znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 434/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct   1/03   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2010 doručená sťažnosť V. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou okresnému súdu 2. januára 2003 doplnenou podaním z 5. marca 2003 domáhal určenia, že u neho ide o chorobu z povolania, a povinnosti zaplatiť mu z titulu bolestného 5 400 Sk, z titulu sťaženého spoločenského uplatnenia 12 000 Sk a z titulu náhrady na zárobku po skončení práceneschopnosti 216 000 Sk.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   nepostupoval   v   konaní   v   súlade   s   povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), na základe čoho   podal   sťažovateľ   ústavnému   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   o   ktorej   tento rozhodol nálezom sp. zn. IV. ÚS 197/07 zo 7. novembra 2007 tak, že okrem iného prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Okresný   súd   napriek   predmetnému nálezu ústavného súdu podľa sťažovateľa opätovne porušoval jeho základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a aj neefektívnym konaním spôsobil, že okresný súd vo veci meritórne rozhodol až 26. októbra 2009. Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré bolo postúpené krajskému súdu až 6. mája 2010. Sťažovateľ podal 26. júla 2010 predsedníčke krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde aj krajskom súde, na ktorú dostal od podpredsedu krajského súdu JUDr. Ľ. S. oznámenie č. Spr. 2169/2010 z 19. augusta 2010, v ktorom mu bolo oznámené, že vec napadla na krajský súd 6. mája 2010 a bola jej pridelená sp.   zn.   14   Co   168/2010,   14   Co   172/2010,   14   Co   173/2010,   pretože   okrem   odvolania sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   z   26.   októbra   2009   boli   odvolaciemu   súdu súčasne   predložené   aj   jeho   odvolania   proti   uzneseniam   o   priznaní   znaleckej   odmeny znalcom z 8. septembra 2009 a 26. januára 2010. Vzhľadom na časové obdobie medzi predložením veci a podaním sťažnosti sťažovateľa krajskému súdu nie je možné považovať konanie   krajského   súdu   za   neprimerane   dlhé.   Súčasne   uviedol,   že   sťažnosť   v   časti vzťahujúcej sa na prieťahy v konaní okresného súdu postúpil na vybavenie predsedníčke tohto súdu v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   označených konaniach došlo k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 a postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   168/2010,   14   Co   172/2010, 14 Co 173/2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, uložil krajskému súdu v označenom konaní konať bez zbytočných prieťahov v konaní a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom...

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Ct   1/03   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010 došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03, je zjavne neopodstatnená.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   77/02,   II.   ÚS   55/02) ochrana základného práva vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo.   Podľa   tvrdenia sťažovateľa obsiahnutého v sťažnosti však o takýto prípad v danej veci nejde.

Okresný súd v označenom konaní meritórne rozhodol rozsudkom 26. októbra 2009 a na základe odvolania sťažovateľa proti predmetnému rozsudku bol 6. mája 2010 spis postúpený krajskému súdu na prerokovanie o odvolaní sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 20. septembra 2010, t. j. v čase, keď namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 už netrvalo a keď konanie o ňom pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právu   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 168/2010, 14 Co 172/2010, 14 Co 173/2010.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval, že   ojedinelá nečinnosť súdu,   hoci   aj v trvaní   niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 42/01). Namietaný postup krajského súdu v danej veci (nečinnosť krajského súdu približne 4 mesiace v období od 6. mája 2010 – doručenie odvolania, do 20. septembra 2010 – doručenie sťažnosti ústavnému súdu) sa v napadnutom konaní   zjavne   nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   krajského   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010