutými   dôkazmi   zaoberať,   z   akého   dôvodu nepokladajú   sťažovateľove   návrhy   za   oprávnené   a   teda   bez   akejkoľvek   zmienky   o   jeho návrhoch rozhodli, tak ako bolo vyššie uvedené. OČTK svojim postupom bez dostatočného vysvetlenia nevykonali navrhované dôkazy, ktoré sú dôležité pre objektívne posúdenie veci, a tiež tento svoj postup dostatočne neobhájili vo svojich rozhodnutiach, najmä v uznesení o odmietnutí veci vyšetrovateľom OKP Bratislava I, ktorého odôvodnenie neobsahuje všetky skutočnosti, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 176 ods. 2 Tr. poriadku.».

11.   Sťažovateľka napokon   navrhla, aby ústavný súd   jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR   a   právo   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   postupom   Generálnej prokuratúry SR, sp. zn. IV/1 Gn 897/12-7, porušené boli.

2. Uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, odbor   kriminálnej   polície,   oddelenie   ekonomickej   kriminality(...),   sp. zn.   ČVS:   ORP- 1394/OEK-B1-2011 HS zo dňa 13. 01. 2012 zrušuje a vec vracia vyšetrovateľovi PZ na ďalšie konanie aby vo veci znovu konal a rozhodol.

3. Generálna prokuratúra SR je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 322,70   Eur   na   účet   jeho   právneho   zástupcu(...)   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

12. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jej ďalšieho opakovaného podnetu z 9. mája 2012. K porušeniu uvedených práv malo podľa sťažovateľky   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   generálna   prokuratúra   sa   odmietla   ďalším opakovaným podnetom zaoberať napriek tomu, že existovali dôvody na jeho podanie, a síce nevykonanie navrhovaných dôkazov, nedostatočná odôvodnenosť rozhodnutí a oznámení.

14. Podľa zistenia ústavného súdu generálna prokuratúra na ďalší opakovaný podnet sťažovateľky z 9. mája 2012 odpovedala oznámením z 13. júla 2012, v ktorom uviedla:

«V podaní v podstate uvádzate, že nesúhlasíte s postupom vyšetrovateľa, dozorujúcej prokurátorky   a   s   postupom   prokurátorky   Krajskej   prokuratúry   Bratislava   opierajúc   sa o totožnú argumentáciu ako vo svojich predošlých podaniach, pričom v predmetnej veci žiadate zjednať nápravu.

Po preskúmaní spisového materiálu predloženého Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky   som   v   predmetnom   konaní   nezistila   porušenie   zákona   a   stotožnila   som   sa s právnymi závermi prokurátorky Krajskej prokuratúry Bratislava prezentovanými v liste sp. zn. 1 Kn 127/12-9 zo dňa 13. 04. 2012. Postup prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I, ktorá uznesením sp. zn. 1 Pn 1159/11-10 zo dňa 08. 02. 2012 zamietla Vašu sťažnosť   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   o   odmietnutí   veci   zo   dňa   13.   01.   2012,   ako   aj samotné uznesenie vyšetrovateľa, je súladné so zákonom.

Vo vyššie uvedenom rozhodnutí vyšetrovateľa a stanovisku prokurátorky krajskej prokuratúry   Vám   bol   dostatočne   podrobne   vysvetlený   a   odôvodnený   postup   orgánov činných v trestnom konaní, ako aj zistený skutkový stav veci; ktorý nenapĺňa zákonné znaky žiadneho z trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona.

Vami   napadnutá   štylizácia   stanoviska   prokurátorky   krajskej   prokuratúry   v dotknutom odseku, a to že „spoločnosť A., s. r. o. nechcela na úkor seba niekoho dostať do omylu“ je nepresná, resp. nezrozumiteľná, avšak v kontexte s predchádzajúcim odsekom pojednávajúcim o konaní Ing. I. L., bývalého konateľa spoločnosti A., s. r. o. je zrejmé, že prokurátorka mala na mysli konanie bývalého konateľa spoločnosti Ing. L. Tento štylistický nedostatok ale nemal vplyv na vecnú správnosť vybavenia Vášho podnetu prokurátorkou krajskej prokuratúry.

Rozsah doplnenia Vami podaného trestného oznámenia podľa § 196 ods. 2 Tr. por. bol dostatočný na vydanie zákonu zodpovedajúceho rozhodnutia, a to podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por.. Konanie účtovníčky spoločnosti A., s. r. o., na ktoré poukazuje Ing. I. L., je predmetom samostatného vyšetrovania vedeného na Okresnom riaditeľstve PZ S., Odbore kriminálnej polície pod ČVS: ORP-246/OEK-SC-2011. Na Okresnej prokuratúre Pezinok je táto trestná vec vedená pod sp. zn. 1 Pv 399/11.

Možno teda dospieť k záveru, že z vykonaného doplnenia Vami podaného trestného oznámenia v súlade s § 196 ods. 2 Tr. por. nevyplýva podozrenie, že by Vami oznámené konanie naplnilo niektorú zo skutkových podstát trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona.

Keďže   z   predloženého   spisového   materiálu   nevyplynulo   podozrenie   z   trestnej činnosti,   orgány   činné   v   trestnom   konaní   nemôžu   riešiť   prípadné   nezákonné   konanie v trestnoprávnej rovine, pokiaľ nenapĺňa znaky skutkovej podstaty niektorého z trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona.

Odmietnutie Vášho oznámenia uznesením vyšetrovateľa podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr.   por.   nijako   neobmedzuje   Vaše   právo   domáhať   sa   ochrany   Vašich   práv v občianskoprávnom konaní podaním na príslušný súd, ktoré ste si touto cestou i uplatnili. Z predmetného uznesenia rezultuje len tá skutočnosť, že Vami oznámený skutok nenapĺňa zákonné znaky žiadneho trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.

Týmto považujem Váš opakovaný podnet za vybavený a bez akýchkoľvek opatrení ho ako nedôvodný odkladám.»

15. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia orgánov verejnej moci za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové   a právne skutočnosti (mutatis mutandis IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

16.   Záver   generálnej   prokuratúry,   podľa   ktorého   zo sťažovateľkou   podaného (a doplneného)   trestného   oznámenia   nevyplývajú   skutočnosti   o naplnení   niektorej zo skutkových   podstát   trestných   činov   uvedených   v osobitnej   časti   Trestného   zákona, nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   svojvoľný   alebo arbitrárny   a   ani samotná   nespokojnosť   sťažovateľky   s   výsledkom   vybavenia   jej   ďalšieho   opakovaného podnetu nie je dôvodom na vyslovenie porušenia ňou v sťažnosti označeného práva.

17. Okrem uvedeného už ústavný súd v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd (II. ÚS 42/00).   Tieto   závery   je   možné   v danom   prípade   vzťahovať   aj   na   oznamovateľa v trestnom konaní, ktorý je právnickou osobou.

Ani   z čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva   v trestnom   konaní   právo   na   začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu [mutatis mutandis rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. v prípade Helmers v. Švédsko (rozsudok pléna z 29. októbra 1991, sťažnosť   č.   1826/85,   séria   A,   č.   212-A,   ods. 29);   v   prípade   Perezová   v.   Francúzsko (rozsudok Veľkej komory z 12. februára 2004, sťažnosť č. 47287/99, ods. 70, 71, ECHR 2004-I)].

18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

19.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012